LIGHTS 24. -48 minút a prvá žiarlivosť-

Omačky, omačky. Hmm, nemám chuť na omáčky, ale musia byť aj tie ;-)

Inak, počuli ste, že Cory zomrel? Nesledovala som Glee, ani sa zvlášť jemu nevenovala.. ale nejako ma to zasiahlo.. 

A viete čo ma ešte zasiahlo? Že som našla len jeden komentár ...

24. kapitola - 48 minút a prvá žiarlivosť-

Cesta z Paríža do Brusela

Dni strávené v Bruseli, boli namáhavé. Totiž, cestovala s nami aj ženská, ktorá potrebovala mať dohľad na všetko. Ešte v Paríži, poslednej noci, keď sa mi spalo najlepšie... Jullie mala stále nejaký problém, ktorým nás musela vyrušovať. Jej neustále klopkanie na dvere, by prebudilo aj mŕtveho. Najprv zobudila rozospatého Harryho slovami, že á bolesti v podbrušku.. Čím vyhnala na nohy aj mňa. Okamžite sme ju museli dať ľahnúť a prejsť celý hotel, až k majiteľke v nočnej košeli, len, aby sme takto neskoro dostali čaj na upokojenie. Potom, keď sa už zdalo, že Jull je spokojná a svojim galantným a šarmantným hlasom nás nepoprosila o nič, dobrých desať minút.. S Harrym sme sa poskladali na mäkkom huňatom koberci, užívajúc si pokoj a nebeské lichotivé ticho. Avšak, to by nebola Jullie, keby nás hodinu pred odletom znova nezobudila.

„Harry, ja.. je mi smutno. Poď si ku mne ľahnúť.“ Nástojčivými slovami ho ťahala, k sebe, do našej hotelovej postele. Ten len pokýval hlavou a na jej prosby nereagoval. No, po chvíli sa to už vážne nedalo vydržať.. a tak som ležala v strede. Po ľavej ruke ma strašila tehotná Jullie a po pravej Harry s chrápaním. Na mojom bruchu, presnejšie na sove (pyžamo) ležali dve prepletené ruky. Očami som ich tajuplne skúmala.. ale časom ma to prestávalo baviť. Hodiny rázne a neúprosne tykali a ja som vedela, že ak si chcem ešte niečo pospať..musím stade zmiznúť. Statočne som znášala to, že ak odídem.. ich spanie môže mať rôzne následky. Pomaly som sa vyvliekla z utrpenia a v zabalenom kufri sa snažila vyloviť nejaké to obyčajné pero. Odkryla som Harrymu brucho ruky od jemnej periny a čo najopatrnejšie načmárala, kde sa bude vyskytovať najbližších päťdesiat minút pred odletom.

„Niall! Niall!“ Buchotala som na dvere, dúfajúc, že sa na moje snaženie nezobudia fakt všetci. Keby t niektorých dverí vykukla hlava Frankieho, alebo Paula.. asi by som mala po chlebe. Miesto Nialla, mi však dvere otvoril Zayn v župane.

„Ne-nebýva tu..?“ Dokončiť opytovaciu vetu som nezvládla, totiž Zayn sa ju podujal zakončiť.

„Niall? Nie.. Asi, si si splietla dvere.“ So smiechom mi oznámil, že moje orientačné zmysli.. vlastne ani neexistujú.

„Nemohla by som u teba ostať, kým si po mňa nepríde Harry? Teda do odletu?“ S nádejou v hlase som verila, že tmavovlasého exota presvedčím.

„48 minút? Fajn, poď ďalej.“ Zarazene sa pozrel na svoje hodinky a tak opäť na mňa. Poslušne pootvoril dvere a ja som mohla vojsť do parfumérie rôznych chutí vône.

„Chcem si len na chvíľu ľahnúť, lebo Jullie.“ Moje vety a slová nedávali taký zmysel, ako by som chcela.. ale únava po riadnom behu po hoteli ma uťahala.

„Jullie?“ Skrivil obočie a na čele sa mu vystrúhala podivná vráska. Pery mal v jednej čiarke, ale mne to nevadilo.

„Potom. Potom.. ti všetko vysvetlím.“ Zašepkala som, aj keď stál dosť ďaleko odo mňa. Kufor oprela o nočný stolík a rozvalila sa na jeho posteľ. Posledné slová, ktoré som ešte zachytila, boli:

„Môžeš, môžeš.. si pokojne ľahnúť. Nemusíš sa ani pýtať.“ Jeho hlas mal peknú zlatistú farbu, ale tón znel tak posmešne.

„Dievčatko, dievčatko..“ Hrejúce slová a ešte hrejivejšie dotyky ma jemne prebudili zo snov. Ktosi svoje prsty zapieral do môjho temena a spôsoboval mi tak príjemné pálenie. Oči som pootvorila a zbadala pomerne známu čiernu koženú bundu a tie najzelenejšie oči pod perinou.

„Písala si, že budeš u Nialla.“ Šepkal mi do ucha, čím sa mi na tele tvorili zimomriavky a vysielali elektrinu všetkými smermi.

„Ja viem.“ Prevalila som sa na chrbát a zhlboka sa nadýchla. Harry si prezeral izbu ale popritom stál blízko postele, na perách udržujúc úsmev.

„Už musíme ísť?“ Natiahla som sa a posadila sa. Zívla som si a znovu sa vrátila do ľahu.

„Uhmm, veci už máš všetky tu?“ Pre kontrolu sa opýtal, ako som naňho upierala zrak.

„Jasné, že áno... Ako sa má Jullie?“ So smiechom som mu položila otázku a chytro si vytiahla čierne pohodlné rifle a flanelovú červenú košeľu.

„Nič jej nebolo, dobre to vieš, no poď už.“ Štipol ma do pleca a ja som sa teda vystrelila do kúpeľne.

„ Nemusíš sa predo mnou skrývať.“ Čiastočne som sa tešila z tmy v kúpeľni, lebo dosť dobre som pociťovala to, že mi do tváre stúpa červeň. Horúčava ma mierne obklopila pri predstave toho, že stojím tam pri ňom a sťahujem zo seba svoje šatstvo.

„Idem za tebou..“ V tom momente som zamkla dvere a počula hlasný smiech.

„Robím si srandu, dievčatko!“ Kričal nahlas, aby ho počuli až dole na recepcii. Fajn, ľadovou vodou som si ochladila rozpálené líca a vyšla von.

„Ty malá rebelka.“ Podišiel ku mne a ja som s úsmevom zaborila svoju tvár do jeho hrude. Vedela som, že sa uňho upokojím a keď zídeme dole k chlapcom, moje líca budú už bez jedinej stopy po tej.. no veď viete.

Belgicko, Brusel

Slečna “zlomila som si necht“ sa po celých päť dní sa mračila a vrieskala po každom, kto jej vliezol do cesty.

„Asi to bude tá.. gravidita.“ Mykol Niall plecami a ja som sa unavene posadila na čerstvo pokosenú trávu. Brusel sa mi zdal ako veľmi príjemné a ľudnaté mesto. Niektorí ľudia boli až príliš prívetiví, iní na vás strúhali grimasy na každom rohu. Veľakrát vám nepomohli a radšej vás poslali do horúcich pekiel.

Harry v deň príletu na twitter zavesil príspevok, že bude otcom. Jullie sa ozvala, že je priskoro niečo také oznamovať, a podľa mňa v tomto mala pravdu. Tým pádom boli novinári už na úplne každom ich kroku, čo znamenalo, že som si aj ja vyslúžila veľké množstvo fotografíí. V médiach riešili, či je potencionálnou tehuľkou práve Jullie, alebo si tieto prívlastky ako „guľatá, pribratá, tehotná..“ skladali s rôznymi modelkami, s ktorými sa Harry vyfotil. Stalo sa však, že za mnou prišiel Harry so svojim macbookom a ukázal mi zopár fotiek z bulvárnej stránky, kde bolo priblížené na môj kabát, teda presnejšie na brucho. Obaja sme sa smiali, totiž keď ešte nevedia vaše meno.. a skladajú vám teraz pre zmenu prívlastky typu:“ neznáma, tajomná, pôvabná, sklamaná, anonymná, možno tehotná...“ , lenže chlapcom do smiechu nebolo. Každý bral týždeň v Bruseli inak.. Rozmýšľala som, čím to bude, že konflikty nás a štábu vznikali len na raňajkách. Prvé ráno v honosnom hoteli, sa na raňajkách pohádala sama Jull s manažérkou chlapcov. Nepamätám si presne, ale slečna “inteligencia sama o sebe“ sa rozhodla, že zmení rozhodnutia najvyššej.

„Jullie! Prestaň, neštvi ju, lebo my dostaneme ešte aj za teba.“ Liam prudko vstal a prehovoril.. snaha sa cení..

„Ja len nechcem, aby prišiel Harry v noci uťahaný.. Nebude mať na mňa čas.“ Vzdychla si a potom ďalej pokračovala.

„Ja nemám problém. Zavolám ľuďom aj zmeníme čas koncertov, zavesíme to na web.. a bude po probléme.“ Usmievala sa, zatiaľ čo ich guľatá (nie je tehotná;)) manažérka to nevydržala a odišla preč.

„To sa nedá len tak. Mala by si si to v prvom rade uvedomiť, predtým ako začneš otvárať svoje ústa.“ Zayn vybrechol a tiež ostal prekvapený.

„A keď sme pritom.. Izbu máš sama, ja bývam s Am, ak si si to ešte nestihla uvedomiť.“ A ďalší jej svojim výstupom vrazil neviditeľnú facku.

„Ona to tak nemyslela.“ Prehovorila som a dostala bombové pohľady naspäť.

„Jullie, všetci rešpektujeme to, že s Harrym čakáš dieťa a práve preto by si mala odpočívať vo svojej rodnej krajine a užívať si pokoj s vyloženými nohami.“ Liam sa napil čaju a tak vysypal na stôl pravdu.

„No.“ Prisviedčali ostatní s prikyvovaním.

„Odídem.. keď odíde aj ona.“ Prstom ukázala cez stôl na mňa a ja som od preľaknutia zhíkla.

„Jullie prestaň. Amia je naša rodina.“ Louis mi venoval veľkorysý úškrn.

„Vieš, že naše dieťa budem milovať viac ako čokoľvek na tejto zemi.. Tak buď pokojná, zbaľ sa a leť pekne domov, k svojej mame. T a sa o teba postará.“ Usmial sa na ňu Harry, tak ako zvykne na mňa. Nebudem klamať.. keď poviem, že som objavila nový pocit. Myslím, že ho pozná každá zamilovaná žena. Oh, áno.. tá žiarlivosť.

„Ale, sľúb mi, že sa mi ozveš.“ Smutnými očami naňho pozerala, zatiaľ čo svojimi prstami klepkal o prázdny tanierik.

„Keď budeš potrebovať pomoc, tak vždy zavoláš, dobre?“ Znovu ten úsmev. Asi ma trafí klepka.

„Ja.. potrebujem si odskočiť.“ Čo najrýchlejšie som sa vyšmykla z jedálne a zašla za roh. Myslela som, že sa naozaj povraciam. Nie od zlosti. Dostala som nával horúčavy a rýchleho zmrazenia. Po desiatich minútach hlbokého dýchania sa dvojite dvere od jedálne otvorili opäť. Moja zvedavá hlava vykukla ale rýchlo sa vrátila na miesto.

„Fúú. Mať dve ženské je, ale riadna drina.“ Posťažoval sa Zayn, jeho hlas by som spoznala aj na míle.

„Ale ako to Harrymu dobre ide.“ Louis, bol to on.

„Veď toto.“ Pritykal Niall.

Počas zvyšku týždňa som sa skôr Harrymu vyhýbala, tesná blízkosť medzi nami sa nevyskytla, ak rátam výborne, tak asi tri dobré štyri dni, som od neho nepocítila ani len pusu. Jullie pred odletom do Holandska, odcestovala vážne domov. A ja som si i cez to pripadala ako tá druhá.

LIGHTS 23. -Pierko vo vlasoch a kresby vo vzduchu-

Kapitolka! Mu-ha-ha-hah. Úspech, dostať sa vôbec k tomu internetu. Úprimne? nechce sa mi sedieť za wordom a písať o niečom, čo teraz vôbec nebaví. Cítim sa tak, zvláštne...

Čítala som všetky komentáre k jednodielke:) som happy, Ďakujem. 

Ešte chcem odpovedať na otázku, kedy bude epilóg k mtt :) keď sa slnko usmeje a ja budem schopná to sem dať, čoskoro :)

A ešte :-D... si pamätám, že sa ma nejaký anonymný čitateľ pýtal, či som uverejnila fotku Am, keď už sa tu objavila naša dobrá známa tehuľka Jull, patrilo by sa pridať hlavnú postavu, no nie? :D.  Amia tu ešte nie je. Ale pri vhodnej časti, vám ukážem svoju predstavu, ktorá vôbec nemusí zodpovedaťtým vašim. Will see

Inak, ja sa cítim ako... zdochnutý pes. Stáva sa vám, že máte pocit, že už to niečo je na dobrej ceste.. a potom zrazu sa to všetko stratí?.. ak viete čo myslím, ale asi nie :) to nič. 

Hop. Šup do čítania :-)

Krásny Júllllllllllllllllllll <3

Vaša stroskotaná a zmätená Blue Dein xxxxxxx

23. -Pierko vo vlasoch a kresby vo vzduchu-

„Vy dvaja.. raňajky.“ Pousmial sa Niall, ako stál na rozhraní chodby a obývacej miestnosti.
„Tak teda musím ísť po Jull. Uvidíme sa tam Am.“ Mrkol na mňa Harry a ja som len slabo pokývala hlavou a nahlas si vzdychla. Zrejme ho to vyprovokovalo k tomu, aby došiel až ku mne, sediacej na posteli a venoval mi mokrý bozk na čelo. Svojimi dlhými prstami mi roztrapatil vlasy a venoval mi svoj optimistický a veľa vážený úškrn.

„Inak Amian. Potrebujem s tebou prehodiť kus reči.“ Úsmev Niallovi skĺzol z pier a na tvári sa mu zrazu usídlil až príliš neutrálny výraz. Harry sa zatiaľ potichu vyparil z izby.

„Nejaké zlé správy?“ Spýtala som sa s nádejou toho, že mi chce len odkázať, že mi už stihol zjesť raňajky.. alebo, že v lietadle už nie je miesto pre moje ja.. a tak budem musieť letieť tým druhým s Marphy, Looren a ostatnými. Myšlienka chvíľkového spolužitia s nimi mi vôbec neprekážala, tešila by som sa z toho, keby ma chodil Harry kontrolovať.. Ale v tejto situácii, som s nim chcela ostať, čo najdlhšie, aby som oddialila budúcnosť, že mu Jull vynosí jeho dieťa. Avšak city sa riadiť nedá a ja asi vážne poputujem k dievčatám, maskérkam.. naspäť.

„Amian? Počúvaš ma?“ Pred tvárou mi mávalo päť tenkých prštekov, snažiac sa získať moju pozornosť.

„Vrav.“ Čiastočne som si ani neuvedomila, že svetlovlasý chlapec sedí vedľa mňa.

„Buď ti budeme musieť prefarbiť vlasy, alebo ťa ostrihať, alebo jednoducho s tebou niečo spraviť.“ Rázne si driapal zápästie a ja som sa oňho začínala báť.

„Svrbí ma štipanec od komára, sladká krv.“ Slabo sa zasmial.

„A čo so mnou chcete spraviť?“ Môj tón hlasu mal v sebe určité prekvapenie a zároveň vzrušenie, kedže až teraz mi v mojom veľmi rýchlom a svižnom mozgu doplo, čo mi povedal.

„Bulvár. Novinári, všetci ťa riešia. Na stránkach sa vyskytli fotky ako odchádzaš s mokrými očami z letiska.. a to, že Harry tiež odchádzal celý nabručaný, spôsobuje otázky v novinárskom svinskom okruhu.“ Naštvane rozprával, ako keby to jemu samému naozaj prekážalo.

„Niall, ja sa skôr bojím toho, že moja mama.. alebo otec.. zbadajú fotografie niekde na webových stránkach.“ Mrzuto som poznamenala, upravujúc si poskakujúce vlasy okolo tváre.

„No veď to. Preto ťa musíme zmeniť, pretože vonku za týmto našim svetom riešia veci ohľadom toho.. no vieš, že si moja priateľka.“ Sklesnuto rozprával.

„Pozri, moji rodičia by ma spoznali aj s vrecom na hlave. Skôr ty by si mal fanúšičkám niekde v rádiu oznámiť, že tvoje srdce je voľné.. no a, že ja som tvoja veľmi dobrá kamarátka.“ Venovala som mu úsmev a on sa zhlboka nadýchol.

„Chápem. Amian, ja viem, že by si bola radšej, keby svet vedel, že ty Harryho srdce držíš u seba.. Ale chápeš všetky tie okolnosti.. a keby som povedal, že nie, ty nie si dievča mojich snov.. tak by pre zmenu média začali riešiť, prečo cestuješ po svete s nami.. Uvedomuješ si, že vo všetkom je háčik?“ Rozhodil ruky do vzduchu a nervózne sa postavil. Zelené športové Nike mi bili do očí a ja som cítila stúpajúci tlak.

„Tak dobre. Nech naďalej vystupujem za tvoju priateľku, ale potom neplač, že ako jediný nemáš svoju.. partnerku.“ Šepla som nahnevane pri predstave, že všade budem musieť kráčať po jeho boku a pri tom riskovať, či ma rodičia objavia.

„Tu nejde o to.. Ja, keď budem chcieť mať ženu. Kývnem na ňu hlavou a bude moja.“ Neprítomne sa zapozeral do nevľúdneho obrazu a ja som zhíkla.

„Niekomu sa tu naberá na sebavedomí.“ Vyplazila som mu jazyk a on sa rozosmial. Napol svaly a zrúžovel. Totiž ukazoval mi, ako v posledných dňoch začal nevštevovať posilku. Veru, že by som na jeho vychudnutých ramenách zbadala nejaké tie kopčeky svalovej hmoty.. fúú, to nie. Avšak bolo to príliš krásne na to, aby som mu hodila pravdu pred oči. Že jeho postava je ešte viac kostnatejšia ako tá moja. Sama som nevedela ako, ale o päť minút sme po sebe hádzali vankúše a rehotali sa na celý apartmán.

„Čo je toto?“ Znezdajky vykríkol s plnými ústami pierok. Vankúše. Ojojoj. Opatrne som zoskočila z rozľahlej zamatovej postele a radšej sa zamerala na to, čo blondiak objavil.

„Héj, to nechaj tak.“ Rýchlo som sa snažila, vymaniť mu z rúk moje skici a hlavne, jeden pre mňa dôležitý portrét.

„To je Harry.“ Niallovi v očiach začínalo mierne iskriť a ja som pociťovala v bruchu divné pocity. Netušila som, či sa mu to páči ba či naopak. Je zdesený, farbami, alebo ťahom cerúz..

„Ty si.. maliarka.“ Zatvoril svoju sánku a daroval mi úsmev od ucha k uchu.

„Niall, prosím ťa.. prestaň. Odlož to naspäť do tej tašky.“ S rumencom v tvári som vravela, dúfajúc, že to tam pekne opäť vráti, pod moje spodné prádlo.

„Ty si.. Maliarka!“ Tentokrát to výkríkol a z ničoho nič, vybehol z izby.

„Niall!“ Stihla som zrevať jeho meno, ale zbytočne. Rozbehla som sa za ním a zastala až v jedálni. Stroskotane som sa chytila za hlavu, sledujúc ako Niall všetkým ukazuje kresby a maľby.

„Niall!“ S plačom som riekla, pociťujúc na sebe pohľady. Sovičkové pyžamo asi nie je tá najúžasnejšia voľba.

„Am.“ Harry sa kochal nad sivobielými papiermi, portrétmi seba.. Dnu, kdesi vo svojom vnútri som cítila obrovskú bolesť. Jullie si ma “konečne“ všimla a so špičkovým smiechom ma vysmiala do špiku kostí.

„Harry! Takéto dievčatá sa ti páčia?!“ Zašvitorila, pretriasajúc s krásne vytočenými riasami. Možno by som sa necítila až tak hnusne, keby sa miestnosťou neozval smiech. Smiali sa ľudia zo štábu, smiali sa Paul s Frankiem a ostatnými... Ako to? Chcela som zmiznúť, najradšej by som sa skryla pod neviditeľný plášť Harryho Pottera. Alebo sa ukryla v otcovom objatí, aj to mamine by mi stačilo.

„Prestaňte!“ Plačúc som stála na jednom mieste a prosila obecenstvo, aby prestali. V rukách som žmolila lem dlhšej bavlnenej košele na ktorej sa vynímala prešívaná sova z rôznych kusov látky. Chcela som kričať ešte viac, bola som tak nahnevaná, že zároveň by stačila sekunda, a z očí by mi stekali prúdom tie už dobre známe slzy. Julliet mi svojimi pohľadmi ubližovala, ale celý štáb mi zarýval do chrbta dýku. Tak ostrú, žeby prebodla aj nemožné.

„Dosť! Nepočujete?! Prestaňte!“ Mohutný hlas zreval a ja som sa rýchlo otočila.. Sánka sa mu pravidelne napínala, na rukách mu vystúpili žily a jeho oči stmavli. Päste stláčal v rozmedzí každých troch sekúnd. Jeho ramená sa konečne narovnali a ukázali svoju veľkosť. Na krku mu vystúpila modrá žilka, zatiaľ, čo jednou z pästí nečakane udrel do stola. Našťastie netrafil žiaden tanier, ale svoju masívnu päsť akoby zaboril do bukového stola. Srdce mi zabúchalo nad horizonty a ja som cítila to teplo, ktoré od neho sálalo. Svaly sa mu napínali a ticho obývalo túto jedáleň. Cudzí hostia, ktorí nemali nič s týmto štábom, prestali pomaly dýchať. Jeho výstup ohromil všetkých tu sediacich až tak, že celá miestnosť stíchla. Keby som bola ešte viac pozornejšia.. počula by som ako Harry vdychuje a zas vydychuje vôňu šíriacu sa z kuchyne, kde pripravovali raňajky pre veľké množstvo hostí.

„Povedal som dosť!“ Hovoril tentoraz pokojne. Zrazu vymanil svoju dlaň, od vedľa sediacej Jullie, ktorá mu ju ešte pred stotinou riadne stískala.

„Harry.“ Zamňaučala, dívajúc sa naňho. Nereagoval.

„Nikto, ale nikto sa nebude smiať. Jej. Nikto.“ Odsunul stoličku, prešiel okolo vyhúkaných chlapcov a až k švédskym stolom, kde sa nachádzali rôzny typy jedál, na tieto raňajky. Všetci mlčali, ešte stále hľadiac na nás. Každá tvár sledovala Harryho pohyby, majúc strach, či náhodou teraz nerozbije nejaký kus nábytka a vôbec, asi každý sediaci v tejto veľkej jedálni rozmýšľal, čo pri tých stoloch Harry robí.

„Zlatko, jogurt?“ Položil mi, pre mňa absolútne nečakannú otázku, s tým najpríjemnejším hlasom, aký som od neho mohla vôbec čakať. Slabo som prikývla, cítiac, že ešte stále nás všetci pozorujú. Podišiel ku mne, do jednej ruky mi vložil studený plastový kelímok s malinovým jogurtom a do druhej ligotavo čistú lyžičku.

„Ďakujem.“ Šepla som, síce nie jemu do ucha, kedže mu siaham ledva po zhrbené plecia.

„Majte sa!“ Zahromžil Harry a zdvihol ruku na pozdrav. Celkom pohotovou chôdzou sme vyšli von a ja som sa snažila rozdýchať predstavenie, ktoré sme tam spoločne predviedli. S rozbúšeným srdcom som sa posadila na schody, vedúce na ďalšie poschodie.

„Si v poriadku?“ Opýtal sa milo a jemne ma poťapkal po chrbte.

„Chcem ísť domov.“ Naprázdno som prehltla a pritom si otvárala jogurt.

„Am, prestaň. Nemaj červené oči.“ Z vlasov mi vytiahol maličké biele pierko a doširoka sa na mňa zazubil.

„Ja neplačem.“ Jogurt som položila na schod, smrkla a rýchlo si zakryla oči.

„Oh, áno ja vidím.“ Stlačil mi prsty a zložil mi ich z očí. Hodnú chvíľu na mňa hľadel bez toho, aby niečo povedal.

„Dievčatko, prestaň. Nemôžeš to brať takto. Niall sa chcel podeliť o ten závidenia hodný zážitok, keď si mu ich ukázala.“ Pousmiala som sa a hneď ho opravila.

„To nie ja. On sám ich niekde objavil.“ Upresnila som košatú hlavu, ktorá sa nachádzala v malej vzdialenosti odo mňa.

„Tak vidíš, dokonca. Videl som len jeden, ale nezaznamenal som žiaľ ešte, že som tak prekrásne dramatický a pritom mám v očiach ten iskrivý a najmä žhavý pohľad.“ Narovnal sa a svoje oči uprel ako ten najväčší model, niekam do neznáma.

„To si minul celú svoju slovnú zásobu?“ Smiala som sa, keď na mňa hodil pohľad prekvapenia.

„Nie.. Ty vari nevieš, že ja často čítam múdre knihy a hlavne, že mám hodiny rozprávania? A konzultácie?“ Harry bol ako vymenený, táral dve na tri a neustále mu mykalo kútikmi pier.

„Ale vážne. Prestaň, od kedy používaš toľké množstvo prídavných mien a pre teba odborných slov?“ Prstami som mu pohladila líce a zaznamenala, že sa zastavil čas. Svoje oči som upínala do tých jeho a mala pocit, že vidím až do samého vnútra tohto chlapca. Mal v sebe niečo, čo ma privádzalo do šialenstva a ukazovalo smer, ktorým sa mám vybrať. Keď mi robil spoločnosť on, moji bratia a sestry mi nechýbali až tak, ako keď som ho nemala na očiach.

„Úprimnosť je asi dobrá vec.“ Hravo sa zasmial a do ucha mi v podstate zašepkal, že poslednú dobu od neho nemám čakať žiadne ďalšie odborné slová s nekonečným množstvom významov a hlavne už žiadne prídavné mená.. takže sa vraj nemám čudovať, keď bude len chlapcom prikyvovať, aby ešte ponáchadzal nejaké tie láskavé slová pre mňa... To asi vážne vymynul ešte aj svoje zimné zásoby slovnej no tej.. predsa zásoby.

„Nechceš sa napiť?“ So zvučným smiechom som mu kládla otázku. Totiž vyzeral ako vysmednuté kura s afro účesom.

„Takže som ti zlepšil náladu?“ Spýtal sa pomedzi zuby, neprestávajúc hrať tú svoju hru.

„Nie..“ Odpovedal rýchlo, so sklamaným pohľadom. Zamračila som sa a šibalsky mu prešla prstami po hrudi.

„Amian si v poriadku?“ Pred nami sa zrazu zjavil ešte stále vyhúkaný Niall s mojimi papiermi.

„To isté sa ma pýtal Harry.“ Zachichotala som sa popod nos .

„Ďakujem za..“ Nedokončila som vetu, keď mi Niall podával naspäť moje kresby, pretože Harry vbehol do reči nám obom.

„Dnes ideme na pivo.“ Úprimne som nečakala, že Harry povie práve toto. Niall si tiež zhlboka vydýchol a konečne sa mu na perách usídlil ten jeho typický úsmev.

„Jasné, ale až po koncerte nie?“ Uistil sa a Harry prikývol.

„Totiž.. ako kamaráti.. prebrať pár osobných vecí.“ Očami ma skontroloval.

He

Peti! Sľúbená jednodielka! :) i keď trochu neskôr, kedže včera mi ju nepridalo :-/ 
Blue xx 


He .. 

„Abdul, Egon, Hassan, Tamon and Siammo, they shouted at me

They hurt me and my  best friend

They killed my sun, my smile, my gold,

but I live

thank you God.“

-Harry Styles said for Vogue magazine a few days ago.

„Videli ste niektorá toho kto to spravil?“ Opýtala som sa skupinky ľudí stojacej okolo mŕtveho tela, ktoré práve zakrývali čiernym tmavým igelitom. Tvár tejto úbohej ľudskej bytosti sa nedala rozpoznať. Celé telo bolo poliate nechutnou páchnucou kyselinou. Treba zavolať odborníkov z kriminálnej polície. Prefrčalo mi hlavou, avšak práve som očami pevne sledovala dvadsaťročné dievčatá, ktoré sa mi zdali odnekiaľ povedomé.

„Nie.“ Útle slečny rázne pokrútili hlavami a ja som si zľahka prehodila ryšavý prameň vlasov za ucho. S povzdychom som kráčala k môjmu parťákovi. Práve sa opieral o naše čierne auto a hádzal úsmevy na naše hlavné podozrivé, ktoré mohli byť aj svedkami tohto nanajvýš nechutného incidentu.

„Mac. Prestaň a pracuj. Zavolaj Denise a povedz jej, nech pozve konkurentov. Zabezpeč ešte okolie. Nech tade nepremávajú žiadne dopravné prostriedky.“ Tvrdo bez úsmevu som vravela mužovi v tmavej bunde s piltokami na očiach.

„Kedy sa už konečne upokojíš? Mallory?“ Vyslovil moje meno a ja som sťažka zopla päste.

„Keď ťa budem mať za čo platiť. Mac, nesmie sa tu dostať ani jedna noha novinára, počuješ? Vypadni.“ Bol zvyknutý na moje správanie, vedel, že ak vyprovokuje leva, vyprovokuje aj jeho dušu. V týchto kruhoch som už pracovala ako taký čas ale momentálne som prišla po materskej dovolenke a moja trpezlivosť nebola na najlepšej úrovni. Mac už práve komandoval miestnu políciu, aby zabránila prístup autám a ja som zatiaľ zavolala tri dievčiny k sebe do auta. Nastúpili si dozadu a ja na miesto šoféra.

„Ak budete šikovné, nebude sa musieť teperiť na policajtnú stanicu takto v noci. Takže si poriadne premyslite, čo práve poviete.“ Vravela som zatiaľ, čo som zapla nahrávací program a otočila sa k nim. Svetlá z ulice priesvitali k nám do auta a ja som mala možnosť spozorovať ich výrazy.

„Prečo ste prechádzali touto cestou? Nie je frekventovaná.“ Hovorila som a pomedzi sledovanie dievčat dávala pozor na môj súkromný mobil, ktorý mal každú sekundu zazvoniť. Mala by sa mi ozvať pestúnka môjho syna.

„Chceli sme sa vyhnúť zápcham a neďaleko je autobusová zastávka.“ Odpovedala mi kučeravá a ja som sa zasmiala.

„Hlupšiu výhovorku som ešte v živote nepočula. Mac odvez ich na stanicu, nech si tam posedia, možno potom budú mať čo povedať!“ Otvorila som predné dvere na aute a kričala na chudého muža.

„Mile rád.“ Bežal ku mne a stihol ešte preskočiť miesto, kde sa teraz už len rysovali oranžové čiary spreju, ktoré obťahovali ešte pre malou chvíľou polohu mŕtveho občana zrejme tohto mesta.

„Na stanicu, nie domov Mac. Počul si? Okolo tretej som pri vás.“ Dohovárala som mu. Naštartoval motor, žmurkol na mňa a už chcel odfrčať.

„Zavolal si Denise?“ Opýtala som sa pre istotu a on len prikývol. Ďalej som sa už nemienila pýtať žiadne otázky. Otočila som sa na päte, pritiahla si k sebe hnedý kabát a konečne našla tak veľmi hľadané gombíky, ktoré som si nestihla zapnúť, keď som utekala takto v noci z domu kvôli tomuto šialenstvu.

„Odneste ho do márnice. Počkajte avšak na Bennov tím. Popozerajú a preskúmajú obeť a tak nám poskytnú dôležité informácie.“ Vravela som žandárom, ktorí obeť práve vkládali do tmavého auta, keď za igelitovými páskami sa začali blýskať fotoaparáty.

„Doparoma!“ Zakričala som ako som uvidela až môj odraz semišových vysokých čižiem oproti mne v mláke. Rýchlo som mierila k otravným pánom, ktorých som preveľmi neznášala.

„K tomuto prípadu sa nebudeme vyjadrovať.“ Snažila som sa im vysvetli, zatiaľ čo mi blýskali do tváre.

„Pani Mallory Humans, kedy sa začnete vyjadrovať?“

„Prečo sa taktiež nevyjadrili k dvom predošlým prípadom?“

„Ako máme upokojiť obyvateľov tejto švrti?“ Otravní reportéri a novinári sa nechceli dať odbiť a mňa to vyprovokovalo do veľkej zúrivosti.

„Akých obyvateľov?! Myslíte tých zavšivavených bezdomovcov?!“ Všetci na mňa hľadeli s nechuťou a ja som si až potom vydedukovala z ich tvári, že vlastne čo som povedala.

„Zajtra na tlačovke na polícii o desiatej doobeda.“ Povedala som, keď si konečne začali zbierať kamery a mikrofóny.

„Mallory všade ťa hľadám!“ Blonďavá kolegyňa sa mi zavesila okolo krku a ja som ju vystískala.

„Prepáč, že sme ťa museli volať až zo Španielska.“ Povedala som do ucha opálenej vysmiatej Denise.

„Aj tak tá dovolenka stála za prd, nevadí. Kde je mŕtvola?“ Opýtala sa ako sme prešli za pásku do nechráneneho priestoru k policajným autám.

„Berú ju na Amundsenovú, do márnice. Prosto si významná súdna patologička a bez teba neprežijeme.“ Zo smiechom som povedala.

„Oh, mali ste počkať. Nechcem ju mať presne teraz na stole. Sú spravené aspoň fotky?“ S otáznikom v očiach na mňa hľadela.

„Mac.“ Obe sme sa razom zasmiali, keď sme si predstavili ako svalnatý vyšportovaný policajt fotí obeť.

„Denise, doma mám pestúnku. Malý David ma zje.“ Vravela som, keď mi mobil oznamoval, že môj syn volá.

„Utekaj. Zabezpečím to tu.“ Už sa odo mňa obracala, aby mala dohľad na technikov a tých čo tu ešte oxidovali.

„Podozrivé sú na stanici, nech ich Mac v žiadnom prípade nepustí domov, dobre?“ Stihla som ešte povedať, predtým než už jačala na novinára, ktorý sa nejakou náhodou dostal blízko miesta činu.

Znova som musela podliezať pásku, aby som vyhnala toho blázna a tak sa ubrala smerom domov. Nechcela som si volať žiaden taxík, pretože v tomto meste ma poznali všetci a keby som videla výraz taxikára, ktorý vpredu v aute počúval rádio a náhodou si vypočul moju poznámku na obyvateľov žijúcich na tomto sídlisku asi by ma vysadil niekde.. niekde pod mostom. Pekne povedané.

Vonku bolo po daždi, chodníky boli mokré s ligotavými mlákami a vždy keď som nohou stúpila vpred, kvapky mi pristáli na lýtkach, na béžových nohaviciach, ktoré som si nedávno kúpila. Cesta bola tmavá, zopár pokazených lámp ale domov som to nemala ďaleko. Stačilo, ak by som prešla niekoľko metrov a tak nasadla do metra.

Avšak, na ceste som spozorovala niečo zvláštne. Človek, dospelý človek kľačal na asfaltovej ceste a vzdychal. Hlavu si skrýval do dlaní a niečo šepkal. Z úst mu vychádzali hlasné vzlyky. No bola tma, aby som videla niečo viac. Vyľakala som sa a hlavne dúfala, že sa nestanem svedkom nedajbože ďalšej vraždy.. , tak som sa rýchlo obzrela na pravú a ľavú stranu a utekala na cestu za čudnou osobou. Keď som už bola blízko a zacítila som mužský parfum, predpoklad, že je to muž., sa mi vyplnil. Kľakla som si k tomuto pánovi a v kútiku duše dúfala, že sa na cestu nevyrúti žiadne auto.

„Pane, počujete ma?“ To bola moja prvá otázka, keď sa tento muž obohnal do vzduchu rukami a skoro mi jednu pribil.

„Keby ste vstali? Mohli by sme prejsť na chodník.“ Vravela som pokojne, rozmýšľajúc nad tým, čo tu tento úbožiak vyvádza.

„Nechajte ma.“ Chrapľavý dominantný hlas mi oznámil, že ho tu mám nechať na pospas osudu. Rýchlo som ho schytila za premočené rameno a až tak si uvedomila, že prší. Z oblakov padali kvapky dažďu, vyzeralo to tak, akoby niekto hore plakal. Ako keby sa niekto utápal v predstavách a lial na nás stamaď zhora svoje ubolené slzy.

„Vravím vám, aby ste ma nechali.“ Podarilo sa mi ho postaviť, keď sa jeho vysoké telo skláňalo nado mnou. Rukami sa opäť obohnal do vzduchu a spadol do kľaku na to isté miesto.

„Doma ma čaká dieťa, ktoré sa bojí, Buďte taký láskavý a zodvihnite sa.“ Povedala som ostro, keď sa ku mne človek s mokrými vlasmi a s kvapkami na lícach otočil. Podala som mu ruku a on zrazu poslušne vstal. Lenže môj rozum mi slúžil veľmi dobre a ja som vedela rozoznať čo je dážď a čo sú jeho slzy.

„Čo sa stalo?“ Spýtala som sa, keď ma veľké ramená z ničoho nič skryli do objatia. Nevedela som, čo je tento muž zač a vôbec jeho sila bola na vysokom bode a ja som do seba mohla akurát tak vdychovať jeho vôňu a dotýkať sa jeho mokrej čiernej koženej bundy. Veľké ruky a dlhé prsty ma objali okolo bokov a ja som mala srdce v hrdle. Chcela som pomôcť cudziemu človeku, ktorý ma teraz ide zrejme znásilniť, ale nerobila som paniku. Srdce mi síce bubnovalo ako divé.. ale.

Na policajných výcvikoch a rôznych školeniach som bola poučená čo robiť, lenže toto sa mi nezdalo ako niečo, kedy chce muž cítiť ženu. Toto bolo súcitné objatie, lebo tento muž mi vzlykal na ramenách. Musel sa ku mne skláňať poriadne, kedže som od neho bola o dosť nižšia.

„Počkajte.“ Povedala som snažiac sa vymaniť z jeho tuhého stisku. Povolil a ja som vykĺzla. Z vrecka na kabáte som vybrala telefón a nakoniec predsa vytočila taxikársku službu.

S týmto mužom som sa odviezla na ulicu, kde stál môj dom a s ťažkosťou mu pomohla vystúpiť zo zadného miesta. Ako sme stáli pod strechou bieleho domu, svetlo pred dverami sa rozsvietilo a ja som až teraz zbadala jeho tvár. Bol to mladý zrejme už dospelý muž so zelenými očami, ktoré skrývali utrpenie. Pozrel sa mi do očí a venoval mi akýsi čudný úsmev. Vošli sme dnu, keď na mňa vyskočil môj päťročný syn.

„Mama! Ocko je tu!“ Malá kostnatá postavička ma stískala, keď mi vravela, že môj manžel sa vrátil. Od prekvapenia som otvorila sánku a zahľadela sa vedľa seba, na chudú vysokú postavu mladého dokonca by som povedala chalana.

„Kde je tvoja pestúnka, teta Patti?“ Spýtala som sa a malý ukázal na dvere za nás. Asi odišla, keď sa tu objavil Clain.

„Mallory!“ Po schodoch kráčal môj stratený manžel, úsmev mu pomaly mizol ako si všimol mladého vedľa mňa.

„Kto je to?“ Opýtal sa holohlavý muž v stredných rokoch a hľadel na mňa s pokriveným obočím.

„Kto si?“ Otočila som sa k šarmantnému mlaďuchovi, ktorý sa na mňa opäť s ťažkosťami v očiach usmial.

„H-hhary.“ Koktavo odvetil, keď si všimol výraz môjho muža.

„Mallory! Vytiahnem nohy z domu na mesiac a ty si už domov nosíš zajačikov!“ Clain na mňa ziapal zatiaľ čo ja som zatajila dych. Ešte stále sme stáli s Harrym na koberčeku v našej chodbe, nezobutí sledujúc absťák môjho, vlastne môjho muža, ktorý povedal, že mi bude verný do smrti a ktorý povedal, že ma neopustí.

„Vôbec to nieje tak ako to vyzerá.“ Pokúšala som sa mu vysvetliť zatiaľ čo som zo seba skladala šál.

„David, choď si zapnúť rozprávku.“ Stihla som ešte povedať malému blonďáčikovi, ktorý rýchlo zamieril do vedľajšej izby. Spravil dobre, pretože hneď na to som, schytala poriadnu facku na pravé líce. Tvár sa mi len tak obrátila nabok k Harrymu, ktorému sa na tvári zjavil nadmieru prekvapený pohľad.

„Čo ste to spravili?“ S chrapľavým hlasom poznačeným plačom sa ozval sa ku Clainovi, ktorí si obzeral svoje tetovanie na chrbte ruky. Tváril sa akoby nič. Clain je nízky, ale za to ako buk, masívny a drsný.

„Nestaraj sa do toho mladý.“ Povedal hrubým tónom a ja som len zacítila ako sa teraz pre zmenu mne driapu z očí slzy smútku a bolesti.

„Skoro som zabudla ako tie facky bolia.“ Dlaňou som si prešla po líci a venovala Clainovi nenávistný pohľad.

„Keby si ho domov nepriviedla, nepadla by žiadna.“ Usmial sa na mňa a ja som pohotovo odvetila.

„Nie, len večer v posteli... Neukázal si sa viac ako štvrťroka, odišiel si len tak.“ Vravela som stále si držiac ruku na červenom líci. Facka pálila a poriadne.

„A ty nemáš právo na to, aby si si do nášho domu nosila teenagerov.“ Znova jačal keď na chodbu pribehol malý David.

„Ocko nekrič na mamku!“ Plačlivo kričal na svalnatého vyšportovaného vojaka, ktorý sa len pousmial.

„Povedz mu niečo.“ Pozrel sa na mňa Clain.

„David, ocko na mamku nekričí. Zober si z kuchyne sušienky a pozri si rozprávku.“ Kľakla som si, keď sa mi hodil do náruče. Svoju drobnú dlaň položil na moje líce a ja som vypustila ďalšie slané kvapky.

„Kričí! On po tebe kričí!“ Teraz už aj David vybuchol a Harry si k nám kľakol. Mokrý dospelý mladý muž upieral svoje oči na tohto šibala. Clain nás pozoroval zo zaťazými päsťami a ja som čakala kedy dostane aj tento odvážny Harry. Avšak najväčšie prekvapenie prišlo vtedy, keď môj a Clainov syn natiahol ruky k mokrému Harrymu, ktorý si ho z radosťou zobral na ruky.

„Koľko máš rokov?“ Opýtal sa zrazu pokojný vojak.

„Dvadsať, pane.“ Harry ukázal, že má pred ním rešpekt, čo ma trochu nahnevalo.

„Je od teba o päť rokov staršia. Postaraj sa mi o ňu dobre, ja už tu nemám čo robiť.“ Clain schytil kabát na vešiaku, nevliekol sa doňho a ja som len vyvedená z miery počúvala čo hovoril. Harry bol tiež hodnú minútku mimo.

„Tomu mladému chlapcovi som len chcela pomôcť, nič viac.“ Vravela som, keď Clainovi vyletela do vzduchu znova ruka k mojej tvári, ale Harry ju zastavil. Zachytil ju tesne pred mojim druhým lícom, vo vzduchu.

„Neklam mi.“ Vytrhol svoju trikrát väčšiu ruku s Harryho zovretia, prepchal sa okolo nás a odišiel. Nečakala som, že práve v tento večer sa ukáže a vôbec, že mi znova udelí tú mastnú facku.

„Vyzujte sa, David jedol si niečo?“ Opýtala som sa, keď som si zavesila kabát a zobúvala sa s čižiem. Platformové opätky spravili svoje a Harry si to všimol tiež. Zasmial sa, keď uvidel ako som sa znížila. Teraz som mu siahala asi tak po ramená. Čo bolo dosť vtipné.

„Nie, ocko ma zobudil a potom sme si pozerali tvoje fotky.“ David v autičkovom pyžamku ma sledoval ako som pomohla Harrymu dať zo seba dole premočenú koženú bundu.

„Kúpelňa je napravo.“ Riekla som ako som brala Davida na koníka na plecia.

„Á, dotknem sa sa lampy od babky! Píf-paf!“ Hral sa, že v rukách držal pištol a teda ledva sme sa vyhli lampe, ktorý trčala zo stropu so svojim elegantným vzhľadom. Niesla som ho do jeho postele, zamkla plastové okná a uložila ho pod mäkký paplón.

„Ujo Harry tu bude aj zajtra?“ Pri jeho otázke som sa snažila nesmiať.

„Dúfam, že už nie.“ Šepla som mu do uška a on zakňučal, od bolesti. Chýbal mu otec, ten jeho pravý pravidelne odchádzal z domu a potom sa len tak z jasna vrátil a poriadne ma zbil a tak znova odišiel. Denise chcela, aby sme spísali správu o domácom násilí.. ale aký by to malo zmysel? Je v armáde, ktorá zastupuje štát.. určite by vláda nechcela, aby prišla o vojaka, ktorý patrí k tým najlepším. To nie. A keď som na políciu doniesla nahrávky ako sa správal.. tak nitko mi neveril.

Dole ma čakal cudzí človek menom Harry, ktorého som len tak nechala v našom dome. Našla som ho stáť pri okne. Zaskočilo ma, keď som zbadala akú má mokrú tvár. Jeho mihálnice boli od sĺz tmavšie asi ako inokedy až priam čierne, držali sa na nich slzy zatiaľ čo jeho líca sa leskli od plaču. Jeho vlasy sa teplým vzduchom sušili, pomaly sa objavovali svetlo hnedé vlnisté polokučery, ktoré si vždy ťahal na stranu.

„On mohol žiť.“ Rukou si pretrel oči a ja som si začínala skladať súvislosti v hlave. Poznal obeť, ktorá bola poliata strašnou kyselinou. On toho človeka poznal, veľmi dobre. Túto noc aj pršalo, pretože ten chudák, ktorý dnes umrel na nás lial svoj žiaľ.

„Skadiaľ si?“ Opýtala som sa ako sa ku mne približoval a svojimi dlhými prstami mi prečesával vlasy. Znezdajky, mi len tak prečesával vlasy. Akoby ma poznal večnosť.

„Z Londýna.“ Šepol a z veľkých zelených očí sa mu zraz vykotúľali ďalšie slzy a z úst silné vzlyky. Asi si spomenul na niečo.. Jeho tvár bola detská ale i tak sa na nej vynímali mužskejšie črty s krásnymi jamkami. Prstom som mu prešla po perách a on rázne stíchol.

„Môj syn spí. Dáme si čaj, poď.“ Potiahla som ho za hebkú ruku do kuchyne, kde som dala postaviť čaj na plyn. Sedeli sme pri drevenom masívnom stole a počúvali vietor, ktorý fučal až k nám dovnútra.

„Ako sa teda ocitol tu?“ Opýtala som sa a pod stolom zapla malú plošticu. Využívala som ich na nahrávanie Clainových poznámok, ale polícia mi nikdy neverila. Totiž, keď ste hlavnou vedúcou na oddelní, ľudia majú pocit, že si z nich strieľate. „Veď predsa takú veľa váženu ženu s titulmi ako ste vy, nemôže mlátiť muž!“ Vraveli, len Denise mi verí a vie čo je pravda, ale tá nemohla robiť nič. Súdna patologička predsa nemôže zasahovať do takýchto prípadov.

„Patrím do jednej speváckej skupiny, koncertujeme a..“ Ďalej to už nešlo, pretože jeho tvár sčervenala a on sa znova rozplakal ako malé dieťa. Nadýchnutím nadubúdal asi správne slová a tak pokračoval.

„S kamarátom sme šli do baru, ale nemysleli sme si, že tu je kriminálne správanie na dennom poriadku.“ Chrapľavo rozprával a ja som zatiaľ s bruškami prstov utierala slzičky.

„Amsterdam je kriminálne mesto a dosť. Nevybrali ste si správne ale keby nebolo, tak by som nemala žiadnu prácu.“ Kývla som ramenami a on mi venoval nechápavý pohľad.

„Pozri ten prípad vyšetrujem ja. Keď mi poskytneš čo najviac informácii, dolapíme toho kreténa.“ Usmiala som sa keď ma hladkal po prstoch.

„Pomôžeš mi?“ Spýtal sa a ja som prikývla.

„Ale keby som ho ja neťahal do toho baru, nemuselo sa vôbec nič stať.“ Hlas sa mu zatriasol.

„Nie, toto mesto si vždy vyberie svoju obeť, radšej mi porozprávaj ako tá návšteva toho podniku vyzerala.“ Po mojej poznámke sa zdal ešte viac vystrašený.

„Objednali sme si stôl, môj kamarát bol po ťažkom rozchode a štamperlíky do seba hádzal jedna radosť. Neskôr mi avšak zavolala jeho bývala priateľka s jej kamarátkami a povedala mi, že prileteli za nami. Chcela sa s ním stretnúť, vraj si uvedomila, že to bola chyba. Brali sme sa k odchodu, aby sme sa s nimi stretli, keď sa kamarát potkol o jedného tmavého. Spadol na zem a rozbil si peru. Ale to bolo ešte v poriadku, lenže vonku na nás vyletela jedna partia. Keby on nemal toľko v sebe tak by sa nič neudialo. Bože, šiel sa s nimi mlátiť, chcel si toho toľko dokazovať. Ja, chcel som ho chrániť, snažil som sa ho držať. Upozornil som ho, nech ich nechá tak. Dostal som aj ja a až neskôr som zistil, že sa s nimi už pobil, keď šiel na potrebu po niekoľkých zapitých sklenených pohárikoch. Chceli odvetu, chceli mu ukázať, že su páni. Bože, môj priateľ sa stal obeťou sprostého gangu.“ Poslednú vetu hovoril strašne ťažko s červenými očami.

„Ale ty si mu chcel pomôcť, nespravil si vôbec nič zlé.“ Nahla som sa k nemu, aby som ho objala keď svoje dlhé ruky vystrel do vzduchu tuho ma stískal cez stôl.

„Lenže, keby som mu nedovolil toľko piť.“ S plačom mi vravel do ucha.

„Dokážeš mi povedať, ako vyzerala tá rozhodujúca bitka?“ Spýtala som sa s nádejou v hlase.

„On, ak býval pod vplyvom alkoholu tak poriadne. Držal som ho zozadu, aby sa za nimi nerozbehol. Totiž pobehovali okolo nás a smiali sa. Naťahovali nás, mňa zdrapili za koženku, keď ma kamarát šiel obrániť, stiahli ho nabok. Vyletel som za nimi, snažiac sa ich nejako udrieť, aby ho pustili. Ja.. nie som žiaden bitkár. Svoju výšku a ruky nedokážem využiť v takýchto situáciach. Ale dával som do toho všetky svoje sily udierajúc ich do tvári ale nespravil som nič dobré, len som ich ešte väčšmi vyprovokoval. Môj priateľ už nebol schopný ani sa držať na nohách, keď ďalší vybehol s protiľahlej tichej tmavej pumpy s hadicou v ruke. Celého ho poliali benzínom a chceli tam strčiť aj mňa. Avšak stratil som akoby vedomie, keď ma jeden kopol do temena. Skrútil som sa na zemi od bolesti a videl ako sa hádali. Ležal som obďaleč na parkovacom mieste ledva sledujúc dianie. Nevedel som čo riešili avšak keď som uvidel plameň začal som jačať. Vrieskať, zjapať, revať naňho, aby sa prebral. Pomaly mu zapálili nohy a on horel. Nezobúdzal sa, on prosto sám nevedel čo sa s ním robí. Jeden prišiel po mňa a držal ma tak, aby som sa k nemu nemohol nahnúť, svojimi vlastnými očami som sledoval ako môj najbližší človek horí v tridsať centimetrovej vzdialenosti. Nevládal som sa od nich odtrhnúť a pomôcť mu. Sedel na betóne a pozeral na mňa s pripitými očami. Nikdy v živote toho toľko nevypil. Vrieskal som jeho meno na celé toto hlúpe mesto a chcel sa im vytrhnúť. Zlomový moment prišiel vtedy, keď v posledných sekundách jeho života povedal slovo, ktoré počúvame všetci radi. Poďakoval a na perách sa mu objavil rýchly úsmev, keď vydýchol naposledy. Ešte stále ma držali za ruky za nohy, tlačili ma. Pustili ma až potom, ako mu hlava... opadla! Opadla mu hlava na jeho rameno. Horel, nemohol som ho uhasiť. Ja chcel som mu pomôcť, myslel som, že ešte nie je neskoro. Jeho oblečenie, jeho koža, všetko bolo preč. Keď sa mi podarilo zohnať vodu, bolo už vážne neskoro. Do posledného svalu zničené zhorené telo som preniesol na cestu oproti, keď ku mne dobehla jeho priateľka. Zvrieskla na mňa, začala po mne ričať, kto to je. Márne som jej skúšal vysvetliť, že som mu chcel pomôcť. Ona sama mi strelila. Ostala pri ňom, revala na mieste, zatiaľ čo ja som kráčal opačnou cestou preč. Po niekoľkých krokoch som sa hodil na cestu a čakal. Dýchal som čerstvý vzduch a čakal kedy si ma vezme smrť.“ Jeho slová boli poznačené nie malou bolesťou. Zomrel mu blízky človek, dokonca mal tú hroznú možnosť, aby to všetko na vlastné oči videl. Jeho oči plakali, jeho hlas syčal od nenáviste, jeho hruď sa napínala od zlosti, jeho duša zomierala.

„Poď ku mne.“ Vyslovila som len toľko. Postavila som sa, zasunula za sebou stoličkou a podišla k nemu. Skláňal sa ku mne a svojimi prstami mi prechádzal po lícach. Ja som ho držala okolo krku a občas ho nechtami škrabala po dobitom chrbte. Veľakrát sykol od bolesti ale stalo sa niečo, čo ma uchvátilo. Svojimi popraskanými perami mi daroval bozky na krk, na tvár. Naše pery sa spojili a on mi svojimi veľkými teplými dlaňami držal tvár. Pritiahol si ma k nemu o mnoho prudšie. Moje bedrá a boky zároveň sa tlačili na tie jeho pod Harryho silou. Bol nežný i prudký. Clain mi nikdy nedokázal vyjadriť svoju lásku, myslel si, že facky sú viac ako bozky. Upokojovala som ho hrejivými slovami. Ako sa naše tváre od seba oddialili, venoval mi smutný úsmev a ja som ho objala. Stískala som jeho hruď, zatiaľ čo mi plakal do ramena. Mala som premočené celé tričko ale neprekážalo mi to. Určite nie v túto chvíľu. Z tejto bolestivej chvíľky nás vyrušil môj mobil, na ktorom sa objavilo meno mojej priateľky. Pri predstave na čo, zažil tento svedok a človek, ktorý mi práve kradne srdce som sa až zatriasla. Harry ma podchytil a usmial sa na mňa. Konečne som videla jeho ozajstný úsmev.

„Obeť mala dvadsaťtri, v krvi, ktorá sa uchovala, mal nespočetné množstvo alkoholu. Ak by nezomrel podpálením benzínu od pumpy Gahin, tak otravou krvi. Vyzerá to na poriadny problém, kedže ten podnik musel mať nelegálny alkohol. Taktiež som zistila kto to bol. Žil v Londýne a spieval v chlapčenskej kapele menom...“ Nestihla dohovoriť, pretože som už pokračovala ja.

„Viem. Práve tu mám svedka jeho kamaráta, ktorý videl všetko na vlastné oči. Spíšem správu a nadránom ti ju pošlem. Ak budem môcť dostavím sa na tlačovku možno s ním. Neviem.“ Vravela som sledujúc jeho tvár plnú žiaľu. Nahol sa ku mne a venoval mi bozk do vlasov.

„Tento prípad bude mať veľké následky na toho svedka, preboha. Práve odchádzam od obete a hovorím ti to, že je to na doživotnú traumu.“ Verila som, že Harryho uši nezachytili jej zbytočnú poznámku.

„Potešila si ma.“ S povzdychom som povedala.

Harryho som uložila do svojej spálne, kde som kedysi spávala ja. Do perín spadol bez trička, zaspal pritom ako som sa hrala s jeho vlasmi a bruškami prstov mu obletovala hruď. Bol ako mláďa. Po odchodoch môjho muža, som zvykla zaspávať u syna alebo som prespávala v obývačke na pohovke. Túto noc som ale nezažmúrila ani oko. Písala som správu na tlačovku a už rozmýšľala nad súdnym procesom. Ráno mi Harry opísal ich tváre a radosť bola hneď, ako ich na ďalší deň dolapili v inom bare. Na tlačovke bol so mnou aj so svojou skupinou. Neuviedla som detaily ani žiadne brutálne veci, ktoré sa mi dostali do uší od Harryho. Oni neodpovedali na otázky, len postávali na boku s bledými tvárami. A čo naše už nie tak, teda už vôbec nie podozrivé? Tie boli okamžite prepustené, pretože moja hlava ma sklamala, zistila som, že nie som Adrian Monk.

O dva roky neskor

„Súdny proces sa uzatvára. Obvinení, Hassan, Abdul, Egon, Tamon a Siammo dostávajú doživotie a taktiež majiteľ, ktorý prevádzkoval bar s ilegálnym jedovatým alkoholom!.“ Holandský sudca klepol kladivkom po podložke a Harry ma uväznil v objatí. Prípad som preniesla na súd, Denise predviedla porote dôkazy a ukázala ako vyzerala obeť po útoku. Harry to prežíval ťažko a ešte horšie sa mu o tom rozprávalo, ale nebyť jeho pravdivej výpovede a na slovo rovnakej tej, ktorú mi povedal v tú noc, by ostal prípad neuzavretý ako v mnohých krajinách. Novinári mali prísny zákaz priblížiť sa vôbec k budove. Mac strážil okolie a balil mladé novinárky ako vždy. Môj malý syn David bol so zvyškom Harryho skupiny. Totižto medzi nami dvoma vznikol vzťah a ja som mala tú česť spoznať jeho kamarátov. Smola bola v tom, že po smrti jedného z nich sa skupina začala rozpadať avšak po niekoľkých mesiacoch si uvedomili, žeby ich priateľ nechcel, aby kvôli nemu zanevreli na hudbu. Pokračovali ďalej... Po tomto prípade som sa podala na súd rozvodové papiere. Neskôr keď nás rozviedli s Clainom sme sa s Harrym presťahovali do Anglicka, presnejšie do Londýna, kde som opäť sedela na stolci oddelenia a venovala sa aj neuzavretým zabudnutým prípadom. Často mi Harryho oči vravievali o jeho žiali ale obidvaja sme to prežívali spolu. Neskôr, keď sa nám narodil syn Louis, mi Harry pošepol do ucha.

„On vedel prečo odchádza z tohto sveta. On vedel, že nebyť jeho smrti nespoznám teba, Mallory..“

LIGHTS 22. -Rýchly spád-

Túto časť som písala popri jedení teda vyškrabovaní zmrzliny s krabičky. Milujem čokoládovú zmrzlinu... ako prázdninujete? Dovolenky? či radšej domáce pohodlie? Aneb turistika? Ako na tom ste? :) Vaša Blue

22. kapitola -Rýchly spád-

 

Harry sa vrátil od Jullie ráno.. a to tiež so správami, ktoré ma prekvapili a uviedli do stratenej uličky.. Chvíľkami sa mi zdalo, že padám z útesu, chvíľkami som mala pocit, že neviem ujsť zo stratenej uličky. Pocity mi spôsobovali triašku a pálivé bolesti v hrudi....

„Ja tomu neverím. Nie, to nie je možné.“ Skuvíňala som.

„Am, vravím ti, ona by v takýchto veciach neklamala až taká zas nie je.“ Áno, áno, čo je na tom, že sú štyri hodiny ráno?

„Harry, ale na letisku sa správala úplne inak ako keď ma bola dnes navštíviť, teda tvoje kufre.. Nemôže to byť pravda.“ Pokrútila som hlavou pri predstave, že pod srdcom nosí Harryho dieťa.

„Začína druhý mesiac..“ Mlčky som ignorovala to, čo mi tu hovoril, zatiaľ, čo mal svoju hlavu položenú v mojom lone. Oči upieral do tých mojich. Cítila som sa ako pod lupou, lebo tak vedel, ako veľmi ma to bolí.

„Podľa mňa pila...“ Po chvíli ticha som zo seba vydala a na viac sa nezmohla. Nedokázala som dokončiť vetu. Niečo ma preukrutne rýchlo zožieralo zaživa. Možno to, že ten, ktorého mám zo všetkých najradšej ma po celý čas klamal a pri tom bol vo vzťahu s inou.. alebo o to viac to, že bude otcom .. potomka jej. Práve to ma ničilo. Že ja som tá druhá, to naivné dievča, ktoré v srdci nosí toho úbožiaka, čo si ju absolútne nezaslúži.. Aj ja mám svoju hrdosť, predsa...

„Kedy? Prosím?“ Vystrelo ho behom sekundy. Ostal sedieť ako priťapený a stále sa snažil uvedomiť si možnú skutočnosť.

„Keď mi vtrhla do izby.“ Odpovedala som mu.

„Cítila si pach ožranstva?“ Veselo sa spýtal, akoby mu niečo preletelo mysľou.

„Nie, ale napríklad víno? Aj to si mohla dať..“

„Glg by plod nezabil, ale aj víno ma svoju nebeskú vôňu. To nejde len tak, upodozierať niekoho ohľadom pijanstva, len kvôli určitému správaniu. To sa nesmie.“ Rázne pokrútil hlavou a zišiel z postele.

„Prosím? Ja som to vedela, že to takto dopadne.“ Zaklonila som hlavu dozadu a pomaly ako chabá bábka padla na mäkkú prikrývku.

„Ako? Čo vymýšľaš?“ Uškrnul sa a usmieval sa na mňa zhora. Skláňal sa nado mnou a dlaňami pevno držal moje ramená.

„Že sa jej začneš zastávať, že si znova ukradne tvoje srdce.. a vôbec, možno ja som si to tvoje ani nezískala a možno ešte stále hraješ tú tvoju hru. Že sa so mnou len zahrávaš a miluješ ju.“ Hrubo som sa mu vymanila a pretočila sa na brucho.

„Amia, a čo ti už naozaj šibe? Vari nevidíš, že som tu s tebou? Že ťa milujem viac ako svojich kamarátov? Že ťa milujem viac ako plod ožranstva mňa a Julie?“ Jeho rozprávanie ma prinútilo k tomu, aby som videla jeho oči. Košatá hlava sa ku mne nebezpečne približovala, no ja som ju náhle zastavila.

„Plod ožranstva? Nie mne, ale tebe už dočista preskakuje. Ako môžeš niečo také len povedať?“ Teraz som sa posadila ja a tým pádom sa on musel postaviť.

„Ja vás.. Ženy.. ale nikdy nepochopím. Prv je zle, že sa zastanem matky svojho dieťaťa a potom, keď svoje ešte ani nie dieťa nazvem plodom ožranstva a chuti užiť si, je zle. Amia! Rozhodni sa! Pretože ja nemienim hrať na päť strán!“ Zvyšoval hlas a mne dochádzala trpezlivosť.

„Fajn! Choď za ňou! Bež!“ Rýchlou chôdzou som zamierila do kúpeľne dúfajúc, že nikam neodíde.

„Amia!“ Stihla som spraviť tri kroky a zrazu predo mnou, teda tesne predo mnou stál potetovaný mladík s krivoľakou čiarkou na čele. Jeho veľké teplé dlane mi stlačili plecia a pevne zo mnou zatriasli. V normálnom stave by som sa bála ba priam by som ležala na zemi od bolesti a po tvári by mi stekali krokodílie slzy, ale teraz som vedela, že je čas oponovať. Že aj jemu sa treba vedieť postaviť.

„Harry! Aj ja dokážem kričať!“ Vedela som, ja som tušila, že mu brúsim nervy.. ale nedovoľovala som si pripustiť myšlienku toho, že by ma udrel. Že by ma násilnicky od hnevu poudieral, hlava nehlava.

„A dokážeš toto?“ Jeho zovretia behom sekundy zmäkli v tie najsladšie dotyky. Sladkasté ba až presladené pery obtrel o tie moje a asi mal pocit, že práve teraz mám chuť naťahovať sa tu o to, kto koho prvý kusne. Nechcela som cítiť jeho pery, jeho zvodnú vôňu. Lebo ma to ubíjalo.

„Harry, prosto ja nechcem, aby si bol otcom.. Odídeš mi.. Opustíš ma..“ Zosunula som sa dole na zem a zrazu si utierala slzy. Nie tie krokodílie, ale maličké guľôčky priehľadnej tekutiny. Boli slané a rýchle sťa blesk. Nepredbehlo by ich nič.

„Amia, ešte najmenej pol roka ťa budem mať neustále na očiach. Prečo máš pocit, že by som ťa nechal.. Veď, ty si moje dievčatko. Chápeš to už? Ty, jedine ty si moje dievčatko.“ Zvýrazňoval slovo ty a neustále so mnou triasol.

„Harry.“ Slabo som svoje pery priložila do priehlbinky na krku a dýchala to, čo ma tak upokojovalo. Svojimi mohutnými ramenami ma skryl u seba a neustále mi do ucha vravel, ako veľmi mu na mne záleží. Asi by bolo hlúpe neveriť mu.

„..Vieš, ale ja netúžím po tom, aby som bola tá druhá. Nikdy sa nikde so mnou neukážeš a verejnosť ma bude považovať za tú, čo plní tvoje túžby.. čo pritom absolútne nie je pravda.“

„Amia, neboj sa. Čas ukáže všetko. Vyložíme karty na stôl, len treba počkať.“ Stískali sme sa až kým slnko nevyšlo na obzor a až pokiaľ nám niekto nevyklopkával na dvere ako blázon.

"Nenechám ťa.. nikde ťa nenechám samú, dobre?" Slabo som prikývla, privoniala sa k lemu jeho bavlneného trička a až potom ho nechala ísť, aby otvoril neznámemu akčnému tvorovi..