Will see

Stala sa hrozná vec! 
Neskutočná.
Nečakanná.
Absurdná, pre mňa..
Nervy.

Zdochol mi notebook.

 Naveky, baterka tak zničená a uťahaná, že už sa nedokáže ani len zapnúť, posledný rok mi fungoval len na baterke a teraz?  Chudáčik mal štyri rôčky, maľučký, bielučký a hlúpučký... A všetky časti sú vo worde, najmenej do 19. Čo ja len budem robiť? Nevymyslím niečo nové, mám tam zápisky a písané poznámky ku krajinám, ich časový plán a všetky blízke fotky môjmu srdcu. Hmm? ...Priebežne vás budem informovať, že čo a ako. Blog sledujte i tak babuľky, možno prekvapím samú seba. Ale vy ste predsa zvyknuté na dlhšie čakanie, takže :3 nemal by to byť problém, kým zoženiem novú baterku. 

A teraz pár fotiek, ktoré vás možno prinútia siahnuť po čokoládke alebo nutellke. :-) 

Upokojuje, vlastná skúsennosť.

 

a niektoré potešia alebo spríjemnia chvíľky.

 

V poslednej dobe ma uchvátil Harry, ale tak inak doteraz. Nie niesom idiot ani žiaden blázon, žeby som bola platonicky zamilovaná. To nie. To je smiešne. Ja som len zistila, že obdivujem jeho tetovania a nesmierne som sa zamilovala akoby do jeho nového štýlu? Možno má len takéto obdobie, ale v každom tmavom tričku v každom  tom svojom výzore ukazuje, ako má rád tú tvrdú hudbu, ale nie tých uričaných bláznov, ale tú ozajstnú hudbu, nesmierne ho uznávam zato, že má rád Pink Floyd, nesmierne. Vážim si ho a celkovo páči sa mi tmavý Harry. Ako pôsobí uzavrete a je utiahnutý? Nepatrim medzi dievčatá, ktoré by riešili každé jeho stretnutie s nejakou mladou. Preboha aj on je mladý :-) určite mal toľko dievčat, o ktorých nikto nevie a predsa ho máme radi. Prosto aj on žije a fakt ho v poslednej dobe začínam mať rada ako človeka, nie ako manekína alebo ako toho sympatického. Prosto nie ako fanúšička ale ako človek, ktorý má pred ním obdiv. Len toľko, chcela som sa vyjadriť.

Babenky ak ste došli až sem! Uhhhhhhhhhhhm, ste báječné :-) inak dúfam, že ste si všimli, že som včera pridala časť, všakže? Ja len tak, pripomínam :D 

 Vaša Blue Dein xx

LIGHTS 15. -Divočina volá i mňa!-

 Všakže je to takto lepšie? Keď som milá i ja k Vám? Babuľky? Ďakujem za komentáre, nesmierne si ich vážim, každý jeden som si poctivo prečítala a aj vám na ne odpoviem :) .. Trochu som vás zrejme napla :D ale teraz to bude také miernejšie? Či? :D chudinka Am :) 
Ďakujem, vážne ste ma všetky potešili, neviete si predstaviť ako veľmi :) Strašne!! :D
No čo ako sa cítite? Ja sa nudím a moje vnútro zapĺňa nejaká tá divná prázdnota... Hmm.
Vaša Blue :) už trochu pokojnejšia s celkom príjemným pocitom na duši.




Kapitola 15. -Divočina volá i mňa!-
„Vstávaj!“ Kričal štipľavý hlas.
„Je čas! Hu-ha-hu-ha!“ Matne som si pretrela oči a hľadela na bláznov. Štyria chalani stáli oproti mne s pierkami na čelenkách a s červenými čiarami po lícach, stopy po po rúžoch. Zívla som si a nechápavo som pozorovala vraj dospelé tváre.
„Zoberte ju za nohy! Hu-ha-hu-ha, my dvaja za ruky hu-ha-ha“ Liam sa správal divo a prstom ukazoval na moje rozospaté ja.
„Prosím? Čo?“ Zhíkla som, keď pomaľovaný Zayn a Niall pristúpili k môjmu paplónu. Vydávali šialené zvuky a ja som začala mierne jačať, keď mi Liam držal jednu ruku a Louis druhú. Hompáľala som sa vo vzduchu a márne ich prosila, aby ma pustili.
„Dievčatá!“ Vrieskala som na ne, tie sedeli tiež celkom rozospaté na svojich posteliach a všetky sa chichotali.
„Opatrne cez tie dvere, hu-ha-hu-ha!“ Liam bol staroslivý, o to je útecha.. Presne keď Liam rozprával, mi Zayn odrel nohu o zárubňu. Prežije to.. Keď ma ladne položili na sivý koberec, Niall sa ku mne dostatočne priblížil a šatkou mi zaviazal oči.
„Prestaňte!“ Obháňala som sa rukami a kňučala, tí ma ani jedným uchom akoby nepočúvali.
„Ale, princeznička sa nerváči.“ Smial sa nahlas Louis.
„Znova ma unášate?“ Spýtala som sa bez chuti, keď som opäť pocítila, že som vo vzduchu. Ruky som si preložila na prsia, pretože ma niekto nosil na koníkovi. Tvárila som sa urazene a snažila sa dýchať cez šatku.
„Slniečko dole hlava! Zárubňa!“ Upozornila ma hlava podo mnou, podľa hlasu som spoznala, že ma nosí Zayn. Zohla som sa podľa pokynov a mierne sa zakolísala. Aby som sa udržala, reflexne som päty zabrdávala do pevného bodu, jeho hrudi. Zjavne ho to bolelo, lebo kňučal viac ako ja predtým.
„Už ju môžeš položiť. Hu-ha-ha.“ Louisov hlas bolo určite počuť široko ďaleko, po celom hoteli. Dotyčný podo mnou sa pomerne rýchlo znížil na úroveň svojich kolien, asi.. A mňa nadvihli a postavili na pevnú zem veľké ruky. Do nosa sa mi pomaly ale istotne dostával pach chlóru a ja som tušila, že niečo nebude v poriadku.
„Teraz nás pozorne počúvaj. Hu-ha-hu.“ Bol to Liam, to on ma ešte stále držal. Prikývla som na znak súhlasu a on pokračoval.
„Ty slniečko a ešte jedno slniečko máte za úlohu vyslobiť jeden druhého, ale musíte mať šatky na očiach a zviazané nohy. Niall.“ Lúskol prstami a mne sa sťahoval žalúdok. Niečim alebo nejakou šnúrkou alebo ďalšou šatkou mi zväzoval pevne členky a ja som bola v tú chvíľu rada, že som spala v teplákových krátkych šortkách.
„Čo to mám robiť?!“ Chrapľavý zamatový hlas sa ozval z niektorej strany miestnosti a ja som sa obzrela za sluchom.
„Vyslobodiť slečnu čerticu.“ Louisov hlas bol plný vysmievania, takého zdravého, ale keby som ho videla, možno by sa mu ušiel nepríjemný buchnát do chrbta.
„Ale budete vo vode!“ Náhle ma niekto drgol a ja som pocítila studenú vodu. Dostala sa mi do pľúc a ja som si spomenula na prvý deň u nich, kedy ma Harry vyslobodzoval z bazéna. Asi všetkým ušlo, že ja neviem plávať, teda nenaučila som sa to v škôlke ani v škole, prosto neviem. Každý chce žiť a ja som zrazu nemohla pochopiť, prečo sú takí odporní. Na svojich bokoch som pocítila teplé ruky ťahajúc ma hore. Záchrana.
„Žiješ?“ Pýtal sa vystrašený hlas a ja som slabo pokývala hlavou na znak nesúhlasu. Telo ktoré ma držalo pri sebe sa drkotalo od smiechu.
„Ušli.“ Prehodnotil po chvíľke, ako mi moje ruky položil na jeho pás, aby som sa udržala a tými svojimi mi stiahol dole šatku z očí.
Dívala som sa na mokrú tvár, posiatu kvapôčkami vody, ktoré mu krehko stekali po končekoch vlasov a niektoré sa vynímali na jeho tvári. Jeho pery boli červené, krvavo červené.
„Vyslobodil si ma rýchlo.“ Riekla som so smiechom ako ma posadil na kraj plaveckého bazéna.
„Nechať utopiť tak prekrásne dievčatko?“ Spýtal sa so smiechom a ja som si uvedomila, že som zas a znova to sedemnásťročné čisté dievčatko. Veľkými rukami mi rozuzlil fialovú šatku okolo členkov a ja som mu následne pomohla vyjsť z bazéna. Po hoteli sme zanechávali takto v noci mláky a obaja sme so smiechom spomínali na môj nepodarený útek, hneď v prvý deň u nich, nebolo to tak dávno, len sa mi to zdá. Pretože vzťah, ktorý je medzi nami je absolútne iný ako bol vtedy.

„Vy ste čo? Divé zvery z Marsu?“ Mohutný hlas kričal alebo presnejšie pán čelenka, ako sme vošli do tmavej izby.
„Tvoje vzdelanie je na úrovni Niallovej večere.“ Vystúpil z tmy Zayn a prudko sa usmieval. Chcel tým naznačiť Harrymu, že na Marse žiaľ život nie je? (-:
„Aha. A azda vy neveríte, že tam žije približne rovnaký kmeň imbecilov ako ste vy?“ Zahučal a svojimi prstami nahmatal moju ruku. Striaslo ma, keď som pocítila jeho mäkký dotyk.
„Nie. Mne sa skôr zdá, že keby tam žili ľudia s tvojim mozgom, nedokázali by si ani len utrieť riť po potrebe.“ Louis sa uškŕňal od ucha k uchu a mne prišlo na um, že ešte stále tu stojíme premočení.
„A mne sa vieš čo zdá?! Že si v pokročilom štádiu tehotenstva. Náladový. Nenajedený. Nervný. Povyšenecký a hlavne psychicky narušený.“ Harry sa veselo usmial na Louisa, ktorý len pokrútil hlavou.
„A mne sa vieš čo zdá? Že si dedo poprodukčných rokov, ktorý má  problém jedine so svojou prostatou.“ Louii zvysoka kašľal na zásady slušného správanie, presahoval medze a ja som len zívala. Avšak pán vtipálek pokračoval.
„Alebo si dedo, ktorého tak akurát trápi svokra, ktorá je už dlhé roky pod zemou!“ Chlapci naokolo zvýskli.
„Začína to byť ostré.“ Kývol nám Niall a už k nám pristúpil ďalší.
„Chlapci buďte k sebe dobrí.“ Žmurkol na nich Liam a pribuchol dvere. Otočila som sa a chytila prvé tričko, ktoré ležalo na pohovke. Prezliekla som sa a s tým najväčším zívotom som podskočila k posteli.
„Dobrú noc, teda už len dobré štyri hodinky.“ Zamávala som im a vliezla pod napodiv teplú perinu. Nevnímali ma a predpokladám, že ani nepostrehli, že som sa bola prezliecť v kúpeľni. Zúrili a riešili len seba.
„Dobrú!“ Odvetili pohotovo a hlavne značnou silou v hlase.
„Nemôžete ísť niekam inam?“ Vyhŕkla som zo seba, keď po desiatich minútach ešte vždy stáli predo mnou a s nasratými výrazmi.
„Nie!“ Zhíkli obaja a opäť sa naťahovali ako malí chlapci.
„Dobrú!“ Ozval sa jeden.
„Dobrú!“ Pritikal druhý.
„Papa.“ Zakýval mi a už ho nebolo. Že vraj papa.


„Aký to malo zmysel?“ Pýtala som sa Liama, keď som si naberala raňajky. Holým ramenom sa obtieral o to moje a neriešil moju prítomnosť. Vyzeral byť zamyslený.
„Hm?“ Otočil ku mne hlavu a díval sa na mňa so smutnými očami.
„Ale nič.“ Odpovedala som a s tanierom plným zeleniny som odkráčala ku prázdnemu stolu. Maskérky spali a chlapci sedeli pri stole šikmo odo mňa. Nechcela som byť v ich prítomnosti, netúžila som potom. Jediné čo som práve vtedy chcela  cítiť bolo ockovo objatie. Chýbalo mi.
„Čo sa deje?“ Prisadol si zvedavý Niall a ja som len pokrútila hlavou. Všetko na mňa začínalo doliehať i ich prítomnosť. Búšilo mi srdce a oči som mala vlhké. Fakt, že cestujem po svete s cudzími ľuďmi ma vyvádzal z určitej celkom rovnej dráhy. To, že som si to znova uvedomila a celkovú realitu, len toto ma nasieralo.
„Vieš čo sa deje? Všetko sa deje!“ Prudko som sa postavila a rýchlou chôdzou kráčala k východu tejto malej jedálničky.
Moje predstavenie vyzeralo zrejme hlúpo ale na tom mi vôbec nezáležalo. Chcela som len sedieť ockovi na kolenách. Chcela som len cítiť jeho ľútosť. Jeho objatie. Miesto toho sa za mnou rozbehli štyri hlavy.
„Choďte preč.“ Skričala som spoza dverí svojej izby a držala kľúčku, aby sa tu nedostali. Vyhovovalo mi, že tentoraz mám izbu len pre seba.
„Amia!“ Liamov hlas kričal a ja som zatiaľ rozvíjala svoje slzné kanáliky. Keď som už bola na pokraji síl, oni sa nevzdávali, čelo som si oprela o dvere, dlaňami hladkala drevo a plačlivo vzlykala. Zosunula som sa k zemi a so slzami čakala. Dnu nakuklo pár hláv, ktoré sa na mňa ľútostivo usmiali.
„Čo sa stalo, Am.“ Liam vošiel dnu ako prvý a okamžite konal. Zobral si ma na kolená a moju hlavu mi pritlačil do jeho voňavého trička.
„Prečo plačeš?“ Spýtal sa a ja som cítila, že mi vo vlasoch zanechával jemné božteky.
„Liam, nevidíš, že ju bolí to čo ste vyviedli v noci?“ Vo dverách sa zjavil, piaty, ten, ktorého som dozaista mohla považovať za svojho stúpenca. Chrapľavým ranným hlasom rozprával. Mal na sebe akurát rozťahané modré tričko a čierne boxerky, oči mal ako japonček.
„Dobre ránko, Am.“ Zakýval mi a ja som kývla hlavou nabok. Vošiel dnu a zložil zo mňa Liamove ruky. Surovo, akoby vzbĺkol. Opatrne ku mne nahol tie svoje a ja som prikývla. Kľakol si ku mne a vlastne i ku Liamovi a so svojimi rukami mi tie moje obmotal okolo jeho krku. Keď som ho ako tak držala, môj pás pritlačil k sebe. Načo som pocítila jeho brucho a pomaly sa snažil postaviť.  Podarilo sa mu dosť rýchlo.
„Chlapci dovidenia. Dievča potrebuje oporu.“ Držala som sa jeho krku a on mal na rukách ako výstavný kus. Všetci štyria na mňa hľadeli s pomätením v očiach a s určitou nechápavosťou. Nočnú hru asi brali ako žart.
„No practe sa.“ Zahundral a tí bez jedinej vety odkráčali. Keď sa dvere zabuchli, obrátil hlavu ku mne a usmieval sa.
„Amian, neplač. Prečo by mali tvoje slzy vyjsť na zmar?“ Opýtal sa krehko a opatrne si so mnou sadol na moju posteľ. Sedela som v krátkych šortkách na jeho holých stehnách a cítila teplo, ktoré sa odrážalo od jeho srdca.
„Ja už nevládzem.“ Šepla som a on mi rozpustil vlasy. Pozeral na mňa s úškrnom a vraj nenápadne si premeriaval moje nohy. Vlasy mu postávali ako chceli a on sa usmieval, šťavnato a príjemne.
„Prečo si tak mladá?“ So smiechom sa spýtal a ja som nechápavo pokrčila plecami.
„Predsa ty máš len devätnásť.“ Pousmiala som sa a on kývol hlavou.
„Vo februári už dvadsať.“ Žmurkol na mňa a následne sa zasmial, asi pri myšlienke na jeho vek.
„A ja vo februári osemnásť! Ha a potom vás môžem udať!“ Škodoradostne som sa zaškerila a on ma so smiechom prevalil cez neho na bielu podušku, ktorá zakrývala posteľ. Nakláňal sa ku mne a snažil sa svoje pery priviesť k úsmevu, miesto toho vytvárali divný úškľabok a mierne pokrivenie pier.
„Si tak nevinná.“ Vzdychol si a potom sa posadil. Díval sa na stenu.
„Čistá a krehká ako pierko na nebi.“ Dopovedal a tak sa ku mne obrátil, posadila som sa.
„No za to ty, si musel vystriedať toľko dievčat koľko ja ponožiek.“ Uškrnula som sa pre zmenu ja a on pokýval hlavou.
„Nie je to tak.“ Vzdychol si. Niečo ho znova ťažilo a ja som nedokázala prísť na to, že čo to bolo.
„A ako to je?“ Nahla som sa k jeho uchu, rýchlosťou svetla sa ku mne otočil a pevne ma chytil za plecia. Svojimi dlaňami mi skrýval ramená a hľadel na mňa s čiernymi očami. Zatlačil ma do perín a ja som sa naňho zdola dívala so strachom v očiach. On sa usmieval a dýchal zhlboka. Nad mojim telom sa týčilo to jeho. Mohutné a svalnaté.
„Nie je to tak ako si povedala a viac k tomu nepoviem.“ Pustil ma a ja som si znova sadla. Vyhrnula som si rukávy a zazerala na červené stopy na mojich ramenách od jeho rúk. Dole lícami sa mi spustili slzy a on sa na mňa prekvapene pozrel.
„Si to najkrajšie čo ma za celý život postihlo. Nenič ma, netrýzni ma. Lebo stačí tak málo a ja ti ublížim, zničím tvoju krehkosť.“ Vzdychol si a zahľadel sa na mňa s prázdnym výrazom v tvári.
„Ja ti to nedovolím.“ Kývala som hlavou na strany s mokrými očami a on sa rozosmial.
„Ty si vážne dievčatko, och moje dievčatko. A už neplač. Všetci ťa tu máme radi. Nebyť teba, tak sa nehádame to hej, ale ty si to naše malé sviežo. Chlapci sú blázniví a asi chceli vedieť, či by som ťa vážne zachránil i cez to, keby som bol sám ja v problémoch. Teda tak som to pochopil.“ Postavil sa s úškrnom a malými jamkami, ktoré mu vynikali na lícach.
„Teraz sa hlavne upokoj, donesiem ti notebook, napíšeš kamarátom a po prípade ti ukážem naše tajné fotky, o ktorých svet nevie.“ Tajuplne rozprával a ja som sa zatiaľ stihla rozosmiať.
„Sú aj také fotky, o ktorých nik nevie?“ Otvorila som ústa dokorán a on sa zasmial.
„Sú.“ Dvíhal obočie a sladko sa usmieval.
„Oh. To budú vážne tajné a hlavne zmysluplné fotky.“ Zachichotala som sa a on pokračoval.
„Nechceš vidieť Louisa ako behá s kovbojským klobúkom na hlave po ceste 66 so stádom kráv?“ So smiechom sa ma opýtal a ja som prikývla.
„To si pozriem.“ S chuťou som povedala a on rýchlo odbehol preč. Neskôr, keď som už v legínach a v krátkom tričku sedela nedočkavo na posteli sa dvere otvorili.
„Kuk.“ Dnu nakukli štyri tváre.. Usmiala som sa a oni s lakocinkami vošli dnu. Posadali si naokolo a ja som sa len smiala na ich poznámkach a priblblých rečiach, v ktorých komentovali moje legíny, naťahovali sa, čo tie biele ornamenty znamenajú. Jediný Liam to neriešil, tomu nebolo do reči vôbec.
„Ale vás sa tu namnožilo.“ So smiechom a hlavne s notebookom pod pazuchou vkročil dovnútra Harry.
„Potrebujem s tebou rozprávať.“ Ozval sa po minútach ticha Liam a svoj trpezlivý pohľad upieral na Harryho.
„Teraz? Je to súrne?“ S povzdychom sa opýtal a Liam prikývol. Pán čelenka mi doniesol notebook na stehná a povedal mi čo v akom priečinku nájdem. Poza určité veci by som nemala chodiť, lebo si dokáže pozrieť históriu mojej zvedavosti, povedal. Rozhodla som sa, že poslúchnem čo robím málokedy.
„Ukážem ti, čo musel Harry pretrpieť na svoju osemnástku.“ Hovoril so smiechom Niall ako si bral notebook k sebe. Po neuveriteľne smiešnych a hlavne zábavných videách sa dnu vrátili už dve zachmúrené tváričky.
„Čo sa stalo?“ Spýtala som sa kučeravého vysokého chlapca. Pomaly vydýchol a tak odpovedal.
„Nič.“ Asi si myslel, že sa usmieva. Zvyšnú hodinu, ktorú u mňa strávili sa tí dvaja absolútne neusmievali. Že vraj pracovná prepracovanosť.


Liam

Musel som mu povedať, že zabíja dve osoby jedným razom. Že je nevychovaný sukničkár, ktorý nedokáže robiť nič iné, len flirtovať so ženami a krásť im srdcia. Nemôžem uveriť, ako môže byť niekto takýto sviniar. Presne to správne slovo preňho, sviniar. Toľkokrát som si povedal, že jej Harry neublíži. Toľkokrát som bol presvedčený o jeho intelogencii.
„Ty vari nevidíš, že dievča je tebou celé pobláznené?“ Spýtal som sa s nervami v koncoch a on svoje oči upieral na stenu. Nereagoval na moje zúfale pokusy o to, aby mi aspoň chvíľu venoval akú takú pozornosť.
„Nedovolím, aby si jej ublížil. Ona nesmie trpieť. Buď sa okamžite rozídeš s Julie, alebo prisahám Pánu Bohu! Rozpoviem jej o tvojej Julie a poviem jej veľmi jasne, že si zadaný.“
„To nespravíš.“ Usmial sa, mysliac si, že som mäkkýš a že nedokážem ublížiť. Namieril som si to k dverám a už keď som som svoju spotenú dlaň prikladal na kľúčku vbehol predo mňa.
„Prestaň. Liam sám vieš, že mi to všetko nie je po chuti.“ Zamľaskal a perami si zvlhčil pery.
„Fajn. Mal by si vedieť predsa, že vzťah je záväzok a nie ešte baliť nič netušiace dieťa..“ Pokrútil som hlavou rozmýšľajúc nad mojou Danielle. Kto vie, kde je? Čo práve robí? Čo keď jej hľadí do oči niekto zvodný a ona podľahne? Nie, moja Danny taká nie je.
„Liam tak či tak, myslím, že aj sama Julie nemohla vydržať bez horúcej postele a sám som presvedčený o tom, že ma niekym vystriedala no i cez to sa bude hrať na moju priateľku.“ Pošúchal si oči a čakal na moju odpoveď.
„Snáď je aspoň ona dostatočne rozumná a nezahráva sa s cudzími citmi.“ Usmial som sa a on mykol plecami.
„Pozri Julie ma vždy uspokojí. Mám ju rád ale ja prosto neviem... Liam... Pomôž mi. Amian je mladé kúzlo.“ Chrbtom ruky si utieral pot z nervozity po čele.
„Nedokážem pochopiť tomu, čo ťa priťahuje na jej bezbrannosti a na tom, že je čistá.“ Vydal som zo seba riadny povzdych.
„Tu nejde o to. Dobre, čiastočne áno. Ale ona ma priťahuje aj z inej strany. Jej srdce. Jej hlas, Liam to ako na mňa pozerá už len to je pre mňa ako balzam na dušu.“ Hovoril, náhle sa zastavil a potom zmenil svoj názor ale len z časti.
„Nie, mňa bolí jej čistota. Liam ona je tak krehká. Bože, prečo som až teraz zistil, čo je to tá láska?“ Chlapec sa nám pomiatol.

LIGHTS 14. -Dnes večer si pre mňa žena-

Kapitola 14. -Dnes večer si pre mňa žena..-

Ďakujem moje krásne. Potešili ste ma a aspoň trochu naspeedovali. Ja sa nehnevám a na teba už vôbec Bebs :)* ..Ja len vravím, že som bola smutná, z toho, že som vlastne videla čísla pri otvorených kapitolkách komentáriky len od mojej Peťky, ale i tie sú nad zlato ((-: … Moje dievčatká! Hurá, konečne vás tak môžem osloviť. Ja len, že sa bojím toho, že táto poviedka sa Vám bude páčiť menej ako More Than This.. Predsa bola prvá a bola by som rada, keby táto mala väčší úspech ale čo je prvé to je prvé :) Asi tak. Pretože k Mtt, budem mať vždy srdce horúce lebo sama som sa cítila ako keby som bola časťou Miriam (čo začínam dosť pociťovať i pri Am) a doteraz mi vyhŕknu slzy, keď si na ňu spomeniem. Neviem, je to pre mňa bolestivé, hlavne keď som prednedávnom napísala epilóg. Poviem to priamo, je brutálny. Prosto, smutné. Ako viem, že Mtt som zakončila poslednou kapitolou šťastne ale to sme ešte nedošli k záveru epilogu a preto sa chcem opýtať, či vôbec má zmysel pridať epilóg a pliesť Vám hlavy ešte s More Than This. Či ste tu kuriatka niektoré zvedavé alebo prosto riešime len LIGHTS. Keby ste vyjadrili svoj názorik? Hmm? :D Veľa chcem, pripravím aj anketu, keď budete príliš lenivé na ťuknutie: “komentár“ .. Avšak ak by ste čo i len náhodou boli poslušné a napísali, áno chceme alebo opak :) Tak nemusím robiť takéto somarinky :) Vopred ďakujem kuriatka. :-) P.S. Sunny darling! Musím ti spraviť tú reklamu, i keď myslím, že u mňa ti veľmi nepomôžem :P vidím, že sa ti to pekne rozbieha, držím prsty. Like tebe!xx

Ešte ku LIGHTS a k mooojej ťažkopádnej mysli O.o

Časť. Je tu. Tieto dva odseky, tam je niečo zhrnuté a v tom, že Tajomný večer, tam je skrytá vášeň :-) Viac zo seba nevydám. Nedokážem to. Chcem si ľahnúť. Vypnúť centrum v mozgu, ktoré sa snaží premýšľať nad kruto osobnými vecami. Len ležať. Len klipkať viečkami a nevnímať. Aspoň chvíľku. Malinkú. A nevracať sa tak rýchlo do reality. Žiadna fyzika. Žiadna Matika, žiadna debilná stupídna idiotská kreténska škola... Vaša. Blue. Dein. Shadow. xx

Amian

Španielsko

„Madrid volá!“ To boli slová, ktoré vyšli s Niallovych úst ako sme vychádzali z lietadla. Nikdy sme necestovala a nevídala krajiny zhora. Pohľady, ktoré si zapamätám naveky. Dráždili ma a zbudzovali vo mne nedočkavosť a značnú horlivosť, ktorú som si dosť užívala. Usmievala som sa sťa divoch a neustále sa lepila na malé okienko.

V tomto úžasnom meste plnom jeho vlastného pôvabu sme ostali približne štyri dni. Obývala som izbu s Marphy a Looren. U Paula som sa snažila presadiť ideu demokratizmu a natĺcť mu do polo plešatej hlavy, aby aj dievčatá a ostatných členov štábu ubytoval do lepších podmienok. Dovoľovala som si veľa, viem, na to, že som k nim patrila sotva necelé dva týždne ale nedalo mi to. Tie ženy prešli utrpením, ktoré skrývali vo svojich srdciach a nikto si neuvedomoval, že aj im treba poskytnúť aspoň priemerné podmienky.

„To sú len vyššie výdavky!“ Nerváčil sa a strúhal na mňa zamračené pohľady. Jeho červená nafúkaná tvár a brucho nám spríjemňovali dni a prinášali smiech. Vždy keď ráno pri raňajkách kráčal ku svojmu stolu venoval mi pohľad z miernymi nervami. Chlapci behom sekundy spustili smiech. Ich tváre sa smiali a svietili. Ich vyčesané vlásky a dokonalé papučky.

„Nemyslel som si, že s príchodom ženy na ich palubu sa tu prinesie aj mierna diktatúra, ktorá mi bude diktovať ako vytvoriť demokraciu!“ Tóny jeho hlasu skákali do rôznych polôh a jeho stres bol tak veľký, že mnohokrát jeho poznámky nedávali žiaden zmysel.

Tu, v tomto meste som zažila premiéru. Šla som s nimi do rádia a sledovala ako odpovedali na otázky dievčat. Vždy, každej ktorá bola zvedavá a mala tú odvahu opýtať sa niečo sa na ňu veľkoryso usmievali. Avšak nevhodný okamih prišiel vtedy, keď na mňa jedno dievča ukázalo prstom a spýtalo sa na mňa. Samozrejme, že im to, tým fanúšičkám asi neprichádzalo normálne, kedže som sedela na drevenom poschodí nad nimi, kde bolo štúdio, opierala sa o ruky a hľadela dole na nich. Chlapci mali asi pocit, že ich fanúšičky nemajú jastrabie oči. Mýlili sa. Niall s úsmevom oznámil, že si dajú prestávku a všetci sa razom napili mineráliek, ktoré mali položené pri stoličkách. Nie, oni sa nenapili ale oni ich do seba liali celé! Potom im už do reči nebolo, pretože dievčatá sa chceli dozvedieť kto som a tak ma musel Frankie vyviesť z miesta činu až do auta, kde som čakala kedy skončia.

S Madridu sme sa presunuli do Andory, kde chlapci okrem koncertov usporiadali aj miestnu autogramiádu. Zas a znova som musela byť ukrytá. Hrala som sa so Zaynovym telefónom a vyzváňala každému jednému. Spoza plagáta, keď som občas vystrčila hlavu všimla som si, ako pod stolom držia ruky na predných vreckách riflí a vždy keď im mobil zavibroval sa začali smiať a hľadali súvislosti v tom, podľa akého poradia vytáčam ich čísla. Chichotala som sa, keď Zayn sa rozčuľoval koľko bude platiť. Viem, že som robila somariny ale v ten čas som nemala nič lepšie na práci. Nudila som sa... Avšak, keď som sa mu hodila okolo krka, zmäkkol. Bola som ich malé dievčatko. Samozrejme, že nás lietadlo odnieslo aj do prekrásnej Barcelony.

Taliansko

Rým

Konečne som z tašky vytiahla fotoaparát teda môjho Toffa a mala tú možnosť vyfotografovať si mesto. Kým chlapci vyspevovali mlado letím slečnám, ja som sa túlala po meste s rozkošným dievčatkom a jej ockom. Volá sa Lux a nesmierne rada papá zmrzlinu a spieva si. Okamihmi mi pripomína moju Jamie, avšak táto je o čosi staršia.

Dokonca som mala tú možnosť ísť na výlet s jej rodinkou. Nechcelo sa mi vysedávať v šatni a čakať na päť spotených exemplárov. Neťahalo ma to. Nepriťahovalo. Nevzrušovalo ma to.

A po večeroch som sedávala s dievčatami po kaviarňach a občas bola pri nich, keď telefonovali so svojimi rodinami. Chýbala mi tá moja ale vždy som sa cítila lepšie s nimi všetkými ako s mojimi pokrvnými rodičmi. Bolelo ma, aká je pravda.

Tajomný večer

„Neoblečiem si na seba žiadne šaty!“ Zúrila som pred Liamom, ktorý na mňa pozeral rozpačito.

„Dievča a čo chceš ísť vo vreci?!“ S nadvihnutým obočím sa spýtal. Bolo to smiešne..

„Nie večerné. A už vôbec tie opätky! Spadnem.“ Zúfalo som hľadela na výbavu, ktorú mi priniesol Liam z nákupov, ktoré absolvoval len kvôli mne s našimi, našimi ako našimi stylistkami. Keby som vedela, že v tom majú prsty priklincovala by som ich o stenu.

„Na koberci máme byť presne o hodinu. Prestaň sa tu hrať na päťročnú a obleč si ich.“ Vybehol na mňa a ja som so strachom stiahla šaty k sebe z jeho rúk, ktorými by ma zrejme najradšej rozdrapil. Bruškami prstov som prechádzala po ligotavej indigo modrej látke večerných pomerne krátkych šiat.

„Za desať minút sa naučíš chodiť na opätkoch.“ Pozrel na hodinky a potom na mňa.

„Nie, tá platforma je... obrovitánska. Liam prosím nenúť ma.“ So psími očami som hľadela do tých jeho psích a pociťovala v hrdle gundžu strachu.

„Po koberci pôjdeš po Niallovom boku. Na verejnosti budeš predstavovaná ako jeho priateľka.“ Usmial sa a napravil si motýlika na bielej košeli. Rozprával so mnou, ako keby všetko bola samozrejmosť.

„A keby som..?“ Nestihla som sa ho opýtať.

„S Harrym to nepôjde, je to komplikované.“ Pokýval hlavou a ja som zvesila plecia. Keď sme raz boli prejsť večer po meste a Harry si ma stiahol k sebe a rozprával sa so mnou, Liam vtrhol medzi nás a odniesol ma k Niallovi. Obidvaja sme sa na tom smiali ale dôvody prečo sme nemohli pri sebe ani len kráčať, keď mi dával Harry pocit bezpečnosti som nechápala.

„Ukáž svetu, že si mladá žena.“ Brnkol mi do nosa a obrátil sa na cestu preč.

Sedela som pred zrkadlom, ktoré bolo ozdobené svetielkami ako v tých slávnych filmoch a dívala sa na seba. Nie som pekná, zďaleka. Moje oči sú čierne ako moja duša, moje pery majú tvar srdca, síce sú plné ale popraskané, moje uši mi niekedy postávajú ako malé satelity. Vlasy mi vždy lietajú na všetky strany a keď ich mám náhodou zopnuté, skoro všetky pramienky okolo tváre sa mi zvyčajne vykradnú zo zovretia gumičky a postávajú si, nepomáhajú mojim ušiam. Moje čelo nie je široké ani veľké, pretože mám vlasy husto posadené. Celkový tvar mojej tváre je akoby oválny? Nemám hlavu ako kapustu ale nie až tak pretiahnutú ako je čínska kapusta. Nie som stelesnením žiadnej bohyne, žiaľ.

„Si krásna.“ Zahľadela som sa do zrkadla a zbadala za sebou Niallovu hlavu. Pozeral na mňa ako som stála pri druhom o mnoho väčšom zrkadle a snažila sa na sebe udržať pohľad. Práve teraz som o sebe dudrala a príde tento a povie niečo také?! Šaty boli slušné a myslím, že dostatočne elegantné a spoločenské. Tmavá ozaj tmavá modrá farba a látka na dotyk ako nočná hodvábna košeľa.

„Ďakujem.“ Slušne som poďakovala, keď sa mu na tváričke usídlil úsmev.

„Avšak neviem chodiť v tých topánkach.“ Pozrela som sa dole a vykrivila nohu a pozorne si obzerala čierne dlhé opätky.

„Keby niečo, zachytím ťa.“ Zvodne na mňa žmurkol a obaja sme sa rozosmiali. Prešiel od dverí dovnútra šatne a pridržiaval sa operadla stoličky, na ktorej som pred chvíľou ešte vysedávala.

„Hovoril som ti, že budeme mať zastávky s večernými spoločenskými akciami.“ Šepol a ja som venovala udivený pohľad. Najprv mi to nedochádzalo, musela som sa rozpamätať.

„Oh, už si spomínam.“ Pousmiala som sa keď sa jeho postava priblížila k mojej. Jeho ruky ladne pristáli na mojich malých bokoch a on sa usmial.

„Som rád, že dnes večer budeš moja partnerka.“ Zasmial sa a tak zo mňa spustil ruky. Obaja sme nervózne vydýchli a ja som vedela, že už nič nebude také ako bolo na našich prvých súkromných raňajkách na ich terase.

„Môžeme ísť?“ Spýtal sa opatrne, prikývla som. Nastavil ruku a ja som skúšajúc prešla k nemu v nových topánkach.

„Si rodený talent.“ Zasmial sa mi do ucha a ja som si len vzdychla. Kráčali sme cez chodby a stretávali ľudí zo štábu. Nechcelo sa mi prekračovať v topánkach a tak som sa vyzula, Niall nechápal a ja som mu to musela objasniť.

„Pohodlie nadovšetko.“ S úsmevom od ucha k uchu som oznámila a on sa len rozosmial. Následne sme vošli do šatne, kde nás čakali dievčatá s kozmetikou. Chalani sedeli v malých kresielkách, vyobliekaní a už hotoví.

„Slniečko! Poď sem, urobím ti vlasy.“ Zavolala Looren a s Harrym sme sa obaja obzreli. Kráčala som k nej vyzutá zatiaľ čo Harry sa na ňu díval s miernymi nervami.

„Koľkokrát som hovoril, aby ste ma nevolali slniečko?!“ Jeho chrapľavý hlas sa ozval po celej menšej miestnosti a všetci mu venovali prekvapivé pohľady avšak on so svojou rečou pokračoval.

„A vôbec, čo mi chceš spraviť s vlasmi! Sama vieš, že mi budú stáť tak ako budem chcieť ja.“ Dominantnosť v jeho hlase bola zreteľná až príliš aj sama Looren ostala stáť ako obarená.

„Kričala som na Amiu.“ Pozrela naňho s nadvihnutým obočím a venovala mu pohľad nechute. Ten očervenel a ostal s mobilom v rukách nehybne sedieť. Následne opustil šatňu s pribuchnutím dverí. Keď ma dievčatá chystali nakrémovali napudrovali pleť, maskarou mi predĺžili riasy a s čiernou linkou čarovali okolo očí, naniesli farbu na obočie a postupne vytrhali každú nerovnosť, okolo seba som mala množstvo krémov a sama som tomu nerozumela. Predĺžili mi vlasy a ja som s ťažkosťou hľadela na pramienky, ktoré nepatrili mne. Potrebovali ich, aby mi zhrubol trochu iný vrkoč, ktorý mi mal visieť na pravom ramene. Vlasy boli hebkejšie ako tie moje a ja som sa čudovala, kto vie z akej ženskej ich zobrali. Keď sa dnu vrátil Harry a hľadel do zrkadla na mňa s menším prekvapením a údivom pocítila som v tvári červeň. Stál tesne za mojou stoličkou a teplými dlaňami mi držal holé plecia. Chlapci tomu nevenovali pozornosť, nudili sa a tak svoje mysle orientovali na hocijaké technológie, ktoré ležali na stolíkoch okolo nich. Smiali sa a kŕmili sa pukancami.

Z ničoho nič z vrecka na čiernych nohaviciach vytiahol ligotavú striebornú retiazku s malými očkami. Svietila, žiarila. Precízne zapletený vrkoč mi prehodil na ľavé plece a mäkkými prstami sa dotýkal pokožky okolo krku. Cítila som, že som červená horúca ale jeho dotyk ma zohrieval väčšmi. Usmieval sa ako ryba na suchu. Ako skončil s provokovaním zapol mi retiazku, ktorá bola chladná a jemne spadla do priehlbinky pod krkom. Zohol sa a jeho tvár bola tesne blízko mojej. Jeho vlasy ma šteklili ale ponúkali mi svoju vôňu. Boli čerstvo umyté a jeho oči svietili ba viac ako retiazka, ktorá mi skrášľovala dekolt.

„Prečo som ju dostala?“ Dotkla som sa striebornej tenučkej retiazky a on sa uškrnul.

„Muži nemôžu ženám kupovať dary len tak? Pre ženské potešenie?“ Spýtal sa s hravým smiechom a ja som na prázdno prehltla. Labužnícky tón hlasu a tá jeho istota. Zabiť ho.

„Si najkrajšia žena, ktorú poznám.“ Zalichotil mi zatiaľ čo som horela. Zabiť ho!

„Nie som náhodou dievča s s červenými lícami?“ S odvahou som sa opýtala a hlavu otočila na bok. Tvárila som sa hrdo hľadiac niekam inam, zatiaľ čo svoj nos obtieral o moje líce.

„Dnes večer si žena s tými najvášnivejšími a najhorúcejšími lícami.“ Zašepkal mi do ucha a následne svoje mäkké pery položil na miesto pod uchom. Vrela som, nebyť plnej miestnosti a všetkých maskériek, ktoré nás potajme sledovali, nahla by som sa k jeho perám a skúsila ochutnať jeho bozky. Avšak hlavu som vykrútila ešte viac a jeho bozky potichu mizli. Narovnal sa, bielu košeľu si zastrčil do nízkych úzkych bedrových tmavých čiernych nohavíc. Díval sa na naďalej do zrkadla, zatiaľ čo ja som uhíňala pohľadom. Stačila by chvíľka a ja by som neodolala.

Po červenom koberci som stála po Niallovom boku, ruku mala prevesenú cez jeho biely rukáv saka, ktoré mu zdobilo hruď. Ostatní chlapci kráčali sami, len my dvaja s Niallom sme šli za ruku. Pred fotografmi sme sa mali usmievať a ja som sa bála, že ma rodičia spoznajú, Becky často pozerávala bulvárne správy zatiaľ čo mama sedela pri nej a lakovala si nechty.

Bruchom mi prechádzali rôzne pocity a ja som sa cítila ozaj vystrašene. Dokonca som stála medzi chlapcami na niekoľkých fotkách, z jednej strany pri Harrym a z druhej strany pri Niallovi. Keď som ich sledovala, zistila som nespočetné množstvo rozdielov medzi nimi dvoma. Len svojimi očami boli od seba rozlišní a to nehovorím o ich povahách. Celý čas čo som trávila s Niallom, som sa zabávala, každú minútu spoločného večera bol milý zdvorilý a najmä ohľaduplný. V kinovej sále sme mali čestné miesta a vedľa mňa sa umiestnil ten, ktorý mi len tak daroval retiazku. Celý film mi šuškal do uší hanebné veci a vravel mi ako mi to sekne. Niall sa za každým naňho mračil, totiž šepkať do tak veľkej udalosti sa veru nepatrilo. Po premiére sme mali miesta v reštaurácii a mňa bolel chrbát z toho, ako rovno som musela sedieť. Po nekonečne dlhej večeri nás konečne odviezli na hotel. Zhodila som sa na posteľ a vypľula zo seba dušu. Zaspala som ako malé mláďa v lone matky divočiny. Zničená a čiastočne vystrašená.

„Vstávaj!“ Kričal štipľavý hlas.

LIGHTS 13. -Trýznia ma myšlienky o nej-

Kapitola 13. -Trýznia ma myšlienky o nej-

Ja vás už zrejme asi vôbec nebavím. Pomaly ani jeden komentár. Kde sme to? Mňa porazí. Čo mám pridávať časti v pravideľnom intervale?! To sa nedá. Po ďalšie, raz som vás už prosila, aby ste sa podpísali všetci tí čo to čítate. Nie. Ignorácia. Hanba. Moja i Vaša. Som smutná :(

Nebaví vás môj štýl písania? Že do každej časti vkladám kúsok seba a snažím sa mať to mierne? Lebo tí chlapci sú takí v mojej hlave. Ja nedokážem písať tak, že každá veta má v sebe humor a všetko je mierne sarkastické. Rada čítam také veci ale zase čo je zlé na tom mojom? Nepáči sa vám to? Ja musím všetko opísať. Všetky detaily, prosto všetko. Ale keď sa vám to naozaj nepáči, tak stačí napísať. Prestanem písať túto poviedku, LIGHTS. Keď vás to ozaj nebaví a nechce sa vám to čítať. Stačí napísať jedno slovo. Jedno slovo, len jedno a viete čo to slovo spraví?.. Zmení všetko. Od základov, fakt.

Podpíšte sa všetci, ktorí čítate túto poviedku. Prosím. Vážne. Všetci. Všetci. Všetci

Ak nie, poskytnem veľmi zlé opatrenia. Budem taká brrr a wrrr. A potom uvidíte vy moje, ani neviem či ste moje, lebo ani napísať neviete … :( viem, že nie každý má čas ale keď máte čas na to, aby ste si prečítali kapitolu tak ďalšie tri minúty vás nezabijú!!!!! :-)

Takže, šup šup. Najprv prečítať a potom komentovať, pre mňa za mňa aj anonymne. Haha, please.

A keby sa vyskytla nejaká ta pripomienka, napísať velice rýchlo. Alebo nápad! :D I love you, vy nezbedné kuriatka!!!

Blue. Hysterická zo strašne nízkej návštevnosti a hlavne z komentovania. Ako fakt. Som smutná, ja Blue Dein!):

Amian

Odlietali sme neskoro v noci. Po jednej ráno ma zobudila uťahaná Marphy a vravela, aby som sa rýchlo zbalila. Vyrušila ma s tvrdého spánku a ja som ostala na chvíľu mierne vyvedená, z vtedy aktuálnej situácie. Posadila som sa a vnímala ako naokolo dievčatá pobehujú pod tlmeným svetlom z lampy, smejú sa a balia si veci.

„Anjelik. Večer sme ťa chceli zobrať na premiéru ich filmu, spala si.“ Nakláňala sa ku mne Marphy a dávala mi veci z nočného stolíka na kopu. Ich reči som nebrala vážne a nemala na ne náladu.

„Kam ideme?“ Opýtala som a zívla si. Mala som chuť skryť sa pod červenú perinu a preniesť sa naspäť do ríše neškodných snov.

„Do Madridu. Ponáhľame sa. Amia obleč sa, rýchlo.“ Poháňali ma ostatné a ja som len s povzdychom kráčala do kúpeľne, kde na poličkách svietili už len moje hygienické potreby.

„Kefka, šampón.“ Nahlas som si vravela a ťahala veci z matnej sklenej poličky.

Keď som sa vrátila do izby, všetky boli už pomaly preč. To ma vyľakalo.

„Amia, čakáme ťa na recepcii. Do desiatich minút nech si dole.“ Povedala mi Looren a už s batožinou na pleci vychádzala z izby.

„A čo..?“ Nedopovedala som. Nemohla som, ale ani nemusela. Odišla. Ja som tu stála dívajúc sa na ustlané postele, so strachom. Nevedela som poriadne, čo sa dialo. Čo. Bola som mimo tejto veci.

„Ammi. Zlatko, už si hotová?“ Do izby zrazu vošiel Harry s taškou na pleci, ktorú potom položil k dverám. Zľakla som sa. Jeho príjemný a milý tón hlasu ma vyviedol z miery. Čo sa mu stalo? Už sa upokojil od rána?

„Nie a nie som tvoje zlatko.“ Naduto som povedala a on sa zasmial. Jeho tvár sa tešila.

„Keby si bola.“ Usmial sa a v koženej čiernej bunde kráčal k mojej posteli a veciam.

„Prečo ešte nie si zbalená?“ Spýtal sa a ja som mu rýchlo odpovedala.

„Lebo som sa vstala zhruba pred niekoľkými minútami.“ Vzdychla som si a unavene sa posadila na perinu.

„To ťa zobudili až teraz?“ Prekvapene sa opýtal a ja som prikývla.

„Preboha, veď po príchode z rádia na obede sme sa dohodli, kedy odchádzame. Ako, že ti nedali vedieť?“ S úsmevom sa spýtal a prisadol si. Nahol sa ku kufru od Liama a vkládal do neho veci rozložené okolo postele.

„Nebola som na obede. Celé poobedie som prespala aj večer a prespala by som aj túto noc, keby..“

„Budeš si musieť zvyknúť. Z hotelov odchádzame zásadne len po nociach. Choď sa prezliecť, ja ťa zbalím. Tu máš veci.“ Do rúk mi hodil krátke kraťasy a ja som naňho pozerala vyjavene.

„Mám zmrznúť?“ Spýtala som sa so smiechom a on sa začal smiať tiež. Tešilo ma, že sa tešil on. Že sa mu na tvári velebil úsmev.

„Nie, prepáč. Vyber si ty. Nevyznám sa v týchto veciach.“ Usmial sa a ja som podišla ku kufru. Vytiahla som z neho obyčajné tmavé rifle a nejaký hrubý sveter od Liamovej Danielle.

„Ráno sa roztopíš.“ Začal sa smiať a ja som si ešte rozhorčene z kufra vytiahla tenké šaty a svetrík na zajtrajší deň.

„To je lepšie.“ Úsmev mu zapĺňal celú jeho tvár.

Vystúpili sme z výťahu a ja som nasledovala Harryho. Šla som v jeho pozadí, držiac ho za zápästie. Nedržala by som sa ho keby som videla na oči. Ja som pre zmenu za sebou ťahala kufor a on mňa. Jeho telo, jeho ramená a jeho batožina ktorá mu visela na pleci mi zabraňovali k výhľadu na ostatných, ktorí hádzali svoje pripomienky ako paradajky do umelca, ktorý sa svoje vystúpenie a svoju rolu snažil stvárniť čo najlepšie. Avšak publikum bolo neochotné vypočuť si jeho námety a výhovorky.

„Čo ti to tak dlho trvalo?! Čo si si holil tie tri chlpy pod pazuchami?!!!“ Louis sa zničene opýtal, keď som vystrčila spoza Harryho chrbta hlavu, aby som ich uvidela. Zarazil sa. Usmial sa. On, i on, i ten i tamten. Všetci sa pousmiali a prestali mu to vyčítať. Akoby behom sekundy z nich opadol všetok ten hnev. Harry ku mne otočil svoju hlavu a venoval mi mierny úškrn. To nás už Paul poháňal ako stádo kráv k východu hotela.

„Hrdličky?“ Opýtal sa Louis a ja som behom sekundy pustila Harryho teplú ruku, ktorá ma doteraz viedla.

„Čo je? Hanbíš sa za to, že ma držíš?“ Zastavil. Môj vodca, ktorý udával smer a držal ma bezpečí, zastavil. K môjmu uchu sa naklonila Harryho hlava a ja som len rázne kývla hlavou. Zobral to po svojom a preplietol naše prsty. Pomerne dlhší čas som hľadela na jeho veľkú ruku, ktorá skrývala tú moju. Svojim láskavým pohľadom ma ubezpečoval, že všetko je v poriadku. Keby, som nebola vyčerpaná ako stará deva a keby som nebola vyrušená zo spánku a keby som bola schopná racionálne vnímať, nenechala by som ho, aby skryl moju ruku do tej jeho veľkej, plnej príjemneho tepla a jemného dotyku. A možno áno? Keď som bola s ním cítila som sa ako človek, ktorý bol ozajstným človekom, plný citu a vnemu. Vždy sa na mňa usmieval, vždy sa ku mne správal ako chlapec, ktorý bol mierne drzý a dosť výbušný ale vynahrádzal si to svojimi jamkami, ktoré sa mu usídľovali na tvári, keď sa usmieval.

Harry

Ako môžem skoro zo dňa na deň zmeniť teóriu? Reálne, veď to sa nedá! Ako môžem zmeniť svoje plány o svojom správaní? Nedokážem sa k nej správať krivo a už vôbec nie pred chlapcami. Poznajú ma a vedia, že nenechám ženu samú v chvíľach keď potrebuje pomocnú ruku, čo i len kvôli maličkostiam. Keď som v spoločnosti toho krehkého pohlavia, nemôžem sa správať ako chňup ale vždy pomôžem.

Prečo sa taktiež cítim beznádejne hlúpo a bezmocne? Viem, že to Julie zistí a viem, že to Amian zistí tiež. Neviem čo budem robiť. Prosto nedokážem vo svojej hlave vyvinúť normálny poznatok. Ja to dievča poznám sotva týždeň a niečo a snažím sa ju zbaliť, snažím sa ju očariť. Snažím sa, aby si ma to nejaké sedemnásťročné dievčatko všimlo. Doma mám dvadsaťpäťročnú skúsenú kofu, a tu? Chcem si uloviť malinkú rybku v slanom obrovskom mori? Čo som ja za ľudského tvora? Ako môžem byť taký odporný a ako by som mohol pokškvrniť a znečistiť tak slabé stvorenie? To som ja? Takýto som?

„Si v poriadku?“ Poklepkal ma po ramene Louis, keď sme sedeli v lietadle a ja som uvažoval nad týmto rušným obdobím.

„Louis, vykašlime sa na stávku. Vykašlime sa na tú idiotinu. Berme ju ako jednu z nás.“ Povedal som po chvíli ticha a usmial sa naňho. Pevne som zvieral päste a veril, že kamarát ustúpi a bude mi venovať svoj patričný úsmev, ktorý je dostatočne empatický na to, aby ma utešil.

„Keď si s ňou, si iný človek.“ Vzdychol si a daroval mi úprimný úsmev. Dokázal to.. Po spoločnej chvíli ticha mi opäť povedal, čo si vlastne myslí.

„Pamätaj si, že práve naše priateľky nás robia tými lepšími a porozmýšľaj ako na teba vplýva Julie a ako Amian. Možno si potom uvedomíš ktorý Harry si. Či ten usmievavý s čistou mysľou alebo ten, ktorý je pohrúžený do pekelných myšlienok.“ Vravel a ja som len počúval jeho slová s ostňami, ktoré sa mi ryli, ktoré sa mi zaživa zarývali do duše a ničili ma. Trýznili ma.

LIGHTS 12. -Dievčatko, moje dievčatko-

Kapitola 12. -Dievčatko, moje dievčatko-

Oni sú tak rozkošní. Akurát keby vedela, čo ten idiot vyvádza. Keby len vedela, že hraje na dve strany... Keby len vedela, že skoro všetko čo je krásne je nepravdivé. Keby len vedela, že život nie je len o jeho očiach. Keby len vedela, čo sa v jej rodine stane a keby nebola tak zahľadená do jeho krokov, ktoré sa jej zdajú ako príklad zdvorilosti avšak so svojskou štipkou arogancie, ktorou ju vždy stiahne do svojej siete. Keby len vedela aké rozpaky to všetko prinesie. Keby len vedela, že svetlo nenájde v jeho duši, keby len vedela ako to všetko o rok vypáli... Ale ona to nevie..... lebo to viem len ja, úbohá tá, ktorá ju bude rúcať do záhuby. Chudinka Amian, láska je komplikovaná viac než všetci len pomýšľajú. Ani ja sama neviem ako bolí zlomené až rozdrtené srdce na márne kúsky, ale ona to pocíti na tom svojom vlastnom krehkom dobrosrdečnom srdiečku. Vaša Blue, tá ktorá to všetko zapričiní chudinke Amian...

Amia

Vstávalo sa mi pomerne ťažko. Keď pomyslím, že by som práve v tomto čase v Londýne polyovala vo svojej izbe ešte v posteli a prečesávala drobnej postavičke tenké vlásky a nie miesto toho teraz stála pri výťahu a hypnotizovala dvere, akoby som im chcela nakázať, aby sa poslušne otvorili. Keď som vkročila dnu, zbadala som svoju tvár v zrkadle. Pohroma. Katastrofa. Nešťastie. Moje vlasy si stáli podľa svojej vôle a česať ich takto ráno.. No vyzeralo by to ešte horšie, i keď sa mi zdá, že to už nie je možné.

Na prízemí ma vážne očakával mladý vysoký chlap s čelenkou vo vlasoch. Ako som zbadala jeho hrivu nepretržite som sa rozosmiala. Nechápal, ako keby by mohol. Ale ja som sa aspoň uistila, že nie som jediná, ktorá vedie po ránach mučivé boje nie s gréckymi mýtickými bytosťami, ale s vlasmi.. Bol v širokých sivých teplákoch a mal na sebe tričko, ktoré som poznala veľmi dobre.

„Vybral som nám už miesto.“ Prehovoril ranným nanajvýš chrapľavým hlasom. Takého som ho ešte dosiaľ nepočula. Posledné hlásky vety hltal a ja som sa čudovala ako nemôžem rozumieť niekomu, kto hovorí v mojej rodnej reči. Artikulácia. Jeho mimika aj gestá boli poznačené únavou a chôdza taktiež. Kráčali sme zadnou časťou celkom prázdnej kaviarne a obidvaja sme šuchtali.

„Tak čo si dáš?“ So šikmými očami sa ma spýtal ako si prezeral papierové menu. Myslela som si, že každú chvíľu mu odkväcne hlava na stranu. Nestalo sa.

„Kávu.“ Pohotovo som odvetila a zahľadela sa na stenu za ním. Zdobili ju fotografie, ktoré mi pripomenuli ako rada stláčam spúšť na fotoaparáte.

„Pozri, nemuseli sme sa vôbec stretnúť. Ledva rozprávaš.. Nepil si včera v noci niečo?“ Svoju studenú dlaň som priložila na jeho teplé čelo a on sa usmial. Hlavou mi prebleslo, čo som práve spravila. Dotkla som sa jeho hebkej bielej tváre a ešte zvláštnejšie na tom bolo to, že svoju veľkú ruku položil na tú moju a ťahal ju nižšie na pravé líce. Usmieval sa, jamky sa mu pohrávali na jeho tvári a on sa snažil prebrať. Keď jeho teplý dotyk ruky, ktorý pôsobil na tú moju, zmizol ešte raz a trochu roztrasene som ho po jemnej pokožke pohladila a on sa zhlboka nadýchol. Jeho ramená sa prudko vyrovnali a on mi ukázal akej šírky sú. Pousmial sa, keď si všimol ako pozerám na jeho bruchá rúk, kedže ich mal spustené na stolíku, ktoré zdobili vety. Dve výstižné vety. Na jednej sa usídlil nápis, ktorý vravel: Veci ktoré môžem a na tej druhej presný opak. Mohla som očakávať, že v blízkej budúcnosti sa tam buď vyskytnú symboli alebo vety pochopiteľné len preňho.

„Ty si to, čo ja nesmiem. Patríš tu.“ Prstom sa dotkol nápisu a urobil to, že svoj prst zatlačil do kože.

„Bolí to... prestaň.“ Šepla som a odtiahla jeho prst z červeného miesta. Uškrnul sa. Držala som ho za zápästie a on na mňa hľadel s povýšenosťou v očiach. Jeho provokačné správanie ma utápalo v zelenom močiari, v jeho očiach.

„Prepáčte ešte sme sa neprebudili, takže čo si dá mladý pár?“ Krátko vlasý čašník sa potmehúcky usmieval na Harryho. Kto vie, čo si myslel.

„Nie sme pár.“ Rýchlo som zo seba sykla a pustila jeho ruku z miernej výšky, kde som ju držala. Rýchlo a tupo bez jeho zakročenia spadla ako bábka na stôl. Výraz Harryho tváre povädol, ako jarný kvietok, ktorý zistí, že nastáva jeho čas, lebo kvetné lístky ma popálene od horľavého slnka, ktoré už poskakuje po oblohe a dáva na známosť, že vysoké teploty sa blížia... Amian veď je jeseň ty bystrá dievčina!

„Ja si dám čerstvý zeleninový šalát s ovocnou šťavou, ak môžem.“ Ozval sa Harry a hľadel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Poprosím si horkú čiernu kávu.“ Predniesla som a on sa na mňa prekvapene zahľadel. Chcela som mať pred sebou bielu šálku s čiernou tekutinou, v ktorej zbadám svoj odraz.

„Slečna dnes potrebuje veľkú výdrž.“ Okomentoval moju objednávku chlapec s čelenkou a kývol hlavou dopredu. Chcel naznačiť milému pánovi v čiernej zástere so zápisnikom v ruke, aby odišiel?

„Žiadne jedlo? Nepadne ti to dobre na prázdne bruško.“ Usmial sa na mňa s prekrásnymi jamkami, keď pán už bol na ceste preč.

„Nemám chuť na jedlo... Pil si v noci niečo?“ Opýtala som sa ho a on sa zasmial.

„S alkoholom síce známy som, ale nie. Som len unavený a dosť ustatý.“ Mykol plecami a ubezpečil ma, aby som bola pokojná. Avšak, netuším prečo sa u mňa v hlave vyskytli nejaké tie menšie obavy oňho. Bála som sa o neho, vážne. Nedokázala som tomu porozumieť, ako je to možné. V tomto týždni s nimi je pre mňa ťažké pochopiť hocičo i to, že sa ma páči, pán dominantný. Viem, že si ma pomaly získava a viem i to, že čo chvíľa a ja mu padnem do náručia. Prosím, len to nie!

„Som rád, že si ma neodmietla.“ Pousmial sa a prehrabával sa vo svojich predných vreckách na teplákoch.

„Koľko je len hodín?“ Vykoľajene sa opýtal, keď si všimol ako v kaviarni pribúdajú ľudia.

„Hodiny sú tam.“ Prstom som ukázala zaňho a on sa otočil. Na pár sekúnd som naňho hľadela tak.. prosto s menším úsmevom.

„Máme desať minút na naše raňajky, potom začnú vyliezať otravní fotografi.“ Obrátil sa ku mne a rýchlo kričal na čašníka cez celú kaviareň. Vadilo mi, že všetci museli skákať ako si on praje. Ten nám behom minúty doniesol Harryho sľúbený šalát a moju horúcu kávu. Liala som do seba tekutinu a on sa snažil napchať do seba okrúhlu misu zeleniny.

„Nezjem to sám.“ So smiechom mi povedal, ako som dopíjala posledný dúšok ozaj horúcej kávy.

„Buudeš zdravý ako ryba i keď tie zeleninu zrejme nekonzumujú.“ Usmiala som sa, keď napichol na vidličku malú paradajku zdvihol ju ku mne. So strachom som pootvorila ústa a on sa zaškeril. Jeho tvár zdobil ten jeho typický úškrn, keď mi paradajku obtrel o pery. Chcel sa tu so mnou hrať a pri tom ma tu pred malou chvíľkou súril. Vystihla som správnu sekundu a zubami jemne tak, aby to nebolo prehnané stiahla maličkú paradajku do svojich úst. Zasmial sa, vidličku položil na do misky, ešte sa napil ľadového džúsu a už mi vravel, aby som vstala. Poslúchla som, keď ma už silno ťahal za zápästie von z kaviarne. Zastali sme ešte pred barom a on vytiahol z vrecka pár libier. Položil ich do porcelánového žliabku a s očakávaním hľadel na čašníka s nagélovanými vlasmi a s motýlikom pri krku.

„Čo ja s tým?“ Zvedavo sa opýtal a skúmal očami peniaze.

„Zmeňte si ich a zvyšok si nechajte.“ Povedal a naše pozadia zrazu osvetlili blesky fotoaparátov.

„Do riti! Do šľaka!“ Harry dupol z ničoho nič nohou. Asi sa jeho tlak náhle zvýšil kedže mi stlačil ruku a ja som sa značne skrútila od miernej bolesti, ktorá sa dala ešte ako tak vydržať. Svaly sa mu len tak napínali a ja som pochopila, že je zle nedobre. Stál ako prikovaný k zemi, dívajúc sa niekde do blba s čiernotou v očiach a ja som ho rýchlo vytiahla von z kaviarne. Pustila som jeho napnutú veľkú ruku, ktorá stláčala tú moju a on nám privolal výťah. Ako zastavil, vydal svoj typický zvuk, dvere sa samé otvorili a my sme vkročili dovnútra. V tichosti.

„Preboha. To budú problémy.“ Skľúčene opieral svoje hebké čelo o zrkadlo a z očí mu sršal hnev.

„Do riti!“ Zakričal mohutným hlbokým hlasom na celý výťah, ako sme sa viezli a ja som sa striasla, od strachu. Vyľakala som sa jeho prudkého pohybu a hlasu, ktorý sa mu priam vydral z hrdla. Bála som sa ho. Zjavne si všimol, že to so mnou spravilo svoje.

„Neboj sa.“

„Dievčatko. Moje dievčatko.“ Narovnal sa, obrátil sa tvárou ku mne a nadvihol mi prstom bradu. Dívala som sa mu do očí a on sa na mňa usmieval. Jeho lícne svaly sa v okamihu rozplynuli v jeho vrúcny úsmev, ktorý ma zohrieval.

„Neboj sa. Všetko je v poriadku.“ Svoje veľké dlhé ruky obmotal okolo môjho pása a tíšil ma vo svojom teplom príjemnom mäkkom a voňavom objatí. Jeho chrapľavý hlas ma hladil a zakrýval stopy po strachu.

„Vybuchol som. Mrzí ma to.“ Pošepol mi do ucha, ako výťah oznámil, že sme na šiestom poschodí.

„Ďakujem ti za rýchle raňajky.“ Povedal mi ako sa odtiahol a zakýval mi. Rovnako, ako keď mi doniesol kufor. S primitívnym výrazom. Cítila som sa zvláštne, rozpačito a určitou dávkou skrytého smiechu v mojom vnútri.

Zayn

„Sleduj.“ Povedal som kamarátovi, ktorý práve sedel so mnou na pohovke. Doteraz sme surfovali internetom, popridávali bláznivé fotky odpovedali fanúšičkám a pre prípad mali otvorenú kartu z bulvárnych správ. Liam sa na mňa často hnevá, že sledujem tieto somariny, pretože vždy keď sa tam nájdem. Uzavriem sa do seba a snažím si zmeniť svoje návyky, aby som sa tam nejakou náhodou znovu neocitol a nečítal tie pribrzdené odporné riadky, ktoré menia moju osobu a ponižujú ma, znovu a znovu.

„Kto je to?“ Nezaujatý Niall hodil oči na obrazovku notebooku.

„Ten chrbát ti nehovorí nič?“ So smiechom som sa spýtal. Opäť sa nahol k obrazovke, avšak teraz už s tesnejšej blízkosti skenoval čierne tričko a sivé tepláky.

„S kým sa to drží?“ Po chvíli sa ma spýtal a ja som sa zasmial.

„Chudá postava, tepláky po bedrá, voľné tričko.“ Hovoril som, keď ma môj nad mieru inteligentný kamarát vyrušil.

„Danielle!“ Výkrikol z nenazdajky a mne neostávalo nič iné ako sa rozosmiať. Bola pravda, že na sebe mala jej veci. Liam.

„Pravdaže.“ Povedal som múdro. Pozrel na mňa zo zdvihnutým obočím a ja som sa ešte viac pučil od smiechu.

„Amian.“ Povedali sme obaja naraz, keď sa dvere od mojej izby odomkli. Dnu vošiel Harry s napnutou sánkou a s nervami v pästiach. Čelo mal prikrčené a jeho obočie malo tvar rovných pokosených kríkov, kde sem tam vytŕčali jemné nahnevané konáriky. Hneval sa. Ale my sme neodolali.

„Harry, nevolala ti ešte Julie? Vieš, za tú ruku.“ Niall zo svojich úst vypustil veru v podaní upišťaného hlasu Julie odvážne slová a obaja sme sa len usmievali, keď si s povzdychom sadol na svoju posteľ. Ruky mal položené na stehnách a stláčal päste. On nebol nahnevaný z neho vyžarovala tá zloba. Živo si ho dokážem predstaviť v muzikáli, kde by hral Luciffera. Haha.

„Kde vša-de je to?“ Pokojne vyslovil slabiky. Otočil som sa naspäť k bulvárnej stránke, aby som si všimol vlastne jej povestný názov. Neodpovedal som hneď, čo môjho spolubývajúceho nerváka naštvalo väčšmi.

„Tak kde?“ Chrapľavo na celú izbu precedil a ja som ako samopal, zo seba strieľal tak strašne dlho očakávanú odpoveď. Jasné, kretén na ňu čakal okolo piatich sekúnd a i to sa mu zdalo dlho.

„mirror.“ Povedal som keď sa zhlboka nadýchol a začal sa smiať. S Niallom sme si vymenili prekvapené pohľady a upierali naňho ten ďalší, tiež značne prekvapivý. Myslel som si, že Harry si rozkope periny, prípadne bude chcieť skočiť z balkóna, ale určite mi nenapadlo, že sa začne z chuti smiať.

„Stalo sa to pred piatimi minútami a už to vie celý svet.“ Stiahol si čelenku a prehodil vlasmi nabok. Keď mu konečne pristáli tak ako chcel on, upriamil na nás svoj pohľad plný smiechu a opäť prehovoril.

„Prvýkrát v živote si neviem vybrať.“ To už povedal s miernym povzdychom a pozeral na mňa sklamane. Zrazu sa jeho tvár, ktorá pred nepatrnou chvíľou svietila ako slniečko sa teraz zdala zamračená, vynervovaná a poškodená. Láskou. Uvedomil si, čo spravil, uvedomil si, že konal zle. Že vo svojej sieti má dve osoby ženského pohlavia. Jednu ženu a jedno dievčatko.

„Čo ti hovorí životu potrebný orgán?“ Postavil som sa a kráčal k východu nášho apartmánu.

„Rozum mi hovorí, že Juliet je ta pravá.“ Usmial sa.

„Takže pre teba je tento orgán mozog, áno? Myslel som, že srdce ma rozhodujúce slovo,ale u teba to zrejme tak nie je.“ Smutne som sa naňho usmial a volal Nialla na raňajky. Potreboval byť sám.