More Than This - 14. Vzťah na diaľku?

 Úžasná som? Ako tak som sa premohla.. :) Prepáčte za chyby, ale ja ozaj nevládzem, ď. Love ya!

Vystúpili sme pri tehlovom dome. Len tak som stačila nechať zatvorenú sánku. Ten dom ma poriadne uchvátil. Nečakala som to. Myslela som si, že to bude nejaká honosná vila, s veľkým bázenom. Majú peniaze, môžu si to dovoliť, no oni miesto toho bývajú v rodinnom normálnom dome... Okná som pre istotu ani nerátala, ale páčilo sa mi, že na každej parapete sedeli muškáty. Síce niektoré vyzerali, akoby utrpeli porážku.. Nesrandujem, naozaj. Pri plote stáli novinári s foťákmi, ktorí sa snažili, presvedčiť nás, aby sme im venovali akú takú pozornosť. Dotieravé otázky, asi nepadli zle len mne ale aj Anne. Nakoniec, som započula ako sa pýtajú na môj a Harryho vzťah. Šiel predo mnou, neváhal, hneď sa otočil a ja som mu kývla na súhlas. Zastavili sme na kamennom chodníku. Harry rozhodil rukami, a ukázal na starého novinára, ktorý sa to opýtal. Ten zopakoval otázku, ako je to medzi nami. Harry len odvetil: ,,Sme len starí známi, dobrí kamaráti. Nevideli sme sa dlho, tak teraz spolu trávime čas. Máte nejaký problém?“ Bolelo ma to, čo rozprával, ale bolo to pre naše dobro. Čo si to nahováram? To bola len moja voľba. Som hlúpa, lebo sa bojím žiarlivých fanúšičiek?

„A čo tie náružlivé bozky v parku?“ Ten hlúpy novinár, ktorému Harry ponúkol prst, si chce zobrať celú ruku. To už som naozaj vybuchla. „Mohli by ste poďakovať, pretože odpoveď na svoju otázku ste dostali.“ Harry si so mnou ťapol, a priatiahol k sebe. Je on normálný? Rýchlo som sa od neho vzdialila. Začerveňal sa, zakýval novinárom, a z roztrasenými rukami ledva otvoril mohutné dvere z masívneho dreva. Vošli sme do vnútra. Tu mi tá sánka už aj spadla. Harry sa zachichotal, svojim prstom mi ju zaklapol. ,,Ďakujem.“ Povedala som ironicky. ,,Prosím Miriam, nenechaj sa oklamať prvým dojmom..“ Upozornila ma Anne so smiechom. Mala prečo, taký poriadok, u piatich chlapcov ma dosť prekvapil. Vyzuli sme sa a nasledovali Haroldové kroky. Doviedol nás do priestrannej obývačky. Chlapci sa vynorili ani neviem skade, a všetci ma vystískali. Niall bol samozrejme prvý. Jeho žiarivý úsmev, mu nechýbal ani teraz. Louis si neodpustil komentár: ,,Miriam? Ale si to tomu dilinovi dala..“ Zasmial sa mi do ucha, čím mi spôsobil zimomriavky na rukách. Zachechtala som sa, a usmiala sa. Zayn ako pravý gentlmen, mi pobozkal ruku. Tak toto, som ešte v živote nevidela. So zdvihnutým obočím, som sa pozrela na Nialla, že očakávam vysvetlenie. Ten len pokrútil ramenami. Liam si to všimol, a aj on ma objal a šepol du ucha. „Nič si z toho nerob. On taký nieje. Len skúša, že ako by mohol zapôsobiť na jednu modelku... No ináč. Som rád, že už k nám patríš do rodiny..“ Odtiahol sa a podal si so mnou ruku. Úsmev mal taký veľký, že jeho oči sa zmenšili. Vyzeral ako pravý číňaňko, no len s trochu väčším nosom. Musela som sa zasmiať, nad tým čo som si v duchu práve trepla. Harry sa len oháňal, nech mi dajú pokoj. Žiarlivec jeden, to ja by som mohla žiarliť na tie všetky dievčatá, ktoré obdaruváva úsmevmi a objatiami. Ale ja nežiarlím, lebo mu verím a vidím kedy sa ako pozerá. Či je úsmev falošný, alebo ozajstný. Pamätám si, keď sme spolu chodili ešte pred rakovinou, žiadne emocie, nevedel skryť. So všetkým prišiel na vonok, aj s tým, že ma podviedol. Vtedy som si hlavu nad tým nerobila, lebo som bola zaslepená láskou. Teraz by mu to tak ľahko neprešlo. Neviem, či by som mu mohla zase odpustiť, a robiť sa, že všetko je tak ako pred tými událosťami.

„Limonádu?“ Prerušil ma Niall, zo zmýšľania.

„Ďakujem.“ Zaškerila som sa a šla za ním.

„Prečo ste nepriznali váš vzťah?“ Vyletel na mňa, keď sme stáli pri linke, a on mi nalieval pomarančový džús.

„Iný nemáte?“ Snažila som sa odviesť od tej témy, ktorú chcel rozoberať.

„Harry pije len tento, a myslím, že mrkvový by ti ozaj nechutil. Je tam dužina, a fúj. Nie.“ Dohovoril a oči mu zablýskali. Už som vedela, že dačo nieje v poriadku.

„Ty potvora, ide ti to. Musíš ma to naučiť. Lebo vždy, keď sa ma v rozhovoroch niečo pýtajú, potrebujem nejako nenápadne odbočiť. No neviem ako.. A teraz k veci, prečo ste to popreli?“ Opýtal sa znova, len už pridal aj mračenie.

„Niall, vieš aké by to bolo pre mňa tažké. Čítať bulvár kde sa píše o mne, a tie hnusné tweety, od fanúšikov? Nezvládla by som to.“ Zadívala som sa naň ho uprene, a čakala čo mi odpovie.

„Keď si zvládla rakovinu, toto by ti robilo problém? A myslíš si, že teraz ti dajú pokoj? Budú ťa len o mnoho viac sledovať, či sa medzi vami niečo nedeje.“ Sprdol ma, ale doslovne.

„Prečo mi to robíš ťažšie? Myslíš, že ma to nebolí? Chodiť s ním v tajnosti? Neboj sa, dlho nám to určite nevydrží, pretože vy idete na turné po svete, a on si nájde niekoho lepšieho ako som ja. Vzťah na diaľku dlho nevydrží..“ Pozerala som mu rozmazane do očí. Nevidela som veľa, lebo slzy, zaliali celú mojú tvár. Maskaru, ktorú som si stihla ešte naniesť v aute, teraz ľahko zišla po mojej tvári, až dopadla na pletený sivý sveter.. Spoza mňa som započula jemné „uhm“. Rýchlo som sa otočila a uvidela za sebou stáť zarazeného Harryho. Zrekapitulovala som si, čo som povedala.Vôbedz som si neuvedomila čo robím a rozprávam. ,,Harry, já..“ Koktala som a snažila sa priblížiť k nemu.

„Nič nevrav...“ Mávol rukou, odišiel z kuchyne a zabuchol dvere.

„Nemohol si ma varovať? A vôbedz čo sa ti v tej blonďavej hlave porobilo? Vidíš čo si spôsobil? Kvôli tebe, som to vyslovila!“ Zrevala som naň ho. Pustil sklenený pohár, ktorý sa tvrdým pádom na dlaždice rozbil. Utierala som si rukávom slzy, a druhou rukou mu pomáhala zo zeme dvíhať veľké črepiny. Bola som taká rozrušená. Hlava sa mi naraz krútila, a ja som nevedela čo skôr. Utekať za Harrym? Porozprávať sa s Niallom? Alebo utiecť? Vždy si vyberám tú najľahšiu cestu, a dnes to mu inak nebude.

„Niall, odpusť mi.“ Prehltla som na sucho. Pohľad som od zeme ani len nezdvihla a rýchlo sa rozutekala preč. Prebehla som cez chodbu, kde som sa zrazila s Anne, ktorej som povedala, že jej o päť minút zavolám. Prekvapene pomykala hlavou a vošla do inej izby.

Čo som to spravila? Prečo som povedala to, čo by nemusela byť pravda. Určite by sme to zvládli. Bože, aký som ja ale kretén. Čo budem robiť? Veď ja bez neho zdochnem, alebo sa postavím na vlastné nohy? Celá uplakaná som si sadla na kamenné schody, pred dajakým buitikom. Nedošlo mi, že som už prebehla polku mesta. Rýchlo som vytočila Harryho číslo. Určite to zdvihne Anne, vie, že nemám jej číslo.

„Prosíííííííííííííím? Tu stanica šťastných zelených treniek..“ Rehotal sa Louis. Za iných okolností, by ani mne smiech nechýbal.

„Louis, rýchlo mi daj Anne..“ Povedala som uplakaným hlasom.

„Carrot? Prečo plačeš? Neplač maličká..“ Šepkal.

„Louis som vyššia, ako ty, tak si nerob srandu, ale daj mi k telefonu Anne..Ďik..“

„Nie je tu...Práve došla počkaj..“

„Prosím Miriam? Tu Anne. Všetko už viem. Och Miriam, vieš ako zarágoval tvoj priateľ?“

„Myslí, že po tom všetkom už môj priateľ asi není..“ Potiahla som nosom.

„Tak nevrav..“

„Ach Anne, ja som taká hlúpa..“ Zanadávala som si. Okolo prešiel nejaký chlapec. Usmial sa, a presne v ten moment, som zistila, že je to Jeremi. Šiel ešte pár krokov vpred, no potom sa rýchlo obrátil, a pribehol ku mne. Sadol si vedľa a utrel mi slzu, ktorá práve stekala po mojom červenom líci. Nevnímala som ho, ale sústredila sa na hovor.

„Anne? Kde býva Danielle?“ Opýtala som sa, a opäť potiahla nosom.

„Na Nelson'street, prvá brána, tretie poschodie(baví ma vymýšľať ulice, tak prepáčte:DD)..No nemyslím si, že to bude dobrý plán, pokiaľ sa nechceš stretnúť s výsluchom a Harrym..“ Zahmmkala Anne. Tá žena, mi číta myšlienky, alebo čo?

„Máš absolut pravdu, a aspoň t.číslo?“ Anne mi poslala t. číslo. Mňa zatiaľ ukludnil Jeremi, a zobral do cukrárne. Hlavou mi behal stále on. Nevedela som sa uvoľniť, bolelo ma to, čo som ta predviedla. Som na čisto chorá? Prečo? Prečo musím byť takáto sprostá? Rozlúčila som sa s Jeremim, a venovala mu pekný úsmev. Na prekvapnie, ma tuho objal. Cítila som, a uvedomila si, že to nieje Harry a ani kamarát Niall, ale sused, ktorého ešte dobre nepoznám.. Rýchlo som sa odtiahla. Bolo neskoro, zacítila som na sebe blesky fotoaparátov. Jeremi sa rozutekal preč. Zľakla som sa. Niall mal pravdu.. Pred chvíľou boli pred 1d domom, a teraz tu už sledujú mňa? Čo všetkým hrabe? Alebo skôr len mne?! Bolo mi tak zle, hlava sa mi krútila bez prestania, a srdce bilo ako šialené.

--->

,,Slečna! Zobuďte sa! Zatvárame. No ták, môžete prísť zajtra, a utopiť v sebe žiaľ. Ponúkame tri štamperlíky vodky, za cenu jedného..“ Budil ma piskľavý hlas. Nebola to mamka, a ani to na čom som ležala alebo skôr sedele nebola posteľ. Otvorila som oči, a zbadala pred sebou vysokú blondýnu. Rýchlo som si do tašky hodila ten keksík, čo ležal predo mnou na okrúhlom stolíku.

„Slečna a zaplatiť?“ Opýtala sa drzo. V taške som začala loviť peňaženku, kerú som ani nenašla. Myslela som, že ma trafí šľak.

„Hmm, heh, no-no. Tu bude taký hmmm tro-tro-trošku malý problém..“

„Peniaze? Och vrátte mi ten keks..“ Zamračila sa predavačka, a ruku predložila, že vrátte to, inak budem strielať. Bola som poriadne hladná, ale niesom žiadny zlodej ani nič podobné. Keksík som jej hodila, a vyšla z baru. Prosím? Z baru? Áno, naozaj z baru. Vonku pomaly svitalo, a mnou prešla triaška. Mobil, cez ktorý som chcela zistiť aký je čas, niekde zmizol. Nebol v taške. Moje hlúpe htc, asi odo mňa utieklo. Htc som nenašla, ale odkaz, hej.

„Hmm. Doniesol(la) som ťa do toho baru. Horálka? (síce netuším či ju majú:DD) tu som ti kúpil(a), aby si neumrela hladom. Bye..“ Harry? Nie, on píše inak. Pokiaľ nezmenil písmo. Veď sa môžem vrátiť do toho baru, a zisiť kto to bol. A keksík, získať späť...

--->

Neskoro, bol už zavretý. Domov som sa dostala dosť zvláštne a bolestne. Skúšala som sa vyšplhať na strom. Na moju šikovnosť som z neho spadla najmenej 3-krát, ale obrovské šťastie bolo, že sa nikto nezobudil. Potom som to vzdala, už bolo na čase.- a vošla dnu zadným vchodom. Po tichu som vliezla do mojej izby. Umyla si tvár, ruky, vyčistila zuby a zaľahla do postele. Skoro som priškrtila Bleky, ale to nevadí. Žije, a to je hlavné. Stále som sa prekrúcala, až som zaspala o ôsmej ráno.