More Than This - 13. ILY

Baby kukáte hokej? Ja už umrem, musia to dať, šak ja veľká fanúšička nem? SEdím pred tv, a som netrpezlivá, och :D Čítajte idem písať ďaľšiu ale, neviem no pokúsim sa ju sem dať už dnes :D pekný večer, love ya!

Miriam pohľad

13:10

Celé dobedie, som upratovala. Babka sedí v obývačke s Adamom, a pozerajú Tomma a Jerryho. Mamka je u seba v pracovni, nič netušiac, že príde jej stará najlepšia priateľka, surfuje po internete. Teta sa vybrala na nákupy a ja tu kmitám ako fretka. To bude ale prekvapenie, pre ňu. Bojím sa, ako zareáguje. Bude sa na mňa hnevať, že som ju s tým neoboznámila. Možno sa ešte viac rozhádajú. Och, dúfam, že všetko dopadne dobre. Harry mi volal už pred hodinou. Tak a teraz si môžem v pokoji na duši sadnúť, a dať jahody so šľahačkou. Mňam, po zaslúženej práci, padne takáto sladká odmena veľmi príjemne. Konečne som sedela v prútenom kresle na mojej terase a dávala si šľahačku do úst, keď som uvidela prichádzať Harryho auto. Prečo práve teraz? Misku s jahodami som položila vedľa na stolík a utekala dole. Ešte som dožula posledné sústo a, a rýchlo otvorila. Harry sa vyškieral a Anne mala strach v očiach. Čakala som, či ma Harold objíme alebo pobozká, a keď nie, tak to znamená, že Anne o ničom nevie. Harry schytil odvahu do rúk, a pritiahol si ma k sebe. Pobozkal ma, a oblízol šľahačku, ktorú som si asi zabudla utrieť do servítky. Jeho mamka sa na mňa zvláštne pozrela. Do široka som sa usmiala a Anne začali stekať po lícach slzy. Nastavila som ruky, a silno sme sa objali. Hladkala ma vo vlasoch a stále opakovala 'prepáč'. To ani Harry nerobil takéto ceremonie, on mal väčšiu vinu na tom. Ale to je už dávno za nami. Však?

„Anne, ideš za mamkou? Alebo ju mám zavolať?“ Spýtala som sa, keď sme sa doobjímali.

„Myslím, že, bude lepšie keď ju zavoláš. Aspoň budem mať rýchly únikový východ.“ Pousmiala sa a ja som kráčala ruka v ruke s Harrym po schodoch. Zastavili sme sa, pri stene s fotkami. Keď uvidel tú, kde som ja a on, tak sa zasmial. Mám tam 14, a on 15. Bolo to na pláži. Sedíme pri sebe, on ma cezo mňa prehodenú ruku, ako správny priateľ. Obaja máme zmrzliny v rukách, a ja mám kúsok na nose. Samozrejme nemôže chýbať naše vyškieranie. Roztomilá fotka...

„Mamí, máš tu náštevu..“ Vošla som jej do pracovne. Postavila sa zo svojho kresla a s neutrálnym výrazom tváre ma nasledovala von z izby.

„Harry? To je tá nášteva?“ Ruky dala v bok, a spravila grimasu.

„Dole je väčšia. No utekaj..“ Popohnala som ju. V strede schodiska sa zastavila. S Harrym sme sa na seba preľakane pozreli. Už bol počuť len plač a vzlykanie. Rýchlo som zbehla dole. Haroldovi to trochu trvalo, kým si to uvedomil. Mamka sa objímala s Anne, a obe plakali ako zmyslov zbavené. Bolo mi ich ľúto. Mamina asi plakala od šťastia, a Anne od smútku. Nechali sme ich samé. Adam šiel vonku s Bleky na prechádzku, dúfam, že ju nepriškrtí. Babka Elizabeth išla spať. Sedela som v Harryho lone, v kresle na terase. Hral sa mi s prameňmi vlasov.

„Harry?“

„Áno, mačička?“ Tak, takto ma ešte nenazval.

„Čo vravíš na tetovanie?“ Spýtala som sa.

„Tatto? Hm, ja mám jedno, ale určite si na ďaľšie netrúfnem. Nie som Zayn. Ten keď pôjde takým to tempom, tak za chvíľu nebude mať voľné miesto na tele.“

„Máš? To kedy si stihol?“

„Ty naozaj nečítaš bulvár?“ Zasmial sa. Nie, hlavne nečítam, nič kde je on. Pretože keby som mala čítať všetky tie klamstvá a pletky, hlavu mám ako balon, a nikdy by som nevedela čo je pravda.

„Ti vravím, že nie.“

„Ou, prepáč. Už dosť dlho, ale poviem ti je to strašná bolesť. Som chlapec, ale priznám si to. Dokonca ma Zayn musel držať za ruku.“

„A kde ho máš?“ Odtiahla som sa od jeho hrude a on zdvihol ruku, zvislo hore do vzduchu. Rukáv sa mu vyhrnul, a mne sa naskytol pohľad na hviezdičku, s piatimi cípmi.

„Ešte mi povec, čo to znamená?“ Usmial sa, pritiahol si ma naspäť a začal vysvetľovať svoju teoriu. Bradu si položil na moju hlavu, takže keď hovoril, tak sa mi triasla tá vec, v ktorej máme uložený mozog.

„Rozumiem, piati členovia, hm, zvláštne. Mňa vždy priťahovala výstižná bláznivá veta. Alebo slová, napríklad, na bočnú pravú časť prsta by som si dala vytetovať faith a na ďalší prst love. Pri viere by bol maličký krížik, a pri love srdiečko. Možno, na chrbát dať si niečo nebolo by od veci. Nevidela by som to stále, takže by mi to nevadilo. Ale ja si ešte počkám. Neuponáhlim sa, lebo potom, to budem mať po celý život.“

„Hm, máš pravdu. Nerozmýšľam nad tým, že sa naša kapela rozpadne, ale žiadna nieje spolu na veky..“ Pokrčil plecami.

„Poď, ideme dole. Možno je už všetko v pohode.“ Potiahla som ho za ruku, a on horko ťažko vstal. Vošli sme do vnútra. Podišiel ku mne, a drsne ma pobozkal. Prešla mnou taká triaška, a sprška ako nikdy. Neviem tento pocit poriadne opísať, ale srdce mi búši ako bláznivé, a pery mám čím ďalej tým nenásytnejšie. Chcú viac a viac. Nestačí im to čo dostanú, oni si pýtaju o mnoho viacej. Bozkával ma na krku, a pomaly prechádzal na hruď. Beťár jeden. Ťažko som sa odtiahla a on sa zamračil.

„Nebudeme spolu tak dlho..“ Zosmutnel.

„Neskôr..“ Ohradila som sa. Zamrnčal. Po špičkách som šla po schodoch.. Čo keď ich vyruším? Opatrne som nakukla. Sedeli na gauči, a strašne sa smiali. Na kolenách mali fotoalbumy. Naše, fotoalbumy! Kde mám dva rokov, a behám nahá po parku. Áno, počujete dobre.. Harry vošiel ako prvý do našej útulnej obývačky, a prisadol si k Anne. Usmieval sa ako, mesiačik na hnoji. Sadla som si k mamke.

Chvíľu bolo ticho. Potom sa zvrtla veľká debata. Spomínali na staré časy. Nechcela som, aby zachádzali aj do mojej minulosti. Anne sa na to spýtala, a mamka jej to cele vyrozprávala. Harold mal smutný výraz v tvári. Musela som od toho všetkého odísť. Vyšla som z domu, na záhradu. Sedela som na tráve a premýšľala. Minulosť? Prečo ju stále neznášam? Naučila ma veľa ale je to bolestivé miesto v srdci. Viem som hlúpa, mala by som sa už na ňu úplne vykašľať a aj to spravím....

A čo bude ďalej? Aký bude môj život? Pestrý. To viem určite. Na hlas som si vzdychla a započula za mnou kroky. Prisadol si a jemne ma objal zo zadu.

„Milé od teba..“ .. Zasmial sa.

„Nechcela som, aby si vedel, všetky podrobnosti..“ Idem rozprávať na rovinu. Keď to už všetko, vie, ako som preplakávala tie noci, bez neho, a všetko to debilné trápenie.

„Miriam, prepáč. Ja som vôbedz na to nemyslel, aké to bolo ťažké pre teba. Bral som to len z môjho pohľadu. Aké to bolo pre mňa. Cítim sa hrozne. Ja som si užíval zábavu, a ty si zatiaľ trpela. Prepáč mi..“ Sklonil hlavu.

„Harry?“

„Áno?“ Zdvihol hlavu, a pozrel na mňa tým pohľadom. Takým akým dokáže len on.

„Sľúb mi niečo, dobre?“

„ok..“

„Tá časť môjho života je uzavretá, a ja ju nemienim stále dookola otvárať, a zaoberať sa ňou. Sľúb mi, že už to nikdy, nikdy nebudeme rozoberať... Sľubuješ?“

„Sľubujem.“ Presadla som si naň ho, a pricapila sa na jeho pery. Tuho ma objal, a mne bolo fajn. Keď som chcela únik z reality, ísť niekde do bezpečia, stačilo mi objatie od neho. To bolo to čo som potrebovala v túto chvíľu. Moja hlava sa opäť zaoberala niečim, čím som nechcela. Niečim, čo už bolo dávno za mnou. No teraz ako som ho pocítila pri sebe, je mi zase lepšie.

„Ďakujem..“ Hlavu som si položila na jeho plece.

„Za čo?“ Spýtal sa prekvapene.

„Za to, že mi ťa ten zhora poslal. Že mi poslal tú najlepšiu osobu, akú mohol. Ďakujem..“

„Miriam? Vieš čo si myslím? že som ten najšťastnejší chlapec na svete. Nevieš si predstaviť, aký som šťastný, že ťa mám. Milujem ťa..“ Pošepkal mi do ucha, a mne nabehli zimomriavky To boli tie najkrajšie slová. Že naša láska je opätovná z oboch smerov.. Ľahol si na trávu, a ruky dal za hlavu. Oprela som sa o Harryho hruď, a počúvala jeho pravideľný rytmický tlkot srdca. Pomaly ale iste som zaspávala.

--->

„Idem ja už..“ Vravel mi, čísi podozrivo známy hlas. Rýchlosťou svetla, som si pošúchala oči, aby som sa pripravila na svetlo, ktoré na mňa číhalo. Otvorila som zaspaté oči, a musela zaosriť na okolie. Tu som nezaspávala. Ocitla som sa v mojej izbe, v posteli. Harry vstával od stola, a zaklapoval notebook.

„Koľko je hodín?“ Spýtala som sa, a už sa naťahovala k telefonu. Na svoju otázku, som si odpovedala sama. Bol asi príliš zadumaný, aby ma počúval..

„Harry?“

„Áno?“ Sadol si vedľa.

„Kedy sa uvidíme?“

„Neviem, v piatok, ty sa kedy chystáš odísť? Dnes musím ísť ešte k chalanom do domu. Majú pre mňa prekvapenie..“ Pri poslednej vete mu zaiskrili oči.

„Letenku, si musím zohnať. Ja hlúpa, už som ju dávno mala kúpiť. Dúfam, že ešte bude voľné miesto. Najradšej by som letela nedeľu, ale netuším, kde ma zaradia.“ Pomrvila som sa na posteli, a pomaly vstala.

„A vieš čo je najhoršie?“

„Nemám ani poňatia..“ Uškrnul sa, a podišiel ku mne. Rukami ma chytil za bedrá, prešiel jazykom ku mne do úst, a rukou po holom brušku.

„Harold! Danielle volá!“ Kričala zdola jeho mamka.

„Danielle?“ Zdvihla som obočie. Ona je tu? Neverím. Čo škola, a všetko?

„Nevieš?“

„Čo by som mala vedieť?“ Svoje pery obtieral o pravú stranu môjho krku, a mne bolo na odpadávanky.

„Ten, ja neviem, ako sa len volá, niečo na p, podobne ako Paul..“ Vravel.

„Paolo, a čo by malo byť, nechápem ťa..“ Odklonila som sa.

„Vraj, sa mu niečo stalo. Ale nič ďalej, neviem...“ Pokrčil plecia.

„Berieš Anne k Danielle?“

„Yes, but najprv ideme ešte ku mne.“

„Idem s vami. Čo sa len mohlo stať Paolovi? Och, Harry, teraz si ma tak vystrašil.“ Zmraštila som čelo.

„Čakám ťa dole, honey..“ Zamával na odchod, a odišiel z môjho kráľovstva.

Otvorila som dvierka na skrini, z poličky zobrala sivý voľný sveter, pančuchy a čižmičky. Vlasy som zopla do leda akého drdolu, na ruku si pripla hodinky, sivú tašku na plece, a už vychádzala z izby. Schody som brala po dvoch. Ten fešák, ma tak vystrašil. Čo sa len mohlo stať? Bojím sa. Rozlúčila som sa s mamkou, a rýchlim krokom, vyšla z domu. V aute bolo ticho. Každý uvažoval nad niečim iným. Mne po rozume behal Paolo. Koľko má len rokov? Päťdesiat? Infarkt? Miriam! Vždy myslíš na to najhoršie. Nechápem, prečo som taká? Moja mamka srší dobrou náladou, nikdy jej nechýba pozitívne myslenie, no občas, ale ja? Musím sa začať tešiť, a žiť poriadne ale naozaj poriadne!