just words

Keď sa dievča konečne zjavilo, všetci sa až zľakli. Nikto nečakal, že sa raz vráti. 
ani JA. 


 Dnes ráno som čítala pomaly všetko, čo som tu zanechala. Občas som krútila hlavou nad určitými nezmyslami a občas sa zasmiala. Je to vtipné, keď myseľ píše miesto srdca.

            
A dievča prišlo a nič už nebolo ako predtým. Jej myseľ, jej sny, jej duša. 


Môj malý notebook sa pokazil a ja mám pocit, že vtedy začalo všetko upadať, ešte skôr než si myslíte. Dni keď som písala boli moje čierne dni, písala som zavretá v izbe, všetko bolo pokryté tmou a jediné čo svietilo bol malý stroj a ešte.. moje myšlienky vtedy žiarili ako svetielka večnosti. Lenže dni smútku a pochmúrneho puberťáckeho života pomaly opadali a moja duša začínala odznova. Postupne sa mi otvárali dvere do toľkých dimenzíí a ja som už nepotrebovala riešiť to, o čom som snívala. Lebo sny sa zmenili vo výzvy a v životné ciele.. a pocit, že aj ja som človek, sa vrátil.


Bolo jej ľúto, toľkokrát im ohlasovala svoj návrat, čakali ju a ona radšej utekala.

Ja viem. Už som späť! ...slová, ktoré tak klamali a klamú. Lebo ja neviem, či ešte niekedy bude niečo ako bolo predtým. Všetko čo som čítala. Nie je to dobré, bolo to teraz pre mňa až smiešne. Prvú poviedku som napísala v 13, keď som mala asi najťažší rok a viete prečo? Lebo som začala vnímať život, vtedy som si uvedomila problémy doma, v škole, zistila som, čo je to bolesť, čo je to hanba, červenanie líc, zistila som ako chutí realita... a práve preto som utekala k písaniu týchto, no neviem ako to nazvať. Pamätám si len deň, keď som si spravila účet a prvýkrát ťukala do klávesnice. Triasla som sa a zároveň sa tešila, lebo to bol jediný čas keď som sa cítila dobre. Keď som si predstavovala iný život a nie ten môj. Teraz sú tomu tri roky a mám pocit, že mojej fantázii niečo ušlo, neviem čo.. a práve to mi bráni v písaní.


viem čo.

Sny. Lebo realita uväznila jej skryté ja. Lebo svoje sny ukryla.. Skryla ich tak, že už sa k nim možno nikdy neprebojuje. a prečo? Lebo ho spoznala.

Svet je krutý a ešte krutejšie je to, aké sme my ženy. Ako úpenlivo silné a milujúce. Láska nie je to, čo terajší mladí vidia. Keď sa dvaja bozkávajú alebo spolu zamilovane kráčajú.. a už vôbec nie keď zaplavujú sociálne siete svojimi fotkami a ukazujú všetkým ako sa majú.. Ale láska je to, keď viete, prečo žijete. Keď sa obetujete človeku, keď tolerujete, keď odpúšťate, keď veríte. Lebo láska je Boh. Samozrejme moje slová nepadnú každému ako správne. Možno mam málo rokov na to, aby som niečo tak hodnotila, ale ja už chápem, čo je to láska. A možno práve preto, že ju cítim, je

VŠETKO INAK.

Možno preto už neviem písať o snoch, lebo tým, že mám pri sebe človeka, neviem snívať. Lebo ten najväčší sa splnil.



Chystám niečo nové. Niečo iné, avšak nebude to dlhé a nemôžem nič sľubovať.

Jediné čo viem sľúbiť je to, že si nájdem čas

Just one breath 4.

Opozdila som sa, mala som napäté dni. Už je to snáď fajn. :)) Pri pomyslení, že za pár dní polovica leta je fuč, nechce sa mi veriť. Uff. To nevadí. Snáď nás čaká mesiac, ktorý si zapamätáme navždy :)) a človek si musí prejsť aj ťažkými obdobiami aj so sklamaním z druhých. Nikdy však nenechajme samých ľudí, bez ktorých nedokážeme žiť :) Veľa šťastia do čítania, tak trošku kratšia kapitola. 

Majte sa výnimočne! Lebo ste ženy a ženy sú výnimočné :) 

P.S. ďakujem za komentár milá dušička :-* vďaka!! (: 

Blue xx

4.

North sa akoby behom sekundy rozpamätala na ten deň.

Kráčali mestom, tak sporadicky ako každý utorok. Nesedela v škole a taktiež presne vedela, že dnes, áno, ako každý utorok, jej mama nevysedáva v otcovej kaviarni na hlavnej a nežmurká na mladých zamestnancov. Boli chutní, North v hlave predsa len musela uznať. Otec bol na služobke už poriadne pridlho a tak ona chodila vypomáhať so strojmi, po škole.

„Kam ideme?“ Veselo sa opýtala, keď jej opravil biele ramienko, ktoré jej neustále padalo.

„Kam ideme? Hore, vieš tam, ku jazierku.“ Žmurkol na ňu a daj jej prednosť na jednom z chodníkov, ktorý viedol z námestia preč. Tento bol mimoriadne úzky, taký pre jednu osobu. North sa tešila, bola šťastná, že ho vidí konečne po ďalšom dlhom týždni. Strácala sa, keď nebol s ňou. Ale najviac milovala, keď jej volal z letiska, že už je za chvíľu pri nej.

Vždy sa skrývali. Ako malé deti. A to mala najradšej, keď spolu šantili.

North sa rozbehla keď uvidela lúku a už jej nebolo. Svetlé vlasy či špinavý blond ako to ľudia nazývali, sa jej vznášali vo vzduchu a ona sa cítila slobodne. Zas bola od všetkého preč. Kedysi jej vravieval, že keď dokončí školu tak si ju vezme, že si ju ukradne. Jej sa to zdalo príliš romantické na to, aby to nebolo reálne. Harry kráčal tak zúfalo, bol nesvoj. Všimla si to na ňom. Slnko pieklo, a jemu sa nohy v čiernych dotrhaných rifliach doslova parili. Košeľa ho musela tiež poriadne hriať na tele. Nevedela, či je to z počasia alebo či je za tým niečo iné. Neusmieval sa tak šibalsky a nepôsobil tak šťastne ako ona. North chcela pred strachom ujsť a tak robila všetko preto, aby sa smial. Naháňala motýle, vešala sa mu okolo krku, spievala jeho piesne, napodobňovala ho a vedela, že jej modré oči žiaria pri jej snedej pokožke. Nemohla však ukradnúť dojem, že vyzerá utrápene.

„Nejdeme si zaplávať?“ Vstala zo zeme priblížila sa k chlapovi, ktorého milovala celým srdcom. Opieral sa o strom a nohu mal preloženú o tú druhú. Priveľmi často zatváral oči a ruky si držal blízko pri sebe. Vedela, že je niečo zle a preto sa snažila viac než bolo normálne.

„Poď, okúpeme sa spolu.“ Bozkávala ho po tvári, blúdila po jeho krku a s chichotom mu rozopínala košeľu. Zrazu ako keby na jeho tvári konečne spočinul úsmev. Šaty bez ramienok jej viali v jemnom povetrí a on ju konečne chytil. Dotkol sa jej pokožky. Inokedy nevedel vydržať bez jej dotyku ani len minútu a teraz sa mu zdalo prikrátko, čo sa jej nedotkol. Šikovnými prstami jej blúdil po látke. Ich pery sa dotýkali tak zrazu nezvyčajne nežne, keď prestal. Čosi zamumlal nezrozumiteľne a potom si dosť ťažko pozapínal rozopnuté vrchné gombíky. Z jej pier sa okamžite stratil úsmev. Vedela, že je zle nedobre. Zakašľala si do ruky a ruku si oprela o bok. Čakala

„Ja už viac nevládzem. Nejde to, North, nevládzem sa už viac tváriť, že je všetko v poriadku.“

„Úprimne ti to ani nejde.“ Celá rozprávka vypršala skôr, než sa len začala.

„North prepáč. Je v tom jednoducho veľa vecí a ja už vážne nevládzem.“ Mrzuto sa zosunul po kmeni dole. Dlaňou si prešiel po spotenom čele a neskôr po celej tvári. North si zrazu všimla, že sa mu lesknú oči. Žeby aj on poznal slzy?

„Ale Harry, ani môj život nie je ľahký ale neopúšťam preto môjho partnera.“ Raneno vyskočila keď už zcela chápala o čo tu ide. Prečo sa jej cez týždeň ani pomaly neozval, nevyvolával jej či je v poriadku, či jej nikto nerobí zle. A vôbec či ešte žije. Ona sa oňho strachovala a teraz si za to vyslúžila toto predstavenie.

„Harry aké veci? Ak sú nejaké problémy, vyriešime to spolu.“ Stála tesne pred ním a upriamene sledovala jeho veľké rozšírené zreničky. Ako keby to nebol ani on. Nespoznávala ho. Kde bol len ten Harry s tým úsmevom a chuťou žiť? Kde bol ten Harry s každým úsmevom ako pokusom zvádzať? Kde bol ten na oko zlý chlap so starostlivou dušou? Kde zmizlo jeho srdce plné citu a nespútanej vášne?

„Northine, kráska moja, ja musím ísť. Neodpustím si to, ale ja musím.“ Všetko to malo až príliš rýchly spád a ona nerozumela tomu, čo sa tu deje.

-Prečo?- Vzpriamene sa dívala do jeho očí. Pod návalom tlaku z vonkajšieho sveta a pod myšlienkou streliť si do hlavy devinu, jej nenapadlo nič iné ako sprosté prečo.

Všetko sa jej zdalo tak vzdialené. Jeho smaragdove oči, posiate bedlivosťou a snahou chrániť.

Strácala sa.

Utápala sa a vedela, že už na pomoc nepríde.

-Nenúť ma k tomu.- Hlboký povzdych prevalcoval jej doráňanú dušu, ktorá chcela lietať. Pokrútila hlavou a chcela sa vzpierať, chcela mu ublížiť. Zrazu do nej akoby vošla sila piatich drakov. Nával energie.

A nával sa zmizol rovnako rýchlo, ako prišiel. Zdúchol tou najľahšou a najjednoduchšou trasou. Ktorou už niekto prešiel... Pekne udupanými schodíkmi po jej chrbte, pošliapanou cestičkou pomedzi prsia, zdevastovanou mysľou, po mäkkých znečistených stehnách a únikový východ našiel v krvácajúcom horúcom srdci. Tam bolo najteplejšie a zároveň najpekelneišie.

Stláčal jej zápästia, keď sa pokúšala cítiť ho.

-Naposledy.. prosím.- Vyžiadala si poslednú pusu. Keď si do rúk zobral jej tvár a nechal jej na perách, vykrojených presne preňho, bozk s posledným dúškom citov.

Odišiel. Zmizol. Ako nával energie a sily v nej samej.

Kráčala domov sama, baleríny držala v jednej ruke v zatiaľ čo druhej mrvila mokrú vreckovku. Bosými nohami skenovala dlaždičky položené po námestí. Držala sa, aby jednoducho nepadla na zem a neplakala tam ako malé dieťa.

Just one breath 3.

Ahojte :) doma si dávam izbu do poriadku, myslím to tak, že si ju robím nanovo :) :-D drevenému starému nábytku dávam ochutnať bielej farby ale neberiem mu jeho vek :) neomlaďujem ho, skôr mu dovolím vyniknúť :-)) v jeho plnej kráse a veku :) Leto mám zatiaľ pekné a rozmýšľam, že Vám tu sem hodím článok ako sa veci mali, keď som bola v procese veľkej neaktivity. Je mi to ľúto žienky moje ♡

Ja viem, že sa určite hneváte a že vás tu už ani nie je, ale každý padá a každy padne či chce alebo nie. Život je taký, ale viete v čom je umenie? Vstať a ísť ďalej. Veľmi by ma potešil hoc aj jeden komentár ♡ no však viem, že tak skoro nepríde. Chcem avšak povedať, že som plná sily a nového začiatku. Aj keď to pôjde ťažšie, pretože sa mi píše aj ťažšie, kedže som z toho vypadla. Ale viete, čo? dostávam sa do toho :) 

Blue xx 

Just one breath 3. 

 

„North.“ Strhla sa keď si uvedomila, že už je neskoro.

Do domčeku preniká tlmené svetlo a jeho vlasy ju šteklia na krku.

Jeho zelené oči ju lámali ako horúce slnko počas obedu. Nevedela sa do nich dívať. Bola v procese plaču a jedenia zmrzliny, kedy by mala svoje srdce ešte utápať a snívať o jeho perách.. miesto toho sa tu nahrnul ako ten najväčší frajer. Čierne roztrhané rifle sa váľali po zemi a bordová košeľa sa škerila vytŕčajúc spod postele. Chvíľu ďakovala Bohu, že nemá mladšieho súrodenca, ktorý by ju mohol prichytiť pri takýchto veciach.

„Prečo? Povedz mi prečo to robíš?“ North sa zrazu skláňala nad tým mužom. Presne nad tým, kvôli ktorému si skoro zničila slzné kanáliky. Ležal v jej posteli, utopený vo vankúšoch a usmieval sa.

„Nerobím absolútne nič.“ Jeho nahé paže strhli tie jej a tak North padla na to najmäkšie ale zároveň najtvrdšie telo. Potichu vydýchla, keď konečne cítila jeho pokožku. Nedokázala sa ubrániť. Bruškami prstov prechádzala po jeho hrudi a s otvorenou pusou sledovala, čo s ním robí. Ako s ním len dokáže narábať. Presne tak, ako on s ňou.

„Nie. Harry vypadni prosím.“ Chúlostivo zašomrala, keď si ju prevrátil pod seba a nežne jej daroval toľko bozkov ako nikdy. Chcela sa brániť, chcela sa biť. Nedokázala sa vzoprieť, miesto toho svoje bozky opätovala ešte vášnivejšie a silnejšie. Obmotal si ju svojimi rukami a po krku jej zanechával drobnučké stopy po bozkoch zúfalstva. Nechtami vŕtala do jeho chrbta a perami blúdila po jeho kľúčnej kosti.

„North! Northy! Ideme hore!“ Niečie hlasy ich vyrušili tak rýchlo. North otvorila dokorán pusu berúc si vzduch do pľúc a skopávajúc ho zo seba dole. Jeho oči vyzerali vystrašene. Ten pre North somár, ktorý vzbudzoval rešpekt a strach, zrazu skákal na jednej nohe ako malý posratý fagan a naháňal oblečenie. Northy mala nastražené uši a rýchlo si zopla vlasy a vysunula deku vyššie. S grimasou na tvári mu ukazovala modrú veľkú ale za to starú skriňu pri okne. Otvoril škrípajúce dvere a rýchlo sa tam šupol. Práve včas.

„Josh, Lillie.“ North sa usmiala dúfajúc, že jej úsmev nie je taký umelý ako vo filmoch.

„Northy priniesol som ti malú. Prepísali mi službu na dnes.“ Pokrútila hlavou, sledujúc ako malé dievčatko skáče po parketách a neviem absolútne prečo, sa pozerá pod posteľ.

„Vieš čo? Ja na tvojom mieste, už by som si pýtala prémie.“ Preložila si ruky na prsiach a mračila sa naňho. Jej veľký brat, koňoš, ako ho včera nazvala ich mama, si svoju už tak veľkú, no preňho v srdci stále malú sestru premeral pohľadom a veselo sa zasmial.

„Pekné tielko, tuším som ti ho kúpil keď si mala desať.“ Josh na North vyplazil jazyk ale očami strážil svoju malú dcérku.

„Choďte pán policajt! Len prosím, ale na Vianoce chcem darček. A vlastne, čo robí jej babka?“ Pýtajúc si odpoveď zakašľala, keď v skrini niečo prasklo. Josh to očakával, jeho sestra je v pubertálnom veku, je mladá a svieža pre život. Tak prečo nie?

„Babka povedala, že prázdniny môže mať aj ona.“ North mysliac si, že nebadane skrčila pery.

„Vidíš to Lillie? Mama mi starne.“ Josh sa oprel sa o hrubý kmeň, okolo ktorého mala North postavený príbytok. Ich otec, šikovný človek.

„Baba!“ Lillie vykríkla keď si všimla oči, ktoré ju pozorovali z pootvorenej skrine. Josh a North si to nevšimli, teda že ho nevidia. Obaja sa tak tvárili.

„No, tak ja idem North. Daj mi na ňu pozor, Darcy ti potom pošle peniaze na účet.“

„Josh! Len sranda dobre? Nemyslela som to tak, žiadne peniaze.“ Zasmial sa a keď si otvoril dvere a ešte nakukol dnu.

„Vylez už z tej postele Northy a nabudúce ho skry inde! Á, ehm nie, mame nič nepoviem.“ Zahral sa na veľkého ale za to láskaveho brata, keď sa dievča sediace v obrovskej posteli začervenalo.

Keď obaja počuli, že Josh je šikovne dole na zemi, Harry otvoril dvierka. Vyzeralo to komicky. Rôzne druhý látok visiace na vešiakoch, presnejšie šaty North, kadejaké, aj také bez zmyslu, sa dotýkali Harryho hlavy. Veselo mu ničili kučery, zatiaľ, čo plachými očami sledoval drobné blonďavé dievčatko.

„Nikdy si nevidel deti?“ Z úst jej vychádzal smiech zatiaľ, čo mladému mužovi do smiechu nebolo.

„V obchodných centrách, na rukách žien, v kočíkoch, hmm, videl.“ Pokýval ramenami. Jeho črty tváre boli vždy tak tajomne ukryté v útľabách líčok a mäkkej pokožky, presne pre North ako stvorené. Občas sa podarilo nájsť v nich nejaké tajomstvo, ktoré si akoby nechával pre dievčinu s tým preňho najkrajším úškľabkom.

„Darcy, predstavujem ti... uja Harryho.“ Postavila sa z postele a mladé dievčatko veselo predstúpilo pred chlapca v skrini.

„Plečo je holý?“

„On je... no veľmi.. chudobný.“ Vyhŕkla zo seba.

„Chceš moje šaty?“ Darcy ho pútavo sledovala a snažila sa so seba stiahnuť oblečenie,

„Nie. Vďaka. Nechaj si ho.“ Harry si zatváral pred strapatou osôbkou oči a North mala chuť sa smiať, alebo ho len vysmiať. Bol zrazu tak nehorázne vtipný ba až smiešny. Jeho sila sa pri dieťati stratila ako jasný rýchly ale tichý záblesk.

Vášnivo sledoval jej mäkké krivky, keď ukladala drobca do postele a spievala mu na dobrú noc. Celý deň strávil sedením v modrej skrini počúvajúc ako sa North hraje s malou. Vyzerala tak dobre, tak skvelo. Pôsobil dostatočne obarene na to, aby si North všimla jeho pohľady. Skôr sa díval tak zvláštne, zaujato ale nepôsobil dôjmom, že ju obdivuje.

„Choď domov, je čas.“ Sadla si pred neho a nedokázala nenechať jej veľké oči na ňom.

„North.“ Zašepkal tak dokonalo. Tak presne jemne ale zároveň vášnivo. V hrudi jej podskočil sval a ona sa k nemu nahla.

Čakala. Tušila, že neujde jej lahodným perám, že ju nenechá sedieť takto len v tenkom tielku a v nohavičkách.

Keď sa ich pery dotkli, vyzeralo to tak, ako keby sa svet zrazu hneval. Silný vietor zabuchol okná a záclony vyleteli vonku. Viali ako besné, North so strachom sledovala, čo sa to deje. Rýchlo sa rozbehla k oknám a snažila sa záclony dostať dnu. Harry robil to isté na druhej strane. Obaja boli príliš šikovní na to, aby im to zabralo veľa času. Mohol sa hnevať aj celý svet, no oni dvaja nedokázali utiecť pred perami toho druhého.

„North.“ Potichu sa k nej prikradol zozadu a bradou jej blúdil po jamke pri krku. Hebkosť jeho pokožky ju dostávala do vytrženia, do pocitu omámenia a strachu zároveň.

„Harry.“ Vyšlo z nej tak tak sladko. Opatrne si ju vyzdvihol na ruky a úplne hladko no brutálne drsno si ju oprel o stenu.

„Harry prečo si ma nechal samú?“ Pár slov sa jej spôsobilo v hrdle priveľkú hrču, tak kruto bolestivú.

„Zlato. Ja som to tak nechcel.“ Naklonil sa k nej a pod uchom jej nechal mokrý bozk.

North sa akoby behom sekundy rozpamätala na ten deň.

Just one breath 2.

rozpamätajme sa spolu.

North, niekto jej zlomil srdce o tom je prológ. V prvom dieli sa jej zdá, že je na plaveckej súťaži a potom sa doma upokojuje, aby neplakala.. a tak nabehnú jej dobrí kamaráti a zrazu jej zvoní mobil s jeho menom, s menom, ktoré ju zamrazí až niekde v tom poslednom nerve na tele.

POKRAČUJEME :-))

Ako sa mi máte? ako prežívate leto? Blue xx

 

Just one breath 2. 

Pohľad North

„Nikto.“ Strnulo som sa usmiala. V mojom doterajšom živote bolo priam nemožné pochopiť, mozgovými bunkami, prečo sa zakaždým usmievam ako mesiačik na hnoji, keď započujem jeho meno. Za akejkoľvek situácie. I keď by som naňho poslala hromy blesky a najradšej ho zadusila pažami a tak poriadne. Tak silno.

„Tak fajn.“ Prstom prešiel po displeji a mňa až zamrazilo.

Kto vie, ako mi vynadá. Život populárnej celebrity obklopenej od šedých myšiek ako som ja až po tie najatraktívnejšie dievčatá pod slnkom a ja ho práve odmietnem, teda ja ako ja. V mojich silách by určite nebolo možné ignorovať prichádzajúci hovor od neho.

„Mark, prosím choďte s Jamiem ku mne.“ Požiadala som kamaráta o láskavosť, keď ma silno objal.

„North. Keď ti niekto bude ubližovať.. Vieš, že ja som tu pre teba.“ Jeho slová boli, ako útecha, príjemné, ale čiastočne som predpokladala, že táto ponúka bude mať i úrok.

Chlapci sa vzdialili v balkónových dverách a s prižmúrenými očami som sledovala ako mieria do domčeku na strome. Taký detský sen. Keď som už videla, že mi nie sú na dohľad, rýchlo som sa vrátila k mobilu a premýšľala. Zavolať? Vedela som, že to neskončí dobre a preto som nevolala späť.

On spravil dieru v hrudnom koši. Zobral si ho sebou. Tlkot.

„Chlapci ďakujem za dnešok.“ Usmiala som sa, keď ma Jamie stískal o dušu a do ucha mi vravel výsledok piateho príkladu z učebnice zo strany 252, z matematickej učebnice.

„Určite si zapamätá každú mocninu a myslím, že jej tie lomené..“ Mark bol ako malý chlapec.

„Ale! Mark, nerozumieš tej chémii medzi mnou a Jamiem.“ Žmurkla som naňho a ten len hodil výraz, že ho to absolútne nezaujíma. Je. Dobrý herec.

„Chlapci ahojte! Pozdravte doma, že ich v sobotu očakávame na grilovačke.“ Mama utekala rovno za nami ku dverám a ja som tieto chlapské stvorenia hnala rýchlo preč.

„Vážne?“ Jamie na mňa hodil výraz ala oko normálne a prižmúrené, obočie kopec ala rovina.

„Nepočúvaj ju.“ Zakašľala som do rukáva, keď k nám mama podišla.

„Deti moje, čakáme vás. Teta potrebuje kus oddychu.“Usmiala sa na mňa.

„Keď máte doma nezodpovednú dcéru a dvoch ďalších koňošov, jedného naháňajúceho zloduchov a druhého visiaceho na gitare.“ Mama rozprávala ako z knihy. Určite to prečítala v nejakej svojej poviedkovej dramatickej trápnosti z časopisu.

„Teta v sobotu sme u vás a pomáhame vysávať!“ Plavovlasý si podskočil, aby mohol zakývať z chodníka a mame poslal vzdušnú pusu. Červenela sa.

„Mami, prosím žiadna grilovačka. Rodičov Marka a Jamieho si nevidela od základnej. Prosím tak to nechajme tak, nemusíme to rozmazávať v podobe stretnutí rodičov, ktorí budú spomínať na okakané zadky svojich detí pred sedemnástimi rokmi.“

„North. Dieťa. Prestaň, radšej si choď popratať.“

„Mami,čo to máš dnes za náladu?“ Veselo som sa pousmiala. Z gauča som zhrabla časopisy, skontrolovala vo vrecku mobil a rozhodla sa ísť domov, k sebe.

„Ale tí chlapci vyrástli... Jamie je inak fešák.“ Zhodnotila, keď vyberala veci z umývačky.

„Och mama. Čo sa ti to deje z hlavou?..“

„Taký surferský typ. Plavé vlasy. Hnedá pokožka. Primerané svaly.“

„Už nech je otec doma, prosím.“ Zahromžila som, keď som jej dala na líce pusu a utekala von na záhradu, aby som sa vyhla povinnostiam.

„Slečna ale zajtra ťa to neminie!“ Zakričala mi a ja som vedela, že stará máti je opäť späť.

V mojom domčeku na strome, v mojej akoby izbe, alebo obytnom priestore som zložila veci na stôl a mrkla na mobil. Svietil. On žiaril. Neprijaté hovory a

piktogramy poukazujúce na prijaté správy. Prečo ten hlúpy mobil prijíma správy bez môjho zvolenia?!

„Preco si mi nezdvihla? H xxx“

„Hej malicka, neskryjes sa predo mnou! H xx“

„Aspon si vypni GPS, mam ta! H“

„Letim v noci, ocakavaj ma rano.“

Nie, ty somár neprejde ti to. Už nie. Zamkla som sa a rozmýšľala ako mu ujsť. Ako pred ním utiecť. Nechcem ho už vidieť, nechcem vidieť tie jeho oči, tu tvár, ten úsmev. Pri spomienkach som sa nedokázala ovládať a pociťovala, ako mi z očí chcú silou mocou padať slzy. Nevylezie na strom a neprebije sa tu. Už nie.

Čo si to len namýšľam?! Viem, že áno.

...

„North.“ Hlas najsladší vôkol sa mi prihováral a ja som sa cítila ako v sne.

Vitajte na stroskotanom mieste.. ou, úprimne neviem, ako to povedať. Neviem, prečo som sa rozišla so slovnou zásobou a premenovala sa na "hmkáča" bez slúchadiel ale s láskou na srdci. Určite ťa chápem a veľmi ti rozumiem, že tieto riadky len utvrdzujú tvoj názor na mňa a že.. popravde ničomu z tohto tu nechápeš, o čom to vlastne meliem. Neboj, v podstate ani ja. Ide tu o to, že... o chlapcoch už nedokážem ppísať. Vidím mnoho dievčat, ktoré sú na tom zcela rovnako. Bude to tým, že..? Nie nechcem urážať ani nič, ale mám pocit že moja fantázia dostala zabrať v trinástke, teraz mám len o dva viac, ale zdá sa mi, že vtedy som sa vyburcovala v písaní, dala do toho zrejme všetko. A možno to bude tým, že ma chlapci prešli. Pardon, keď sa dá ešte povedať chlapci :) naši chlapi!! Síce v našich mysliach to budú tí snaživí chlapci pod záštitou Simona. A možno to bude tým, že som zamilovaná. Že mám pri sebe človeka, ktorého sa absolútne ale absolútne nezaslúžim. Bola som utvrdená v tom, že takí chlapi ako on,buď umreli alebo sú len v snoch. jeho ľudskosť a vyspelosť. Má toľko ako ja, čo chvíľa sladkých šestnásť, ale jeho hlavou ďaleko predo mnou. Verí v toho hore, tak ako ja. A to je na tom to najkrajšie.

..ja, chcela by som sa Vám, Vám všetkým poďakovať, každému z vás, každej jednej z vás, moje bábiky.. že ste stáli pri mne a čítali riadky plné bláznovstva, že ste rešpektovali moje nálady a vždy ma povzbudili vpred. Že ste ma nezavrhli, teda dúfam. A za všetky krásne priam prekrásne sny. Ď.A.K.U.J.E.M !!! <3

Ako vždy... ja sa vrátim, ako som sa vrátila teraz. Tak sa vrátim zas a znova. Nápady tu sú a vždy boli. Síce bez Harryho zelených očí a bez jeho vláskov. Och ako dúfam, že sa mu darí a nepodľahol tej krutej sláve.

Viem, že teraz nebudete reagovať, že mi neodpíšete. Ja to viqem, ale to nevadí..ja som vás tu nechala len tak a nič nepovedala.

Vrátim sa!! Držte sa :)) Blue Deein

Just one breath 1.

Po dlhom uvažovaní.. tu je časť :-)
Nič však nie je vysvetlené, postupne ;)
Prajem Vám ešte krásny večer, momentálne čajíkujem ((:
Blue xx

1. Just one breath

Nádych. Podržať. Výdych, nádych. Podržať dych, vydržať nedýchať, prestať dýchať.

Poslednýkrát zabrala a keď uvidela tyrkysové kachličky a nedokonale vyšpárované medzery, rýchlo sa vynorila. Čiapka z hmoty celkom predvídateľnej dokonale sa lepiacej na ľudské vlasy (určite by tá vznešená „guma“ čiapka nezaváhala ani nad parochňou pani Digginsovej) ju drala zaživa, mala chuť si ju stiahnuť tak rýchlo ako bolestivý leukoplast. No v tom momente si stiahla okuliare, ktoré boli väčšou prekážkou vidieť to, čo bolo pred ňou alebo skôr nad ňou. Očami žmúrila na čiernu tabuľu, na ktorej mala uzrieť časy pri menách. Srdce jej bilo až tak, že jeho silu počula až vo svojom hrdle a rátala pulz, aby sa presvedčila, či následky krachu niečoho tak kedysi krásneho, nespôsobili jej srdcu vážnu ujmu. Nie. Zdalo sa, že bije celkom pravidelne. Opierala sa o studený schodík a všímala si radosť vo vode. O meter ďalej sa na ňu škerila Jane a vôbec si nerobila nič z toho, že sekunda, čo sekunda vyhlásia, kto postupuje. Potápala sa a hrala sa ako malé dieťa. Ostatné dievčatá robili to isté. Len ona, North, sa tvárila viac než vážne a telom navlečeným v tmavomodrých plavkách sa lepila na studené kachličky, dýchajúc chlór, ktorý ju nabíjal energiou a zároveň ju privádzal do bezvedomia.

„Northine Van Dobrein!!“ Tréner, ktorý stál na kraji bazéna si šiel vykričať hlasivky, kým ho žltá čiapka zaregistrovala.

„Absolútna nesústredenosť!“ Chcel vrieskať jačať po tom mladom dievčati, keď sa očami vrátil na čas, ktorý svietil na stopkách. Onemel. Stratil reč. Oči mu šli z jamiek vypadnúť, že to malé dievča prekonalo rekord, ktorý zvládol jedine on sám pred desiatkami rokov. A toto vo vode, bolo žieňa.

„North! Hej! Máš najlepší čas!“ Trenérovi Timovi z úst vyšiel hlasný smiech a bolo vidno, že sa teší. North sa však ešte stále len spamätávala, keď si uvedomila, že je v školskej plavárni a žiadna tabuľa nikde nevisí. Zrazu plavecká hala vyzerala tak prázdne a nezaujímavo. Ľudia zmizli spolu s živým hlukom. Teraz bolo počuť už len to, ako sa ľudské telo hraje s priezračnou vlniacou sa vodnou hladinou.

„North, máš koniec... ostatní poďme! Kým to nedáte pod minútu, ostávame tu do siedmej!“ Nešetril ich, to nie. Žltá čiapka s kamennou tvárou odkráčala do spŕch ako taká mátoha. Jane sa cítila trpkosť a krivdu voči tomu hore. Neustále sa snažila o výsledok, ktorý by dokázal poraziť všetkých naokolo, no malej North, ktorá plávala sotva polroka sa darilo vo všetkom. Takto to cítila, spolužiačka North, Jane.

„Ako bolo?“ V kuchyni zastihla mamu, ktorá si čítala knihu. North okolo nej prefrčala ako taká strela a namierila si to do kúpeľne. Vedela, že jej mama neznáša, keď sa nevie ani pozdraviť. No toľko myšlienok a spomienok lietalo North v ústach, že keby ich aj otvorila, nik by jej nerozumel. Lebo by ich vyletelo v takom množstve, žeby ich nedokázalo prijať ani ľudské ucho a tobôž už nie im porozumieť.

Zhodila tašku na dlažbu a z hlavy si zložila kapucňu. Rukami sa opierala o masívne umývadlo a dívala sa do zrkadla.

„Neplač.. Prestaň.“ Šepkala sama pre seba a aj cez to vítala slzy, ktoré liečili. Za posledný týždeň mala pocit, žeby nimi dokázali naplniť aj tú školskú plaváreň...

Netrpezlivo čakala na moment, kedy jej slzné kanáliky nebudú schopné vyslať ani jednu slzu. Dúfala, že tá chvíľa príde a ona bude miesto plaču vysielať opäť ten jej typický úsmev. Prudko sklopila hlavu keď mokrými očami uvidela stopy na teplákoch. Hnevala sa sama na seba, že kvôli nemu narieka.

„North! Máš hostí!“ Ozvalo sa zdola, keď si rýchlo utrela kvapky slanej tekutiny, schnúce vlasy skryla do kapucne a uháňala dole.

„Kam si po škole tak rýchlo zmizla?“ Vo dverách stáli dvaja, ako to len nazvať... takí tí najkrajší idioti vôkol.

„Bola som u otca.“ Poslušne odvetila plavovlasému chlapcovi, Jamiemu, ktorý sa podopieral lakťom o rám týchto hlavných dverí. Mysľou mu šla dvojprúdovka.

„Ako sa má?“ Mark vypustil otázku a sám zarazený nad sebou, že až tak je na tom zle, že sa nemá o čom s ňou pokecať.

„V celku fajn. Akurát mali veľa práce. Menili nejaké vecičky v tých strojoch, v ktorých sa miešajú.. no vieš..“ Na pery jej naskočil úsmev.

„Kávové zrná.“ Zhodli sa chlapci, keď spoza North vykukla jej mama a už hnala chalanov do domu alebo z domu. Jeden prekypoval slušnosťou zatiaľ, čo druhý už ležal na pohovke a mal v rukách mobil, ktorý celkom dozaista nepatril jemu ani Jamiemu.

„Chlapci puding? Alebo zmrzlina?“ Hope, drahá matička Northine, sa preveselo usmievala na mlaďasov, zatiaľ čo Jamie netajil ružové líčka.

„Teta.. myslím, že jemu bude od vás chutiť všetko.“ Mark zhodil kamaráta. Ten mu okamžite strelil facku, keď Hope zmizla za stenou, tá delila miestnosť na obývačku a kuchyňu.

„Ale viete čo.. Ťahá jej na 50-ku a vy ju chválite viac ako mňa.“ Pohoršene sa zhodila do kresla a počúvala podľa hluku v kuchyni, čo jej mama kuchtí.

Mark sa váľal so zmrzlinou natrieskanou v žalúdku po ich pohodlnej pohovke, keď pod ním začalo niečo nepohodlne vibrovať. Miesto toho, aby mobil pekne podal zaspatej North, pomaly čítal meno, ktoré svietilo na dorýpanom displeji.

„Kto je to Harry?“ Do Northine akoby blesk udrel, tak rýchlo sa prebrala.

Just one breath

PROLÓG
...

-Prečo?- Vzpriamene sa dívala do jeho očí. Pod návalom tlaku z vonkajšieho sveta a pod myšlienkou streliť si do hlavy devinu, jej nenapadlo nič iné ako sprosté prečo.

Všetko sa jej zdalo tak vzdialené. Jeho smaragdove oči, posiate bedlivosťou a snahou chrániť.

Strácala sa.

Utápala sa a vedela, že už na pomoc nepríde.

-Nenúť ma k tomu.- Hlboký povzdych prevalcoval jej doráňanú dušu, ktorá chcela lietať. Pokrútila hlavou a chcela sa vzpierať, chcela mu ublížiť. Zrazu do nej akoby vošla sila piatich drakov. Nával energie.

A nával sa zmizol rovnako rýchlo, ako prišiel. Zdúchol tou najľahšou a najjednoduchšou trasou. Ktorou už niekto prešiel... Pekne udupanými schodíkmi po jej chrbte, pošliapanou cestičkou pomedzi prsia, zdevastovanou mysľou, po mäkkých znečistených stehnách a únikový východ našiel v krvácajúcom horúcom srdci. Tam bolo najteplejšie a zároveň najpekelneišie.

Stláčal jej zápästia, keď sa pokúšala cítiť ho.

-Naposledy.. prosím.- Vyžiadala si poslednú pusu. Keď si do rúk zobral jej tvár a nechal jej na perách, vykrojených presne preňho, bozk s posledným dúškom citov.

Odišiel. Zmizol. Ako nával energie a sily v nej samej.

                                                                 …

                   

LIGHTS 35. -Život hore nohami-

Muhahah. Vravela som, že sa vrátim čoskoro. <3 

Viem, že teraz asi tomu veľmi nepochopíte, ale je čas, aby sme ukončili aj LIGHTS.. Ešte nie je celkom koniec, ale už len trošku a áno. Všetko sa vysvetlí (;

Pustitee sa do toho po dlhom čase :) 

ILY

Vaša ešte stále...

zasnená Blue Dein! xx

35. -Život hore nohami-

 

Pristátie lietadlom v Londýne, cesta autom a uaa..spánok volá.

Posledných pár minút cesty s autom, so mnou kolísali už len driemoty. Možno to bolo tým, že niečo nebolo v poriadku. Cítila som sa zvláštne ba pripadala som si ako starenka, ktorej nikto nič vážne a žiadne problémy nepovie, lebo má strach, že jej srdce to nezvládne.. Keď zatiahol ručnú brzdu a ja som si uvedomila posledné pohyby auta, tak sa mi do mozgu dopracovala správa, že už je čas. Pootvorila som oči pod myšlienkou, že je vonku tma. Udrelo mi do oči ale svetlo. Nechápavo som sa natiahla na pohodlnom sedadle prispato sa usmievajúc na Harryho.

„Dievčatko, pomôžem ti vybaliť veci a potom príde Louis.“ Skenoval ma očami a vážny výraz tváre mu pritom nemizol. Pomohol mi vystúpiť a ja som svoje paže obmotala okolo jeho tela, ktoré horelo. Prítomnosť jeho dychu zapôsobila na môj nadmieru šteklivý krk, takže som sa nevyhla smiechu.

„Som rád, že si sa aspoň trochu vyspala. Tešme sa.“ Svoje pery priložil na môj krk a ja som pod návalom smiechu skoro spadla na zem. Ale jeho šikovnosť bola rýchlejšia a tak som skončila hlbšie v jeho stisku.

„Poď už. Ponáhľajme sa.“ Stiahol ma za ruku a s úškrnom ma viedol po kamienkovej cestičke ku krásnemu starému anglickému domu.

„Kam to ideš?“ Dívala som sa naňho zdola, s utrepním si dávajúc dokopy, prečo Louis sedí s kufrom v hale.

„Ja sa hneď vrátim. Neboj sa.“ Svoje pevné veľké a hlavne na dotyk horúce dlane položil na moje strpnuté boky, ktoré razom poslali signál, aby sa mi roztriasol zvyšok tela. Stála som tesne pred ním, so svojou tvárou hypnotizujúc tú jeho. Venoval mi nespočetné množstvo bozkov na čelo a ja som chcela jeho mäkkosť pier cítiť navždy.

„Harry.“ Krkolomne som vyslovila jeho meno zachádzajúc svojimi prstami do jeho vlasov.

„Amia, čoskoro budem tu pri tebe. Musím vybaviť pár vecí. Neboj sa.“ Milimeter od neho. Pery sa nám jemne o seba obtierali, zatiaľ, čo ma nosom šteklil po tvári.

„Vážne, zlatko.“ Bozk. Bozky. Veľa.

Dobrý mesiac preležaný v kresle v nostalgickej nálade mu hrali na struny. Deka ležala skoro stále na zemi, zatiaľ, čo prázdne šálky sa dali tvarovať do geometrických tvarov. O vrecúškach z čajov ani nerozprávam. Sám už rozmýšľal, že z nich spraví kyticu plnohodnotných yorkshirskych čajov. Ona vyzerala ako mŕtva. Občas sa zdalo, že sa ani nehýbe. Ťažko znášal pohľad na ňu. Za každým, keď sa im stretli oči plné zúfalstva, svoj pohľad obrátila inam, len, aby zniesla krv, ktorá jej vsakovala do duše. A tá sa hýbala bolesťou. Pramienky vlasov jej nenápadne asi odumreli, pretože padali dole po jej tvári a ani pri jemnom vánku sa nepohli. Možno to bolo tým, že ona sa nehýbala. Len oči jej skákali z miesta na miesto. Dopodrobna mala preskúmanú obrovskú halu, v nej starú knižnicu plnú určite zaujímavých kníh, taktiež mala prerátaný počet tehličiek, z ktorých bol vytvorený krb. Rozpoznala aj to, kde kedysi bola stará tapeta.. A presne vedela, kedy a o ktorej sa zasvieti svetlo v izbe. Podľa toho už tušila, že je už späť. Po väčšine sa na ňu usmieval, ale ona tomu neprikladala dôvod na úsmev tiež.

„Dnes budeme mať návštevu.“ Zazubil sa na ňu, snažiac sa spôsobiť v jej vnútri radosť. Plamienok nádeje sa rozhorel aspoň na malú sekundičku, že ho znovu uvidí. Paradoxom bolo to, že obývala Harryho rodiny staré sídlo bez Harryho. Už tri týždne.

„Verím, že sa ti bude páčiť.“ Podal jej ďalšiu šálku, ktorú už neprijala. Opatrne sa postavila, pod zámienkou, že pôjde na záchod. Predsa, to má dovolené. Totiž nesmie telefonovať, nesmie surfovať po internete, nesmie pozerať televíziu a dokonca ani len počúvať rádio. Pripadala si, ako väzeň svojej duše. Nevedela, či je to za to, ako sa k nemu správala počas dlhej cesty, či to bola jeho pomsta.. Alebo jednoducho ju musel alebo chcel odložiť. Kráčala hore schodmi, keď započula kontrolnú otázku, či ide na toaletu. Len pokývala na súhlas hlavou a nemala ani snahu odpovedať mu slovne. Nemohla. Nedokázala to.

Chodba jej prišla ako lesná cestička vedúca k vode. Každé dvere viedli do iného jazera. Bála sa otvoriť hociktoré dvere, totiž nechcela sa utopiť. Takto priskoro ešte nie.

Dvere do kúpeľne neotvorila, radšej vošla do jeho izby. Tma. Pokoj. Vôňa. A zasa len tma.. Vyzula si ponožky, stiahla zo seba tepláky aj tričko. Podišla k jeho skrini, z ktorej vytiahla flanelovú hnedú košeľu. Ponorila sa do tmy, do nespočetného množstva vankúšov, do perín krásne huňatej deky a v jeho košeli. Svet nechala za dverami. Pretože jej chýbal on. Od začiatku turné s ním trávila deň, ba čo nie, keď ju uniesli.. A zrazu tri týždne jej zrazu prišli ako večnosť. Nedal jej ani vedieť, kde je, či je oňho postarané a ani jej nezavolal, aby jej povedal tri jednoduché slová, že ju miluje, že sa mu po nej stíska. Začínala mať pocit, že si ňou len spríjemňuje cestu po svete.

„Ja som Eleanor, ale my sme sa už raz stretli.“ Elegantne mi podala ruku a ja v stave úplnej beznádeje som pritisla k sebe vysokú útlu mladú ženu.

„Chýba mi.“ Úzkostlivo som lámala jej tenké ruky, neuvedomujúc si svoje činy.

„Krasotinka. Utri si najprv slzy.“ Z maličkej tašky prevesenej cez plece vytiahla voňavý balík hygienických vreckoviek. Veľkoryso sa usmiala a ja som si jednu vytiahla.

„Louis nechaj ženy osamote.“ Svojimi dlhými nechtami mu poklepkala po ramene a ten si jej prsty stiahol pred svoje nenabažiteľné ústa a nechal na nich pár letmých ale za to vášnivých bozkov.

„Vypila mi všetky čaje, neustále sa mračí.. Verím, že aspoň prítomnosť ženy s ňou niečo spraví.“ Zamumlal si sám pre seba pri tom škrabiac si svoje, neuveriteľne pridávajúce na šmrnci, strnisko. Harryho si takto nedokázala predstaviť. Louis bol iný, pôsobil tak dospelo a rozvážne, vždy keď si ho mohla všimnúť, zdalo sa jej, že má všetko premyslené, že ma vo svojej hlave plány, ktoré síce nikdy nevyjdú presne, ale vie, čo dobodúcna. Harry bol čisto pravý opak. Pripadal jej ako pohoďák prítomnosti, vedel v sebe dusiť nervy strašne dlho a potom zrazu vybuchol ako sopka.

„Pozri, Harry by ťa tu určite nenechal, keby sa nemal vrátiť.“ Žmurkla na mňa ako si sadala do kresla.

„A už len to, že ti ako prítomnosť zaobstaral Louisa, že ťa zveril do kamarátových rúk, je láska.“ Pramienky mŕtvych vlasov mi založila za neposedné uši a ja som konečne pocítila život. Louisa som mala stále rada, ale on to vôbec s citmi nevie.

„Láska? Počúva sa mi to viac než fajn.“ Veselo som sa na ňu pousmiala, keď z tašky vytiahla maličké zrkadielko a vložila mi ho do rúk.

„Pozri.. Vidíš, tie oči? Tie šibalské vlasy? Pery vykrojené ako drobné srdce? A čo ten noštek?“

„El, prosím ťa..“ Rozchichotala som sa, vlastne si to ani neuvedomujúc.

„No takže sme na dobrej ceste.“ Zasmiala sa a pred nos mi strčila kus látky.

„Pozri, keď nevidím Louisa, toto nosím stále pri sebe.“ Kúsoček z károvanej flanelovej košele ma preniesol do komnaty lásky a ja som cítila tie city, ktoré vysielala sama El z poschodia až do haly k Louisovi, ktorý sa určite hraje s prázdnymi šálkami na zemi.

„Je to krásne.“ Priložila som nos k látke a pocítila závan vône Louisa.

Chvíľku konečnej pohody, prerušil El mobil, na ktorom sa zjavilo jeho meno. Opatrne zdvihla a hneď na to mi s úsmevom podala jej šikovný mobil.

„Harry?“ Veselo som sa opýtala, keď som pocítila teplo.

„Dievčatko, áno tu som ja. Teraz ma dobre počúvaj..“ Vravel tak vážne až som mala pocit, že som v hororovej scéne.

„Spýtam sa ťa na niečo a ty mi odpovedz tak ako to cítiš. Potrebujem vedieť pravdu.. Nič to však na našom vzťahu nezmení, dobre?“

„Harry, čo sa deje?“ Nechápavo som sa spýtala, keď ma prerušil.

„Amia, počúvaj ma poriadne.“ Pokarhal ma a ja som prehĺtla množstvo slín, ktoré sa zrazu nahromadilo v mojej ústnej dutine.

„Počúvam Harry, vrav.“ Vystrašene som mu odpovedala, pociťujúc orgán, ktorý búšil viac než obvykle.

„Žiješ s nami z vlastnej vôle? Alebo keby si mala možnosť odísť, tak sa vrátiš späť k tvojej rodine?“ Telom mi prebehli zimomriavky a ja som len tak pohľadom preletela po Eleanor a behom sekundy mu odpovedala. Vyšlo to zo mňa celkom samo.

„Harry, nechcem sa vrátiť domov. Žijem s vami preto, lebo chcem.“ Odvetila som plná odhodlania, keď sa v mobile ozvalo už len pípkanie. Presne potom ako som to dopovedala, tak zložil.