LIGHTS 1. -Nechcela som ju vytočiť do nepríčetnosti-

Kapitola 1. -Nechcela som ju vytočiť do nepríčetnosti-

„Lenny? Ako sa vyjadril profesor na tvoju prácu?“ Pýtala sa mama ako sme všetci unavení zasadli k stolu. Práve sme sa doteperili zo školy a myslím, že som bola sama, ktorej nebolo do spoločnej reči.

„Ako prechádzal papiermi, niečo zahundral a tak dodal, že vyzerá uspokojujúco.“ Môj najstarší brat sa snažil pôsobiť vyrovnane ale nedarilo sa mu to. Často si rukou prechádzal cez svetlé na krátko ostrihané vlasy a pohľadom hádzal na sporák, kde sa niečo varilo.

„Tak to som zvedavá, Jack u teba je čo nové?“ Spýtavo hľadela do hnedých očí, ktoré mali na háku čo si kto myslí, keď strčil prst do horúcej čokoládovej polevy, ktorá pokrývala čerstvo upečený koláč. Mama len pokrútila hlavou a zľahka sa zasmiala.

„Zvládol som to. Dnes sme mali priateľský zápas a ja som dal víťazne góly.“ Chválil sa a pri tom si zobliekal svoju povestnú mikinu, podľa ktorej ste ho mohli jasne spozorovať po školských chodbách.

Lenny je na výške, Jack a Becky na strednej, oni dvaja sú dvojčatá v maturitnom ročníku a ja taká muška s otrhnutými krídielkami v treťom ročníku. Keby ste sa ho spýtali, koľko má súrodencov, na môj veru by ma zabudol spomenúť! Ale čo, na škole pomaly nikto nevie, že sme rodina. Keď stojíme na zastávke a ide okolo jeho partia, vždy ma od seba odstrčí a zakýva im. Kto vie, či som až taká ohava.

„Som rada a čo tá písomka z anglickej literatúry?“ Nedala sa odbiť, vždy potrebovala počuť aj tie najmenšie detajly, už som len tŕpla kedy príde rad na mňa.

„Mami ako vravím, všetko je fajn.“ Snažil sa zatajiť niečo dôležité ale mama tomu nevenovala pozornosť radšej sa presunula očami k sestre.

„Becky.“ Vrátila sa k sporáku a my sme so záujmom hľadeli na blondýnku.

„Všetky vstupné testy dopadli nad moje očakávania, písomné práce taktiež.“ Vlasy si prehodila na stranu a hrdo sa usmiala. Všetci doma sú zaslepení vzdelaním a posmešnými aktivitami, ktoré im možno akurát tak do života prinesú kondíciu a pevné zdravie.

„Amii, pochváľ sa.“ Usmiala sa na mňa žena domácnosti a položila predo mňa tanier s dusenou zeleninou.

„Tak..“ Zhlboka som sa nadýchla a vidličkou sa prehrabovala plátkami uhoriek.

„Dnes sa neudialo nič zvláštne.“ Vyjadrila som sa a na čakala reakciu. Mama naložila aj ostatným a s veľkým povzdychom si sadla oproti mne.

„Amian, čo ti mám ešte zakázať?“ Trhlo mnou keď som si uvedomila, čo vlastne povedala.

„Nemáš mi čo zakázať, lebo nepoznáš moje záľuby.“ Šepla som odsúvajúc tanier od seba.

„Nie ja ich veľmi dobre poznám.“ Dlaňou buchla po stole. Neopovážila som sa sa ozvať ani zdvihnúť hlavu, lebo keby na mňa hľadeli, cítila by som sa zúfalejšie a stroskotanejšie ako teraz.

„Flákanie sa! To je jediná vec, ktorú dokážeš.“ Zakričala tak silno, že ja i moji bratia sme sa striasli.

„Prečo nikdy nesprdneš Jacka?! Alebo Becky a čo tak Lennyho?! Nie vždy som ja tá, ktorá si všetko odnesie!“ Musela som povoliť uzdu a povedať to čo som si v tom okamihu myslela, to bola jediná cesta ktorou som sa mohla upokojiť ale zároveň zas a znova deptať, že som zvýšila hlas.

„Amia odprataj sa do izby, ako príde otec, porozprávame sa spolu.“ Šepla a dlaň si priložila na hruď. Vyšla von zadným vchodom, ktorý bol v tejto miestnosti.

„Am, prečo jej vždy musíš prekaziť dobrú náladu?“ Jack ma šťuchol a ja som si rýchlo prevesila tašku cez plece a šla smerom ku schodisku.

„Prečo mi, vy musíte postaviť latku stále vyššie a vyššie?“ So zúfalosťou som len tak prehodila vetu do vzduchu. No neotočila som sa, radšej som brala schody po dvoch a neunúvala sa ísť ospravedlniť žene, ktorá mi dala život a potom ma priviedla na tento prísny svet. Ako som si kľúčikom otvorila dvere do izby, ovalil ma puch a tma, kedže boli zatiahnuté rolety. Okamžite som som pootvorila okno a sadla si k stolu. V bielom rámčeku sa na mňa usmievala fotka so spoločného výletu z Álp, keď sme boli pomaly všetci prckovia, okrem Lennyho. Jamie, vtedy ešte nebola, ale teraz život bez nej by bol ako bez vody. Z tašky som si vytiahla poznámkové bloky, kde by sa väčšinou malo písať poznámky na nudných hodinách a nie potom, keď sa mi treba učiť hľadieť na kresby na kockovanom podklade. Pri každej vete mi vynikal nejaký kvietok alebo nezmyselný ornament či symbol. A keď som si myslela, že už tú vetu viem povedať súvisle, nutkanie mi nepovolilo zmýšľať sa nad ňou ale radšej precibriť malú kresbičku. Ó môj Bože, asi si dám zákaz čarbania, aspoň na určitú dobu, kým sa nepolepším v biológii a v chémii. Keď dosiahnem aspoň stupienok, ktorý môže zdola žmurkať na Becky, ktorá je na výslní vo všetkom, tak sa potom vrátim ku kresleniu. Naozaj. Čo si tu nahováram, neprežijem bez toho. Všetok bordel, ktorý mi zapratával stôl mi už začínal prekážať, nedalo sa vydržať, keď som mala knihu na knihe. Zo zásuvky som vytiahla skicár a zaborila sa do kresla. Celé poobede som strávila v izbe, lebo keby som aj vyšla a stretla mamu v nejakej časti domu, asi by ju trafil infarkt, že sa nehanbím ešte oxidovať potom čo sa stalo. No dnes sa ešte uvidíme, sto percent, lebo sa musíme porozprávať medzi šiestimi očami!

„Amia!“ A je to tu, presne desať hodín, vlasy mám na všetky svetové strany, oči ako číňan a ešte mám riešiť moje známky. Zišla som dole a po ceste si uvedomila, že väčšieho dudroša ako som ja asi nepoznám, veru.

„Prosím?“ Sadla som si na malú koženú taburetku a sledovala dospelých ako na mňa zhrozene pozerajú.

„Mama sa dnes musela veľmi rozčuľovať, nepredišlo by to bez toho?“ Ocko sa usmial, avšak jeho oči vždy povedali pravdu. Jemný nádych sivej farby sa miešal s modrou a jeho čierne šošovky v sebe ukrývali tajomstvá, o ktorých mi nikdy nepovedal. Možno raz.

„Predišlo, keby jej tak nezáležalo na škole..“ S primeraným tónom som povedala, vetu, ktorou som mohla privolať ten najničivejší hurikán.

„Ale to je vzdelanie, bude ti potrebné v dospelosti, predsa nechceš zametať ulice.“ Predniesla a opravila si zlatú obrúčku, ktorá sa jej šmýkala z chudého prsta. Jej blonďavé vlasy s perixidovými pramienkami ma vrhali do kúta posmechu. Vždy bola žena s tou najkrajšou tvárou, s tým najkrajším úsmevom, najlepším správaním, najlepšími známkami, najlepším poriadkom. V škole vynikala a otec mi vravel, že na ňu mohol len zospodu pozerať, keď sa prechádzala po škole. Jej tmavé oči, boli však na nej nevšednosťou a možno preto sa za ňou otáčal každý chlap, mladý či starý. Jej postava bola vždy ako prútik, aj teraz je nad mieru vychudnutá. Perlový náhrdelník sa jej ligotal na zvráskavetom krku, ktorá žena by taký nemala, keby porodila päť detí. Jej vlasy boli vytočené do stredných špirál, obočie mala dôkladne vytrhané na milimeter obidve rovnaké, mihálnice potreté čiernou maskarou a pery mala potreté tou najvoňavejšou pomadou. Moja mama kedysi, nie až tak dávno predvádzala na módnych prehliadkach šaty a rôzne návrhy. Bola modelkou, ale svojej práce sa vzdala rýchlo až príliš, pretože v skorom veku sa jej narodil Lenny a môj otec si ju vzal. Mal stálu prácu a ona sa rozhodla stať sa ženou domácnosti. Ale moja mama nechápe, že nikto nie je taký dokonalý ako ona, že ja jej môžem márne kývať s diaľky, ona si ma nikdy nevšimne. Nikdy nebudem žena, ako je ona. Nemusím sa o to ani snažiť, lebo poznám pravdu.

„Mamí, ja neprepadám. Nemám najlepšie známky od vrchu po spodok. Ale to ešte nehovorí, že budem zametať chodníky?“ Nevrlo som sa zamrvila a vrátila sa do reality.

„Ale prečo Becky, Jack a Lenny to dokážu? Becky má ešte niekoľko mimoškolských aktivít, Jack hraje v školskom futbalovom tíme a Lenny si popri výške ešte aj zarába sám. Kupuje si oblečenie, potrebné veci, my ho len živíme. Ty chceš Amia u nás ostať do tridsiatky, alebo ako si to predstavuješ? Dobre vieš, že Lenny si už teraz zháňa prechodný byt...“ Camila Timons rozhadzovala rukami. Rozprávala svojim tvrdým hlasom a ja som premýšľala nad tým, aké by to bolo už teraz nebývať u nich. Nie som dospelá ale možno by to zahŕňalo tony radostnej nálady a času na kreslenie.

„Viem mama, ale možno sa raz preslavím inak. Ani tí najlepší ľudia planéty nemali vždy vzdelanie na vrchole rozumu.“ Teraz som ja bola tá, ktorá rozprávala rozhorčene a predstavovala si budúcnosť.

„Nemôžeš to vedieť.“ Otec pokrútil hlavou. V tom mi hlave začalo mierne iskriť. Na oko presne, som videla galériu s mojim menom. Vo vnútri boli moje kresby, portréty, maľby a najhlavnejšie bolo to, že ani jedno plátno nemalo popis, každý vedel moje pocity vyčítať z ťahov štetca a hry farieb. Ja som stála v pieskovom kabáte pri vchode a vítala známych ľudí, anglickí gentlmani ma vždy pobozkali na bielu rukavičku a venovali mi tie najzamilovanejšie úsmevy. Fialovú šatku s prechodmi odtieňov, som mala dvakrát obmotanú okolo krku, no bola dlhá a visela mi až po zem. V ruke som držala úzku dlhú cigáru vyrobenú na mieru, podpísanú mnou, predávala sa len v tých najdrahších podnikoch. Na očiach som mala okuliare, ale nie preto, že by som mala pokazený zrak, práve naopak. Zdalo sa mi, že je to znak inteligencie.Naokolo boli všade novinári a moji fanúšikovia. Blesky fotoaparátov ma oslepovali po celý ten čas ale tak som sa cítila chcenou. Doma ma čakal muž s tromi deťmi ale to ešte nevedel, že podávam rozvodové papiere, už po tretíkrát s iným manželom. Bola som veľmi žiadanou angličankou ale umrela som so štetcom v ruke. Netrvalo dlho, kým mi v hlave vykvitla táto smiešna predstava. Po tichu som sa zasmiala nad mojou nekonečnou fantáziou a bola nútená sama sebou odpovedať na otcovu oznamovaciu vetu a popritom im ukázať moje pocity, ktoré ma trýznia.

„Cítim sa pod psa keď viem, že môj brat bude jadrový fyzik, ďalší profesor a sestra chemička..“ Šepla som so zúfalým hlasom.

„Je to smiešne, Amii nerozprávaj tak. Keby si sa v škole viac snažila, tak by si..“ Mamu objal oco okolo ramien a obidvaja na mňa upierali zrak.

„Prestaňte už s tým, lebo raz ujdem.“ Vynervovane som ich prerušila, alebo skôr dokončila vetu, ktorú chceli najprv dopovedať oni. Neumožnila som im to.

„Ak ujdeš, budeš sa sama spovedať za svoje činy! Nezavolám na políciu a ty potom zistíš o čom je život! Kde pôjdeš čo? Myslíš, že mama Hillary ťa bude u nej držať večne! Alebo chceš, aby si ťa pritúlila sama bezočivá ulica?! Prosím choď, ale potom nepros, aby si sa mohla vrátiť naspäť domov!“ Kričala, vrešťala. Poštvala som proti sebe hurikán, ako som len mohla...

„Toto si chcela?! Vytočiť ma do nepríčetnosti?! Podarilo sa to a teraz choď hore Amian, inak uvidíš!“ Zvrieskla a ja som na slovo počúvla a s plačom kráčala do svojho sveta, kde som mohla byť kým som chcela.

LIGHTS -Hi-

Taká menšia zoznamka ešte z jej strany :)

Hi, I'm ordinary girl

Amian Diane Timons, to som ja. Kráčam po tejto zemeguli sedemnásť rokov a ešte som ju stále neobišla. Najradšej mám zo všetkého môj hrubý skicár. Nemám hrsť priateľov, len Gina a Hillary. Dvaja ľudia, za ktorých by som sa bila. Počkať jedného som ešte zabudla.... Jamie, moja malá sestrička, má tri roky ale pri počte otázok položených za deň, patrí asi medzi tie rekordné deti v Británii. K mojim ostatným súrodencom sa nebudem vyjadrovať, spoznáte ich. Mama, Camila Timons je žena domácnosti. Celý svoj voľný čas trávi upratovaním alebo vysávaním, aj varením. Podľa mňa jej ten prach čo chvíľu začne vylietavať z úst.. Ocko, Jimm Timons je lekárnik, má svoju vlastnú farmaceutickú firmu.

Keby som sa mala definovať troma slovami, nedokázala by som to. Nepoznám sa. Svoj život som prežívala do terajšieho roku skľúčene. Avšak ako sa objavili piati mladí muži, ukázali mi ako kričať, ako sa smiať, ako spievať, ako tancovať, ako žiariť, ako svietiť, ako cítiť, ako prežívať, ako definovať lásku, ako milovať a hlavne mi ukázali svetlo, ktoré pochádzalo z mojej duše.

LIGHTS -úvod-

A nová poviedka je tu! 

 

LIGHTS -úvod-

Amian bola vždy tieňom svojich starších súrodencov, ktorí vynikali v škole v športe a vo svojich krúžkoch. Nikdy nebola tá, ktorá dostala od svojich rodičov pochvalu alebo mäkké slová. I ona je talentovaná, lenže to oni nepostrehli, netušia to. Lebo všetky svoje kresby, ktoré potajme kreslí a fotografie, ktoré robí nikdy nespatrili svetlo života. Mala svoju ulitu, kde mohla vojsť len malá Jamie. Nikoho iného do nej nepúšťala. Avšak keď ju uniesla partia slávnych pubertiakov, spevácka skupina, ona zisťuje kto vlastne je. Chlapci ju netýrajú ba priam chcú, aby sa s nimi cítila dobre. Prirástla im k srdciam a ona vie, že aspoň pre nich existuje. Na svojom turné po celom svete, im spríjemňuje Amia náladu. Ale čo sa stane, keď jeden z piatich usmievavých chlapcov zverejní jej kresbu na sociálnej sieti? A popritom jej nevedome vyrezáva dieru na hrudi a kradne si jej srdce?

No vráťme sa pekne na štartovaciu pásku tejto poviedky. Podstata je v tom, že títo piati chalani nevedia čo od rozkoše. Pred rokmi na začiatku kariéry, ako Harry a Louis zbadali v ročenke na jednej škole, Amiu, kučeravý chlapec mal vtedy veľmi silné slová a zaprisahal sa, že si ju raz vezme za ženu. Tommlinson sa zasmial a stavil sa, že nie. Túto hlúpu stávku spred troch rokov, vytiahli len kvôli Harryho terajšej celebritnej priateľke. Každému dýcha na krk a stavia sa post ich vedúcej. Avšak v stávke je háčik, Louis je presvedčený, že s malým háčikom, ktorý už bol hodený do horúcej vody, prijme Stylesa k rozchodu. Zamiluje sa do šedej myšky a nechá preto tú najpríťažlivejšiu ženu Spojeného Kráľovstva? Či sa tak stane, nemožno odpovedať, pretože by to pre vás nemalo význam čítať. Takéto nápady ohľadom neškodných vtipov môže mať len šarmantný Louii ale keď Amiiným rodičom začne prechádzať trpezlivosť a fakt, že ich dcéra zmizla sa vydá miestny zatykač, to sa žalúdok sťahuje aj hlavnému únoscovi čiernovlasému chlapcovi.

Čo bude ďalej? Priznajú sa? Svetový škandál? Alebo prehovorí Amia, ktorá v živote nemala potrebu obliecť si sukňu alebo krátke šaty, pred niekoľkotisícovým davom? A otravnými dotieravými médiami a uzrejmí Britániu, že s nimi žije z vlastnej vôle? Alebo sa vráti k nemilujúcej rodine a nechá nech zavrú najväčšie chlapčenské pop stars?

To be continued..

More Than This - 60. The End

Je to tu. Koniec mojej prvej poviedky, ktorú som prežívala popri Miriam.  Ďakujem vám za podporu, za každé jedno milé slovo. Pijem čaj a do šálky mi padajú slzy. Bolí ma, že jednu časť mňa uzatváram. Bolí ma, že už viac nenapíšem do wordu, meno Miriam. Bolí ma, že Harry z More Than This zanikne. Bolí ma, že už nebudem opisovať a rozmýšľať nad jej životom vo mne. Bolí ma, že tento príbeh so svojimi chybami končí. Bolí ma to.
Niečo veselé, nechcem už viac plakať, možno vám pomôže vžiť sa do deja ešte viac a spomenúť si na tie najkrajšie chvíle :)
Taktiež chcem poďakovať osobám, mojim, len mojim dievčatkám, ktoré ma držali pri písaní a stále mi tĺkli do hlavy to najdrahšie, nádej.

Alex Winslow
Si prvá, lebo ty si bola osoba, ktorá pri mne začala stáť ako prvá. Teraz to však tak už nie je, no myslím, že ti patrí tiež jedno ďakujem :)

Bebs
Anjelik, srdiečko, budeš moje čo len chceš. Ďakujem ti za každulinké slovo, ktorým si ma posílila, dodala silu a podstrčila ma vpred. Som najšťastnejšia, že som s tebou v kontakte. Si môj Smile, moje slniečko moje všetko :) ILY

Marty
Ty moje ukecané blonďavé dievčisko! Všetky komentáre a slová od teba sú pre mňa balzamom na duši. Ďakujem ti. P.S Marty tvoj blog navštevujem, avšak kvôli času  nestíham komentovať. ILY

Moja Big Love
Peti, som vďačná, že som mala tú česť spoznať Ťa. Ako si spomínala, spojili nás ti piati chuligáni, ti piati blázni, tí piati mladí muži. Ďakujem ti za tvoju každú podporu, za tie krásne slová. Vážim si Ťa a ty si nevieš predstaviť ani ako veľmi. Ďakujem ti za to, že keď čítam komentár od teba usmievam sa na svietiaci monitor. Ďakujem ti za to, že ma nútiš k písaniu, za to že pri mne stojíš ako kamenná socha. Ďakujem ti za to, že si tu so mnou. Ďakujem. P.S. Bolí am duša, keď ti neokomentujem ani jeden príspevok, nevyhováram sa, ale nemám internet denno denne a ty to vieš. Ale vieš čo Love? Ako budeme v dome a ja budem mať notebook položený na stole, ver mi, že sa mňa na tvojom blogu nezbavíš a ver mi, ešte jedno že Ty si môj príklad. ILY

Mia
Ďakujem ti za milé slová a že si moja pravideľná čitateľka :) ILY


Chcem len povedať, že niečo končí a niečo začína. Dúfam, že popri písaní nových vecí spoznám ďalších skvelých čitateľov a vôbec, ľudí. Nenaťahujem, čítajte! I hope you like it!

More Than This 60. -The End

Miriam

„Zvládneš to.“ Šepla som hľadiac do zrkadla, na seba.

„Predstav si, že je tu Harry s tebou. Sedí v javisku a ty vidíš do jeho očí, hľadíš do neskutočnej hĺbky jeho prenikavých očí.“ Rozprávala som to sama seba, upokojujúc sa. Pripla som si bielu náušnicu v tvare kruhu na druhé ucho a červeným rúžom prešla po perách. Do šatne mi vtrhol Brandley a ja som sa preľakla.

„Si krásna, poď. O tri minúty je úvodná scénka.“ Podal mi ruku ale ja som ju odmietla. Vyšla som zo šatne kráčala som cez káble, motala sa, sledujúc mužov, ktorí stáli pri opone a na ušiach mali slúchadla.

„Dievčatá, prišla jedna znalkyňa z Broadwayu tak sa snažte, vybrať si môže kohokoľvek.“ Niekto ma poťapkal po pleci, bol to Paolo. Na prádzno som prehĺtla a postavila sa na pravý portál. Opona sa sťahovala a mne do očí bil dav, nie malý. Brandley stál oproti na ľavom a nervózne sťahoval päste. Spustila sa hudba, krôčik doprava, teraz rovno a tak doľava a všetko v rytme. Až sme sa s Brandley stretli. Obišiel ma, prezerajúc si ma a tak zastal. Krajom ruky ma pohladkal po líci a ja som spravila jemné gesto a narovnala sa na špičkách. Spoza mňa vyšli dievčatá a spoza neho chlapci.

„Predveďte sa!“ Skríkol Brandley a ťapol si s kamarátom, rukami si držal čiernu koženú bundu a jeho vlasy mali asi tonu gélu. Zvuk hudby zvýšili a my sme rýchlo dobehli k svojim partnerom.

Predstavenie bolo večerné dvojhodinnové a ja som mala pauzu desať minúť za celú hru. Bola som sa napiť a sadla si k dievčatám, ktoré si už svoje odohrali. Z tašky som si vytiahla retiazku so srdiečkom, ktorú som mala od samého počiatku, zo spoločnej minulosti. Pripla som si ho na krk a dala si ho za biele tričko.

„Miriam, tvoja scéna!“ Šťuchla ma Penny a ja som rýchlo utekala. Svetlá sa upriamili na mňa a Brandleyho.

„Prečo si taká nedostupná Daisy? Čo je za tým.“ Opäť malými krokmi v rytme sme sa stretli a teraz som bola ja tá, ktorá ho pohladila po líci. Ako sme hrali, veľakrát mi pohľad padol do javiska a ja som mala možnosť vidieť ho. Nevedela som či sú to len moje potuchy a predstavy, že je tu so mnou, alebo ta naozaj sedí. Nechcela som, aby ho to bolelo. Začínala som ľutovať, že som tu vôbec prišla, že som súhlasila s Paolovým návrhom.

Predstavenie sme zakončili tým, ako ma Brandley objal a pobozkal na líce. Na rad prišla klaňačka a my sme postupne chodili na kraj pódia. Poslední sme išli my dvaja, Brandley a ja. Strnulo sme kráčali po drevenných parketách, ako sme zastavili rovnako sme poklonili svoje hlavy a tak ich ukázali svetu. Ľudia nám tlieskali, tešila som sa ako malé dieťa, že som to po tých rokoch zvládla. Keď sa niekto v javisku rozkričal.

„Miriam!“ Osoba rýchlim krokom vyšla po schodoch a keď na ňu namierili svetlo, rozplakala som sa. Z očí mi tiekli slzy, ako ku mne kráčal Harry. Moje pocity sa kolísali, nedokázala som opísať čo sa vtedy dialo u mňa vo vnútri.

Uvedomila som si len to, že som cítila neskutočnú radosť a bijúce srdce, ktoré mi skoro vyskočilo z hrude. Rukou mi zastrčil pramienok vlasov za ucho, usmieval sa na mňa a popri tom niečo vyťahoval z vrecka. Roztvoril päsť, malá indigo modrá krabička ma rozplakala väčšmi. Pootvoril ju, malý prstienok mi bil do očí, bola som celá roztrasená a nevedela zo seba vydať ani úbohú sykavku.

„Marry me, Miriam?“ Jeho chrapľavý hlas sa ozýval po celej divadelnej sále. V tom okamihu som pocítila moje neutíchajúce bubnújuce srdce, ktoré mi týmto povedalo, že on je šťastie môjho života. Že práve tento blázon je môj, nikoho iného.

21.2.2013

Hlásim sa z neznámej zeme, kde sa môžem alebo teda len musím venovať škole.
V nedeľu, budem, teda aspoň dúfam k dispozícii na blogu. Pridám vám koniec a epilóg tak dlho naťahujúcej sa poviedky, začiatok a možno pár kapitol LIGHT i ostatných poviedok.
Počula som, že naši chlapci sa pochlapili a domov si odniesli cenu zo včerajška? :) teším sa ako malé dieťa, radujem sa a to nesmierne :) Všimla som si nový klip, ten si však pozriem pri čajíku a vyložených nožkách, aby som sa mohla kochať ich krásou.

Rozhodla som sa pre biely look, zas a znova. Moja klasika, ale čo už. Síce mám rada zmeny ale som verná neutrálnej farbe na blogu, myslím na podklad.

Dnes som počula, že Tina má syna? Leonard? Gratulujem :)

Nevedel by mi niekto poradiť text na Kubín? ale taký zaručene dobrý a pútavý. Totiž moja učiteľka mi vybrala báseň, ktorá je dĺžkou pre tretiaka...

Alebo nejakú úžasnú knihu? Kde je napätie, láska, dramatickosť a zároveň humor a smiech? ľudia čo? Potrebujem sa odtrhnúť od reality, aspoň na malú chvíľku :)

Musím končiť. Krásny večer prajem všetkým, ktorí si dali tú námahu, aby si to prečítali :)

Blue xx

More Than This - 59. Mám plán

Po včerajšom článku, snáď uvidím niečo nové, ale kto vie :( 

Predposledná časť, tak si ju užite :) 
inak... 5komentárikov, neberme to ako formu vydierania, ale ak nebudú, no, no, no.. niečo vymyslím!

More Than This 59.

Harry

„Aký?“ Prekvapene sa opýtal.

„Požiadam ju tam o ruku. Nevládzem to už v sebe dusiť, i cez to ako sme sa pohádali.“ Široko som sa usmieval.

„Kedy letíš?“ Niallov hlas nebol v poriadku, viem, že ho to bolelo.

„George ma čaká na letisku o pol hodinu, potrebujem sa ísť rýchlo zbaliť.“ Vyšiel som von z dverí, ako som prechádzal po chodbe k svojej izbe započul som plač s Danninej a Liamovej izby. Zobudil som ich, som ja ale idiot.

Do kufra som si nahádzal čisté prádlo, pokrčené tričká a zrkadlovku. Ako som schádzal dole po schodoch, všade bola ešte tma, takže ma Niall vystrašil.

„Držím ti prsty, Harry. Aspoň nech vy dvaja ste šťastní.“ Objal ma a ja som sa pousmial.

„Niall, prestaň. Teraz či o tridsať rokov, príde tá ktorá si na teba nedá dopustiť.“ Silno som ho stískal a tak som opustil dom. Na letisko som si objednal taxík, pán v ňom bol na mňa nazúrený, že nie som normálny, takto ho v noci volať do služby.

„Ide o súrny prípad, čoskoro požiadam jedno dievča o ruku.“ Hovoril som, zatiaľ čo si zapaľoval cigaretu.

„Preto tá košeľa, inak pane, ak môžem, moja dcéra vás miluje, čo tak jeden podpis?“ Opýtal sa ma.

„V pohode, ale odvezte ma tam čo najrýchlejšie ako viete, dám jej aj lístky na koncert ak chcete.“ Rozprával som ako pridával na plyne.

„Moja dcéra nemá kamarátky ani mamu, takže sa musíme o takýchto veciach rozprávať spolu a poviem vám, že je dosť vykoľajená z toho, že už nekoncertujete s chlapcami, asi by o koncert nestála.“ Pán v svetlej modrej košeli a bradou mi prevŕtaval dušu.

„Nedokážem už spievať, môže za to moja prepracovanosť a povedzte jej, že už s chlapcami nevynechám ani jeden koncert. Budem hrať na gitare, budem bubnovať, hocičo len, aby som bol s nimi. Ale sú to slová z mojich úst, tak verím, že sa dostanú len do jej uší, nikde ďalej.“ Pousmial som sa, ako sme bočili na letisko.

„Verte mi pane, odkážem jej každulinké slovo, len sa so mnou prosím odfoťte ako dôkaz, aby mi uverila, Pretože dosť často si z nej robím srandy.“ Vystúpili sme z auta, na fotke nebolo vidno nič, kedže bola tma ale podpis na automape bol zreteľný, poďakoval som sa a vyžiadal si jeho číslo, že jej dcére zavolám. Tešil ako malý a ja som to tak povedal, až keď som zistil, že jeho dcéra ma rakovinu a zomiera. Ukázal mi fotku a moja myseľ si spomenula na ťažké časy.

„Pane nič nie je stratené, moja priateľka ňou prešla tiež.“ Zakýval som sa obišiel celú budovu. Vzadu na dráhe ma čakalo biele veľké lietadlo. S Georgeom sme si dali pozdrav, sedel som v pilotnej kabíne s ním, i keď to je zakázane a rozprávali sme sa.

„Tá čo utekala, je tá tvoja?“ Spýtal sa a ja som smutne prikývol.

„Dávaj si na ňu pozor, takej na svete už niet.“ Odvetil a mal pravdu.

„George, ja viem. Preto, idem za ňou. Chcem jej dokázať, že život bez nej je ako bez vzduchu..“

„Takže žiaden život.“ Dokončil George.

„Presne.“ Zasmial som sa. Potom som sa vrátil do svojho sedadla, kde bola deka a časopis. Kožený poťah sedadla voňal za ňou a ja som vedel, že sedela na mojom mieste. Ako sme prileteli do mesta skontaktoval som sa s Lindsay, ktorá mi prezradila, kedy a o akom čase vystupuje. Všetko som mal naplánované, dokonca ako mala Miriam skúšku som bol s malým a Linsi na káve.

„Ako si mi chýbal.“ Pritúlil som si ho k sebe a on mi ťahal vlasy. Čašník na mňa hovoril v portugalčine, nerozumel som ani slovo ale za to s Linsi si celkom pokecal.

„Takže, naozaj všetko bude tip-top?“ Spýtala sa so smiechom ako si malý namočil ruku do mojej kávy.

„Ty nezbeda, malo by to vyjsť.“ Utieral som mu ju do bielej vreckovky a prestavoval si to.

„Okej, Ema končí skúšku, je dvanásť hodín, čoskoro bude doma. Harry motaj sa v meste tak, aby si ťa nikto nevšimol.“ Zobrala si malého, nasadila mu šiltovku pre batoľatá a s ním na rukách sa vybrali domov.

Miriam, deň premiéry

„Miriam, zatlač na tú pätu!“ Paolo na mňa zakričal ako vchádzal do divadeľnej sály. Práve sme skúšali záverečný tanec na živú hudbu.

„Skok, švih, partner!“ Jeho silný hlas sa ozýval po celej miestnosti. Vlasy mi lietali do všetkých strán a Brandley svojimi rukami tlačil na moje boky. Skúšali sme vo dne v noci, často som sa odvážala do bytu taxíkom, keď už malý spal. Po nociach som nevedela spať a premýšľala nad Harrym. Chýbal mi, hlavne vtedy keď si Mike a Linsi vyjadrovali lásku. To boli najpekelnejšie chvíle.

„Miriam bravó. Brandley drž ju pevnejšie a na konci si ju pritiahni bližšie.“ Trpela som, moje ruky, nohy. Brandley bol prvák, ale tancoval neskutočne. Jeho herecké schopnosti boli na vysokej úrovni, keď sme sa v súkromí rozprávali veľakrát som nevedela ako zareagovať na jeho vtipy alebo poznámky.

„Penny, padá ti sukňa! Josh taktiež dotiahni špičky!“ Nešetril nás, to nie.

„Prejdeme si to znova, posledný raz a poriadne! Inak tu budeme do šiestej!“ Paolo zavelil a všetci sme sa presunuli do zákulisia.

„Miriam, už si tu mala byť! Pravý portál! Brandley ľavý! Poďme, ako vravím nepôjdete domov do večera!“ Trýznil nás ale keď chcel, aby sme to zvládli bravúrne musel. Predstavenie sme si zopakovali ešte trikrát, áno Paolo bol perfekcionista. Obedňajšu prestávku sme mali až o druhej. Stihla som prísť do hotela, akurát keď si Lucas dával závody s Linsiným chameleónom, kto dôjde skôr od dverí ku kuchynskej linke. Veru, Pascal bol pomalý ale Lucky podvádzal. Totiž staval sa na štvornožky.

„Ako ste sa mali?“ Pýtala som sa ako som do seba hádzala polievku a malý sedel na podlahe a silou mocou si chcel do úst vopchať moju topánku.

„Lucas, bak, ba.. Nono, nechytaj, baka.“ presadla som si do tureckého sedu a dívala sa na jeho rozkošnú tváričku.

„Boli sme sa prejsť, večer budeme tam aj s Mikeom.“ Zmenila tému a donútila ma, aby som sa usmiala.

„Chýba mi Lins.“ Riad som odložila do umývačky a opierala sa o linku.

„Neboj sa, všetko sa dá do poriadku.“ Žmurkla na mňa. Ďalšiu skúšku sme mali mať o hodinu a tak som si na chvíľu sadla na terasu a sledovala hemžiacich sa ľudí podo mnou. Som rozhodnutá, po predstavení letím za ním domov. Nič ma tu nebude držať, potrebujem vidieť jeho oči. Nedokážem byť od neho dlhšie, vie, že sme si súdení, vie to.

Telefonovala som aj s mamkou, ktorá bola v strese.

„Ako to zvládaš Miriam? Nemáš trému? A čo text?“ Jej hlas ma strašil.

„Som v najlepšom poriadku, lebo mám pod sebou dosky divadla.“ Zasmiala som sa, ako som zbadala starú tetu prechádzajúcu cez prechod na červenú. Všetci šialenci na ňu trúbili ale ona si z toho nič nerobila. Šla svojou cestou a nikto jej v tom nebránil.

True

Po pravde sa bojím dať posledné časti. Veľmi sa bojím, lebo viem, že niečo končí a možno i preto, že nik nenapíše povzbudivé slová alebo svoj názor? na čom som vyvýjala sily a tĺkla sa na internet cez mŕtvoly keď potom nik nenapíše, neokomentuje? Moje dievčatká, ktoré som si obľúbila pri mne stoja, Bebs, Marty, Big love :) Mia.. ale čo vy ostatní, vám by sa páčilo keby ste vy vynaložili silu na niečo také a potom by to ostalo bez povšimnutia? Mám vás vyzvať? alebo ako to? ..školu mám tento rok veľmi na pevno a nedovoľuje mi každý deň pridávať nové a nové veci, ja nemôžem vysedávať na nete pre čitateľov, ktorý si moju prácu nevážia... Píšem doma, vždy ako sa vrátim zo školy, prvé čo spravím je, že zapnem notebook, word a píšem, píšem do opdanutia. Alebo keď neviem v noci spať. V dokumenntoch mám uložené dalšie diely Dievčaťa z ulice, You are my world, LIGHT.. ale neviem, bojím sa pridať to. Dokážte mi, že jeden komenár vás nezabije, alebo je to snáď časovaná bomba? ... i keď možno zas a znova tento príspevok ostane bez jedinej odozvy. Neviem možno sa aj ja budem správať ako netolerantná.. viem, že ste čakali a vždy čakáte dlho ale možno práve vy, alebo ty nie si v takej životnej situácii ako ja. Došiel si milý čitatel až k posledným riadkom?.. fúúha, sila.
Je to aj na vás, ako bude ďalej pokračovať tento blog, ak máš pocit, aby som s písaním skončila alebo si nevkladala úbohé nádeje, tak to napíš. Vyťukaj do tej idiotskej klávesy, aby som skončila. ďakujem! Maj prenádherný pozbytok nedele, ktorú som ja strávila za wordom, v snahe napísať pre vás niečo. Bodka.

Happy B-day

-->

Ako som sa ráno prebudila, do očí mi cez okno začalo prenikať slniečko a ja som si uvedomila čo je dnes za deň. Veľký ba priam obrovský. Sviatok človeka, ktorý pomohol neskutočnému počtu dievčat vážiť si seba samú. Všetko najlepšie Harry :) 

 

Blue Dein a tvoje oddané dievčatka :) haha