LIGHTS 10. -Prekvapenie!-

Zajtra to príde aj pozajtra. Držte mi prsty, ďakujem. Neskôr sa ozvem, snáď s kladným oznámením. Znova Ďakujem sa povzbudivé komenáre, cenním si to.

Vaša vystresovaná Blue Dein.

LIGHTS 10. -Prekvapenie!-

Amian

Dnu sa nahrnul Harry s oznámením, že toto je vlastne prekvapenie.. a pousmial sa keď započul ženský smiech a videl ich toľko po hromade. Vysoký Harry v modrých obtiahnutých rifliach prechádzal miestnosťou s mojim kufrom. Smiech zrazu utíchol, rázne. Dievčatá stíchli ako muchy.

„Doniesol som ti kufor, Amii.“ Prešiel okolo nich a položil mi ho až ku posteli. Bolo počuť aj dotyk kufra s podlahou taktiež i jeho hlboké dýchanie. Ja som stála v strede izby, v vzdialenosti takej, že som mala dohľad na každú jednu i na neho. Nerozumela som ich grimasám, ktoré na seba hádzali. Na chvíľu tam stál ako omámený a hľadel na mňa. Premýšľal a ja som mala možnosť všimnúť si jeho svaly, ktoré sa mu na chrbte jemne napínali. Cítila som to, vedela som, že rozmýšľa, bolo mi to nepríjemné a taktiež som nevedela ako reagovať. Obišiel postele a postavil sa tesne predo mňa. A čo teraz? Ako mu povedať, že ma sklamal? Že i cez to, že je pre mňa cudzí človek, ktorý ma však okúzlil svojou sympatiou ma teraz priviedol do rozpačitého momentu, kedy nemám najmenšie potuchy o tom aký vlastne je? Že ma prudko sklamal? Že ma bolí, to čo som videla? Že som precitlivelá? Že mám pocit, akoby som ho poznala celý svoj život? Že keď vidím jeho jamky zmäknem? A že ho poznám necelý týždeň a nechápem absolútne ničomu?

Sklonila som hlavu, hľadiac na jeho topánky. Vedel, že sa hanbím, že nechcem, aby na mňa upieral svoj zrazu tak tvrdý pohľad? Z minúty na minútu sa z neho stal iný človek. Pri bazéne, v okamihu ako ma položil na schodíky sa usmial. Bol milý, povedal, že mi pomôže. Jeho slušné správanie? sa skrylo do útrob jeho mohutného a silného tela? Nevnímala som ho tak ako teraz, mám pocit, že aj on mal na mňa iný pohľad, úplne iný. Pri našom prvom stretnutí, som nevnímala jeho svalnaté ruky, nevnímala som jeho jamky. Nevnímala som jeho dýchanie. Nevnímala som ho ako niekoho, kto by ma mohol priťahovať.

Dotkol sa môjho ramena, čím mi spôsobil triašku po celom tele a donútil ma vyrovnať tvár. Oči som upierala

na jeho hruď, biele tielko malo hlboký výstrih a mne sa naskytol pohľad na jeho ďalšie záhadné tetovanie, ktoré mu vytŕčalo spod bavlneného šitia. Keby som mu chcela hľadieť do tváre, musela by som nadvihnúť bradu a pozerať hore. Doteraz som si poriadne ani neuvedomila, aký je vysoký a akú má len moc.

„Nepoďakuješ?“ Opýtal sa s úškrnom a zahľadel sa na moje spolubývajúce. Zrazu zistil, že má výhodu, svojou podstatnou výškou a so svojimi ramenami.

„Ďakujem, že si bol taký ochotný.“ S povzdychom som povedala a on sa zasmial.

„Ahoj Amii.“ Zakýval mi s primitívnym výrazom v tvári a tak odišiel. Ony len vyjavene pozerali a ja som sa taktiež nechápala čo sa to v mojom vnútri len robí. Nechápala som ako som pri jeho obyčajnom dotyku mohla skamenieť alebo ako som mohla pozastaviť myšlienky a vnímať len jeho oči. Nechápala som ani tomu, že som si doposiaľ neuvedomila jeho tón hlasu. I pri bazéne mal prudší hlas a v ňom kúsok rozkazovacieho tónu. Práve som zistila, že tento chlap je diktátor a asi rád rozkazuje.

„Takže ty si osobne od nich piatich?“ Looren sa natiahla na pohovke a upriamila na mňa svoje oči.

„No vlastne áno.“ Hovorila som neutrálne, no ďalej so zamračeným pohľadom hľadela na dvere.

„Harrymu sa páčiš.“ Venovala mi úsmev Georgia a ja som prekvapene nadvihla obočie.

„My sa im ani nezdravíme, občas s nimi prehodíme vetu, alebo keď sme ozaj zvedavé.“ Čiernovláska vravela a našťastie si nevšimla poznámku od blondíny.

„Looren ti len chcela povedať, že my ich osobne nepoznáme. Robíme si svoju prácu a oni svoju. My svoje rodiny už máme, manželov a deti. Preto sme aj ubytovaní v tomto tu. Štáb a ľudí, ktorých neberú do partie, ubytovávajú do horších podmienok. Oni totiž len navonok a pre fanúšičky pôsobia tým láskavým dojmom. Oni majú maniere taktiež a čím sú slávnejší tým je to horšie.“ Vzdychla si po monológu Marphy a z batohu vytiahla lesklý malý papier, presnejšie fotku. Vynímalo sa na nej malé chlapčiatko, ktoré bolo tmavšej pleti, bol to malý mulat.

„Phillip.“ Usmiala sa a pohladila papier.

„Žije so svojim otcom v Rusku, posielam im peniaze. Finančná núdza mi nedovolila nepracovať. Musím ich živiť ja. No moja práca nie je najťažšia vzhľadom na silu, skôr na psychiku. Totiž lietať neustále bez neho a tráviť čas bez môjho muža je znepokojujúce. Nikdy nevieš, kedy si nájde niekoho iného. Dokonca s nimi nie som v stálom kontakte, nevieš čo je to za pocit, keď tvoje dieťa je tisíce kilometrov od teba a ty necítiš jeho vôňu dlhý čas. Nevidela som ho presne rok, chápeš to? Už nie je tým bábom, ktoré sa mi vešalo okolo krku, ale teraz aspoň žijú ako normálni ľudia a ich finančná situácia je lepšia ako výborná. Obetujem sa pre svoje dieťa, aby malo čo vložiť do úst. Lepšie platenú prácu by som nikdy nenašla a netuším či by som riskla opustiť ju, kvôli tomu, aby som s ním bola vo dne v noci. Radšej nech má jedlo, oblečenie, svoje hračky a otca.“ Vravela a ja som mne sa zatiaľ sťahoval žalúdok. Jej hlas sa ozýval po celej miestnosti a ona len fotku zastrčila do tašky a usmiala sa na mňa. Marphy sa zdala zrazu tak uvoľnená a pokojná, ako keby z nej vyplávali jej myšlienky a ona sa mi celkom otvorila.

„Môj muž opustil mňa a moje deti. Ostali sme u mojich rodičov, ktorí majú však dôchodok ceny, ktorej obvykle stojí drahé oblečenie. Ja som musela začať pracovať a keď prišla táto ponúka ujala som sa jej. Naučila som sa potrebné veci a najlepší pocit je na tom ten, že som osobná stylistka Malika, ktorý sa bezo mňa nepohne na krok. Viem, že aspoň moja robota nevyjde na zmaru a peniaze taktiež posielam až do Holandska, ale nemôžem si sťažovať. Bez nich by som ostala na ulici.“ Looren prenikavý hlas rozprával svoj príbeh, no ona to znášala lepšie. Tvárila sa menej stroskotane a tiež sa mi zverila. Mala som to chápať, že tieto mladé dámy s krásnymi tvárami sa so mnou chceli zblížiť? Skamarátiť sa?

„Keď už to rozprávate všetky.“ Vzdychla si Georgia a utrela si okuliare, ktoré ešte pred malou chvíľou mala na očiach.

„Amia, my máme tridsiatky na krkoch a sme v ťažkých situáciach avšak to ani jeden z nich piatich netuší ale predsa sťažnosti nepomôžu a vôbec načo by nám boli? Máme platy, ktoré by sme nikde inde ani okom nepostrehli. Ja som mala len šestnásť, kedy som ostala tehotná v detskom domove. Môj vtedajší priateľ sa na mňa zvysoka vykašľal a čo ak ti poviem, že ma stamaď vyhodili? Dobrý prístup však? Ujala sa ma Paulova sestra a nebyť jej, nemám ani túto prácu ani kurzy zahŕňajúce maskérstvo. Môj plat je vlastne vďaka za moju výchovu a teraz vďaka za výchovu mojich dvojičiek. Všetky peniaze posielam tam akurát odmeny si nechávam. Sedíme sa snažíme žiť primerane tak, aby si nikto nevšimol aká je pravda. Nakupujeme, bavíme sa ako ľudia tu, ale vo vnútri trpíme.“ Georgia si prečesávala svoje husté odfarbené vlasy a rozprávala so svojim milým prízvukom

„Sme vďačné sa svoju prácu. Ja som sama, vyštudovala som úplne niečo iné ale keď som spoznala tieto dievčatá obrátila som sa na túto prácu. Ja svoje peniaze delím medzi seba a baby. Nie z ľútosti, ale priatelia si pomáhajú a predsa všetky sme ešte mladé ženy, ktoré chcú nejako vyzerať a baviť sa.“ Millie, černoška vysokého chudého vzrastu s kučeravými vlasmi rozprávala veselým tónom, keď jedna z nich poznamenala.

„Už poznáš nás, i naše duše.“ Zasmiala sa Marphy, keď sa pozrela na svoje hodinky.

„Za chvíľu máme byť na recepcii.“ Okamžite sa začali baliť a vyhadzovať z tašiek veci do vzduchu. I cez to aké majú životy sú šťastné a žijú naplno.

Ja som prehodnotila svoju situáciu v rodine a musela si v duchu, povedať, že ja to mám ľahké, oproti nim som si doteraz žila ako v bavlnke s nádychom rodičkovskej zúrivosti a obetavosti. Oni to robia pre moje dobro.

Louis

„Takže, začíname už dnes?“ Prekvapený Harry sa nechápavo usmieval na Liama, ktorý už v rukách držal svoj mobil a písal svojej priateľke. Dopomohol mi k tomu, aby som si aj ja spomenul na tú svoju a vytiahol telefón z vrecka na mikine. Ja som Harrymu neodpovedal, totiž odpoveď som nepoznal. Presné papiere, o príchodoch, hodinách či termínoch má Liam, Paul a štáb, ktorý sa vezie druhým lietadlom, spolu s našou Lou a malou Lux.

„Haló! Budete mať ešte kopu času, zavolať im.“ Harry si naštvane odfukoval ofinu a pozeral sa vzad, na auto, v ktorom sa viezli naši miláčikovia. S predného sedadla sa ozval Paul s papierom v ruke. On ponúkol nášmu namosúrencovi ako takú odpoveď.

„Dnes večer, o šiestej vystupujete v Portugalskej superstár.“ Usmial sa na nás a to už vravel vodičovi kam ma zabočiť.

„To bude telenovela.“ Zasmial sa Liam, zľakol som sa. Pretože som mal pocit, že nám sa vôbec nevenuje a nedáva ani trošku pozornosti. No od Liama som čakal rozumnejšiu poznámku...

„To si počkajte na tie španielské, mexické a nemecké.“ Povedal som so smiechom keď na mňa uprel Harry pohľad zo zamračeným čelom.

„Louis, nikdy si nám nevravel, že si fanúšik týchto idiotín.“ Usmial sa na mňa a ja som mu to musel vytmaviť.

„Totiž, keď som mal trinásť a sestry spali, my s mamou sme sedeli pred telkou a ona si len fúkala nos. Bola hotová s Chosé a vravela, že je čisto ako náš otec a potom si už len pamätám, že sa zatvorila v izbe, pribuchla dvere čím zobudila dievčatá a ja som ich mal večne na krku. Tak sme následne prepli na nemeckú telenovelu, kde zas videla seba a to sa jej tiež nepáčilo, tak nám ostala španielska. Ale ani tá jej nakoniec nevyhovovala.“ Vravel som so skrčeným nosom hľadiac von na ulicu.

„Radšej už dopíš tú správu.“ Povedal a mrkol na mňa.

„A ty sa Julie neozveš?“ Spýtal som sa zo záujmom, keď na mňa vypulil oči.

„Och samozrejme, zabudol som.“ Z vrecka vytiahol nový mobil a ja som len udivene pozeral.

„Ale, tamten sa mi zničil, čo som zachraňoval tú, tú..“ Hovoril, keď som sa už ďalej nemohol pozerať na to, ako ju nazýva.

„Amiu.“ Povedal som a on mi poďakoval očami. Začínal som nadobúdať pocit, že Amian mu ani len nepadla do oka. Celú cestu ležala sama v kresle a on sa k nej ani nepriblížil. Nedával som pozor, ale niekedy počas sledovania filmu som tam sem-tam pokukol, a vzduch bol čistý. Harry sedel tiež sám o niekoľko sedadiel pred ňou. Za to jeho topánky som videl vždy zreteľne položené na chrbte druhého sedadla. Mal som si to miesto označiť, aby som si tam už náhodou nesadol.

-..I love you, El.- Dopísal som konečné slová a správu odoslal. Slabo som si vydýchol a nemohol sa ubrániť myšlienke na to, ako je niekde v ateliéry, mobil ma vo svojej veľkej taške, keď sa mobil ohlási a ona, snáď s nadšením dobehne k nemu a s veľkým úsmevom si prečíta správu. Hrialo ma to, cítil som teplo a hlavne pokoj ktorý ma dostatočne obohacoval a prinášal mi stály úsmev, mysliac na moje dievčatko. Verím, že ani po dlhom čase sa náš vzťah nezmení bodaj zlepší. Určite sa z ňou stretnem a nie raz. Kúpim jej aj letenku, len nech ju objímem a cítim jej pery na mojom líci.

Paul ma na recepcii po príchode do hotela odpísal na plnej čiare. Chcel som sa len spýtať, či si môžeme ísť kúpiť kávu. Nerobili sme nič, len stáli pri taškách a všetci svoje pohľady upierali na JEJ pozadie. No fakt. Nikam inam sme sa pozerať ani nemohli. Všetci milujeme svoje priateľky, ale jednoducho, sme muži, či nie? Keď sa otočila na nás, okamžite sme sa hrali, že niečo riešime a poprípade sme hľadeli úplne niekam inam, že si ju nevšímame, no ako sa obrátila opäť sme mali oči tam, no tam. Harry predstieral, že na ňu nehľadí. Je to hrozný herec.

17.35

„Kde mám tie topánky?“ Pýtal som sa v strese, sivej Lou, ktorá práve nemala nič lepšie na práci, ako so svojou malou dcérou na rukách, obskakovať Harryho.

„Nezabudni, že dnes kráčaš prvý ty. V portugalských prieskumoch zaznamenali, že si u nich najpopulárnejší, samozrejme preto ty, ty Harry odpovedáš na otázky. Takže, aby nečakali hodinu, kým sa vykokceš.“ Paul s vysačkou na krku upozorňoval takmer hotovú kudrlinku. Ja som len vyčkával, kedy upriamia pohľad aj na mňa. Keď som si všimol, že je to nemožné...

„Millie? Kde mám topánky na dnešný večer?“ Otočil som sa k príjemnej černoške, ktorá sa na mňa zamračila a ukázala na krabicu, položenú na stole, presne dvadsať centimetrov odo mňa.

„Pane Bože!“ Strelil som si facku a ona sa rozosmiala. Rýchlo som otvoril červenú krabicu a vytiahol biele, čisté botasky.

„Ľudom ako ste vy, sa to stáva neúrekom.“ Usmiala sa a podala mi malý mikrofónik, ktorý som si mal pripnúť o golier.

„Zavolaj Kennyho.“ Povedal som nanajvýš nervózne a položil tú vecičku na stôl. Nemal som nervy, pripnúť si ju tam. Radšej som vyšiel zo šatne, už obutý a kráčal k chlapcom, do tej ich.

„Dnes vedie diskusiu slniečko.“ Vkročil som do malej miestnosti, s týmito slovami a oni sa na mňa pozerali horšie ako kedykoľvek predtým.

„Amian?“ Polonahý Niall sa ma prekvapene opýtal.

„Jasné, že nie Niall. Od kedy je Harry slniečko?“ Spýtal sa ma Liam, ako sedel v kresle a slečna Looren okolo neho pobehovala ako strela a zatiaľ mu fúkala lak.

„A od kedy je Amian slniečko?“ Spýtal som sa celý rozžiarený.

„Lebo tak pôsobí, vymyslel jej to Niall.“ Usmial sa na mňa Zayn, ako si zapínal gombíky na čiernej košeli.„Harry je slniečko od X-factoru.“ Povedal som so smiechom, keď na mňa Niall žmurkol.

„Lenže on, tú prezývku neznášal.“ Vyškieral sa, keď k nemu priskočila ďalšia stylistka a pudrovala mu pleť. Keď sa zháčil a štetec jej vytrhol z rúk.

„Idem za seba, Georgia, nie za Madonnu.“ Usmial sa na ňu a následne si žiadal vyčistiť pleť, to som si už pripadal ako v salóne, kde sedia ženy.

„Čo na tom zijde, snáď sa dajú dokopy.“ Posadil som sa do hnedého kresla a sledoval týchto rozmaznaných chlapcov.

„Nechodí pán Styles náhodou s našou novou manažérkou?“ Spýtala sa Georgia ako vyhrabávala v taške pleťovú vodu Horana. Ja som si poslušne premietol jej vetu v hlave a pomaly sa rozkašľal. Začalo ma dusiť.

„Novou manažérkou?“ Spýtal som sa jej, keď mi Looren podala pohár vody.

„Počula som ako pán Styles telefonoval, zrejme s ňou a snažil sa ju presvedčiť, aby neprezvala kontrolu nad vašimi kšeftami.“ Čiernovlasé dievča sa teraz muselo venovať Zaynovi, ktorý mal pocit, že mu ofina stojí zle.

„Nerob paniku Louis. Máme vystúpenie, dobre? Všetko sa vyrieši potom, ale mám pocit, že Amian niečo trápi. Mali by sme ju vziať do mesta, na drink.“ Pousmial sa Liam, keď dnu vošla Marphy.

„Pán Tommlinson, Kenny s Lou vás už čakajú.“

„Deti moje, opúšťam vás. Potom nezabudnite, že slniečko ide prvé.“ Žmurkol som na nich, ako som stál vo dverách, keď ma zozadu chytil Harry pod krk. Jeho parfum by som spoznal všade, začal sa smiať. Zrejme sa mu páčilo, že je odo mňa dostatočne vyšší. Užíval si to, alebo to skôr zneužíval?

LIGHTS 9. -Moje svedomie hľadá svoje miesto-

Kapitola 9. -Moje svedomie hľadá svoje miesto-

Zistila som, že môj predošlý komentár k minulej kapitole bol teda riadne zbytočný. Ďakujem za podporu. Asi to nemá zmysel vôbec niečo písať... Samozrejme, že Peťka :) moja krásna. A ďakujem aj ďalšej zlatej babe, ktorá mi napísala tiež :-))

Svieža, Harry, ohh. Harryho ramená, svaly....

Chcela by som týmto odpovedať na dávnejšie komentáre dvoch báb, kedže nemám čas vypisovať vám to pod ne a tak si to všimnete asi skôr, neviem.. Sunny? Máš úžasné meno, predpokladám, že si strašne usmievavá. Takých ľudí mám rada. Bola som na tvojom blogu, máš ho krásny. Prečítala som si zatiaľ len jeden príspevok a to nie poviedku. Si ukecaná, to je fajn. Neboj sa, ja si prečítam, okomentujem. Len to nebude dnes, ani zajtra, ani pozajtra..možno až o mesiac. Ja si to priznávam, nemám čas. Spravím ti reklamku, samozrejme. Z veľkou radosťou, že si sa obrátila aj na mňa. Dúfam, že tebe pôjde navštevnosť hore rýchlo, lebo ja mám blog rok a kde som? Ešte ani na 30 000. Je to u mňa šmola. Ďalej, ešte jedno milé žieňa, naozaj devätnásťročné žieňa, ktorej som si všimla fotku, spoločenské šaty? Alebo nejako tak. Preto to píšem takto, lebo som zabudla tvoje meno. Hanbím sa a nestíham, si ešte raz pozrieť tvoj komentár. Navštívim tvoj blog, určite. Vyzerá zaujímavo, len ako som už povedala predošlej, Sunny, nie dnes, nie zajtra... prosto neskôr. Bohužiaľ.

Keby, že zabudnem sa preklikať k vám, alebo si všimnete, že som u vás nebola baby, ak môžem. Otravujte ma. Napíšte mi aj desať komentárov, kde ma budete surovo prosiť o návštevu lebo ani ja nechcem prepasnuť super príbehy, lenže to som ja hlava deravá. Keby ste však vy čas mali, komentuje kedy sa vám zachce. Aj kritika, beriem všetko.

Blue xx

Amian

Zobudili ma až kučery hladkajúce moje čelo.

„Nechaj ma.“ Šepla som, kývajúc hlavou na strany, aby sa mi jeho vlasy neplietli do očí. Tie som mala zavreté, nepotrebovala som ho vidieť. Nechcela som.

„Neprestanem, kým nebo nebude padať.“ Jeho horúci dych mi zohrieval krk a časť ramena. Hlas vo mne vravel, aby som aspoň len na milimeter pootvorila viečka a zistila kde presne stojí, alebo či sedí. Odolávala som statočne, dokonca som zadržala dych, keď som pocítila náhly dotyk na mojom kolene, veľká teplá ruka zabalila moje koleno do svojej dlane a ja som čo najrýchlejšie otvorila už prižmúrené oči. Pohľad mi padol na chlapca, ktorý bol v bielom tielku, jeho rameno ma vyľakalo. Svaly sa dostávali do popredia môjho videnia, avšak tá neskutočná loď ma taktiež strašila. Ako som pocítila, že veľká ruka sa ťahá vyššie, z reflexu a so seba obrany som mu po nej tresla svojou spotenou dlaňou. Vedľa mňa sediaci Harry zasyčal, okamžite ju zdvihol zo stehna a hľadel na mňa zo svojim komickým nadvihnutým obočím. Jeho oči boli prižmúrené, čelo mal zmraštené a nos skrčený.

Otočila som sa a nazerala do okienka, blížili sme sa k Lisabonu. Môj zrak zachytával biele chumáčiky mrakov, tej najkrajšej farby, avšak tieto oblaky nám vychádzali z ústrety, takže som postrehla polia plné zelene a malé mestá. Potom som si z rovného sedu kľakla na časť sedadla, kde obvykle vylihujú naše pozadia a pozrela sa dozadu. Za nami bolo množstvo voľných sedadiel, chlapci s Paulom a čudným pánom boli celkom vzadu, pozerali filmy, počúvali hudbu a bavili sa. Jednoducho ani jeden si nevšimol moju hlavu, keď som ich špehovala a to znamenalo, že môj momentálny spolusediaci to len využíva. Hľadela by som na nich dlhšie, keby ma Harryho ruka nestiahla späť.

„Prestaň.“ Sykla som, sediac už v tureckom sede, pozorujúc Harryho tvár.

„Prečo sa správaš tak inak?“ Pýtala som sa, na prvý pohľad milého chlapca.

„Sľúbil si mi svoju pomoc a miesto toho tu robíš zo seba človeka, ktorý sa mi zdá nanajvýš odporný.“ Vravela som, ako sa uškŕňal. Páčilo sa mi, žeby som mohla precestovať svet a s nimi, ale v hlave mi zablýskalo a ja som si už vážne uvedomila, že by som sa mala čo nasjkôr vrátiť naspäť domov, do rodnej krajiny. I keď mi budú chýbať chlapci, ktorých poznám sotva necelých päť dní.

Možno to je tým, že si ma hneď začali púšťať k telu a rozprávať so mnou, akoby ma poznali celý život. Môžem povedať, že sú prívetiví ľudia i keď vlastne nikomu neujde poznámka, že ma uniesli.

„Amian, neboj sa a priprav sa. Za chvíľu pristávame.“ Usmial sa, tak vstal a odišiel smerom dozadu. Znovu som vystrčila hlavu a pokukovala po dvadsaťročných chlapcoch, ktorí si začínali baliť svoje príručné batožiny a tašky. Ticho a pokoj prerušil šum, kedže aj na nich bolo vidno, že nervozita dolieha ako divá. Ja som sa radšej prilepila k okienku a sledovala ako sme stále bližšie k zemi. Po chvíli mi prišlo nevoľno a ja som úzkou cestičkou behala dozadu, keď som sa ocitla pred batožinovou bariérou, ktorá mi siahala po pás.

„Prosím!“ Kričala som, ako som cítila, že čo chvíľa a ja sa povraciam. Zrazu sa nahli ku mne veľké ruky, chytili ma za boky a preniesli cez túto značnú prekážku. Bol to Liam, ktorý mi pomohol ako prvý. Hneď ako ma položil rovnými nohami na koberec, utekala som na záchod. Skláňala som sa nad záchodovou misou, ktorá mi ešte viac spôsobovala traumy, tlak v žalúdku a napínala ma. Avšak, keď sa lietadlo dotklo zeme ja som zrazu pocítila uvoľnenie a to môj žalúdok ani nemusel obetovať kyslé šťavy , ktoré sa v ňom nachádzali.

„Vystupujeme, dámy a páni. Už v Lisabone, stoja slávni chlapci a predovšetkým futbalista, spevák, sám Niall Horan!“ Jeho hlas sa rozliehal po lietadle a ja som sa len pousmiala. Pomaly som sa postavila a vyšla z provizorného záchoda a začala hľadať posádku. Niekoľko hlasov kričalo moje meno, keď som sa nahla k otvoreným dverám lietadla. Dole, z pristávacej dráhy na mňa hľadeli páry očí. Zišla som dole a chytila svoju tašku, keď mi ju silný chlap zo zamračenou tvárou vytiahol z rúk. Preľakla som sa, k uchu sa mi nahol Zayn a predstavil mi, Frankieho? Chlapci sa zrazu stavali do neforemného štvorca, tak, aby bol každý jeden z nich chránený aspoň z vnútornej strany a mňa vopchali do stredu medzi nich. Kráčali ako roboti a vraveli mi, aby som sa nezľakla kriku a neodpadla. Musela som držať tempo, keď som len spoza Harryho a Louisových ramien videla, ako sa veľké sklenené dvere otvorili a mne do uší prenikol hluk, obrovský piskot, ktorý sa v mnohých chvíľach menil na sústavný plač a tak znova späť. Piati ľudia len mávali, usmievali sa. Vyzerali, že sú nadšení, tešili sa a do ich tvári stúpala rýchlosťou svetla červeň a úprimné úsmevy. Ja som bola dostatočne chránená, mala som pocit, že to až prehnali. Totiž priestor pre nich bol ohradení kovovými záterasami, keď dokonca ešte po ich vonkajších stranách kráčali Paul, Frankie a ochrankári zo samotného letiska. Všetci okolo vrieskali a ja som si len v duchu vravela, že také niečo som ešte nezažila. Začínalo mi byť opäť nevoľno, hluk mi bubnoval telom a ja som sa len bála, aby som neodpadla. Taktiež som mala strach, že ich nadšené fanúšičky zbadajú béžové vansy, ktoré kráčajú spolu s ich nohami. Totiž oni ma nemohli vidieť zvonka, lebo chlapci boli odo mňa o najmenej hlavu vyšší, lenže kto vie? Možno niekto zbadal pár holých nôh, nepatriacich k nikomu, pár ktorý bol navyše. Šli sme takto okolo piatich minút a za nami vozík z batožinami.

Vonku nás čakali dva taxíky, do ktorých sme sa mali zrejme natrepať. Chlapci sa behom minúty dohodli, ako pôjdu. Ja som sa len chcela spýtať s kým idem ja, keď ma čosi stiahlo dovnútra tmavo modrého auta. Ocitla som sa pri Niallovi a Zaynovi, ktorí sa na mňa usmievali a čiernovlasý mu neustavične niečo naznačoval perami. Niallove nechápavé obočie sa mi páčilo, hlavne výraz jeho tváre. Ja som sa len oprela o okno a nerozmýšľala. Nechala som plynúť čas, tak ako chcel sám.

„Budeš mať izbu s maskérkami.“ Upriamil na mňa pohľad Paul ako sme stáli na recepcii a ja som si pripadala ako niekto kto k nim absolútne nepatrí. A vlastne je to tak. Nepatrím k ním a nikdy nebudem.

„Paul a čo keby sme..?“ Louisovi červený ujo nedovolil ani len dokončiť vetu.

„Najprv vybavíme Amiu, až tak budem riešiť vás.“ Otočil sa k chlapcom, ktorí stáli za nami dvoma.

„Budeš na izbe 210, čo znamená, že si o dve poschodia vyššie ako oni.“ Prstom a so zdvihnutým obočím ukázal na nich a tak sa na mňa usmial. Prikývla som.

„Spoločnosť ti bude robiť slečna Looren, Marphy, Georgia a Millie, síce prídu až trošku neskôr.“ Pri tom ako vyslovil ženské mená som sa aspoň na chvíľu potešila, že nie som na palube sama, dievča. Avšak už mi vôbec nedávalo význam, na čo ma uniesli, keď ženskej spoločnosti majú habadej. A význam alebo podstatu tej stávky som nepoznala, taktiež.

„Prosím tu je karta od izby, ak by ste niečo naliehavo potrebovali alebo ak by sa vyskytol čo i len najmenší problém, stačí ak vytočíte číslo vašej izby a pripíšete hviezdičku. Želám vám príjemný pobyt v našom hoteli Limérria.“ Paní rozprávala tak unudeným hlasom, až som mala pocit, že túto vetu hovorí každému jednému hosťovi.

„Frankie ti neskôr donesie veci, teraz už sa môžeš ísť.“ Usmial sa na mňa a ja som sa pobrala po priestrannej hale k výťahu. Cestou som sa otočila k chlapcom, ktorí riešili svoje veci. Nesmiali sa, nebavili sa. Boli vážni a diskutovali o niečom.

So strachom som sa dotkla čierneho štvorčeka, na ktorom sa okamžite rozvietilo poschodie, kde sa zrejme výťah práve nachádzal. Čakala som krátko a v spotenej ruke pevne stláčala kartu. Výťah, ktorý práve zastal na úrovni mojich nôh, vydal typický zvuk a dvere sa roztiahli. Nastúpila som a skúšala uhádnuť na ktorom poschodí je moja izba. Ocitla som sa na ôsmom a keď som sa prechádzala po tmavej chodbe na dverách svietili čísla od dvesto. Toto poschodie nebolo osvietené a zabudla som poznamenať, že je posledné. Čo znamená, že budem mať výhľad na mesto. Nebola som najšťastnejšia, keď som si všimla ako v horných rohoch dverí, mojej izby svieti pavučina. Tento hotel sa mi podľa recepcie a celkového vzhľadu zdal luxusný no mňa asi ubytovali ako príživníka. Nedávala som to za vinu nikomu, ozaj som stala pijavicou, čo ma chvíľkami bolelo. Kartu som zasunula do tenkého priestoru a dvere svojrázne, akoby pukli. Zatlačila som do kľúčky a pootvorili sa. Pomaly som vošla dovnútra a zbadala ten výhľad. Mala som pravdu. Od dverí som mala možnosť vidieť tú krásu. Prvé čo som spravila bolo že som otvorila okná a naznačila kyslíku a vetru, aby to tu vyvetral. Táto izba nebola najväčšia ani priestranná, nachádzali sa tu štyri postele a jedna pohovka. Sadla som si na tú čo bola najbližšie k oknám a dýchala. Nič iné, moje telo vykonávalo len proces dýchania, nič viac.

Na môj, teda môj ako môj, kufor som čakala hodnú chvíľu, dokonca som si stihla pozrieť miestne správy, keď konečne niekto zaklopal na dvere. Z očakávaním som otvorila dvere.. Neviem, možno som dúfala, že to bude jeden z nich s mojou taškou. Možno som chcela vidieť aspoň jeden úsmev, ktorý by mi dal najavo, že nie som tá pijavica? Avšak nechápem, prečo samú seba nazývam pijavicou, kedže ja som ich prosila, aby ma odniesli domov. Takže by som sa mala upokojiť a prosto si povedať, že ňou nie som, no možno si tak pripadám. Keď mám na sebe oblečenie cudzej ženy, a dostala som jeho kufor. A vlastne kto ma bude živiť? Nespotrebujem zas chladničku, ale aj ja niečo stojím. ...No hľadeli na mňa mladé ženy.

„Ohh, my sme sa asi pomýlili.“ Preriekla černoška, ktorá sa nervózne zahľadela na číslo našej izby.

„Nie Millie, prestaň. Sme tu správne, predsa Paul nám vravel o mladej spoločnosti. Som Looren.“ Tmavo vlasá žena zhodila svoju tašku na zem a podalo mi ruku. Usmiala sa na mňa a ja som uhla nabok, aby vošli dnu. Posunuli sme sa dovnútra tak asi o tri kroky, keď sa tmavovlasá rozhodla, predstaviť mi svoje zrejme, priateľky.

„Predstavujem ti Georgiu..“ Rukou ukázala na blonďavú kamarátku, ktorá práve teraz očami riešila, kde bude spať. Spamätala sa pomerne rýchlo a taktiež mi podala ruku.

„..A toto je Marphy, kostymérka, stylistka.. Zastupuje našu Lou, keď ma veľa práce.“

„Skôr som jej pravá ruka.“ Tá ma hneď objala a ja som sa prekvapene usmiala.

„A ty si?“ Černoška sa ma opýtala a ja som pohotovo odvetila.

„Amian, Amia.“ Povedala som a zamierila k oknám, aby som ich zatvorila. Čerstvý vzduch mi už prerastal cez hlavu. Žienky za sebou ťahali batožiny, tašky a hľadali si svoje miesta.

„Nová spoločníčka?“ Usmiala sa blonďavá, keď sa posadila na posteľ, ktorá bola najbližšie ku kúpeľni. Marphy, žena stredného veku s totálne bielymi vlasmi zaujala pokojnú polohu na posteli pri mne a Millie sa taktiež nezaháľala a objasnila nám svoje teritórium.

„Nie, ja vlastne ani neviem na čo som tu.“ Prvé slovo som povedala nahlas, no pri ostatných nezvyšovala tón hlasu ba priam znížila,aby to celé nepočula.

„Áno, pohovka je tá najlepšia možnosť.“ Looren sa posadila na kraj starej rozkývanej pohovky, ironicky predniesla a otvorila svoju pomerne veľkú batožinu.

„Nenariekaj, od lietadla nerobíš nič iné.“ Marphy ju pokarhala a tá si vzdychla.

„Radšej si pripravím veci pre našich zajačikov, lebo bude problémov.“ Zdvihla hlavu a tajomne sa usmiala.

„Pozri dnes sa krútime okolo čiernej. Zayn sa oblečie sám, akurát budeme musieť pomôcť Louisovi, ktorý bude znova zúfalý.“ Naraz sa všetky zasmiali, ale prerušilo ich klopkanie na dvere.

„Spomeň čerta a je tu.“ Znova sa rozosmiali a ja som len rýchlo kráčala k dverám.

„Prekvapenie.“ Známy hlas sa uviedol celkom sám.

17.3.2013 -I'm so happy!-

Dnes je veľký deň, ako v poviedke, ktorej momentálne obetujem veľa času. 

 8.kapitolka pridaná.

Dnes máme narodeniny, 12 mesiacov. Spokojných i nespokojných. Teším sa ale mám v sebe aj kúsok smútku. Dosiahli sme za rok  28 000 návštevnosť čo je z jednej strany úžasné. Kedže som svoj blog nepropagovala na facebookovských stránkach a pretĺkala sa, prosila dievčatá o reklamy na súkromných blogov. Som na nás hrdá. 

Dnes je i deň sv. Patrika, čo som si až teraz uvedomila, že kedy máme ročné výročie. Krásny deň, napadne mi Niall v zelenom, hahah.

Chcem Vám všetkým poďakovať, i mojim žieňkam, ktorí ste pri mne stáli a podporovali ma. Verím a dúfam, že i ten budúci rok prežijeme spolu v zdraví.

Ďakujem krásne.

Vaša oddaná Blue Dein xx

P.S. Kapitola LIGHTS :-))

LIGHTS 8. -Veľký deň, plný očakávania-

-->

Kapitola 8. -Veľký deň, plný očakávania-

Zvláštne, písať tri pohľady, ktoré všetko berú úplne z inej strany a strašne rozdielne premýšľajú. Ďakujem mojim žieňkam, ktoré komentujú. :) .

...Moja Big Love, odľahčenie situácie? :D Ohh, mám písané kapitoly dopredu a neviem kedy sa uvoľní atmosféra, táto kapitolka je taká vážna, možno Louii a Niall? Uvidíš, neviem...

Lebo možno by tam aj boli tie svetlé momenty, lebo ten dej úzkostlivo na seba nadväzuje aj niektoré poznámky budú v budúcich častiach :) a nezasahuješ nikam. Na to to komentovanie je, predsa :) všetky názory príjmam a hlavne keď mi pomôžu.

Ešte k vám čitatelia, chcela by som vedieť koľko z vás číta túto poviedku. Áno, potrebujem to vedieť, teda chcem. Keby ste napísali len dvojbodku a zátvorku :D ale nie, keby ste sa podpísali a niečo napísali? Čo spadol by meteorit na vás z neba? :) Ako pevne verím, že teraz sa nepodpíšu len moje dievčatká, ale aj niekto, že anonymný. Pretože, vážne by som chcela vedieť, či sa o to niekto zaujíma vôbec. Lebo ak nie sú ohlasy, ja nebudem písať, I keď mám rada drzého Harryho, ale ja to nepíšem kvôli sebe. Nie, lebo návštevnosť nepribúda, skôr rapídne klesá, ja viem, že neprispievam pravidelne, ale prosím pochopte ma. Chcem sa dostať na školu, nemám internet lebo nebývam doma.... keď pridám časť, tak viem, že čakáte dlhšie ale dostanete ju a nie sú to kapitoly na jednu stranu ale na viac. Nie ako mtt, tam bola kapitola maximálne na dve strany alebo tri. Tu budú aj kapitoly, ktoré majú po štyri či päť strán vo worde s veľkosťou písma 8-9.... A to je čo robiť, nezabudnúť na všetko čo sa udialo predtým, kde boli a čo ako. Lebo v mtt som pravideľne zabúdala nato, že vlastne mali psa a čo... Jednoducho to nie je len o srande a ja obdivujem všetky dievčatá, ktoré tiež píšu. Lebo jednoducho aj my sme ľudia, ktorí chodia do školy a musia si plniť povinnosti. Ja píšem kapitoly zásadne v noci. Pred polnocou a potom ráno vstávam ako mŕtvola. A v škole sa snažím byť v poriadku, ako myslím, že každý kto túto poviedku číta, by sa mohol podpísať. Bola by som vám vďačná. Jednoducho mňa to nebaví, keď vidím pri časti tri komentáre, a to žienky komentujú vždy.. Samozrejme, že ďakujem... ale keď navštívim niekedy iné blogy, komentárov majú habadej. Takže začnem tak mierumilovne, podpíšte sa všetci, ktorí to čítate. Slabý ohlas, koniec? :D:D ale nie. NO však ak pri ďalších častiach budú po tri komentáre, začneme s vydieraním. Psychickým. Fyzickým? :D Nie, buďte dobré dievčatká, okej? Dnes som sa rozpísala, mám prečo.

Blue xx

Utorok

Harry

„Kde mám len tú fotku?“ Pýtal som sa sám seba, ako som si sadol na posteľ a premýšľal nad včerajšou návštevou Julie. Vrátil som sa domov, nie ako Zayn. Juliet nemá najpohodlnejšiu posteľ i keď si ju môže dovoliť. Nie, nevrátil som sa kvôli jej posteli nebodaj kvôli nejakej hádke. Jednoducho som sa chcel vyspať vo svojom, pred veľkým začiatkom. Dorazil som domov neskoro, pred dvoma hodina ráno a v kuchyni sa stretol s Amian. Sedela pri pulte, cez sklenený pohár jej prechádzala žiara mesiaca, kedže rolety na kuchynskom okne neboli stiahnuté. Sedela v Liamovom modrom župane, vlasy mala strapaté, nohu mala prehodenú cez tú druhú a hlavu podopretú o lakeť. Nevšimla si ma, netušila, že stojím na prahu našej kuchyne a potichu sledujem jej jemné črty tváre.

Včera, kedy som prenášal Amiu do postele, pripadal som si, akoby som niesol to najľahšie na svete. Bola síce upustená ale bola ľahká. Liamovi som odvrkol, že ma to mladé dievča netrápi. Včera ma netrápila, lebo som premýšľal len nad Julliným telom, to bolo jediné čo ma vtedy trápilo. Avšak Amian je dievčatko, len dievčatko.

No nedošiel som k tomu hlavnému. Vtedy ako som tam len tak stál zo zatajeným dychom, uvedomil som si, že na ňu neústavne hľadím. Ona si ma nakoniec všimla. Spýtala sa, či som to ja. Vyšiel som z tmavého tieňa k nej pod svetlo mesiaca a ona sa usmiala. Na tvári jej žiaril úprimný úsmev.

„Bol som si niečo vybaviť.“ Šepol som. Nehodilo sa, aby som rozprával normálnym tónom, pretože táto situácia bola iná, krehučká. Nemohol som povedať pred takýmto stvorením, že som si bol užiť s priateľkou, nešlo to.

„Nedokážem spať.“ Povzdychla si a rukou si prešla cez svoje husté vlasy.

„Nikto ťa nenúti.“ Usmial som sa a posadil sa oproti nej. Ruky mala položené na stole a mnou lomcovali ozaj čudesné pocity, vedel som, že mám Juliet, ale zas, že tu predo mnou sedelo nedotknuté dievča mi pripadalo tak odvážne a príťažlivé.

Ako som povedal, ruky nemala vystreté, hrala sa s nimi. Nervózne sa s nimi pohrávala a hladkala mramorovú dosku.

„Prečo sa ti nedarí zaspať?“ Opýtal som sa cez dlhšie ticho, ktoré ma začalo jemne vytáčať.

„Bojím sa čo bude zajtra, pozajtra..“ Jej hlas sa triasol za to jej chutné malé pery sa otvárali a rozprávali.

„Prečo riešiť budúcnosť, i tú blízku. Teraz je tu táto prítomnosť.“ Usmial som sa a radoval sa z toho, aká je nevedomá ako s ňou môžem narábať. Keď sa rozkričí, tak je neudržateľná ale keď sa bojí je to zlaté stvorenie.

„Aká táto prítomnosť?“ Zahľadela sa na mňa a okamžite stiahla ruky k sebe, keď si všimla ako sa s tou svojou chystám dotknúť jej.

„Chcel som sa len pozrieť ako vyzerá tvoja modrina.“ Prehovoril som a ona pokrútila hlavou. Vedela, že zahováram, vedela, že túžim po dotyku? Vedela to?

„Od teba? Tak ako včera, predvčerom.“ Uzrejmila ma a nechcela mi dovoliť pokračovať v tejto hre. No ja som musel, nedalo mi.

„Amian?“ Vyslovil som jej meno do vzduchu a ona si vzdychla. Sponad barového pultu som sa naklonil k nej a svoje pery priložil na miesto, kde by sa mi každá poddala. Jej pokožka bola nesmierne jemná, cítil som jej zrýchľujúci sa dych. Pobozkal som ju pod uchom. Na chvíľu sa mi zdalo, že si to nechala ale dlaňou, ktorá horela, najmä z jej nervozity, odtlačila moju hlavu čo najďalej od tej jej. Ona sa nepohla z miesta, obi dvaja sme sedeli v tichosti, keď ma chytalo opäť malé pokušenie. Prečo nevstala a neodišla? Prečo ma nútila robiť tieto nekalé veci? Začal som plánovať ako sa k nej dostať čo najbližšie.

Naozaj. Toto sedemnásťročné dievča ešte stále sedelo predo mnou.

„Choď spať.“ Vyslovil som predtým ako sa chystal uväzniť ju u seba.

„Nie.“ Odvetila tvrdo a pozrela mi do očí, provokovala ma. Rýchlo som zišiel z barovej stoličky a postavil sa na nohami na pevnú zem. Spravila to isté, robila to naschvál. Medzi nami panovala minimálna vzdialenosť, čo znamenalo, že som cítil jej sladký dych. Chcel som ju pobozkať, len tak slabo. Lenže ako som do rúk plánoval chytiť jej hebkú tvár a vpiť sa jej do pier, zmizla. Utiekla. Už som bol nastavený, že svoje končatiny zdvihnem do vzduchu k nej, keď bez slova v šuchtavých papučiach odkráčala. Preč. Stál som na mieste a čudoval sa. Vážne som si myslel, že si to nechá? Čo mi chcela predviesť svoju tvrdosť? Pokiaľ viem, Niall mi povedal, že je nevinná ako malý rúžový kvietok uprostred lúky plnej hriešnic, červených ruží. Tak čo vyviedla tu? Predo mnou sa predviedla ako stará profíčka, ktorá mala všetkých chlapcov prekuknutých a už poznala ako s nimi vybabrať. Vôbec, čo sa jej odohrávalo v hlave?

Teraz som sedel na svojej posteli a hľadal fotku svojej priateľky. Netušil som kde sa stratila za tú jednu noc. Pamätám si, že ako som sa vytrepal hore a vošiel do izby, prvé čo bolo, čo som spravil bolo, že som rámček s ňou prikryl ponožkami ale čo bolo ďalej? Kde sa zakotúľal? Nechcel som ísť bez jej fotky i keď som vedel, že tak či tak, nás bude jeden čas sprevádzať ale pri myšlienke na Amian ma striaslo. Nevedel som čo chcem. To mi dávalo pocit nervozity a ja som si uvedomil, že niečo také sa mi ešte nestalo.

Tak teda, rozhodol som sa pre nevšímavosť, určil som si, že sa na mladé dievčatko čiastočne vykašlem.. predsa za čo by stála? Nemala záujem a keby sa chlapci dozvedeli, čo sa v noci stalo, nedopadlo by to dobre. Len by si potvrdili to, čo sme všetci dávno vedeli. Že sa mi zapáči, to dievčatko ma priťahuje a ja som jej sľúbil, že jej pomôžem s únikom. Nie. Nemôžem, nezniesol by som to. Taktiež som bol ešte pre jednu vec, pred chlapcami na ňu budem hrubý a v ich neprítomnosti ju budem zvádzať. Raz i i tak podľahne, máme dvanásť mesiacov a ja ju chcem.

Z postele som si presadol na už takmer zavretý kufor, vopchal som tam nevypraté tričko Ramones ktoré voňalo za dievčinkou a tak kufor dozipsoval. Ešte, pre istotu som sa zahľadel na svoju spálňu, obývačku a nazrel aj do kúpeľne. Keby som zabudol ako to tu vyzerá. Dole v obývačke už čakala armáda mojich bláznov a ona. Paulove brucho by som spoznal všade, práve vypočúval Liama, ktorý riešil ženskú na palube. Obi dvaja mali nervy v koncoch a ja som už chcel sedieť v našom lietadle. Nechcel som stáť pri nich, boleli ma uši. Odniesol som batožinu na chodbu k dverám, kde ma čakali ostatné. Nikto si nič nevšimol, aj keby, nerobili by si z toho vedu, totiž prerušiť tak vážnu debatu ich dvoch, stálo by nás to krky. Keď som očami rátal kufre a cestovné tašky, uvedomil som si, že ich je päť. Zayn príde na letisko, sviniar. Vrátil som sa do obývačky a za týchto okolnosti sa postavil najďalej od nich. Stál som pri vyplašenej Amian, ktorá ostro sledovala situáciu. Jej oči boli opuchnuté, od únavy. Vlasy mala stiahnuté dohora, krátke nezbedné pramienky jej vytŕčali, nedokázali sa zachytiť do gumičky. Jej črty boli jemné ale za to zreteľné a plné pôvabu. Pery mala v tvare srdca, plné ale menšie. Jej zuby boli najrovnejšie, aké som mohol vo svojom živote len postrehnúť. Doteraz som si však niečo nevšimol, nemala bielu pleť ako stena. Jej pokožka bola záhadne zafarbená, príjemná farba, na oko vyzerala opálene od mojej Julie.

Každý bol zaujatý debatou, ona po mne slabo pokukovala, zrejme si všimla, že z nej nespúšťam oči. Necítila sa najlepšie, opäť bola nervózna. Jazykom som si prešiel po spodnej pere a tak konal. Rukou som jej chytil hompaľajúce sa zápästie vo vzduchu. Trhlo ňou a rýchlo na mňa uprela pohľad. Videl som sa v odraze v jej tmavých pomaly až čiernych očiach. Zovrela svoju päsť a s povzdychom na mňa ešte stále upierala ubolené oči. Čo som spravil?

Liam

„Amian! Vstávaj, už ideme.“ Vravel som do malého uška, dievčaťu, ktoré vôbec netúžilo vstať. Kto vie či v noci nebuntošila, lebo keď sa konečne prebudila, jej kruhy pod očami boli zreteľné až nad mieru.

„Prečo? Načo?“ Ranným hlasom sa pýtala a prekotila sa na druhú stranu. Povedal som si, že ju nechám, nech si užije poslednýkrát normálnu posteľ pred tými hotelovými. Avšak po piatich minútach, kedy som si zabalil poslednú potrebnú vec, a to obľúbenú zubnú kefku, obišiel som posteľ a postavil sa pred ňu, tak, že som zabraňoval slnku, aby na ňu nemalo dosah a poprípade ju už viac nehrialo. Z jej z tváre zmizol úsmev.

„Zacláňaš mi.“ Šepla a posadila sa.

„Amian, choď sa umyť. Vyber si nejaké veci na oblečenie, položil som ich na pohovku.“ Povedal som neutrálnym hlasom ukazujúc na môj gaučík, ktorý sa čoskoro prepadne pod ťarchou vecí.. Vstala, vykročila do sveta a bosými nohami prešla po podlahe až sa zastavila pred prekážkou. Pohovkou.

„Skade to máš?“ Pýtala sa s veľkým úsmevom, keď v rukách držala letné ružičkové šaty s korzetom.

„Ukradol som to pre teba!“ Svojim zdvihnutým hrubým obočím a otvorenými ústami som na ňu spravil obyčajné “baf!“ a ona sa zľakla. Chúďatko, ešte stále sa nás asi bojí.

„Nie, v noci som bol u Danielle. Poprosil som ju, aby vyradila všetky nepotrebné handry a aha! Je toho toľko, že to ledva napcháš do kufra.“ Usmial som sa, dúfajúc, že ju poteším.

„To je ona?“ S tenkým malým prstom ukázala na nočný stolík, kde stála naša spoločná fotka. Prikývol som. Usmiala sa.

„Ja nie som žobrák, dúfam, že si jej to vysvetlil.“ Svojimi perami mi vyčarila na tvári úsmev a ja som ľutoval, že Louis vybral tak pekné dievča. No ona je dievča, nie žena. Tam je ten problém.

„Nemaj strach, už o tebe vie. Teda jej som to povedal na začiatku, vravela, že keby nemala toľko práce, tak by si ťa prišla obzrieť, že by s tebou zašla na nákupy.“ Na tvári mi ešte stále velebil úsmev.

„A čo povedala na to, že ste ma uniesli?“ Spýtala sa a zatiaľ sa posadila medzi kopu oblečenia, ktoré si postupne prezerala. Danny vyradí vždy tie veci, ktoré sa mi na nej páčia najviac.

„Pozor, uniesol ťa Louis a Zayn. Smiala sa, ale hodnú chvíľu ťa ľutovala. Potom povedala, že ti s nami bude dobre.“ Žmurkol som na ňu a ona si len vzdychla.

„Nechám ti čas, kým sa vychystáš. Pokojne sa osprchuj, vyber si veci na dnešok, tamtie ti odložím do tvojho kufra spolu s tvojou taškou, ktorú si mala v škole.“ Snažil som sa k nej správať dobre, slušne a hlavne príjemne, aby sa necítila blbo.

„Kde vlastne ideme?“ Pritiahla si k sebe modrú čipkovanú šatku a vdýchla do seba jej vôňu.

„Lisabon a teraz poďme, šup.“ Hnal som ju a rukami robil gestá vo vzduchu.

„A čo tam?“ Zvedavo sa pýtala ako päťročná.

„Vystúpenia, rozhovory, autogramiády a premiéra nášho nového filmu a teraz padaj.“ Brnkol som jej do nosa, keď som sa posadil k nej na gauč. Zatvorila oči, zmraštila čelo spolu s nosom. Keď sa konečne prestala škeriť, do rúk si rýchlo vzala biele tielko, hnedý akoby pletený sveter s veľkými dierami, biele šortky s vysokým pasom a šatku s drobnými kvietkami, ktoré zdobili bielu látku. Neboli to ostré farby kvietkov, bordové miniatúrne lupienky. Zamkla sa do kúpeľne a ja som zatiaľ napchal už jej veci do čierneho kufra, ťahal som za sebou svoj kufor a ten jej a tak aj po schodoch, síce chvíľu som mal pocit, že ma obidve zvalcujú. V obývačke som bol prvý a veril, že Paul naozaj pošle ochrankára Frankieho, ktorému aboslútne ženská prítomnosť vadiť nebude a keby Paul si všimol Amiu až v lietadle, bolo by to požehnanie od sámého Pána Boha.

Tešil som sa zbytočne, keď som započul odomykanie dverí, hlasné buchnutie dverí a Paulov známy hlas. Potichu som zanadával keď sa po schodoch s kufrom trepal Niall a s batožinou na pleci zas Louis. Veci sme odniesli na chodbu a minuli sa s Paulom, neviem ako si mohol myslieť, že sme v kuchyni. Nemohol som teraz do úst vložiť ani malý kúsok koláča, či bochníka chleba, srdce som mal v krku a to by zabraňovalo prechod potravy dole hrdlom. Rozosmiali sme sa, keď sme počuli ako Paul kričí naše mená v obývačke. Hlasno zhíkol a my sme vleteli naspäť. Dole schodmi teraz pre zmenu kráčala krásna Amian a ja som mal chuť utrieť Niallovi slinu, stekajúcu po brade.

„My tonight.“ Niall si začal šepky pospevovať našu pieseň a ja som mu vlepil, aby sa spamätal. Louis chytal absťáky a ja som racionálne uvažoval nad tým, či sme my ozaj dospelí.

„Kto je to?“ Obrátil sa na nás červený Paul s nadutými lícami a s dvoma bradami.

„Amian Timons.“ Šepol Louis a rukou spravil gesto ako pre príchod kráľovnej, dokonca sa poklonil, keď stála na prvom schodíku. Dievčatko sa slabo začerveňalo a dúfalo, že ju z tejto situácie zachránime.

„Paul, ja ti to vysvetlím.“ Hovoril som, zatiaľ čo si rukami zakrýval oči a potom si tie ruky opakovane dával z nich dole. Asi si myslel, že to len Harry prešiel operáciou nebodaj Zayn stratil svoj pigment a premenil sa na túto rozkošnú bábiku. Avšak je tu rozumnejší návrh a realistickejší, asi sa pravdepodobne snažil natĺcť si do hlavy, že má vidiny.

„Okamžite!“ Zakričal keď trhlo aj s Amii. Všetci sme sa postavili do radu, ako vojaci a ja som stiahol Amiu k nám. Stála ako svieca a oči mala vypúlené ako zlatá rybka, i tak bola na zjedenie.

„Nič si z toho nerob, niekedy má pocit, že sa vrátil do čias svetovej vojny a hraje sa na svojho deda.“ Zašepkal som jej do ucha, predtým ako Paul moje meno zakričal na celý dom.

„Nejde s nami.. Povedzte mi, že jeden z vás mal úlet na jednu noc.“ Keď bol už ako tak pokojný, povedal túto vetu a dokonca sa teraz aj mne do tváre nahrnul rumenec. Obi traja sme pokývali hlavami.

„Harry?“ Spýtavo sa jej pozrel do očí a ona sa otočila preč. Asi ju zabolelo to, čo hovoril. Čo si o nej myslel.

„Nie.“ Naznačoval perami Niall, keď po mne Paul začal ale teraz už naozaj jačať. Modlil som sa za to, aby si to Amia nepočúvala. Hrešil ma, za všetko som mohol ja. Ale to, že náš Louis, ktorý je od nás starší si mohol pískať, lebo jemu Paul žiadnu pozornosť absolútne ale, že absolútne nevenoval!

Stihol som zaregistrovať akurát to, ako rozospatý, na toľko rozospatý Harry, kráčal popri nás s taškou do vedľajšej miestnosti, že mu vzadu z vrecka na nohaviciach vytŕčal jeden obal od niečoho, no nie milého. Všetci sme hneď, tušili čo včera robil. Nie tušili, ale vedeli a Amian to postrehla tiež. Jej oči boli zrazu poznačené istým sklamaním.

Amian

…

Červený ujo si so mnou nakoniec podal ruku a hovoril mi s úškrnom, že sa pri nich zošaliem.

„Nebojte sa.“ Hrdo som povedala, horizontálne sledujúc aj Harryho.. Nezaujímal ma, netrápil ma. Síce som ešte stále nevedela pochopiť včerajšiu noc. A čo sa udialo dnes a to čo som si všimla v jeho zadnom vrecku na čiernych jeansoch ma rozrušilo. Pripadala som si ako chudera, obyčajná chudera. Na letisko sme šli sivou dodávkou, sedela som vedľa Nialla a snažila sa správať celkom normálne. Avšak v niektorých situáciach to nešlo. Harry sedel presne oproti mne a ako sme sa natriasli cestou plnou výtlkov, kučeravé strapaté vlasy mu poskakovali zo strany na stranu a jeho oči ma mučili. Liam ten rozprával o tom, aké to bude. Bola som plná vzrušenia i cez to, že ja nebudem tá, ktorá vyjde na pódium a bude spievať no i tak mi to všetko pripadalo bláznivé. Jeho tvár bola milá, on mal veľké srdce a vždy pri jeho úsmeve som stuhla. Necítila nič len jeho pohľad, ktorý ma zahŕňal teplom a starostlivosťou. Avšak to by som nebola ja, keby sa mi do hlavy nezakotúľali nepríjmne myšlienky ohľadom rodiny. Ja, chcela som sa jednou časťou mňa, vrátiť naspäť k rodičom ale zas tá druhá, chcela vídať ich tváre neustále.

Na letisku nás čakalo, taktiež strapaté, čiernovlasé chlapča. Čakal vo V.I.P sekcii s kávou v ruke. Privítal sa s nimi a predstavte si, že mi venoval jemné objatie. Voňal, krásne. Na pilulky som vtedy čiastočne zabudla ..

V lietadle som sedela sama a kedže som bola riadne unavená, celú cestu som prespala. Zobudili ma až kučery štekliace moje čelo.

LIGHTS 7. -Snívalo sa mi, že ma veľké ruky preniesli k oblakom-

Kapitola 7. -Snívalo sa mi, že ma veľké ruky preniesli k oblakom-

2 časti!! Jooop..

Pite čaje! Smejte sa! Držte mi prsty, 25 a 26 a ja budem spokojná. Potrebujem naozaj veľkú dávku šťastia, aby ma prijali. Mhm, nechce sa mi o rok robiť dvadsať otázok z matematiky, veď ja umriem. Čiastočne vystrašená a ovplyvnená stresom Vaša Blue Dein xx

Harry

Pondelok

Ublížil som jej, dotkol som sa ženy. Nečakal som, že jeden dotyk a slabý stisk môže spôsobiť toľké bolesti.

Sedel som pri stole, pil kávu a premýšľal nad úbohou stávkou, ktorú vymyslel samozrejme Louis. Už teraz mám stres a šarapatu v žalúdku, keď viem, že ju jej rodina zrejme doma hľadá a najlepšie na tom je, že ešte navštevuje strednú školu! Oni to nedomysleli, nechápem ako mohli uniesť študentku.

„Dobrý podvečer.“ Prisadol si Louis a ja som len kývol hlavou.

„Čo sa deje?“ Môj tanierik so šálkou si prisunul k sebe a dopil ju.

„Sledovali ste ju, alebo ste si ju vybrali ako náhodný výber?“ Spýtavo som sa naňho pozeral.

„Nepamätáš si na ňu?“ S prekvapeným hlasom ma vyvádzal z miery.

„Mal by som?“ Odpovedal som presne ako on, so značnou prekvapenosťou na hlase.

„Počas X-Factoru, ako sme rozbiehali skupinu a museli sme navštíviť stredné školy v Londýne. Harold ty si naozaj idiot.“ Louis zrazu poznamenal.

„Nenaťahuj ma.“ Pokojne som sa ozval a upriamene mu pozeral do očí.

„Robili sme výchovné koncerty, autogramiády, aby nás ľudia a hlavne mladí spoznali a za zvláštnych okolností sme sa dostali aj na tú jej školu. Ty si naozaj nepamätáš, ako sme pozerali jednu ročenku. Amian vtedy bola prváčka a ty si zastal pri jej fotke a povedal si, že si ju raz zoberieš a ja som sa jednoducho spýtal a keď nie? Povedal si, keď si nevezmeš ju tak už žiadnu inú a ešte si dodal, že ak sa ti to nepodarí, ak si ju nezískaš, tak si ju zoberiem ja. Súhlasil som. Ja som sa stavil o to, že si ju nezoberieš za ženu a ty za to, že istotne áno. Harry podpísali sme sa do môjho denníka.“ Louis sa rozčuľoval a mňa strašne rozosmial.

„Fakt, už viem ktorá to je. Louii, každý sa raz mýli a ty vieš, že Julie milujem. Prosím ťa, boli to hlúpe žarty, jednoducho sme nemali nič iné na práci ako vymýšľať si somariny, popri trávení času na hoteli.“ Hovoril som zatiaľ čo som zaháňal smiech.

„Harry, lenže to je stávka a keď ju nesplníš, vieš čo si povedal.“ Znova ma priviedol k situácii, kedy som musel loviť v pamäti ale neúspešne.

„Opustíš skupinu.“ Šepol a ja som nadvihol obočie.

„Ty si naozaj myslíš, žeby som to spravil?“ Zamračil som sa naňho a znova sa podujal zasmiať sa.

„Nie, tiež by som sa na to všetko vykašľal, lebo to sú naozaj najväčšie sprostosti, aké som kedy počul. No vyskytla sa tu Julie a ja som musel zakročiť, nevedel som ako. Zayn si na tú stávku spomenul, vravel, že určite neopustíš skupinu, že sa radšej rozídeš s Julie, ale k tomu nám bolo treba uniesť krásnu Amian. Nikto od teba nechce, aby si si ju zobral.“

„Louis ty si vážne nesmierny pokrytec, čo keď som s Juliet šťatný? Čo keď ju milujem, nad tým si nerozmýšľal? A keby, že si Amiu nevezmem ja, čo nevezmem, budeš to musieť spraviť ty a ja budem musieť odísť zo skupiny? Ty ma vydieraš! Preboha Louii si najlepší priateľ ktorý ma núti k niečomu takému absurdnému?“ Vyčítavo som naňho hľadel a mal chuť niekomu poriadne streliť.

„Nie, Harry upokoj sa. Si ten najlepší kamarát, akého som mohol stretnúť ale vada je v tom, že jednoducho ona, tá tvoja Juliet rieši veci s našim manažérom, podotýkam s našim. Minule Luxinej mame radila ako nás obliekať. Predstav si, že aj sama Lou bola vykoľajená a ten outfit čo sme mali pred mesiacom na tom odovzdávaní cien za najlepší klip, vybrala ho Julie! Musel som sa topiť v ponožkách a mal som košeľu, ktorá bola na oko podobná Eleanorinej. Julie sa prosto stará sa do vecí, kde by nemala vidieť ani len očami. Stále niekoho komanduje a prikazuje, proste rieši veci, ktoré nesmie.. Viem, žeby som to mal tolerovať ale to nejde. Nemusíš si Amian vziať o to ťa neprosím, ani ja si ju v žiadnom prípade nevezmem, na silu by to nešlo a najprv by sa musela zamilovať ona... to je jedno, ja ťa prosím, len o to, aby si sa vzdal Julie. Lenže ty sa s ňou sto percentne nerozídeš, tak preto tu máme Amian, aby si sa zamiloval do neškodného vtáčika so zlomenými krídlami.“ Usmial sa na mňa svojim premudretým úsmevom a ja som uvažoval nad tým, ako dokáže najstarší člen skupiny vymyslieť takúto somarinu. Takúto debilitu. Takúto idiotinu. Takúto volovinu, mohol by som pokračovať do roka a do dňa.

„Inak čo, budem musieť opustiť skupinu? Louis uvedomuješ si, čo na mňa vyťahuješ? Preboha to je tá najstupidnejšia stávka. Vôbec ale vôbec ju nechápem a mimochodom ten outfit nám moderátorka pochválila, zabudol si?“ Rozhorčene som rozprával.

„Harry, sme skupina, chlapci ktorí by voči sebe mali byť ohľaduplní, tak ťa prosím, aby si sa s ňou láskavo rozišiel pre dobro nás všetkých! Jasné, keď ty si mal na sebe najdrahšiu košeľu, ktorá sa kedy mohla vyskytnúť v obchode, ty si nepočul čo povedala mne? Že jej prababka nosí takú blúsku doma, Harold pretriasali to v novinách najmenej dva týždne po tej udalosti. Ta ženská ma followla na twitteri, ja som si ju zablokoval.“ Zdalo sa mi, že naše zmýšľanie je na úrovni štrnásťročného dievčaťa. V duchu som v sebe dusil obrovský smiech a ešte stále nemohol uveriť tomu, že Louis to myslí z cela vážne. Chcel som ho prefackovať, nech sa prebudí.

„Louis, nie. Lebo ty by si mal byť tolerantný voči mojim vzťahom, ja som ti dohodil Ell, tak teraz si ty myslíš, že mi môžeš dohodiť dievča z fotky? Žiješ to aspoň trochu v reálnom svete, prosím ťa? A ty si nepamätáš, ako sme začínali a v rozhovoroch sme vraveli, že neriešime vzťahy kamarátov? Je to každého osobná vec, čo? Na to si už nespomenieš? Áno tým gestom, že si ju zablokoval si ukázal svetu aký si urážlivý na svoju postavu, Julie ťa tak obliekla kvôli tomu, aby nebolo vidno tvoje brucho.“ Tento rozhovor ma vyčerpával, tak som vstal prešiel k umývadlu a naplnil si sklenený pohár priezračnou vodou.

„To nemyslíš vážne, vôbec to tak nie je. Áno, ohľadom tých vzťahov to bola pravda, hovorili sme to. No toto je úplne iná situácia, toto je prípad, ktorý sa nevyrieši tak ľahko, kamarát. Nie je to tak osobná vec, lebo tie dievčatá tu s nami žijú, jedia a my ich musíme pravdaže tolerovať. Dobre vieš, že na nesmierne rehoty a chvíľkové stavy nesmiernej energie, ktoré zažíva Perrie denno denne som si zvykal mesiace! Moje brucho? Čo proti nemu máš? Ono má aspoň vo vnútri žalúdok, nie ako tie tvoje poskladané tehličky z veľkosti karát!“ Kričal na mňa, asi si neuvedomil, že v dome nie sme sami.

„Už to nie je osobná vec? Zrazu? Čo sa stalo braček? Zvykol si si na Perrie, zvykneš si aj na Julie! Vždy lepšie mať vyšportované telo ako sa potom zakrývať pod blúzkami!“ Teraz som už hlas zvyšoval aj ja. Praskal som nervami. On ma prosto vytočil.

„Možno sme si to vtedy mysleli, lebo sme ešte nevedeli doslova, aké to bude žiť takto! Nezvyknem si na Juliet, nikdy! Ja som nepovedal, že ho chcem zakrývať! Ona ma do toho obliekla, ja som si chcel zobrať svoje tričko! Nie, blúzka s bielymi nebadateľnými kvietočkami! Tak nebadateľnými, že ich zbadal celý svet! Hlavne, že mi do hlavy tĺkla, ako sa to teraz nosí.“

„Zvykneš si Louis, myslím, že ju vážne ľúbim. Mohol by som ju požiadať o ruku, čo ty nato? To je tvoj problém, že sa nezaoberáš o módny priemysel kamarát.“ Už som nekričal, chcel som sa len smiať. Na celú miestnosť.

„Nepožiadaš, nedovolím ti to. Nie som Juliet Romeorová, že počas dňa riešim len módne kolekcie a vyvolávam svojim agentom!“ Zabzučal na mňa. Ostal som ticho, nemohol som ďalej pokračovať. Vzdychol si.

„Pohov?“ Potichu som sa opýtal a on s úškrnom prikývol.

„Áno, ale z Julie sa rozídeš.“ Povedal mi do ucha ako som ho priateľsky objal.

„Nie.“ Štipol som ho do pleca a on sa zasmial. Niekedy sa cítim strašne príjemne, keď sa naťahujeme ako malí chlapci, dáva mi to pocit, že ešte nie je čas na myslenie len na hry.

„Amian teraz nemôžem len tak vrátiť.“ Vravel a ja som zatiaľ súhlasne prikyvoval hlavou.

„Vieš čo ma najviac zaujíma Louii? Ako si ju spoznal, ako si zistil, že to je ona?“ Pýtal som sa ho so záujmom v hlase a prezeral si ľavú ruku, rozmýšľal som nad ďalším znakom, ktorý by mohol spestrovať moju pokožku.

„Zayn bol deň predtým v škôlke po škriatka Jukana a neskôr mi volal, že ju zrejme našiel, no á bola to ona.“ Zamyslene hypnotizoval prázdnu šálku, ktorá sa i cez to nepohla z miesta a nepreniesla sa do riadu.

„Aha a vlastne prečo bola v materskej škole?“ Zvedavo som zdvihol hlavu a pozeral na kamaráta, ktorý bol svojimi vlastnosťami veľmi podobný Perrie.

„Pozri, neviem všetky detaily. Pravdepodobne po malú sestru, tak sa vyjadril.“ Usmial sa na mňa.

„Vy naozaj nie ste kompletní! Má rodinu, malú sestrru a vy ju unesiete?! Predvčerom som jej zmasakroval ruku a následne sa preľakla lebo Zayn povedal, aby som do nej napchal pilulky.“ Prstami som si masíroval spánky a tváril sa vražedne.

„Harry, sedel som dole na koberci, po celý čas. Všetko som videl, nič mi nemusíš objasňovať, ale teba to trápi.“ Na jeho tvári sa objavil detský úškrn.

„Jasné, že nie.“ Krásne som artikuloval.

„Ale áno, tebe sa ona páči. Ja som vedel, že Amian ťa osloví zas a znova.“ Zasmial sa a prešiel ku chladničke.

„Chceš mi povedať, že ty si vážne presvedčený o tom, že sa rozídem s Julie, len kvôli nej?“ Prekvapene som sa pýtal.

„Of course.“ Odvetil a jeho oči zažiarili.

„Louis, ideme na ročné turné, kedy budem mať čas zamilovať sa?“

„No veď práve to, ty idiot. Budeme na cestách s ňou, s tou krásnou sedemnásťročnou študentkou, poviem ti, keby nebola na blízku Eleanor.“ Ešte stále sa vŕtal v chladničke.

„Louis!“ Skríkol som a on si trepol hlavou o vnútornú hornú stenu chladničky. Ako ju vytiahol von, ostali mu na nej kúsky ľadu. Pousmial som sa, bolo mi smiešno, z neho. Z tohto šialenca, ktorý sa na verejnosti tvári ako ten najmúdrejší muž planéty a pri tom v súkromí ma tupý výraz.

„Dobre, dobre. Beriem to späť, len mi povedz, že tu nikde nie je nahrávací systém.“ Začal skúmať kuchynské skrinky a ja som si šiel vyškrabať oči.

„Tommo, buď taký láskavý a objasni mi svoje plány.“

„Zoženiem jej učiteľku, súkromnú učiteľku, ktorá jej bude vysvetľovať učivo a pripravovať ju. Bože, hento tamto a bude mať na krku maturity. Stačí brnknúť Johnymu a prejde na čisté známky tak ako ty.“ Usmieval sa, stavím sa, že to vymýšľal za pochodu.

„To nie je pravda, dobre vieš, že som sa tvrdo učil.“

„Pravdivá informácia, hlavne keď si sa ukazoval dennodenne na chatroulette a dával fotky z kafíčka so ženskými ale hlavne nám si tvrdil, že musíš dokončiť školu! A tak sa objavil Johnny, ktorý ťa zachránil, inak by si neprešiel.“

„Louis! To nesmie nikto vedieť a ďalej?“ Netrpezlivo som čakal.

„No, to už bude dospelá a bude na nás vedieť podať žalobu za únos.“ Rozosmial sa na celú miestnosť a mne zatiaľ padala sánka a jemulinko vŕzgala ako stará vozovka, z ktorej vyprchával život.

Liam

„Paul, naozaj nemusíš chodiť. Všetko je v najlepšom poriadku. Zajtra budeme stáť zoradení na letisku, áno. Keď pošleš Frankieho bude to vážne stačiť. Dobre vieš, že policajná eskorta je príliš. Fajn, maj sa! A pozdrav syna.“ Zložil som telefonát a zahľadel sa na Zayna.

„Povedz mi, ako mu vysvetlíme, že si berieme so sebou ženskú?“ Zúfalo som hľadel do čierných očí.

„Tebe aspoň Danny dôveruje, keď to zistí Perrie, budem mať po chlebe.“ Odhrnul si ofinu nabok.

„Ešte si mi nezodpovedal moju otázku.“ Nervózne som prešiel k televízii a zapol ju.

„Neviem, ani len netuším. Keby som len vedel, že to bude tak komplikované, nespravil by som to.“

„A čo si čakal? Že unesiete mladé dievča, zbalíte si ho do kufra a čo? Ideme?!“

„Ja neviem, možno aj hej. Bože, nechápeš, že to je hlúpa stávka. Všetci dobre vieme, že Harry je tak nesmierne zamilovaný do Julie, že ju nepustí ani keby si mal vybrať medzi nami a ňou!“ Zayn si asi neuvedomil, že si rukami strelil po stehnách a potom keď prisadol na gauč vedľa mňa tak kňučal dlhší čas.

„Ja len nerozumiem, čo má proti nej Louii.“ Kývol som hlavou nabok.

„Oni sú ako jedna bunka, akurát so zmýšľaním sú v rozličných dimenziách. Tommo kvôli nej nenormálne vyvádza, tiež tomu nechápem.“ Zayn pokrčil ramenami a tak na mňa pozrel.

„Nebude to tým, že sa nám dosť stará do hudby a rieši veci medzi nami, keď nemá ani najmenšie právo do toho zasahovať?“ Opýtal som sa, nechápajúc čo som vlastne vyslovil.

„Liam, ty si génius. Keď tak uvažujem, neznášam ju! Z celej duše, prečo neustále rieši moje výšky? Je pravda, že mi veľakrát nevyjdú ale ona nemá ani najmenšie právo na to, aby mi v štúdiu cez zvukotesné sklo, ukazovala svojimi červenými perami a blonďavou hlavou, aby som stíšil hlas.“ Vyštartoval z pohovky smerom do kuchyne. Nasledoval som ho a bol plný očakávania, čo predvedie. Ako sme vtrhli dnu, Harry s Louisom vykecávali a nás si ani nevšímali.

„Harold! Na môj veru ak sa nerozídeš s tou Juliet! Tak..“ Chlapci sa na nás v momente otočili a Zayn sa na mňa pozrel stroskotanejšie ako ja vtedy, keď som Danny oznámil, že ju neuvidím dlhý ale poriadne dlhočízny čas.

„Tak, tak povieme médiam o tvojom ukončení strednej školy!“ Víťazoslavne som vykríkol a so stýčeným prstom, keď Harrymu vypadli skoro oči z jamiek.

„Vravel si, že o tom vieme len my dvaja!“ Harry sa naštvane pozeral na Louisa, ktorý sa v tej chvíli asi chcel prepadnúť pod našu podlahu, pod základy domu, pod pôdu, pod plášť zeme.. zrejme do jadra našej planéty.

„Ups.“ Sykol som na kamaráta, ktorý sa so mnou vypratal z našej kuchyne.

„Louis nehovoril, že je to tajomstvo.“ Malik so seba vypustil vetu, ako sme kráčali po našej chodbe do izieb, zbaliť sa.

„To nie. Amian pripravím na odlet, vidíme sa na večeri?“ Otváral som si kľúčikom dvere, keď na mňa Zayn hodil pohľadom.

„Idem za Perrie, rozlúčiť sa. Stavím sa, že u nej prespím, takže si tam zoberiem batožiny, uvidíme sa asi až na letisku. Držím prsty s dievčinou, maj sa.“ Zasmiali sme sa a tak vošli do svojich izieb. Ovalila ma vôňa, sladká vôňa a prekvapilo ma, že Amian sedela na parapete, v rukách tuho držala skicár a hlavu mala opretú o bielu stenu. Keď som sa priblížil, zistil som, že spí. To som sa rozžiaril a utekal dole po Harolda. Ako som ho stiahol do izby, pousmial sa a inštinktívne ju preniesol do mojich perín.

„Čo na ňu vravíš?“ Opýtal som sa, keď si sadal na zem. Spod postele som vytiahol kufor veľkých rozmerov a snažil si premyslieť, bez čoho nevyžijem dvanásť mesiacov. Bez Danielle, no tú tam asi nezbalím...

„Začínaj aj ty. Mám sto chutí ju naložiť do auta a vysadiť na diaľnici.“ Tvrdo povedal.

„Necekol som ani slovom o tej stávke. Spýtal som sa ťa ako chlap chlapa, ale dobre. Týmto mi prinášaš ešte väčšie obavy ohľadom tvojej agresivity a tie pilulky si mal predvčerom zožrať ty. Vieš len tak, pre nájdenie vnútorného pokoja.“ Rozprával som a kráčal k svojmu stolu. Zo zásuvky som vytiahol notebook a hneď ho preniesol do kufra. Zadíval som sa na svojho kamaráta, ktorý bol nervózny. Ťahal sa za golier košele a rukou stále šmátral po vrecku svojich čiernych jeansov.

„Pozri, keby si ma nepoprosil, aby som ju preniesol, tak by som to jednoducho nespravil.“ Fajn, vyšlo to na povrch. Žiaden inštinkt tam nebol, nie sme zvieratá a Harry je nepozorný. Musel som to zvaliť na svoju ruku, že nemôžem prenášať ťažké veci. Síce ona ťažká nie je.. ale to je jedno....

„A teraz ak ma ospravedlníš, idem za Juliet, rozlúčiť sa.“ Všetci odchádzajú za svojimi polovičkami, len ja ostávam doma kvôli Amii

„Louis tiež?“ Spýtal som sa ako som pootvoril dvierka na skrini a hľadel na pokrčené tričká. Na cestách budeme mať kopu času na nákupy.

„Nie, Ell tu bola v nedeľu.. Je mi to ľúto, že si ju dostal na chrbát ty.“ Prstom ukázal na spiace dievča, ktoré ešte stále stískalo skicár.

„Zvládnem to. Keď tak, pôjdem za ňou v noci alebo nadránom, poznáš ma. Neodídem bez rozlúčky.“ Usmial som sa.

„Poznám ťa ako seba.“ Mykol som ramenami a on opustil moju izbu. Hlasné kroky naznačovali, že Harry to zobral behom po schodoch.

Jeho láska k Julie je hlboká, asi ju má naozaj rád. Keď vidí jej úsmev, rozžiari sa a kútiky pier mu len poskakujú zo strany na stranu.