More Than This - 9. Ja? Je to moja vina?

Dneska zase neskôr, och, musím si inak rozdeliť čas, aby som stihla všetko :P Včera padla rekordná náštevnosť za deň! ďakujem, aká som happy! Len tak ďalej, mačičky :DD príjemné čítanie  LOve ya!

Miriamin pohľad:

Zobudila ma ukrutná bolesť v hlave. S rukou som nahmatala na nočnom stolíku budík a s veľkým zívnutím som sa naň ako tak pozrela. 6 am, skvelé..Zišla som po sklenených schodoch dole do obývačky. Závesy zatiahnuté, bordel ako v tanku. Z masívnej drevenej kuchynskej skrinky som vytiahla tabletky proti bolesti hlavy. Zhltla som rovno dve, a pomasírovala si spánky. Zapla po tichu tv, a usadila sa do koženého kresla. Prepínala som kanály ako blázon, všade  samé rozprávky. Nechala som macka pú, a urobila som si teplý čaj. Doniesla som si zhora notebook ktorý ma na schodoch spadol, že zobudil polku osadenstva. Alexes na mňa zúrila, či som v pohode. Lindsay si prisadla a zahlbene sa dívala na Macka. Mike bol dakde preč. Naraňajkovala som sa a zbalila si veci. Nebudem tu predsa sedieť.. Zistila som si najblišší let do Londýna a vypýtala som sa od Paola. Zašla som aj do rádia, pochopili ma. Hlavne som som poprosila Harper, nech nevolá otcovi.
,,Harry? Ahoj, vidím, že máš mobil vypnutý, letím do Londýna. Musím tam ísť, potom sa ti ozvem a ďakujem.. Milujem ťa.." Nechala som mu odkaz. Stále keď som si spomenula na Lucasa, prišlo mi tak smutno a zle. V lietadle ma uspal Harryho hlas v mp3. ,,Slečna! Vstávajte, už sme pristáli..." Triasla so mnou blonďavá letuška. Rýchlo som  vyšla z lietadla a zamierila na najbližšiu autobusvú zastávku. Cesta domov netrvala dlho. Keď som zazvonila na naše vchodové dvere, vo vnútri bolo počuť krik a plač. Otvoril mi Adamko so slzami v očiach. ,,Pšsst, Adam..Čo sa deje?" Kľakla som si k nemu a poutierala mu končekmi prstov slzičky.
,,Mama a Lucasova mama.." Zašepkal mi do ucha a ja som vedela, že dačo nieje v poriadku. Čo tu chce? a vôbedz, prečo ten krik?... Z kuchynských dverí vyletela pani LImpopová a za ňou mamka. ,,Ty suka! Neukazuj sa na oči! To všetko kvôli tebe!" Zvrieskla na mňa, cítila som ako sa mi zastavil tep. Z očí sa kotúľali obrovitánske slzy. JA? takže, za to všetko môžem predsa ja? Mamka si zakrývala rukou ústa a kývala na znak nesúhlasu, ale to mi stačilo. Rýchlo som vybehla hore po schodoch a sadla si do prúteného kresla na terasu. Vyťukala som Harryho číslo.
,,Ahoj Harry.." Ozvala som sa prvá s plačom.
 ,,Ahoj, čo sa deje? a prečo si mi odišla? No ták Miriam mala si ostať doma.." Harry nemal najpríjemnejší hlas.
,,Prečo asi? Veď zomrel, chcela som zistiť prečo a už to viem.." Hlas mi pomaly zlyhal a z očí mi šlo ešte viac a viac slz. Chvíľu bolo v telefone ticho.
 ,,Darling, tak mi je to strašne ľúto, honey vydrž. Zajtra letíme domov.."
,,Ale ty ma nechápeš, nevieš aké to je bolestivé, keď-keď mi zomrel blízky priateľ, a potom na mňa ešte vybehne jeho mama, že som suka.." Vravela som s plačom. Bolí to a veľmi, keď viem prečo nás opustil. Všetkému som na vine, za všetko môžem práve JA!
,,Miriam. Viem aké to je. Pred pár rokmi si mi odchádzala z očí ty.. Bol som strašný idiot, a viem ako sa teraz cítiš ty. Ale skús si to zobrať tak, že tam sa cíti oveľa lepšie, a že je šťastnejší. Nikto mu nekázal zomrieť, to on sa tak rozhodol. Tak sa neobviňuj a pospi si." Mal pravdu, ale predsa, je to ťažké.
,,Ďakujem, ahoj.." Odzdravila som a potiahla nosom.
,,Ľúbim ťa, bye.." Zložil. Mobil som položila na dlažbu a zadívala sa do neba.
,,Lucas, buď šťastný!" Povzdychla som a usmiala sa do neba.
,,Mima??" Rýchlo som otočila hlavu a zbadala mamku opierajúc sa o zárubňu. V ruke zvierala žhužvanú mokrú vreckovku.
,,Viem, nič mi nevysvetluj, viem, že je to pravda.." Utrela som si mokré líce a zadívala sa na ňu.
,,Nemôžes za to. Jeho mama si neuvedomuje mnoho vecí. Nikto ho nezabil on sám..." Vzdychla si a ďalej pokračovala.
,,Vôbedz ju netrápi to, že sa ona so svojim manželom sa stále hádala, že Lucas to videl každý deň, ako si jeho rodičia nadávajú a čo všetko... Pamätáš? Stále keď mohol, tak bol u nás. Prespával tu, len aby nebol doma a mohol byť s tebou.."
,,Viem, že je to ťažké anjelik.." Silno ma zo zadu objala a ja som sa cítila príjemne.
,,Ďakujem, idem si pospať, ten časový posun a všetky události, veď vieš.." Vošla som do izby a zhodila sa na makkú posteľ. Aj tak, za to môžem aj ja. Nevšimla som si, že Lucas, je až tak zamilovaný. Brala som to ako taký vzťah, ale nikdy ma nenapadlo, že on to myslí vážne.. S ťažkým svedomím som zaspala.