PF 2014 !!! <3

Aby, ste mali pevné zdravie!

Aby, ste sa tešili z maličkostí!

Aby, ste v šťastí prežili nasledovný rok!

Aby, sa Vám darilo v osobnom živote!

Aby, sa Vám podlamovali kolená od lásky!

Aby, sa Vám oči stále smiali!

Aby, ste sa dokázali postaviť na nohy po každom nečakanom páde!

Aby, ste nepodľahli bolesti!

Aby, ste nepadali do blata (sneh nikde:P) ale keď už tak do náruče!

Aby, ste verili v seba!

Aby, ste mali veľké srdcia!

Aby, ste vedeli odpúšťať!

A hocijak to už bude s blogom, aby ste si vždy spomenuli na zasnenú Blue, ktorá sa snažila zo všetkých síl ako mohla <3 

Ja Vám tiež ďakujem za tento rok (:  

A vrátim sa! Plná síl :-)

Vaša Blue Dein xxxxxxxxxxxxx

LIGHTS 33. -Tajomné vrásky-

Hi. Po dlhom čase, nie po dlhokánskom čase! :) Ja.. 

Neviem prečo neviem skladať vety, slová.. asi pociťujem tie city na vlastnú kožu a neviem ich už vodrieť do tesných riadkov plných zúfalstva?  

Alebo... som prepracovaný človek :) 

->...iba jedna možnosť je správna, avšak keby som vedela ktorá :(:

Časť je here! Škoda, že je úplne mega o ničom, že som trikrát menila to, čo sa v nej udeje.

Mám v sebe nejaký neznámy odpor alebo blok a neviem ho zo seba dostať.. 

Čaje nepomáhajú!! :/ 

Žeby spánok bol doktor? 

Och.

Mňau.

Dobrú noc(:

EŠTE NIEČO!!
Advent. Och tá Vianočná krása. 
Dnes v rádiu samé vianočné prekrásne songy..
Už je to tu zas! <3 Som nesmierne šťastná.
Užite si tú predvianočnú a potom vianočnú krásu a všetko spojené s tým (:
Čo som to ešte chcela?  
Oh jasné..
Dobrú noc.
Mňau.
Pa.

Keď kráčate v teplákoch po letisku, váš partner je podozrivo tichý a jeho oči sú ako dve kontrolky, je nadmieru jasné, že tu niečo nie je v poriadku.

„Prečo musíme odísť?“ Ťažkopádne som si vzdychla ťahajúc za sebou kufor a stískajúc bledulinký rúžovkastý pletený sveter od Harryho. Vraj by som si mala dať viac záležať na výbere farieb môjho oblečenia. Takto to zhodnotil včera na Silvestra v noci, keď sme sa opäť načierno viezli naspäť. Tentoraz sme to vydžali medzi dobytkom. Teta Beth bola presvedčená o tom, že sme zapadli niekde na vidieckej farme a nechceli sa priznať, že my mladí fungujeme len na GPS! Úprimne? Teraz som sa strácala na letisku, počúvajúc Harryho, ktorý vkuse telefonoval a po celý ten čas mu na tvári sliedila nie jedna ale azda milión príťažlivých vrások. Keď ma skontroloval pohľadom, ja som svoju úvahu o jeho vráskach zahodila do koša, žiadna atraktivita...

„Harry mňa to už vážne nebaví..“ Zastavila som a prudko povedala. Na podiv ma počul a konečne zastal aj on. Tisícky ľudí, novoročná atmosféra, všade hluk, naokolo ešte vianočná výzdoba a on celý nadurdený s mobilom pri uchu.

„Prečo dievčatko?“ Znepokojene nadvihol čelo a vystrašene ma sledoval, teda nie mňa ale všetko naokolo a len mňa nie! Mobil vopchal do vrecka a venoval mi krotký úsmev.

„Prečo odchádzame tak skoro? Všetkých sme tam len tak nechali..“ Zadívala som sa dole na jeho topánky, premýšľajúc o Anne, ktorej žilky v očiach od žiaľu praskali, keď videla, že sa balíme.. Nadvihol mi bradu a konečne mi ukázal ten hrejivý úsmev.

„Nebudem ťa znepokojovať. Len sa ponáhľaj.“ Znova. Opäť. Zasa. Tajomstvá.

„Jullie snáď rodí?“ Pousmiala som, keď sa na mňa nahnevane pozrel a ja som si zakryla dlaňami červenú tvár. Pomaly som si vydýchla a pozrela naňho nesmelo, keď si do ucha opäť natláčal mobil.

„Bojím sa.. Kedy to už konečne pochopíš, že aj ja mám strach.“ Pohli sme sa maximálne o tri kroky, keď som už po druhý raz prerušila jeho tajný telefonát, ktorému som vôbec ale vôbec nerozumela.

„Bojíš sa?“ Potočil hlavu nabok a so sarkastickým úsmevom mu len tak zaiskrilo v očiach. Tenký mobil plný vymožeností mal ešte stále nacapený na svojom, podľa mňa horiacom sluchovom orgáne.

„Poď ku mne.“ Načiahol ku mne ruku, a ja som mlčky pokývala hlavou na nesúhlas.

„Smeješ sa zo mňa, nechcem.“ Ako malé rozmaznané dieťa som vykročila dopredu, keď ma teplými rukami rýchlo schytil za boky a stiahol k sebe. V bruchu mi len tak preletel kŕdeľ zázračných bytostí. Čo poznám Harryho, prebývajú v mojom žalúdku a stále sa o niečo pokúšajú. Zničiť mi od lásky žalúdočné steny a občas mi privolajú kŕče, zlé to stvory..

„Stratíš sa. Takže sa nehraj na urazenú.“ Brnkol mi do nosa a ulovil moju ruku. Jeho pery sa neusmievali, jamky sa skrývali a oči skackali z miesta na miesto.. Badala som, že niečo nie je v poriadku. Že mu niečo sliedi po mysli a nedá mu to pokoja. Keď už nie kvôli jeho správaniu ale kvôli novinám. Nekúpil si ich! Vždy keď sme na letisku a on nemá čo robiť, kúpi tie zdrapy papiera a číta aspoň nejaké nové dristy vo svete... Vo svojej ruke mal, ako som už spomínala, schúlenú tú moju, kedže ma asi pred takou minútou schmatol do svojej ochrannej bubliny, a mne to začínalo prekážať. Ako keby z jeho napnutej mysle prúdili čiary plné nepokoja do tej mojej. Potili sa mu prsty a nervózne mi občas ruku stlačil a niekedy ju skoro pustil. V hlave som začala hľadať výhovorku na to, aby som mohla vymámiť svoje prsty do suchého bezpečia.

„Kedy si naposledy použil krém na ruky?“ Šikovne som vytiahla prsty a potmehúcky sa zaškerila nad svojou slabou vynaliezavosťou. Len pokrútil tou vecou, zvanou hlava a hneď niečo hundral do toho mobilu, ktorý som mala chuť rozdupať. Nadýchla som a pekne vydýchla a všetok hnev aspoň nachvíľu utiekol.

„Čoskoro sme tam. Všetko je zatiaľ v poriadku.“ Harry nerozprával príliš zrozumiteľne ale predsa poznám ho už pár mesiacov.

Kolieská kufrov drnčiace po nevyčistenej dlažbe, len tak drkotali. Bez prestania do mňa hučali, zdalo sa mi, že moja hlava je časovaná bomba.

„Načo sa vyhováraš? Prečo radšej nepovieš, že som ťa nasral a že chceš mať odo mňa pokoj?“ S úškrnom sa ma spýtal, keď sme čakali na chvíľku spasenia.

„Vieš čo?.. áno, štveš ma. Hneváš ma, serieš ma.. Toto si chcel počuť?“ Pokojne som mu povedala, keď mu na krvavo červených podráždených perách pristál letmý úškrn.

„Už ti je lepšie?“ Zasmial sa a vyrval mi z ruky kufor. „Nemá zmysel s tebou rozprávať.“ Ofučala som sa a hodila doňho pletený sveter, keby som mala šikovné šitíčko ako moja babička, hneď by som tu pletenicu rozplietla a celého ho ňou obviazala.

„Čo ti sadlo na nos?“ Uštipol ma do rebra a ja som sa len ťažko bránila pred jeho nesmiernou šikovnosťou využiť príležitosť.

„Čo tebe sadlo na nos!“ Drgla som ho do brucha nepozerajúc sa naňho. „Chceš skontrolovať?.. Ale to potom musíš vyrásť.“

„Nepotrebujem vidieť tvoje známky pubertálnosti.“ Namrzene som si založila ruky v bok.

„Dievčatko, to bude dobre.“ Ropztrapatil mi vlasy a keď som sa ich snažila ako tak upraviť už ma hnal dopredu.

„Kam to ideme?“ Pýtala som sa sediac v jeho veľkom aute na mieste spolujazdca, keď sme sa ocitli za Londýnom. Z Ameriky sme leteli do Londýna, žeby si dali chlapci pauzu v turné? Ale prečo? Deje sa niečo vážne?

LIGHTS 33. -Everybody wants a flame-

Hi!

 Ďakujem za povzbudenia! Viete kto :-))

Ako sa máte? Ja ok, toľko sa mi toho treba učiť, ale ja to zvládnem, viem to, teda, myslím si to, teda.. nie to nestihnem! Ajajaj. 

Dobre, nič to.. Tu je časť, snáď sa bude práčiť, ily xx

Vaša Blue xx 

Inak tu dole je niečo vystihujúce túto časť, aj song je tam :)

A Ďakujem (:

This world is getting colder, strangers passing by
No one offers you a shoulder, no one looks you in the eye
But I've been looking at you for a long, long time
Just trying to break through, trying to make you mine
Everybody wants a flame, but they don't want to get burnt
Well today is our turn

33. -Everybody wants a flame-

Jazero sa ligotalo smaragdovou farbou, vietor hladil moju na prvý pohľad zmrznutú pokožku. Jazykom som pokropila trpké pery, ktoré strpnuto pociťovali chlad a obavy. Vlasy ma nepočúvali, robili si, čo chceli. Náhaňačky uprednostnili pred skrývačkami a zľahka sa predbiehali a chytali na babu, vo vzduchoprázdne. Nekričala som na ne, nevysvetľovala im, že teraz na to nie je správny čas. Nechala som to tak. Rátala som počet klipknutí mojich očí, ktoré nevedeli, čo skôr. Nohy sa mi triasli a nechty zamŕzali. Mesto skryté v hmle ma jemne postrkovala vpred, ale dych za mnou bol tak úpenlivý a drsne ohurujúci, žeby som sa najradšej poskladala do rubíkovej kocky, akurát celej čiernej. Nesvietili na mne farby, nejagala som sa, žiadne ostré a výrazné farby.. Čierna hrubá čiapka mi podivne sedela na hlave, tmavomodrý až čierny šál laškoval s vlasmi, jasné čierne jeansy mi obopínali plandravé nohy, zatiaľ, čo napodobenina kože sa vystatovala ako bola drahá. Všetko sa točilo a hocijaké pomyslenie na jeho oči ma privádzalo do šialenstva.

S O N G

„Poď, ideme.“ Stiahol ma za ruku a ja som už letela. Na chrbte sa mi hompáľal malý vak, na ktorom sa vynímali prešívané sivasté vzory. Zrýchlila som tempo a cítila ako sa v mojom tele vyplavujú endorfíny. Okolo sa mihali mŕtve koruny stromov, ani jeden lístok. Všade naokolo bolo šero, vtáci nespievali.. len a ja on sme sa plašili zrazu tak tichým mestom. Nič ho nedokázalo zastaviť. To, že som strácala dych, bolo preňho nedôležité, riešil čas a pokúšal sa až uháňať, ale počas mojej prítomnosti to nebolo absolútne možné. Plietli sa mi nohy, jemu na pozadí padali čierne potrhané rifle a ja som svojimi drobnými čiernymi očami badala, to čo pod nimi tak nepoctivo skrýval. Jeho ruka pevne stláčala tú moju, ale za to ju to riadne zohrievalo. Akoby sa všetko počas behu menilo. Zdalo sa mi, že sa rovno striedajú ročné obdobia. Utekali sme cez mláky, cez hmlu cez slnko. Pod slnečným žiarením som mala chuť si vraj koženku, počas tohto veľmi náhlivého behu, dať dole ale za rohom ma od zimi striaslo.. a moja myseľ mala pocit, že beh trvá večne, kým som v priestore neuvidela rušne, ktoré uháňali zrazu vedľa nás. Tesná blízkosť a hukot starých ťažkých kovových vagónov vo mne vytváral zvláštne pochybnosti a primeraný put sebazáchovy i dotyčný rešpekt. Chcela som zastaviť a nadýchnúť sa zhlboka. Nemohla som, pretože som bola ťahaná akoby neviditeľným vodítkom, ktoré držal on. Bála som sa týchto ťažkých strojov a vyzeralo to tak, že strácame dych, pre ktorý som chcela zastať, že vlak nás predbieha. Bola to pravda. Zarastená cesta drobnými kermi mi prekážala viac a viac. Nevládala som správne v jeho rytme pokladať nohu za nohou na tú zem, ktorú obývame. Harry pevne sledoval staré pokreslené vagóny a vyzeral sebavedomo. Vôbec na ňom nebolo vidno, že utekáme. Zrazu moje ja zrakovými orgánikmi uzrelo posledný vagón a všetká tá maličká nádej sa vyparila. Neverila som tomu, že sa tam dostaneme. Keď som to najemenej čakala som na vlastnej pästi pocítila, čo je to strach o osobu, ktorá je už vo vašom živote už nevyhnutná čo znamená, že bez nej nedokážete žiť, že každý dotyk od takejto osoby vás robím vrejúcim a vytvárajúcim vo vás tak nenormálnu radosť a pocit, že nič iné na svete neexistuje, žiadne ťažkosti problémy.. len vy dvaja. To ako silno ma držal a ako ma ťahal hore, cítila som, že mi trhá kĺb zápästia. Kus a žila by som s gumennou rúčkou, trasúcou sa, alebo by ma pohltili koľajnice...On tam už stál pevne. Ostro som sykla pod bolesťou, ktorá ma pichala. Ocitla som sa vo vzduchu a videla len jeho oči, ktoré vytvárali spolu s mojimi taký zvláštny očný kontakt. Ľútosť, strach, nevedomosť, sebakritickosť a boj o dostátie sa k nemu. Metala som so sebou a on sa ma snažil s pokrčeným nosom a čelom vykrúteným do dlhých vlniek dostať k sebe. Podarilo sa. Stála som natlačená pri jeho tele, dýchala som popri plači a občas som vdýchla aj nejakú tú slanú maličkú kvapku slanej vody, ktorá sa vykotúľala z môjho slzného kanálika. Na zavretých viečkach som cítila teplo od slniečka, ktoré malo dosah na krajinku.

„Už je to dobré.“ Horúce slová, ktoré mu vychádzali z pusy vyzerali na prvý okamih ako ukľudňujúce. Pre mňa, ale nie. Tlačila som sa naňho viac pod spomienkou ako som visela dole a dívala sa naňho. Akoby v tej minúte čas vynechal stotiny, sekundy, minúty ba až hodiny.

„Som tu, pri tebe.“ Ozývalo sa mi v hlave a ja som poctivo kývala s hlavou, aby pochopil, že nie som žiadne malé dieťa, ale vystrašené dievča. Opatrne mi vytiahol rukáv jeho na smrť čierneho trička a díval sa na moje zápästie pod mlčanlivým výrazom a hrubým zakusnutím do svojej mäkkej sladkej pery. Prstami som mu prečesla vlasy, aby som videla bližšie jeho tvár.

„Bože.“ Preplietol si so mnou prsty a ja som sa len pokojne usmievala. Nebadala som v sebe ešte nejaký strach, radšej som sa usmievala a dýchala mrazivý vzduch a nechávala sa ohrievať slnkom, ktoré sa jemne vynáralo z hmly.

„To je v poriadku.“ Zdvihla našu akoby jednu ruku do vzduchu a nechala na nej ľadový bozk s vlhkou schnúcou stopou.

„To teda nie je.“ Zahundral a ja som pokývala hlavou. Občas rušnovodič zrýchlil a mne začali vanúť vlasy. Poctivo som obdivovala jeho oči a snažila sa zistiť na čo myslí. Nedarilo sa mi to, z neho tajomstvá len sršali.

„Ideme si za dobrodrúžstvom.“ Vyhlásil a držal ma tak jemne za ruku, že som mala pocit, že držím malú Jamie. Och moja malá Jam. Otočili sme sa k železnému rebríku, ktorý bol pripevnený na starom plechu vágóna. Chytil ma za boky a posunul pred neho. Určite videl môj úsmev.

„Budem ťa istiť. Keď vylezieš hore, bude ťa ťahať vietor, musíš ísť proti nemu. Plaz sa, po pár metroch tam bude otvor.. ale Am dávaj obrovský pozor, takéto dobrodrúžstva sú výlučne len pre chlapcov.“ Neuvedomila som si, že kvôli tomu ruchu, ktorý vytváral ten vláčik, sme vlastne so svojimi hlasivkami kričali.

„Dobre.“ Prikývla som a on ma jemne pobozkal na čelo. Pekne som sa vyštverala hore a po celý čas cítila, že ma drží. Keď som bola na prvom stupni rebríka držal ma za boky, neskôr za stehná, za kolená, lýtka až za členky.

„Pohode Am?“ Kričal za mnou a ja som vetrom, ktorý do mňa bil ani nemohla odpovedať. Ledva som sa doplazila k otvoru a čakala, čo sa bude diať. Otočiť som sa nedokázala, takže som ho nevidela. Ťažko som pootvorila to okno a jemne nakukla dnu, čo to tam je. Len pletené vrecia so zemiakmi a pár neznámych debien. Teraz alebo nidky. Veľmi výstižná veta pre túto situáciu a hlavne dosť známe vnútorné zvolanie. Obtočila som sa okolo otvoru a keď som videla, ako sa Harry plazí smerom ku mne, nohami som sa vtedy práve dotýkala okraju toho otvora. Opatrne som sa zošmykla dnu a pristála na zemiakoch. Au. Harry spravil to isté, akurát jeho väčšie telo si vybralo debnu.

„Zase budem navštevovať tie husi na rehabilitáciach.“ Mrzuto držiac si chrbát zašomral.

„Och ty môj starček.“ Pomohla som mu vstať a on ma so smiechom uväznil u seba. S úškrnom ma pozoroval ako som sa prilepila na jeho tvrdú hruď.

„Spravíme si zemiačky na koľajách vlaku? Fajne ich prepečieme.“ Uchechtla som sa pri jeho stupídnej poznámke. Ležali sme a počúvali dobre známy zvuk idúceho vlaku.

„V každom vagóne by mal byť strážnik, musíme si dávať pozor.“

„Zamaskujeme sa?“ Spýtala som sa a on ako malý chlapček zaujato prikývol. Zaliezli sme za debny a on sa obetoval a ľahol si na staré dosky. Ja som mala mäkší matrac, jeho. Vedľa nás bolo obrie vrece zemiakov, ktoré nevyzerali chutne, ani zďaleka. Cez hukot, ktorý prechádzal aj dnu sme počuli ako sa otvorili latkové dvere, viete staré laty dreva. Dnu zrejme niekto nakukol. Harry mi prikryl pery so svojou špinavou dlaňou a zrazu sa tváril vyplašene a ja? Tajila som dych a určite sa mi ani vlas na hlave nepohol. Keď sa dvere privreli, uškrnul sa na mňa a nechal mi letmý bozk na perách.

„Šťastný Nový Rok!“ Objímal ma tuho. Na svojom tele som cítila každý jeho spínajúci sa sval.

„Aj tebe Harry.“ Strnulo som stískala jeho telo a rozmýšľala nad našou divokou jazdou doobeda na vlaku.

„Som rád, že som tu s tebou a, že sme sami.“ Usmieval sa na mňa a popritom sa mi hral s prstami. Sedeli sme na lavičke na starej stanici pod nočnou oblohu a kochali sa jeden druhým. Neboli sme v hoteli, pri jeho rodine.. Harry chcel, aby sme ho strávili len osamote, dvaja. On a ja.

„Amia?“ Vyslovil tak krásne moje meno a ja som sa pod návalom tepla zahľadela do zeme.

„Len som ti chcel povedať, že ťa budem chrániť za každej okolnosti a že sa ťa nehodlám vzdať.“ Do rúk vzal moju tvár a venoval mi silný bozk.

„Viem to Harry.“ Šibalsky som sa usmiala, keď si ma vzal na kolená, stískal mi chrbát a hlavu mal položenú na mojom ramene. Dívali sme sa na sieť osvetlených železníc. Pach zatuchnutosti sa len tak vznášal v povetrí a taktiež typický zvuk prichádzajúcich vlakov. Nebol čas myslieť na to, kým som a odkiaľ som.

LIGHTS 32. -Hlúpe historky a kosenie trávnika?-

HI!

Tu je kapitola, občas ako sedím v aute a počujem v rádiu hou hey Lumineers, tak si spomeniem na mtt :) tak ma zahreje..

Časť prichádza dosť neskoro, ale mám viac dôvodov. Čakala som viac komentárov, pretože na tej časti predtým som sa poriadne natrápila, ale to tak býva... a potom aj preto, že som nestíhala.

Nové nemám nič.

V škole sedím, ako obarená a všetko jedných uchom dnu a tým druhým von.

Pustite sa do toho :-))

32. -Radšej hlúpe historky a kosenie trávnika?-

Amia

„Nikam ťa neodveziem, spamätaj sa došľaka!“ Zatriasol mnou tak silno, že sa slzy ponorili až do látky, z ktorého bolo ušité moje tričko.

„Nechcem.“ S krvopotným úsilým som zo seba s nechtami zodrala jeho zaryté prsty z mojej kože. Spadla som na studenú plachtu, ktorá ma čičíkala a dávala mi pocit istoty. Nechcel ma a to mi stačilo. Prikryla som sa perinou od hlavy po päty a zaspala v kĺbku tepla. Nepotrebovala som jeho telo, ktoré by ma zohrialo rýchlejšie.

„Ale nie, mám pocit, že je to na ňu už veľa. Nechcel som, aby vás vystrašila.“ Stála som pri kuchynských dverách a splným nosom a očami ako červenými planétkami sa snažila vypočuť si, čo sa to tam deje.

„Zľakla som sa, že si na ňu chcel použiť nejaké nevyskúšané praktiky.“ Zasmiala sa Gemma ale ja som chuť na žarty nemala.

„Teta Beth, nehneváš sa však?“ Nesmelo sa pýtal.

„Harry. Drahý môj, problémy vo vzťahu sú úplne bežná vec a keď je celá rodina takto pokope, duplom.. vždy sa niečo nájde.. a určite mala Anne nejaké poznámky však?“ Jej hlas pôsobil rozvážne, rozumne a tak chlácholivo.

„Amia je skôr vyčerpaná a doma majú problémy.“ Rýchlo sa ozval.

„Kedy naša mama nemala poznámky.“ Odpovedala staršej tete Gemma.

„Ale dobre viete, aká Anne je. Potrebuje vedieť, či si syn správne vybral.. a ako inak to zistí, než, že odmietne dievča? Keď mladá vybuchne a zbalí si veci, vaša mama je presvedčená, že si mal zlý tipos s dievčatami v bare a že si sa riadil opäť len svojimi Calvin Klein spodkami.“ Teta pôsobila humorne.

„A z čoho je mladá taká uplakaná?“ Po chvíli ticha sa opäť teta pýta do reči.

Harry

„Teta nechcem byť zlá, ale sú to moje rodinné ťažkosti.“ Do kuchyne zrazu vstúpila celkom vyrevaná Amia, len v rozťahanom požužvanom dlhšom tričku.

„A teba nikto neučil, čo služnosť káže?“ Obrátila sa na ňu Beth, sesternica, mojej mamy. Karhavo na ňu upierala čierne oči.

„Pravdaže, že učili. Ale žena musí mať vždy pod kontrolou, čo o nej mladý kváka.“ Priznala sa a očkom na mňa pozrela. Tešil som sa ako malý, keď mi vtedy venovala kúsok pozornosti. Aj takto, vyplakaná, uťahaná vyzerala nádherne, tak jemne a pritom tak šibalsky.

„Neboj sa, Harry nie je nejaký žabiak. Vidno, že ťa ľúbi.“ Usmiala sa na ňu a Amia len tak-tak rozhýbala svoje kútiky pier. Chválilo ma, keď teta Beth takto ohodnotila moju lásku k Am.

„Ale moje spuchnuté dieťatko, mne môžeš povedať, čo ťa trápi.. Ženy majú väčšinou viac pochopenia ako muži.“ Zlatisté zvráskavené ruky ju posadili na staré kolená prikryté dekou a ja som si pripomenul časy, keď som takto sedával na babičkiných.

„Tak viete, doma.. problémy, rodičia.“ Celkom vzdorovito ju odbila.

„To je všetko?“ V tej chvíli jej z očí rýchlosťou svetla začali padať maličké okrúhle kvapky priehľadnej tekutiny. Vyzerala taká smutná, taká sklamaná.. ale žiadne zlosť. 5 hodinový spánok jej pomohol, vyzerala, že je viac k svetu.

Tete Beth rozpovedala všetko, od toho, ako som sa o niečo pokúsil až po to, čo sa jej doma deje. Nevadilo mi, že vedľa sedí Gemma, vždy sme si všetko vravievali.. ale skôr som mal pocit, že Amia si neuvedomuje, že tu sedím aj ja aj Gem.

„Harry ty ju v prvom rade do ničoho nenúť.“ Mrkla na mňa teta Beth a Am sa hneď ozvala.

„Nie teta, tu nejde oňho...“ Nevšimla si to priateľské žmurknutie, ktorým mi naznačila, že si z jej poznámky nemám nič brať.

„Ja viem drahá. Pozri, čo by si mala za život, keby neboli strasti? Nemôžeš plakať pre niečo, čo ťa robí silnejšou, dieťa moje. Nudila by si sa.. Veď máš priateľa, s ktorým by chceli chodiť všetky ženy, už len to je radosť a predstav si, žeby si mala doma kľud a pokoj.. a potom by si sa s chlapcami nikdy ani nestretla. Vždy je niečo pre niečo... Možno by si mala rodinku bez problémov, ale Harryho by si nemala. Chápeš?“ Veselo jej natiahla líčko a ona s úsmevom prikývla. Teta Beth ma vždy prekukla a vie, že Am sme uniesli. Vie to, ale len ona. Gemmu som do toho zasvätiť nemohol, lebo by to už vedela mama aj Robin a mne by dali zákaz vychádzky a uväznili by ma u seba doma aj s pletenými svetrami, že som nejaký psychopat.

„Amia, poď zájdeme na nákupy, povianočné zľavy.“ Ozval som sa k Amiam, keď ňou trhlo. Neutrálne kývla hlavou a postavila sa. Pohladkala tete Bethany ruku a tá jej na oplátku postrapatila vlasy. Vybrala sa preč o krok skôr. Bol som za ňou a očami sledoval lem jej tela. To ako sa jej holá studená pokožka na nohách napínala, ako kráčala. Jej boky v priesvitajúcom tričku a jej pohyb. Jej rytmus a tempo. Ako kráčala, v hlave sa mi sama od seba vytvárala melódia. Otvorila dvere a keď som sa chystal vkročiť dnu, pribuchla ich.

„Čo prosím?“ Nahlas som sa ozval a zvnútra som počul chichot. To, že sa smeje je len dobre, znamená to, že sa cíti lepšie.

„Nech sa páči.“ S vážnou tvárou mi otvorila a to nevedela, že som ju počul. Privrel som masívne dvere a ľahko ju schmatol. Až som pocítil jej rastúci tep.

„Nenúť ma byť takýmto. Ľúbim ťa, ale nechcem, aby sme sa k sebe správali takto.“ Zohol som sa k nej a dal jej bozk na priam ľadovú pokožku pod uchom. Roztriasla sa a rukami ma pod lopatkami stískala.

„Ty.. len nevieš, ako ma to všetko dostalo. Lebo ty máš milujúcu rodinu, nie si niekto, kto vznikol len z rozkoše a zo žiadnej lásky.“ Pri každom slove ma stískala tuhšie a tuhšie.

„Bože, zlatko. Nemôžeš tušiť, či sa naozaj neľúbili. Možno im len nebolo súdené, aby boli spolu.. ale ty si to, čo ich spája. Nemôžeš sa trápiť. Becky ťa ľúbi a ja.. a chlapci.. my sme tiež tvoja rodina. Aj naši ťa majú radi a..“ Prerušila ma.

„Ja som nikdy nemala nikoho, komu by som sa vyrozprávala. Naši o mne tak sotva vedia, ako mi išla škola a to je všetko.“ Mrzuto mi zadudrala do pleca a ja som sa zasmial.

„Predstav si, žeby strážili každý tvoj pohyb, keby neboli takýto akí sú.. tak by si s nami necestovala po svete.“ Vlepil som jej pusu na líce.

„Dobre, ale.. joj.. áno a všetky tie platby za izby v hoteloch, letenky a to všetko.. budem fakt splácať doživotne.“ Zahučala a ja som jej privrel pusu. Asi jej na um s tým svetom prišli aj financie.

„Ty hučadlo malé. Myslíš, že pobyt v tomto štáte, meste, hoteli a letenky platil kto? Všetko som zaplatil ja, tak sa upokoj. Keby to bolo na našich, ideme do nášho sídla, ktoré zdedili.. a to by si si tak užila kosenie trávnika, opekanie a hlúpe historky o mojom mladšom holom zadku. Stačí?“ Nadvihol som jej bradu a ona sa rozosmiala.

„Aspoň by som nebola dlžná do smrti.“ Vyplazila mi svoj jazyk a ja som ju rýchlo pobozkal.

„Neboj sa, nemáš až také veľké dlhy a tie mi splatíš ak mi povenuješ pár božtekov.“ Šibalsky som sa zaškeril a Amia ma príjemne pobozkala. Chytro sme sa prezliekli a vybrali sa do nákupných centier.

LIGHTS 31. -Ja! Som to ja!-

  Ahojte, som rada, že som dostala Vaše názory k predošlej časti, teší ma to. 

Ako sa inak máte? Cez víkend som tak skromne rodinne oslavovala narodeniny :-) inak :D haha.

Tu je časť! Wuáá, a je dosť dlhá, ale snáď keď sa do toho ponoríte tak vás to nepustí.. :D chcela by som, čo??? :D ha . 

...Učiť sa mi nechce, i keď školský rok som začala dosť slušne si myslím.. teda nechcem to preklopnúť (buch, buch) (-: 

Minule ako som išla autobusom, sedeli za mnou dve dievčatá, približne v mojom veku.. až ma rozplakalo aké hlúposti riešili, aké problémy mali. Dostalo ma to. Aj ja chcem aspoň na chvíľu pink bríle 8-) :D 

Vaša až nezdravo polemizujúca Blue Dein xx

31. - Ja! Som to ja!-

Stihli sme sa vytratiť z domu skôr, ako si mohli niečo všimnúť. Okno. Strecha. Úniková cesta. Aj s kufrom. V noci sme sa túlali po meste až kým sme sa nedokotúľali do domu chlapcov. Harry sa vyspal na pohovke, ostal dole a pozeral telku. Ja som na to všetko bola až príliš unavená a vyčerpaná a skúšky, už zajtra!

„Pokojne ma volaj Anne, žiadna teta.“ Usmiala sa na mňa tmavovlasá žena v zrelých rokoch, keď slušne natiahla kútiky pier a poukázala, len tak letmo zuby. Harry ma šťuchol prstom do chrbta, aby ma posúril. Asi ho nebavilo stáť sa nesmelou priateľkou. Nevedel sa na rodinu vynadívať. Anne sa stiahla dozadu, donútili ju okolnosti. Pípkajúca trúba.

„Am, dievčatko pohni sa.“ Nahol sa k mojej tvári, na lícach som pocítila kučery, keď mi pošepol. Spravila som krok dopredu, keď na mňa vyletela pekná mladá žena. Je asi divné, keď to takto hodnotím, ale Harry má ozaj peknú sestru. Nevedela by som to, keby ma v lietadle neupozornil.. Totiž, podľa výzoru jeho mamy, by som aj tú zaradila do staršej súrodeneckej kolekcie.

„Som sestrička tohto týpka.. Teší ma.“ Smelo som vystrela ruku, keď zmraštila obočie.

„Dievča, ja nehryziem tak ako on.“ Podivne naňho ukázala prstom a rýchlo ma pleciami objala. Harrymu na perách svietil pokojný úsmev, ktorý dával na známosť, že je konečne šťastný.

„Také plaché dievča si ešte nemal.“ Zašuškala mu do ucha, ale prítomnosť len nás troch a hromžiacej Anne v kuchyni dovolila, aby som počula aj to, čo by som nemala. Rozhodla som sa teda byť aspoň trochu nápomocná. Zabočila som do kuchyne a nechala, aby si súrodenci mohli vyrozprávať príhody, ktoré ma až tak netrápili. Asi je dôležité, získať si priateľovu matku, totiž mať neskôr nezhody so svokrou.. asi nie je najlepšie.. Teda uvažujem tak len preto, že Harry rozhodol, že my sa rozchádzať nebudeme..

„Potrebujete pomôcť?“ Spýtala som sa a vzápätí sa opravila. „Anne nepotrebuješ moju pomoc?“ Sformulovala som znovu vetu a čakala na odpoveď.

„Počuj. Nechcem, aby si si myslela, že som nejaká zošúchorená rachotina. To, že budem mať vnúča, neznamená, že som stará a neviem si dať rady s hlúpu trúbou.“ Veselo sa zasmiala a ja som prikývla. Som precitlivelá. Uvážila som.

„Nie, ja vás nepokladám za starú ani nič podobné. Ale keď nepomáham doma, tak som myslela, že...“ Vysvetľovala som, keď do kuchyne vošli dvaja ľudia, ktorí sa poznajú viac než smradľavé páry ponožiek.

„Mami, počuj, kde je vlastne Robin?“ Neostýchal sa a prudko mi vbehol do reči. Spravil dobre.

„Príde, nemaj strach. Zober Amian do vášho apartmánu a povedz jej ako to u nás chodí. Vidím, že naše humorné poznámky jej nič nehovoria. Ty si ju na ne nezvykal? Nehovor mi niečo také.“ Venovala mi úsmev a ja som ostala s kamennou tvárou stáť.

„Poď Am.“ Stiahol ma za prsty von z kuchyne.

„Pôjdeme do svojho, si zrejme unavená.“ Do rúk vzal svoju batožinu a druhou rukou ťahal môj kufor. Letmo som mu na bruchu ruky nechala bozk a nasledovala ho v polospánku.

„Nepáčim sa im.“ Krkolomo som zahundrala, keď sme stáli na chodbe ich apartmánu a ja som mala aspoň nejakú tú istotu, že nič nepočujú. Kľúčikom otvoril dvere a na nás zažiarila veľká spálňa s krvavo červenými ružami v kryštálových vázach.

„Čo to táraš? Lepšie si vymyslieť nedokážeš? Gemma je nadšená, že konečne tu nosom neohŕňa nejaká nemenovaná plastika.“ Pokrútil hlavou a veci zhodil na zem. Zamkol dvere a usmievavo sa ponaťahoval. Látka trička mu vykĺzla vyššie a mne oči padli na jeho biele boxerky, vytrčajúce z čiernych nohavíc.

„Si rád, že s nimi?“ Opýtala som sa a on okamžite prikývol.

„Je to moja rodina.“ Povedal tak šťastne a hrdo.

„Prepáč.“ Razom mu vyšlo z úst a ja som nadvihla obočie.

„A začo? Že ja nemám také šťastie a nemám takých ľudí doma ako ty? To vôbec tak nie je, ja som za nich všetkých, za každého jedného vďačná.. To, že si s nimi nerozumiem, to je už iná vec.“ Pousmiala som sa.

„Ale, ja som tvoja rodina nie?“ Nohami blúdil po nalakovaných parketách a ja som len zo zaklonenou hlavou počúvala, ako jeho topánky vytvárajú ten pekný zvuk a vy celkom cítite, že dotyčná osoba sa k vám približuje.

„Vy všetci piati ste moja rodina a ty si niečo na vrch.“ Vyrovnala som sa, keď sa ku mne priblížil.

„Ja som to vedel, že budem nad prdiacim Niallom, grgajúcim Louisom, nervujúcim sa Liamom a tancujúcim Zaynom.“ Hrdo sa uškrnul a ja som ho hneď schladila.

„Drahý, nerozprávaj také. Tieto činnosti vykonávaš i ty a v plnom rozsahu.“ Žmurkla som naňho a on to zopakoval.

„Musíme mojej mame, ukázať aká naozaj si.“ Nervózne som pohľadom uskočila pri tej predstave.

„Ja som jej chcela len pomôcť. Nemyslela som tým, že je stará. Veď vlastne ani nie je.“ Polemizujúco som povedala.

„Asi má pocit, že starne a keď jej niekto chce pomôcť asi sa cíti tak, že ľudom pripadá nemotorná.“ Poznamenal, keď sa mu ústočká opäť otvorili.

„Inak to drahý... To sa mi páči.“ Pery sa mu vyšvihli do úškrnu a ja som na nich nechala letmé pošteklenie s tými svojimi.

„Idem si dať kúpeľ, nájdi v macbooku nejaký dobrý film. Spravíme si filmový večer aj s pukancami.“ Behom minúty sa zmenil na chlapca, ktorý ma začal šťuchať do rebier a následne sa mu prsty pretvorili na harmoniku, ktorá šteklila celé moje telo.

„Dosť! Stačí!“ Slová, ktoré mi počas minúty vyšli z úst najmenej dvestokrát. Zhodil ma na posteľ a vôbec ho netrápilo, že keby ma hodil o stupeň nabok, ležala by som dolámaná na zemi. Oči som začínala mať od smiechu vlhké a užívala si to, že sa nado mnou nakláňa Harry, ktorý ma zahryznutú peru a veľmi zadumčivý pohľad. Jeho prsty boli ako stroj, posiali každý nerv v mojom tele, nikdy v živote som sa toľko nesmiala.

„Dosť, už by stačilo. Moje ruky potrebujú dovolenku.“ Zišiel z postele a ja som mohla konečne normálne príjmať kyslík. Prešiel pár krokov ku kúpeľni, keď sa zastavil a postupne zo seba začal zhadzovať veci. Prikrývala som si oči vankúšom a on sa len smial.

„Prečo?“ Znela jeho otázka. Zrazu som pocítila, že na matrac pristálo ešte jedno telo. Harry mi zobral moju bariéru a pozrel na mňa tak skúmavo.

„Prečo? Znova sa pýtam.“ Vyšlo mu chrapľavo z pusy. Sedel tesne predo mnou a ja som sa dívala na krásnu hruď ktorá bola poznačená mnohými kerkami. Každá tá vec, každá tá pre mňa hlúposť dávala jemu význam.

„Keď vidím, že si celý môj, mám chuť zavrieť oči a potom ich otvoriť, aby som sa presvedčila, či si vážne len môj.“ Povedala som tak nesmierne hanblivo, cítila som sa pred ním zúfalo. Nerada som o takýchto hlúposťach rozprávala, cítila som sa vždy neohrabane a hlúpo. A robil mi to naschvál! Kolenom sa dotýkal môjho stehna, ktoré pod nim vrelo, oči sa do mňa surovo vnárali, každý pohľad naňho ma vrážal do kúta, z ktorého som sa nemohla pohnúť. Cítila som sa bezmocne, že nemôžem ujsť pred jeho očami, ktoré mi pripadali dospelejšie, vyzretejšie skúsennejšie.

„Amian, všetko toto je tvoje.“ Chytil do ruky tú moju celú nervóznu a studenú a začal ju prikladať na časti svojho tela. Postupne, najprv mi dlaň priložil na jeho líce, potom pomaly prešiel na krk, kde som cítila jeho tep, na jeho rameno odtiaľ mi ťahal ruku na hrudnú kosť, hruď, pomaly sa dostal pod pazuchu, kde som cítila tenké páperie, potom s ňou zišiel na jeho bok, opäť sa dostal vyššie na brucho a neskôr sa pod mojou obavou predsa ocitol poniže lemu jeho boxeriek, ruku mi položil na bielu látku a ja som ju na podiv stamaď rýchlo nestriasla, pokojne mi ju nadvihol a preniesol na jeho stehno. Tam mi ju nechal a pokračoval.

„Nemusíš sa predo mnou Amian hanbiť. Koľkokrát sme sa už ocitli v takejto situácii, z mojou hruďou si sa zoznámila už dávno.“ Rozprával. Znova mi to prišlo poučne až príliš, opäť ma posielal do slepej uličky.

„Nechcem, aby si so mnou takto hovoril. Potom sa ešte viac cítim ako dieťa.“ Očami som putovala po jeho hrudi a trochu smelejšie mu prstom prešla po motýľovi. Slabo sa zasmial a ja som strápnene prst odtiahla.

„Ako? Máš pocit, že s tebou rozprávam zle? Chcel som ti len dokázať, že som celkom len tvoj.“

„Ja neviem, zdá sa mi, akoby si ma bral za dieťa.“

„Nie, to tak vôbec nie je. Si mladá žena, ktorá dospieva. Preboha, veď aj ja som mladý a nechcem, aby si to brala tak, že som vyzretejší a starší. Tri, štyri roky sú nič. To, že nie si skúsenná v týchto veciach ťa nerobia dieťaťom. Nemysli si, že ja som nejaký sukničkár, ktorý postriedal množstvo dievčat..ja a Julliet.. veď Jullie bola moja prvá...“ Ups. Celkom som sa ukľudnila, keď mi do uší dobehla posledná veta. Čo to? Ako to prosím Julliet?

„Čo je?“ Zmätene na mňa pozrel, keď videl ako som si dlaňami pretrela tvár a civela naňho ako nejaká malá obludka.

„Jullie?“ Zopakovala som jej meno a už som cítila, že mi tep rastie.

„Vari si si myslela, že ja som už od šesťnástich skúsenný mladý, ktorý má všetko v hrsti?“ Posmešne sám nas sebou zvolal.

„Nie, to nie. Tým si mi dodal odvahu, ale Jull? Prečo práve ona?“ Skľúčene som zo seba vydala a on sa zasmial.

„Ja neviem. Spomienky na to nemám žiadne. Ona je typ ženy, ktorá ťa zbalí najprv pri jednom drinku a potom sa to už nesie.“ Popri rozprávaní mykol plecami a díval sa do blbla.

„Nezbalila ťa náhodou na módnej prehliadke, vtedy, čo sa správach vyskytlo jej meno, že sa objavila na ulici s nejakým pripitým mladíkom?“ Strieľajúc si z neho, som sa vážne spýtala.

„Čože? Asi... To bude... Ty si ju už vtedy... poznala?“ Znepokojene a sekavo sa pýtal.

„Nie, Harry. Robím si srandu.“ Vyplazila som mu jazyk a on ma schytil.

„Ty, už ma tu strašíš.“ Silno ma stlačil u seba a ja som ho šťastne hladila po holom krehkom chrbte. Keď som sa dozvedela tieto veci, akoby som sa cítila uvoľnenejšie. On svoju bradu položil do priehlbinky na mojom ramene a ja som pod bruškami prstov cítila tie zimomriavky, ktoré sa mu tvorili na pokožke.

„Ale keď chceš.. ja ťa nemusím volať dievčatko.. Keď ti to prekáža.“ Môjmu ja, sa zazdalo, že to povedal tak smutno.

„Nie.. Keď mi tak vravievaš cítim, že som tebou chránená a že som tvoja.“ Zamumlala som, keď mi odtiahol tvár a díval sa na mňa tak milo.

„Fajn dievčatko. Idem do tej sprchy, kedže už sme si vyjasnili tie naše podstatné veci a ty zatiaľ nájdi dobrý film v macbooku.“ Brnkol mi do nosa a ja som ho skrčila. Jemne ma pobozkal a ja som mu to pekne vrátila.

„Koľko vajíčok?“ Pýtal sa ma Harry, keď som zívaním zasiahla celý stôl. Raňajky! Juhú.

„Samozrejme, prehľad a štatistiky ohľadom blomb vo vašich ústnych dutinách. To je fajn pár za pár.“ Zašvitoril Harry na ráno a ja som zamkla pusu.

„Takže mi neodpovieš?“ Spýtal sa a ja som na súhlas pokývala celou hlavou, asi sa mi tam pohol mozog.

„Toľko? Čo chceš mať zo mňa?“ Pohoršene som zhíkla, keď som uvidela ten plný tanier.

„Zlatko, aby som ťa mal za čo chytiť. Musím si ťa trochu vykŕmiť. Kosti odchádzajú z módy.“ Mrkol na mňa a ja som prekrútila očami. To mysleli tým ich „že vraj humorom“. Sú to len hlúpe poznámky, ktoré sa snažia byť vtipné.

„Harry mal by si byť rád. Keby si mal doma buchtu, neuživil by si ju.“ Mrkla na mňa Anne a Gemma súhlasne pokývala prstom. Počas raňajok som mala pocit, že Harry a Gemma sú ako jeden človek. Ich herecké gestá, mimika a tie zadumčivé pohľady. My sa s mojimi súrodencami až tak takto nepodobáme.

„Vidíš. Dobrá pripomienka.“ Odvetil Harry a láskavo sa na mňa zaškeril.

„Rodinka som tu!“ Počuli sme ako sa dvere do apartmánu rozleteli a do kuchyne vpádloval trošku ale len trošku okrúhlejší pán s fúzikmi pod nosom. V rukách držal nenormálne veľa tašiek a z každej vykukovalo niečo iné.

„Robin, miláčik. Tie tašky.. Deti nemusia vedieť, že darčeky si kupoval ty.“ Zamračila sa naňho Anne a on zmätene skákal očami po kuchyni.

„Mama. Dobre všetci vieme, že darčeky kupuje vždy Robin. Neviem, kto iný by mi kupoval o tri čísla väčšie pletené svetre, aby som ich mohol nosiť, keď mi narastie pivné brucho... Veď viete po tridsiatke.“ Harry rozprával zatiaľ čo ujovi trochu poskákalo brucho a Gemma rýchlo vstala od stola, zobrala mu tašky a utekala ich odniesť pod jedličku.

„Anne, mám pocit, že deti nás už prekukli dávno.“ Usadil sa k stolu a ponaberal si upečenú slaninu.

„Tak je to, stárneme.“ Vzdychla si Harryho mama a mne sa v duchu vybavila situácia zovčera večera, kedy bolo zle, že som jej chcela pomôcť.. že vraj nie je stará.. či ako sa to nazvala a teraz? Už starne, uff.

„Robin, toto je Amian, moja priateľka.“ Predstavil ma Harry a ja som sa usmiala. Ujo s fúzikmi sedel oproti mne, zatiaľ, čo Harry vedľa mňa. Dlaňou mi zohrieval stehno v pyžame.

„Teší ma. Už som si myslel, že Jullie si na vianoce kúpil plastiku.“ Ujo s fúzikmi to považoval za žart.

„Miláčik. Už dávno som ti vravela, že tí dvaja už spolu nie sú.“ Opravila ho Anne.

„No veď preto. Neverím, žeby plastici dokázali preoperovať jej žabací ksicht.“ Robin sa uchechtol a rýchlo si priložil šálku s čajom k ústam. Neviem, no zrazu som sa usmievala. Robin mi prišiel zrazu vtipný. Kedže mal narážky na Jullie, spôsobovalo to vo mne určitú radosť.

„Bude to matka môjho dieťaťa. Robin prosím prestaň.“ Harry zvraštil čelo a znechutene zamrmlal. Keď to vyslovil, rýchlo som skryla zuby a tvárila sa vážne.

„Dobre. Tak ako ste trávili Vianočné dni?“ Veselo sa usmial a čakal s mliečnymi fúzikmi na odpoveď,

„Amia?“ Ozval sa Harry a uprel na mňa pohľad. Venovala som mu neskutočný úsmev a pokračovala.

„Príjemne. Na štedrú večeru sme mali pripečenú rybu, lebo Harry experimentoval koľko tá ryba vydrží, nevykostil ju poriadne, takže Niall sa skoro zadusil. Louis ju ešte pred Harryho kuchárčením uniesol a hodil do bazéna. Mal pocit, že jej dá slobodu. A tak..“ Pokrčila som ramenami.

„Takže ste mali veselo.“ Anne zhodnotila a posúrila ma, aby som v rozprávaní pokračovala.

„No, zemiakový šalát zbachol Liamov pes, takže sme rybu jedli s chlebom a počúvali ako jeho pes trávi. Stromček vyzeral asi tak, že na ňom viseli prázdne papieriky od salóniek, ja s Niallom sme ich stihli skonzumovať skôr, ako sme ich zavesili.“ So smiechom som hovorila, zatiaľ čo ma Harryho oči pozorne sledovali. Anne s Robinom sa natriasali a Gemma len so smiechom krútila hlavou.

„Darčeky boli vcelku pekné. Odhľadnúť od toho, že Harry dostal samé ponožky. Chlapci vravia, že sa mu nohy až príliš potia.“

„To je pravda! Do škôlky som mu nosievala vždy dvoje.“ Dodala Anne so smiechom.

„Ale mama.“ Zahromžil zahanbene Harry. Všetci sme sa smiali a nedávali tomu žiadnu vážnosť. Vedeli sme, že je to vtip.

„A ako dopadli tie tvoje skúšky? Harry niečo spomínal.“ Zasiahla mi do smiechu Gemma, asi videla, že Harrymu nie je príjemne, že sa smejeme. Ťažko som si vzdychla a smiech vyhodila z hlavy.

„Uspela som vo všetkom, chlapci mi najali výbornú učiteľku.“

„Najali?“ Spýtali sa Anne a Gemma naraz. So strachom som sa pozrela na Harryho, ktorý šiel všetko zachraňovať.

„Ale nehovorte mi, že som vám to nevravel. Popri práci musím mať pri sebe svoje dievča. Ako by sa Vám páčilo žiť jeden bez druhého? Amia a ja sa ľúbime, tak sme sa rozhodli, že rok spolužitia nám povie, či sme si súdení.“ Chrapľavý hlas sa ozýval kuchyňou, zatiaľ čo som sa naňho hrdo uškŕňala.

„Jasné, rozumné riešenie.“ Anne sa natiahla od stola a postrapatila Harrymu hlavu. Ten si len vzdychol a hneď ňou potriasol. S posmechom som mu vyplazila jazyk, keď to jeho mama spravila aj mne. Potom sa už smiali všetci.

„Ale, veď dokopy ste sa dali oveľa neskôr, keď tak rátam. Ešte do decembra si bol vo vzťahu s Jullie, ja tomu nerozumiem.“ Anne nakopla tému opäť.

„Mami. Verejnosť nevie, že chodím s Amian. A s Jullie sme mali hlavy plné práce, to, že sme spolu neboli, neznamená, že to hneď vyhlasujeme vonku!“ Nervózne jej odpovedal.

„A jasné. Máš pravdu Harry. A inak ako to obaja beriete? Vieš, že budeš otcom.“ Zase, jeho mamka je veľmi zvedavá. Potichu som si povzdychla. Nenavidím túto tému, neznášam keď mám o tomto počúvať. Vadí mi to. Časom viac a viac. Keď vidím na internete fotky tehotnej Jullie, nepridáva mi to na kráse. Hlavu som si podložila lakťom a očami hľadela na prázdny tanier.

„Zatiaľ je to krehké. Sme obaja pripravení na to, že to nebude ľahké. Ale keď sa ľúbime, zvládneme to. Jullie som oboznámil, že to, že budeme rodičmi, neznamená, že to mení náš vzťah. Povedal som jej aj to, že podržať ju k pôrodu neprídem, pôjdem sa na svoje dieťa síce neskôr pozrieť ale nič viac. Peniaze jej naňho dávať budem pravidelne a jednoducho, keď bude starší tak si staroslivosť oň budeme striedať, ale to je všetko.“ Keď rozprával, zdalo sa mi, že nie je najšťastnejší. Bolo preňho ťažké o tom hovoriť. Nebola som spokojná, že to hovorí tak necitlivo ale nebola by so šťastná aj keby to vravel s milými zdrobneninami a vkládal by do toho veľa srdca. Och.

„Chápem, ale mal by si byť citlivejší. Bude to tvoje prvé dieťa, niečo nové. Mal by si si to užiť.“ Anne. Och. Prečo to robíš ťažším?

„Čo tým chceš povedať?“ Spýtal sa znepokojený Harry. Cítila som ako sa mu trasie noha a že sa mu potia prsty na ruke, ktorou stískal moje stehno.

„Žeby si jej mal byť neustále napomoci a mal by si preň nakupovať vecičky a tak.“ Opatrne som jeho ruku dala preč a pomaly sa postavila.

„Ďakujem za raňajky. Idem si spraviť rannú hygienu.“ Opustila som ich. Kráčala som k nášmu apartmánu, keď som počula, že bola odsunutá ďalšia stolička. Harry totiž vedel, že hygienu mám už dávno za sebou.

„Čo je?“ Potichu som sa spýtala, keď ma zrazu stískal zozadu a ja som sa snažila otvoriť dvere.

„Nehnevaj sa. Nechcel som, aby sme niečo také riešili pri raňajkách. Moji rodičia si to neuvedomujú.“ Zašuškal mi do horúcej kože na krku.

„Harry mne je to tak jedno. Nemám chuť ničiť si ráno nejakou modelkou, ktorá otehotnie len preto, aby si ťa získala naspäť.“ Namosúrene som hovorila, keď som vošla spolu s ním, v mojom tesnom závese do apartmánu, po ktorom sa vznášala vôňa čerstvých ruží.

„Ako to tak môžeš brať? Otehotnela, keď my dvaja sme spolu ešte neboli.“ Zamrmlal.

„Nie som hlúpa, aby som nevedela, že dieťa bolo počaté v tú noc, pred turné. Keď si ráno došiel dole do haly a vo vrecku si mal.. Ale to je jedno, je mi to jedno. Srať na to.“ Hodila som sa do neustlanej postele a pritúlila sa k studenému vankúšu.

„Ty si si to všimla?“ Vyjavene sa opýtal, keď spadol do postele tiež.

„Bože, a čo som vari sprostá?“ Nervózne som položila rečnícku otázku, odpoveď viem aj sama.

„To preto, si bola vtedy na mňa taká.“

„Že ti to vôbec došlo.“ Vzdychla som si a ešte viac sa pritlačila k mäkkému vankúšu.

„Amia ja som nevedel, že prosto.. že nás to neochráni. Nenúť ma rozoberať takéto veci.“

„Ja ťa do ničoho nenútim.“

„Dobre vieš, že si ma vtedy priťahovala ale ja som nemohol vedieť, že sa neskôr dáme dokopy.“

„Teraz ťa už nepriťahujem?“ Zahundrala som do mäkkej látky.

„Samozrejme, že áno.“ Cítila som, že sa jeho telo približuje, perina mi zmizla spod nôh a ku mne sa priplichtilo svalnaté napnuté telo.

„Neverím ti ani slovo. Čo by ťa tak priťahovalo na sedemnásťročnej študentke, ktorá nevie, čo od života chce, ktorá vyzerá ako z ulice.“ Vravela som, zatiaľ čo mi na holej pokožke na celej ruke zanechával drobné stopy po svojich žiadostivých perách.

„Chceš ma donútiť k tomu, aby som ti ukázal, čo so mnou robíš?“ Pýtal sa zvedavo.

„Hej.“ Odsekla som presvedčene. Zrazu som ležala pod Harrym, ktorý sa úškŕňal od ucha k uchu.

„Si to najkrajšie, čo ma postrehlo.“ Šikovnými prstami mi opatrne vyhŕňal tričko a popritom mi na koži vznikali zimomriavky. Páčilo sa mi, že je poslušný, že ma toleruje. Ako prstami šiel po mojich rebrách narazil do bariéry, ktorá chránila moje veci pred jeho dotykom. Zastal. Pomaly sa zohol a bozkával moju na dotyk šteklivú pokožku na bruchu.

„Tu.“ Odtiahol sa, do svojej ruky vzal tú moju a priložil ju na jeho srdce.

„Bije ako splašené.“ Vedela som, že ma zasiahla červeň, ale neprikladala som tomu dôležitosť.

„Harry?“

„Áno?“ Pozreli na mňa veľké oči s očakávaním.

„Vieš, žeby svet bez teba bol krutý? Ľúbim ťa, vážne ťa ľúbim.“ Nadvihla som sa na lakte a prešťastne sa naňho usmievala. Je to pocit na nezaplatenie, keď aspoň chvíľu nič iné ako on nejestvuje.

„Neviem ako som si ťa zaslúžil.“ Slabo sa zasmial a ja som ho nemotorne stiahla na seba. Zachichotala som sa mu do ucha, keď mu nosom spadol na môj hrudník. Ukšrnul sa na mňa. Rukami zašiel až pod môj chrbát a týmto som mu dovoľovala, aby ma väznil u seba. Po celej tvári mi zanechával mäkké teplé bozky. Tie ma sladkasto zohrievali a ukazovali mi, čo je byť milovanou. Medzi nami sa vytváralo veľké teplo. Jeho pery by som mohla nazvať putovnými, fakt. Z pusy mu vychádzali vzdychy, pre mňa doposiaľ ešte nepoznané. Taktiež som sa neubránila, aby som nezalapala po kyslíku. Utápala som sa pod jeho telom zatiaľ, čo tlak mierne stúpal mojim telom, určite by sa dal piecť na tristo malých muffiniek.

„Mládež, je tu teta Bethany!“ Ozvalo sa spoza dvier a ja som razom ušla zo snov. Zrazu mi vadilo, že ma zoviera tak pevne a zistila som, že ležím dosť nepohodlne, že pod mojim chrbtom ma tlačia jeho veľké ruky. Už sa mi nezdalo tak krásne, byť pri ňom tak blízko. Akoby všetko opadlo, ako lístie zo starej na smrť unavenej jablone, ktorá už nevládze odolávať tak silnému vetru. Prvý pohľad na jeho tvár, zdalo sa mi, že sa tvári urazene, ako keby ho to bolo urazilo, že som prestala reagovať na jeho bozky, keď niekto zaklopal. Avšak zrýchlene dýchal a na perách mu ležal drzý úškrn. Ja som mu naznačila, aby svoju váhu tela preložil na miesto vedľa mňa. Ľahko sa zvalil na perinu.

„Hneváš sa.“ Prudko mu vyšlo z úst a ja som sa otočila k nemu. Pripadala som si ako bez emócii, môj priateľ mi tu dával na známosť, ako veľmi ma má rád a ako po mne túži a ja tu teraz ležím ako taká kamenná bytosť.

„Nie.“ Odvetila som a prstami mu vyčesala ofinu nahor. Drobné kvapky potu sa len tak trochu mihali vo svetle zatiaľ, čo on na mňa pozeral so sklamanými očami.

„Ty si si myslel, že ja a ty a teraz?.“ Nedokázala som uveriť tomu, kde sa vo mne brala zrazu tá nechuť voči jeho telu. Ktoré ma ešte pred pár minútami privádzalo do ošiaľu.

„Nie. O to mi nešlo.“ Tiež ležal naboku. Prikmotril sa bližšie a začesal mi pramienky vlasov za ucho.

„Vážne? Nemala som taký pocit.“ Odvrkla som, keď prekvapene nadvihol obočie. Prečo?! Amia spamätaj sa!

„Toto nebolo nič.“ Prudko sa posadil a pokrčil kolená a oprel si o ne hlavu. Mladý muž v boxerkách a v sivom tričku sedel v strede manželskej postele a skrýval sa.. vari predo mnou??

„Tak potom o čo ti šlo?“ Prizastavila som sa pri jeho skoršej odpovedi.

„Preboha, chcela si to tak rovnako ako i ja.“ Zahundral chrapľavo, keď som skrivila čelo. A vraj mu o to nešlo!

„Nie.“ Zalapala som po dychu, keď sa za mnou tak surovo obzrel. Vyzeralo to tak, že ma svojimi zelenými očami chcel prebodnúť. Podarilo sa.

„Prečo klameš? Sama si to povedala a moje oči nie sú slepé, že nevidia ako žiadostivo sa dívaš. Ako sa červenáš ako sa usmievaš. Ja vidím, čo to s tebou robí, keď sa ťa dotkenm. Keď sa čo i len malíčkom dotknem tvojej krehkej pery.“

„Ja predsa neklamem.“ Teraz som bola ja tá, ktorá si k sebe pritiahla kolená.

„Aj keby sa to medzi nami stalo.. Vždy budeš tak nevinná a krásna.“ Posadil sa na kolená a upieral na mňa zahanbené oči. Chcel, aby sa to stalo. Aby som uňho zakotvila celým svojim ja. V tom momente, v tej minúte, v tej sekunde mi to všetko došlo. Docvaklo. Mozgová vlna.

„..A pritom budem hriešnejšia než všetko živé.“ Spravil grimasu, ako, že čo tu teraz táram.. v takejto trápnej situácii, a ešte keď tam pritom v ich obývačke na nás čaká nejaká teta Beth.

„Toto. Čo vravela moja mama. Teda ak sa ju dá nazvať mamou.“ Vyjavene ma sledoval, zatiaľ, čo som si dlaňami pretrela tvár, od nervov.

„Nechápeš? Som to ja, ja som ten plod hriechu!“ Vybehla som naňho, keď pokýval hlavou.

„Ty a hriech? Neverím, ako môže byť niekto tak čistý ako ty byť plodom hriechu a neskonanej túžby.“ Krútil hlavou a vyzeral, že sa vysmieva mojim rečiam.

„Preto som vždy videla v otcových očiach žiaľ. Vždy tam bol, keď sa na mňa díval.“

„To si domýšľaš, Amia ja tomu celému neverím.“ Pokrútil hlavou a jemne ma prilepil k nemu. Ale teraz mi bolo jedno, že mi čuchovými bunkami blúdi tá pekelne dobrá vôňa a chuť po ňom. Vždy tam bola, ale to, že ma rešpektoval mi ukazovalo, aby som sa nepoddala. Keby so mnou vtedy nehral zákernú hru, už dávno by som bola spečatená jemu. Ale ja som mu musela klamať, aj keď vedel pravdu. Lebo videl, že vždy pri ňom sa trasiem a videl moju nepodajnú vášeň po ňom, po jeho duši, po jeho jazvách. Je to tak, som hriešna sama o sebe, lebo som vznikla z hriechu podobne ako dieťa Harryho a Julliet.

„Nie som čistá.“ Svojimi rukami som si prisunula jeho tvár k sebe a zamierila k perám. Dychtivo a márne. Ťažko a nevľúdne. Vášnivo a tvrdo. Nechcene a odmietnute. SONG

„Upokoj sa, Amia. Prestaň. Ja to nechcem takto.“ Odtrhol ma od seba a ja ani neviem ako som sa mu so slzami hodila do holej náruče. Všetko zaplavil môj blízky priateľ – plač.

„Nemala som tu byť. Nemala som dostať miesto na tomto svete.“ S uplakanými očami som žala neúspech a potupenie. Lebo pravda vyšla najavo. Lebo odmeranosť mojich dvoch starších bratov a predtým ešte aj sestry ukázala, kto som. Lebo nedobre hraná láska od Camilli ukázala, že nie som jej. Žiaľ vypukol tak nevkusne ba až zahanbujúc mňa.

„Nie som žiadne dievčatko. Nie som žiadne dobré dievčatko, ja som hriech. Ja som pomsta toho, že matka nedala môjmu otcovi, čo tak veľmi chcel, a on si to potom zobral od inej... Harry zober si ma, ber si ma celú a už ma nevracaj. Nikdy.“ Lapajúc po dychu, som sa mu rukami vešala okolo hrude a on.. ja ani neviem, ako reagoval. Nič som nevnímala. Záchvat nervov, plaču a hanby.

„Amia ale ty si moja, ja nie som ako tvoj otec. Neujdem k inej.“ Zrazu mal tíšivý tón hlasu, zrazu ma láskal, zrazu ma tíšil. Nie, ale ja som nechcela. Nemala som chuť na ľútosť, chcela som, aby si zobral jediné, čo sa dalo nazvať nevinnosťou.

„Ale Julliet.“ Voda. Slaná voda. Slzy. Nebrala som ohľad na to, ako som rozprávala. Lebo som vedela, že vyzerám ako prípad. Prikrčene som sedela na posteli pri ňom, chytajúc dych, s celou mokrou tvárou, vzlykajúc a kričiac na seba všetko zlo. Cítila som strach, pustotu samotu, i cez to, že tu so mnou sedel. Triasla som sa a mala pocit, že zahyniem. Že sa dostanem do pekla, len kvôli tomu, čo spáchali dvaja ľudia. Lebo zrazu som tu nechcela byť, nechcela som už viac chodiť po tejto zemi, po tejto pôde, nechcela som už viac cítiť jeho slastné bozky..

„Prosím, odvez ma preč. Niekde ďaleko. Chcem byť sama, chcem to, čo mi patrí.. prosím Harry.“ Ja.. revala som o dušu nevedela som sa nadýchnuť. Nikoho a nič som nevnímala. Hanbila som sa za to, čo som robila, že sa zo mňa stávala akoby nesvojprávna chorá osoba. Lebo som chcela umrieť, lebo pocit, že som nechcené dieťa, ako tie statisíce na rozľahlej zemi.. ma vrážala na tenkú latu, z ktorej sa skákalo kedysi do mora. Moja psychicky nesmierne labilná stránka sa preukázala a dala Harrymu ochutnať, čo som ja vlastne za človeka.