More Than This - 17. Lúčenie s priateľmi

Dievčatá prepáčte za všetky chyby, ale ja teraz ozaj kašlem na pravopis. Bolia ma prsty od tolkého písania, ale nič to oproti tej bolesti kotrej mám v srdci, je normálne, že sa na váš starý už nie dobrý kamarát len tak vykašle a na každom rohu ohovára? POdľa mňa nie, ale existujú aj ľudia s podpriemernou  inteligenciou, čo si zaslúžia tak akurát súcit. Prepáčte ak som teraz vyznela ako, že sa vyvyšujem, nie, to on nado mnou!! Pekný zvyšok dňa.hahah. Love ya!

Miriamin pohľad
 ...
,,Naozaj?"
,,Vážne, Niall, vyzeráš úžasne.." Roztrapatila som mu blonďavé vlasy, a on sa na mňa milo usmial.
,,A nebude ma mať za blázna?" Spýtavo sa mi zahľadel do očí.
,,Myslím, že nie.." Zasmiala som sa. Za tento týždeň sa toho veľa zmenilo. Konečne som vypla rozum, a s chalanmi sme sa boli zabaviť v klube. Najväčšia sranda bola, keď som tam stretla Beth. Bolo mi ľúto, že náš vzťah sa pomaly mení, že si nevoláme, ale aspoň Niall má z toho nejaký ten úžitok.
,,Choď už.." Pohladila som ho po ramene. Objal ma, a už vychádzal z domu preč. Flexa, tmavé rifle, mikina, supry, a Niallko odišiel. Teraz si pripadám ako jeho matka, alebo sestra, ktorá ho vyprevádza do sveta. Vrátila som sa do vnútra, povzdychla si a sadla na gauč. Zalistovala som sa v nejakom časáku, kde som objavila chalanov. Harry vyzerá na tejto fotke dokonale. Strašne sa mi tu páči. Jemne som si zakusla do pery, a prameň vlasov zastrčila za ucho.
,,Už?" Na schodoch stál Harry s úsmevom.
,,Áno, už môžeš.." Pousmiala som sa, a sadla si do tureckého sedu.
,,Prosím ťa, povec mi, prečo som tu nemohol byť s vami.." Uškrnul sa.
,,Pretože som ho psychycky na to pripravovala, a ty si videl, že ani on nechcel, aby si ho sledoval.." Pokrčila som ramenami, a len tak sa naň ho zahľadela. Prisadol si bližšie a pobozkal na líco.
,,To fakt?" Zdvihla som obočie.
,,Si pýtaš viac? Tak si ma chyť.." Hodil, teda aspoň chcel do mňa hodiť vankúš a rozutekal sa preč. Ako malé dieťa, toto si zaslúžilo ďaľší povzdych. Postavila som sa na rovné nohy, a skúšala ho chytiť, aj tak si ma našiel on, a zaviedol k sebe do izby.
                                                          --->
,,Och, Lindsay, to je mi ľúto, keby som vedela, dávno si už mohla byť tu.." Zamračila som sa do kamery.
,,Ja viem Ema, nerieš, veď nejako prežijem.." Usmiala sa, teda aspoň sa snažila.
,,Pozri sa, keď sa ti to pozdáva, tak môžeš priletieť na tieto  tri zvyšné dni.."
,,Nie! Netreba, je tu fajn, lepšie ako doma.." Prevrátila oči a obe sme sa zasmiali.
,,Ako Harry?"
,,Normálne, ako by bolo.."
,,To je všetko čo mi povieš?" Spýtala sa, a následne odula spodnú peru.
,,No takže. Všetko ide zatiaľ fajn, užili sme si spolu posledný týždeň, a zajtra odchádzajú.." Z oka mi vypadla slza.. Nechcem, aby všetko toto pekné skončilo. Ja sa vrátim naspäť do školy a on si bude spievať. Je to ich sen, baví ich to, a zakázať mu, aby tam nešiel, a bol so mnou, by bolo dosť sebecké a hlúpe. S Lins. sme viedli konverzáciu, ešte ďaľšiu pol hoďku, potom sme zložili.
Spravila som si teplé kakao a sadla na terasu. Hviezdy žiarili, všimla som si, ako jedná padala. Priala som si niečo, aj keď na tieto veci veľmi neverím, ale pre istotu. Moje oči boli unavené, pomaly sa zatvárali, keď dole zazvonil zvonček. Z veľkou lenivosťou som ako tak zliezla na prízemie k dverám.
,,Čo sa deje?" Položila som mu otázku, pretože sme tam len tak stáli. Vonku bolo chladno a fúkal slabý vietor. Zatvorila som dvere, a posadila sa s ním na gauč.
,,Vrav.." Pozerala som naň ho prosebným pohľadom. Nechápem.
,,Proste to nevyšlo.. Prepáč, potreboval som len objatie.." Ponúkol mi úsmev.
,,Vieš, život je taký. Neboj sa, určite príde niekto kto si ťa zaslúži viac, Niall.." Objala som ho.
,,Myslím, že takú už aj poznám.." Úprimne sa mi zahľadel do očí. Nechala som otvorené ústa, a nevedela čo povedať.
,,Niall, mal by si už ísť, chlapci budú mať o teba strach.."
,,Ale ja nechcem, prosím aspoň ma vypočuj.."
,,Spusť." Povedala som stroho a oprela sa. Toto bude dlhé..
,,Neviem ako jej to povedať, Viem, že ma odmietne pretože.." Odmlčal sa a pokračoval.
,,Miriam ja ťa asi ľúbim.." Šepol po tichu. To nemal povedať, ja som ho brala za brata ako kamaráta, a on-on mi povie toto? Teraz mám čo robiť? Harryho milujem ale.. Žiadne ale!
,,Niall, ja-ja-ja, bože Niall.." Spúšťala som slzy. To čo povedal ma tak šokovalo, nevedela som zo seba vydať nič normálne.
,,Viem, len som to musel už povedať. Všetko bude tak ako do teraz. Miluješ Harryho a aj budeš, žiaden problém. Prosím prepáč mi to. Ono to prejde, predsa láska netrvá navždy..Alebo?" Naklonil hlavu ku mne.
,,Niall, nie. Prosím nerob to. Choď už.." Odstrčila som ho od seba. Čo som spravila zle? Prečo si radšej nenájde niekoho, kto ho bude ľúbiť.. Nemo sa postavil a odišiel. Do prázdnej tmy, a už teraz ukrutného dažďa. Sedela som takto, hodinu zo dve? Neviem, moje neustále premýšľanie, vyrušovali tykajúce sprosté hodinky, čo vyseli oproti, nad dverami. Po kakao som šla nad ránom, terasa sa prekypovala vodou, a prútené kreslá boli celé premočené. Hlupaňa, nemohla som prísť skôr a zobrať ich stade? A kakao? S bosými nohami som prešla po mokrých dlaždiaciach, schytila granko hrnček, a odniesla ho do drezu. Akákoľvek myšlienka ma bolela. Bolel ma celý človek, ale z psychickej časti. Nevedela som čo bude ďalej. Ako sa budem k nemu správať, a čo keď to zistí Harry. Nevládzem, prečo sa musí stále niečo diať. Vždy musí byť nejaký ten problém. Nebaví ma to, Boh mi pod nohy kladie nespočetné množstvo prekážok, a ja už čakám len na to najhoršie. Kedy sa prebudí dotieravá choroba, a celú ma zhltne? Neviem, možno zajtra a možno nikdy. Som mladá, život mám pred sebou, môžem študovať, užívať si života s priateľom, veseliť sa, smiať sa, a ja sa užieram. Nášteva baru s kamarátmi mi pomohla, ale teraz je zase všetko v riti. Nie, odchádzam, hneď zajtra. Nevydržím tu ani jeden deň. Oni tu už nebudú, ale budú tu spomienky, na chvíle prežité s nimi, alebo s nimi dvoma. Na hodinách odbilo sedem hodín ráno, vytiahla som hore žalúzie, odhrnulá závesy, a dúfala, že slnko zaplaví túto tmavú obývačku. Nie, síce slnko sa snažilo vyliezť, ale stále pršalo. Ešte stále bolo počuť kvapky, ako padajú na plechové parapety tohto domu. S priblblým úsmevom, som si spravila hrianku, a nechystala vyjsť von ani na terasu najbližšiu hodinu. Vyjdem až po Harryho telefonáte, že ma čakajú na letisku. Moje rozhodnutie sa zmenilo v okamihu, čo mi oznámil, že Niall nieje doma. Toto je blázon. Vytiahla som zo šatníka, modrý kabát, sivé gumáky, čiapku, šatku, kabelu a vyšla na ulicu. Musela som sa však vrátiť späť, keď mi v hlave doplo, že som nezavrela dom. Počúvala som štrngot klúč a novej peňaženky, ktorú som si stihla kúpiť. So starým telefonom som sa rozlúčila na dobro, keď mi chlapci kúpili, ako darček na privítanie vstupu do rodiny, iPhone. Čierny, nie biely. Čierny, tak ako bola teraz moja duša. Pretlkala som sa dažďom, a rozmýšľala ako sa teraz cíti. Čo som mu spôsobila, ale keď to nejde. Nemôžem, opustiť Harolda a to len preto, že Niall. V dome vládol chaos, všade pobehovali neznámi, ak tomu tam vyplakávalo malé bábo. Mladá ženská mi ho vtisla do rúk, že len na chvíľu. Ukľudňovala som ju, a chlácholila, že sa podobá na Nialla. Harry mi stihol vysvetliť, že sa volá Lux, a má viac followers ako ja. Sranda, je tak malá, a keď zistí ako pubertiačka, že ju prebaľovali britské populárne chlapčiská, to bude trapas. Sedela som s ňou v kresle, a ukazovala jej tri fotky dookola. Stihla som si vyfotiť Harryho, niečo v bare, a nové šaty, od mamky. Pamätáte ako som vravela, že neobsedí na jednom mieste? Nie, ona neobsedí na troch naraz! A to je už čo povedať. Vybrala sa do Paríža za tetou aj s Adamom. Babke vybavil niekto súkromný let naspäť domov. Neviem kto, ale určite to bol nelacný špás.
,,Niall sa našiel!" Zvrieskol s telefonom pri uchu Liam. Ďakovala som, že dostal rozum, a ukázal sa. Do hodiny stáli chlapci zoradení pred dverami s kuframi a pohmkávali si pesníčky, Louis dokonca spieval. Nikto si hlavu z toho nerobil, že Niall zmizol. Nikto to neriešil. Lux som ešte stále pohojdávala na rukách. Robili sme všeliaké zvuky a smiali sa na Paulových grimasách. Ponúkli sa, že ma zoberú na letisko v ich aute. Možnosť som odmietla, pretože pozerať sa do sklamaných očí plných modrého diamantu, by bolo pre mňa ako najhorší trest. Harry ma nechápal, ale neriešil to. Zviezla som sa s mladým párom a  ich dcérkou Lux. V letiskovej hale, stálo nie ledajaké množstvo faninienk. Prekvapilo ma, keď mali záujem aj o mňa, a to o spoločnú fotku mňa a Harryho. Spokojne sme zapozovali. Media boli slepé, keď si nevšimli všetky Harryho zamilované pohľady.
Už to prichádza, ťahajú ho odo mňa preč. Paul nervuje. Na letisko došla v poslednú chvíľu i Danielle, ta plakala hneď ako zbadala Liama...
 Objal ma, tak silno a vrúcne. Rukou som prehrabala tie dokonalé vlasy, a dýchala tú jeho vôňu. Pobozkal ma. Svojimi perami sa obtieral o moje, a šepkal do ucha tie najkrajšie vety. Zase som sa rozplakala. ,,Forever together.." Šepol, a pohladil srdiečko na mojom krku. ,,Yes.." Opäť sa prisal na moje pery, a prestal keď ním potriasol nadmieru naštvatý Paul. Pohladila som ho po tvári, a presunula sa k ostatným. Zaynovi som podala ruku, no ten to premenil na silné objatie. Takto som som sa objala s každým až prišiel rad na blonďáka, na krásneho írskeho škriatka. Podali sme si ruky, a ja som to nevydržala, hodila som sa mu okolo krku. ,,Niall prepáč.." Vravela som mu do ucha. ,,Žijem.." Zasmial sa. Paul už bol na pokraji nervového zrútenia, takže Harryho som už objala len tak, aby sa nehneval. Odchádzala som stamaď taká zmorená, no zastavila sa, pozrela hore nad seba, a hľadala najbližší let do Ria. Zajtra, och, povedala som si, že ešte dnes. Ako veľká otrava, som predbehla jedného, na prvý pohľad zlatého deduška, pri pulte, a pýtala sa na let. Povedala, že lietadlo letí, ešte aj dnes, ale bohužial je obsadené. Bola som otvorená každej možnosti, ako letieť, aj sedieť na záchodiku, len nech už vypadnem!. Za mnou už vybľakoval ten starý ded, a vyťahoval palaryzél. To som sa naštvala a jednu mu vlepila, opätoval mi ju, len silnejšiu a ešte drsnou rukou. Zasmiala som sa, a opäť sa venovala tetuške. Po polhodinovému vyjendávaniu, mi oznámila, že letieť môžem, voľné miesto je, ale pri tomto dedkovi. Tak teraz ma zasiahol šľak. Tento bielofúzatý dedko čo smrdí ako staré vypraté kraťasy v prevole, o môj bože. Súhlasila som, a utekala domov, nahádzať všetky veci do kufra. Tentoraz som tam hodila aj foťák, a neviem koľko ešte nepotrebných vecí. Desať minút som sa snažila zavrieť kufrisko, nedarilo sa mi, tak som zavolala Jeremiho. Ten mi pomohol a odviezol na letisko. Celá vynervovaná som vošla do lietadla, a sadla si k dedkovi. Rozprával mi o druhej svetovej vojne a mne šli puknúť bubienky.