More Than This . 52. Šok?! a nie malý..

Neviem, ako som mohla napísať niečo tak smutné..

Nezaujímalo ma, že je večer priam už čoskoro noc a, že budem Lucasa musieť ťahať do nemocničného prostredia jediné čo som tak strašne chcela, bolo vidieť jeho oči, cítiť ako z neho sála pocit hrdosti, že to má už konečne za sebou. Síce som netušila či ma pustia dnu, či mi dajú nekonečno výhovoriek kvôli čomu by som nemala ísť za ním. Prvé číslo ktoré som vytočila bolo Louisove. Zdvihol a s ospalým hlasom súhlasil, že ma odvezie. Pripadalo mi to blbé len tak mu zavolať a na rovinu povedať, aby zobral za Harrym ale sme priatelia ktorí si pomáhajú a tak všetky prekážky popadali na antiku. Predstavovala som si, že bežím a skáčem a o všetko sa podkíňam a neviem sa o koho oprieť. Niall mi síce z diaľky podával pomocnú ruku ale chýbal mi Harold a ja som sa zrazu cítila tak sama.

Vychystala som sa, Luckyho obliekla do pančušiek vetrovky, prijal cumlík a tak som spokojne v hrubom svetri a v kábate vyšla vonku čakať čierny malý Mercedes. Louisov hlasný spev som započula na kilometre a vedela, že veľký pirát ciest sa blíži. Ledva som stihla nasadnúť, ale keď mi nešlo zapnúť pas okolo synovej sedačky, musel vystúpiť, prejsť k nám. Pripútal ho, ešte mu potriasol rukou na čo sa drobec zamračil a skryvil svoje pery.

„Dobre, dobre prepáč.“ Rýchlo reágoval Tommo. Jemne som sa pousmiala, nervozita mi nepovolila viac.

„Čo sa deje Miriam, že tam musíme pomaly letieť?“ Zívol Louis a natiahol si pás.

„Práve to neviem. Volali mi pred hodinou, že je v stabilizovanom stave ale, že počas operácie nastala nejaká komplikácia.“

„á?“ Naštartoval motor.

„No viac nepovedali.“ Mykla som ramenami a ukľudnila sa pohľadom na malého Harryho. Tie malé očká a tá tvárička vyzerala presne ako tá jeho, Haroldova, lenže mala jemnejšie črty.

„Dúfam, že to nie je nič vážne. Dobre, že si zavolala.“ Vzdychol si a zapol kúrenie v aute. Pod zadkom ma okamžite začalo páliť, na um mi prišlo, že to bude nejaká tá nová technika, ktorú si Tommlinson musel zakúpiť. Keď som a však ruku preložila na to stredné, bolo studené.. až potom som zistila, že som tak nervózna, že ma žerú “mrle“.

„Vieš, že by som to nevydržala, nespala by som celú noc a tak to budem...“

„..ešte viac nervóznejšia, poznám ťa.“ Pokrútil hlavou. Louis absolútne nedbal na červenú farbu na semaforoch, cez križovatky sme len tak prefrčali a keď nás zastihli nejaké pouličné kamery, vyplácať mu to nebudem. Keď som si bola istá, že Lucasko už naozaj spinká a Tommo ma to cestou nezabije, hlavu som si oprela o okno a sledovala nočné lampy, osvietené parky a svieteľkujúce nočné bary. Ako by som si teraz priala stáť pri bare s Harrym a usmievať sa na každú jednu ženu, že „áno patrí mne a ani jedna z vás mi ho nepreberie.“ Och Bože...nie ako sa valiť do nemocnice, lebo s mojim priateľom sa niečo deje. Oči sa mi zatvárali a ani tá lahodná predstava mi neudržala viečka.

„Vstávaj, Miriamka už sme tu.“ Louis ma jemne zobudil a ja som so strachom vystúpila. Držal Lucasa, ruku obmotal okolo môjho boku a ja som sa k nemu pritúlila. Bála som sa, že sa niečo stalo, niečo tak vážne, že to zastihne životy nás všetkých.

Ako sme na recepcii zistili, kde leží, musela som si navliecť tie látkové vrecúška na nohy a sľúbiť, že budem v bezpečnostnej vzdialenosti od neho. Lekár ktorý ho operoval má vraj kanceláriu na konci chodby kde má izbu, takže nám bude po ruke.. Áno, Louis tú tetu presvedčil, no v podmienke bolo, že sa jej podpíše do časového plánu ktorý mala práve po ruke. Vyviezli sme sa výťahom na trináste poschodie súkromnej polikliniky. Srdce mu búšilo a najprv sme sa rozhodli ísť za doktorom.

Zaklopala som mu na dvere, Tommo sedel o pár metrov za mnou na lavičke s Luckym.

Lekár mi otvoril a počudovane na mňa pozrel. Chodba bola prázdna akurát len my traja sme tu strašili.

„Dobrý večer, ja viem, že máte určite prácu a však môj priateľ a otec môjho dieťaťa, Harold Styles bol dnes operovaný a ja mám srdce niekde v hrdle, nevydržala som to. To-to-totižto dostala som telefonát, že je v stabilizovanom stave, no vyskytli sa komplikácie a ak nechcete, aby som dostala infarkt alebo nejakú porážku, prosím vás nájdite si na mňa čas.“ Celý prológ som zo seba vychŕlila, prsty sa mi triasli hlas sa mi triasol a oči som už teraz mala červené.

„Tak vystresovanú ženu som ešte nezažil. Nebojte sa, donesiem vám vodu, vydržíte stáť?“ Pometene na mňa pozrel a potom na Louisa.

„Myslím, že to zvládne.“ Zhodnotil za mňa Louii situáciu, aj keď neviem či správne. Ja, bála som sa tak strašne. Verila som dúfala, že všetko bude v poriadku a keď človek dostane večer telefonát, že sa vyskytlo počas toho, niečo čo nemalo .. tak nemajte strach a hlavne vtedy, keď toho človeka milujete viac ako všetko naokolo. Lekár v bielom plášti mi podal kelímok tekutiny a odprevadil ma k lavičke.

„Donesiem si papiere, počkajte.“ Kľudným hlasom odišiel naspäť.

„Neboj sa všetko bude v poriadku..“ Louis sa úprimne usmial a pohladkal ma po pleci. Ťažko som prikývla.

„Tak, už som späť.“ Stoličku od protiľahlej steny pritiahol k nám vŕzgavým zvukom, čím zobudil určite nie jedného pacienta.

„Áno, takže Harry.“ Začal listovať spisom. Obi traja s Lucasom sme nastražili uši.

„Dnes mal ozaj ťažký deň.“ Vzdychol si a nohu prekrížil cez tú druhú. NA prázdno som prehĺtla.

„Ako ho doniesli, poslal som ho na predoperačné vyšetrenia, zistilo sa, že pil kávu a tak musel čakať ďalšie tri hodiny, zjesť tabletu na preháňanie, aby sme ho mohli bez čo i len jedného problému operovať.“ Zamyslene sa díval do papiera.

„Operácia prebiehala chvíľu správne, hrdlo, krčne svaly, sliznica.. ale jedna hlasivka nám to poriadne skomplikovala. Nebudem vám čítať tieto lekárske slová, lebo to nepochopíte no čas na sále sa nám predĺžil o jednu hodinu. Čoskoro sa mal s narkózy prebudiť a tak sme mu museli pichnúť silnejšiu dávku. Preto ešte spí a nemohli ste ho navštíviť skôr. No späť k hlasivkám. Všetci, ja i asistentky sme sa snažili odviesť čo najlepšiu prácu, podvoliť hlasivku tomu čo sme chceli všetci ale žiaľ nie vždy sa všetko podarí tak akoby malo.“ Stíchol nielen on ale celá nemocnica. Prešla mnou náhla horúčava a ja som si do minúty vysvetlila čo sa vlastne stalo. Louis sa ku mne rýchlo nahol a silno ma objal. Vtedy mi z očí vytryskli slzy a plač sa ozýval asi všade. Bolo mi tak zle, nechcela som nič počuť. NIČ.NIČ.NIČ

„Ako to? Nedalo sa tomu zabrániť?!“ Louii znervóznel, určite mu nebolo jedno, že jeho najlepší priateľ nebude môcť spievať.

„Pozrite sa. Každý človek má určitú kapacitu hlasiviek, mladší ľudia sú aktívnejší a tak im slúžia viac, no starostlivosť o ne sa dá zanedbať a ak ten mladý muž to preháňa je o veľa viac v speve ..poviem to tak: zažratý ako predošlé roky, tlak ktorý naňho padá, všetky koncerty turné, nahrávania v štúdiach. To nie je len tak. Niesť dve kilá na chrbte a ak sa mu v osobnom živote nie vždy darilo, je to ďalší príznak. Môže i nadviazovať na situáciu, ktorá v ňom nechala životný šok, psychika. Toto všetko spolu súvisí a ja neviem vyčarovať z chorého zdravého. Je mi to ľúto.“ Smutne sa usmial. Vtedy som už zošmyknutá sedela na zemi plačúc, čo vrieskajúc na zemi.

„Bože, nechápate?! On to miloval a vy ste to nezachránili!“ Syčala som.

„Slečna, aj moju ženu som miloval a oni mi ju nezachránili.“

„Tá krv, ktorú vypľúval, poukazovala na zničené hlasivky. Je možné, že časom keby sme mu predĺžili životnosť tej hlasivky na rok, dva .. stratil by hlas navždy. Kapacita a sila tej námahy by sa o mnoho viac znásobila a tak by aj viac pracovala a vypovedala svojej služby. Viem je to ťažké, vyrovnať sa s niečím tak zložitým ale je to o mnoho lepšie. Sám on mi vravel pred operáciou, že mi vkladá dôveru do rúk a verí, že to spravím rozumne. Slečna, ja tomu verím, že som to spravil tak akoby chcel i on v takomto prípade. Predstavte si, žeby sa k vám už ani nemohol ozvať.“

„Prosím ukľudnite sa.“ Vravel, jeho hlas sa ozýval v mojich ušiach tak silno.

„Bože...“ Plakala som tak silno, Louis ma objímal a jeho slzy ma chladili na líci.

„Ja ďakujem vám, že ste uvážili správne.“ Hovorila som cez plač.

„Je mladý, život má pred sebou. Doma má krásnu ženu, dieťa, nebude smútiť za tým čo stratil ale za tým čo získal. Je mi to naozaj ľúto, zajtra ráno ako sa prebudí, oznámim mu to ja? Alebo by ste to radšej chceli povedať vy.“ Spýtal sa.

„Ja, prídem, chcem tu byť s ním. Musím stáť pri ňom.“ Smutne som potiahla nosom.

„Verím Vám. Uvidíte čas spraví svoje. Pošlem ho na liečenia, povzbudí to tú schopnú hlasivku a však spievať už nebude. Práve preto bude musieť chodiť na všetky tie zábaly a posilňovania, aby hlas na rozprávanie mu slúžil vždy. NO zo začiatku to nebudete môcť preháňať, chvíľu u vás bude musieť byť tichá domácnosť, nevyjadrujte pocity slovami ale dotykmi a mimikou. Pomôže mu to, len stojte pri ňom.“

„Samozrejme, budem. Ďakujeme, peknú noc.“ Postavili sme sa s Louisom a vybrali sa do útrop tmavého schodiska. Nechcelo sa mi ísť výťahom, mozog by som mala nezamestnaný a rozmýšľala by som o Harrym. Tak veľmi ma to bolí a nebude to bolieť len mňa ale i všetkých ostatných. Ja, mala som také cítenie, že to bude niečo zlé a tak boľavé.

„Miriam, neplač.“ Louis ma zastavil a utrel mi šálom slzy ktoré mi stekali po tvári tak rýchlo ako len mohli.

„To znamená koniec One Direction, však?“ Opýtala som sa a potiahla nosom.

„Nie.“ Vzdychol si.

„Bratia držia spolu, podporujú sa a vieš čo by to preň ho znamenalo, keby sme sa rozpadli. Zrútil by sa a naša skupina je aj o priateľstve a radosti zo života, neboj sa my bude stále všetci pri sebe stáť.“ Usmial sa a objal ma. Spomenula som si na Nialla, ktorý po dnešku určite neostane tam kde je.

„Pôjdeme k nám, ak nič nepotrebuješ. Aby si sa ráno rýchlejšie dostala do nemocnice a myslím, že bude múdre ak sa nasťahujete k nám aj s Harrym. Aby nemal čas myslieť na svoj hlas, budeme mu spestrovať dni a čo bude s nami to sa ešte uvidí, no musí sa to určite dozvedieť Simon.“ Vravel Louis ako nás s Lucaskom nakladal do auta.

„Louii, no musíme sa vrátiť ešte k nám. Treba mi veci pre Luckyho, hygienu..“

„Dobre.“

More Than This - 51. Radšej nemyslieť

Pozerala som dávno, dávno, dávno v piatok x-factor a smiala sa. Páčilo sa mi keď Demi Simonovi povedala, že ho pozdravuje Niall a on na to reágoval, že ten z 1D? Má ho nechať na pokoji, že je NEPOVŠKRNENÝ. =To sa mi páčilo najviac a potom ten Demin smiech. A že sa mu má pozrieť do tváre a potom jej záväzok, že s nikým nebude rok randiť a že na to Nialla upozornila. Ale ja by som im to priala a to s veľkým srdcom, naozaj. Páčili by sa mi spolu a to už len preto, že Niall má tak veľkú dušu, pokoru a už len ako sa naňho pozriete vidíte niečo neskutočné, strašne by som ho chcela spoznať ešte pred tým x-factorom a ozaj ho spoznať do podrobna. A myslím si, že Demi by ho vedela usmerniť a poriadne ho ľúbiť a ukázať mu zmysel lásky. Snáď raz...

Nerozumela som tomu. Príde domov a len tak mi ohlási tým najpokojnejším hlasom, že ho budú operovať. V tom okamihu som myslela, že ho zaškrtím. Poslednú dobu som sa nervovala neustále a toto mi nepridávalo.

Linsi sa poobede vybrala na nákupy a ja som mala voľný dom. Tŕpla som, bála sa a všetko čo som chytila do rúk mi z nich vlastne vypadlo. Lucasove plienky sa váľali po celom dome ale moje stuhnuté koleno mi nepovolilo zohnúť sa. Ledva som vytočila Niallove číslo, prsty sa mi klepali a Luckyho plač mi nepomáhal.

„Hneď som tam.“ Oznámil mi a zložil.

Keď som už naozaj nevládala a Horan neprichádzal rozhodla som sa vybrať na prechádzku a skrátiť si ten čas. Netušila som čo sa práve s Harrym deje, čo sa tam vlastne odohráva a už len myšlienka na to, mi trhala steny v žalúdku.

Kým som malého prebalila, čo ma aspoň dva-krát očural, prezliekla ho do čistého a našla vhodnú perinku do kočiara prešlo veru dosť času.

Vytrepali sme sa von do veterného počasia, stromy šuchotali a obloha sa smiala, škodoradostne ako keby niečo tušila čo my nie.

Pomaly sme zachádzali za roh našej ulice keď sa zozadu dostal do mojich uší hlas toho na prvý pohľad nevinného chlapca.

„Niall!“ S radosťou som sa otočila a objala chlapca v čiernej mikine.

„Ahoj, prepáč trvalo mi to dlhšie, teda Liam on povedal mi, že mám postrážiť Ollyho, ale ja som sa ti už sľúbil a potom som..“

„Stačilo, chápem. Ďakujem, že si prišiel.“ Usmiala som sa na neho a on sa priblížil ku kočiaru.

„Ten je nádherný.“ Zadíval sa na chlapča ktoré malo otvorenú pusinu a zamračené čielko.

„Vieš niečo nové?“ Skúmala som pohľadom jeho tvár a predstavovala si popritom Harryho.

„Nie, bohužial nie. Simon nám vyvolával, že to Harry nemá podstupovať, vraj pozná niekoho lepšieho, ale vieš aký je Harry.“ Pokrútil hlavou a úsmev mu z tváre zmizol.

„aký?“ Zvedavo som vytiahla tón hlasu.

„Tvrdohlavý, neustupčivý a keď sa do niečoho pustí, ta niet pomoci ba ani konca.“

„Ďakujem, práveže ty by si mi mal vravieť o jeho dobrých vlastnostiach, aby som sa bola ubezpečená, že mám doma toho správneho.“ Usmiala som sa ale v zápäti som to oľutovala.

„Som sprostá viem.“ Zrýchlila som čo musel pocítiť i Lucas v kočiari.

„Miriam! Nie to ja!“ Rozbehol sa za mnou.

„Niall, ja to nechápem. Moje vnútro je tak rozdelené na niekoľko častí a kadžá časť chce niečo iné a ja mám pocit, že sa za chvíľu roztrhnem, aby každý dostal to čo chce. Neviem čo mám už robiť a to len z toho dôvodu, že stojíš pri mne a stále si mi oporou, pomáhaš mi a venuješ sa mi. Je to zvláštne keď doma máš priateľa a vonku ďalšieho. Nie nemyslím to tak, že si niečo ako frajer, keď sa už mám vyjadriť ako dieťa.. Ale skôr ako niekto, kto o mne vie viac ako ktorákoľvek kamarátka a dokonca má ma rád, tak inak rád. Niall mám sto chutí plakať, lebo ti neviem opätovať to čo ty dávaš mne a neviem ti ukázať ako veľmi by som ťa občas chcela objať a nepustiť, ale inak ako Harryho. Harry je moja láska ale ty Niall ty si nejaké čaro čo už nejde z môjho života preč...“

„Prepáč, je toho na mňa už veľa..“ Z očí sa mi vykotúľali slzy.

„Nie, dievča neplač. Ja budem stále tu, budem čakať aj večne. Len neplač, mám ťa rád ale svojmu kamarátovi som už ublížil dosť a keby som si ťa mal uchmatnúť tak zlomím srdce nielen jemu ale aj tebe. Áno, najprv som si myslel, keď si chodila s Harrym, žeby to mohlo medzi nami fungovať ale keď som ťa videl v nočnej košeli a s tehotenským bruchom, strapatými vlasmi a tým najkrajším úsmevom uvedomil som si, že v živote mi nebudeš patriť a že si iný level ako práve ja. Máš dieťatko a ja ťa už nechcem lanáriť na nič zlé, stačí keď si spomeniem na minulosť.“

„Poď, pôjdeme k nám, spravíme si čaj s medom a nejaké sušienky.“ Vravela som s plačom, nemysliac na to čo mi povedal.

„Dobrý nápad.“ Niall kočíkoval a ja som v hlave pre zmenu hľadala normálnu myšlienku, ktorá by, teraz práve teraz myslela na Harryho.

Sedeli sme v mojej pracovni, Niall mi púšťal ich novú nahrávku kde mal dosť dlhé sólo, čo určite nepotešilo len mňa ale aj fanúšičky.

„Miriam, napísal som tú pesníčku a dokonca mi ponúkli sólovú kariéru.“ Smial sa. Zarazilo ma to čo povedal a v živote by som nepredpokladala, že práve blondiačik sa môže dostať tak hore na vrchol a to i sám.

„Prosím?“ Chcela som to počuť ešte raz a vidieť ten jeho úsmev znova.

„Nechcem odísť od chlapcov, to by som nespravil. Nevedel by som si predstaviť, že stojím sám na pódiu a všetci počúvajú len mňa. Ohh, áno bolo by to ohromujúce ale nezvládol by som to. Nemal by som v zákulisí takú srandu a s nikým by sme sa nepodporovali navzájom. Podľa mňa by som skončil niekde na psychiatrii.“ Krútil hlavou a smial sa.

Ako sa Niall vytratil, domov prišla Linsi s mega veľkými taškami a očami vyhúkanými sťa puk.

Okolo pol desiatej večer som dostala telefonát z nemocnice. Srdce mi stuhlo a mala som pocit, že asi nedýcham.

Dvoma slovami. Som smutná.


 Blog je na to, aby sa naň prispievalo. A však ak v živote nastanú komplikácie je to ťažké dodržiavať. Nie som priama, som uzavrená. Som na výlete a je tu voľné wifi. Prečítala som si správu od mojej krásnej Bebs.. a to mi dalo sily vôbec sa prihlásiť. Lepšie povedané, v mojom živote sa zmenilo pár vecí. Prerába sa nám nové prostredie v ktorom budem so svojou rodinou žiť a tam kde teraz bývam nie internet a nie tá možnosť dostať sa tu. V škole? Až príliš nápadité.

Je mi to ľúto .