Ako sviatkujete? Ja som ešte nikdy nezjedla toľko koláčov a to myslím teraz vážne. Čo Ježiško? Aký bol? hodnotný alebo štedrý? alebo jedoduchý ale s láskou? :-)

Od zajtra sa normálne začínam učiť.
 
Neviem písať, ja neviem v Mtt napísať ani jednu súvislú vetu, už žiadna moja poviedka nebude tak dlhá a zamotaná lebo ... asi sa zbláznim, ja budem si to musieť prečítať celé.. asi.. zrejme..

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí komentujete.. Všetkým mojim dievčatam.. som vám neskutočne vďačná.. aj tým tajným ..

budem končiť ale mám pre vás jednodielku ;) len vydržte ...

Bapapadúú

Harry a Taylor? .. Pre mňa za mňa, nech sa aj vezmú. Všetko kritizujem, možno sú zlatí, ale i tak my spolu nesedia. Ona je tak.., ja neviem nikdy som ju nemala rada ani nič podobné.... no keď je naša brčka šťastná, človek to nezmení ... Prechádzam na Nialla :D:D:D ... dobre, dobre to bol vtip, i keď .. Idem radšej písať, cez víkend (nechcem zbytočne sľubovať) ale keby ste mali čas alebo chceli si prečítať tak tu kliknite, možno budete prekvapení a možno niečo pridám.
Naozaj sú spolu? ..Bože, idem si spraviť čaj :)

More Than This - 54. Jeho vôňa, jeho košeľa

Vysvetlí mi niekto prečo v piatkom x-factore vypadla Paige? - od veci, áno viem...

 

 

Dnu som sa vrátila s Lucasom na rukách. Jeho úsmev zmäkol a jeho oči boli aspoň chvíľu šťastné.

„Lucky.“ Zobral si ho k sebe a pobozkal ho na líčko potom sa otočil ku mne a z ľahkosťou spojil naše pery. Odtiahol sa a skúmal môj pohľad.

„Chcem spievať.“Z očí mu kvapkali slzy.

„Miriam, cítim sa tak.. smutný a zároveň šťastný, čo je to so mnou?“ Chrapľavo sa spýtal. Úprimne na mňa hľadel a snažil sa vysvetliť si to.

„To, že sa raz cítiš veselo a následné sklesnuto?“ Rukou som mu prehrabávala tmavé vlasy a usmievala sa naň ho. Kývol hlavou na znak súhlasu a pritúlil si malého k sebe.

„Harry všetko to robia tvoje emócie, ktoré si si možno do teraz až tak nevšímal.“ Nahla som sa k nemu a dala mu pusu na líce.

„Nechcem, aby sa naša skupina rozpadla, hudba je môj život.“ Lucaskovi dával dole čiapočku.

„Nikto nevraví, že je koniec. Práve naopak, Harry čaká vás nová cesta. Možno úzka a strmá ale vy ste silný a ty obzvlášť, neprebehnete ju bez prekážok, spadnete udriete sa ale zas a znova sa postavíte na nohy a ukážete svetu kto je One Direction.“ Vravela som a opri tom sa ťažko usmievala, verila som tomu čo som mu povedala.

„Máš pravdu, možno nebudem spievať ale všetci ma tam budú cítiť a budú si pamätať môj hlas a nie nevzdám sa a kážem im ako cítim hudbu ja.“ Tváril sa hrdo chcel to zniesť ako muž no strach v jeho hlase bol viditeľnejší ako jeho slzy na tvári.

Týždeň neskôr, pohľad z 3.osoby 10.11

Harryho pocity počas jeho týždenného pobytu v nemocnici boli rôzne. Rána mával ťažké ale večer býval plný radosti, ako sa díval von oknom na vysvietený Londýn. Nerozumel tomu, jeho mozog si to nevedel vysvetliť, nedokázal to.

Miriam sa u chlapcov trápila, po večeroch si na notebooku sťahovala jeho koncerty do notebooku a dúfala, že to nenájde, aj preto si ich kódovala. Chcela ich tam mať, pretože myšlienka, že už nebude počuť jeho hlas ju strašila. Po nociach sa budila a nie kvôli malému Lucasovi... sedávala na jeho parapetnej doske, v jeho izbe. Tiež sledovala mesto a často svoju dlaň prikladala na studené sklo a cítila ho pri sebe, pretože v tom čase to robil i on. Vzdialenosť medzi nimi bola nepodstatná, ich duše sa zároveň spolu chveli i smiali. Boli prepojení, súdení si. Ako v rozprávke?- nie tá je od ich životov dosť vzdialená. Toľko starostí, bolestí a trápení pre mladých ľudí. Nemali by sa trápiť starí ľudia? Nie, pretože ten hore to tak chce, chce aby vedeli, že ich miluje. Pre lásku sa trpí, obaja to vedia. Keď chcú byť žiť spolu ako doteraz, musia ísť ďalej a nepodávať sa.

11.11

„Môžem Miriam?“ Spoza dverí sa ozval Niall. Po tichu som si vzdychla. Sedela som v Harryho starej izbe, na mäkkom posteľnom prádle a Lucasa posunula vyššie na bordový plochý vankúš.

„Poď ďalej.“ Odpovedala som, ale nehnevala by som sa keby to nepočul.

Dnu vošiel strapatý chlapec s červenými perami a modrými očami. Ako si sadal na kraj postele, zo zásuvky som vytiahla pomádu a hodila mu ju.

„Záchranca, v tomto dome nikto niečo také nemá, ani Danielle!“ Nepozrela som naňho, miesto toho si ľahla v Harryho veľkej košeli bližšie k Lucasovi, nosom sa dotýkala jemnej pokožky.

„Nechcel som o tom rozprávať.“ Horúcou dlaňou sa dotkol môjho lýtka, reflexívne som odtiahla nohu.

„Prepáč, ja chcel som sa ti ospravedlniť. Reagoval som podráždene a už by som nevydržal ďalší týždeň, keby sme sa nerozprávali.“ Kývla som ramenami a hlavu zaklonila do zadu.

„Miriam nehraj urazenú, nepristane ti to.“ Nevidela som jeho pohľad, ale slová ktoré sa nehanbili vyjsť z jeho úst ma dostatočne natankovali na to, aby som sa mu vzoprela. Z ľahu som sa posadila, vlasy mi padali do očí a ja som nevydržala nátlak? Zrejme pre vás neviditeľný, nepochopiteľný no pre mňa zjavný a nepríjemný.

„Dievčatko.“ Priblížil sa ku mne a zotrel mi slzy.

„Nerob to, nie v tejto izbe, počuješ?! Prestaň Niall!“ Zvýšila som hlas tak, že maličký zvýskol.

„Si strašne domýšľavá.“ Vstal a odišiel z izby.

„Nepomohol si tomu!“ Zakričala som za ním, neuvažovala nad tým, že je skoré ráno a väčšina ľudí v tomto dome asi ešte vyvaľuje šunky v posteli. Aj ja by som ešte spala, zívla som si, kolená si pritiahla k sebe a položila na ne hlavu. Plakala som, nemyslel to tak? Naozaj som som ja tá, ktorá to teraz pokazila? Ktorá si domyslela niečo nepravdivé? Možno to tak nevravel ako sa mi zdalo, možno som pochopila tón jeho hlasu zle? Čo sa to deje? Kde je silná žena? Kde je tá, ktorá utešuje svojho priateľa? ...stratila sa, nadobro? Nohy som si pritlačila tesne k bruchu a s tichými nárekmi počúvala Luckyho džavoty a jemne sa usmievala.

„Chýbaš mi tak strašne..“ Nikdy som si nemyslela, že týždeň bez neho mi bude tak ubližovať. Prekonali sme spolu i rok bez návštev, mesiace iba s telefonátmi a teraz keď sa nevidíme úbohý týždeň som stratená...

.„Honey, môžem?“ Hlas ma prekvapil, zdvihla som oči a zbadala osobu, ktorú som v žiadnom prípade nečakala.

„Har-r-ry?“ S ťažkosťou som sa opýtala a prekvapene mu hľadela do očí.

„Dopočul som sa, že moje dievčatko má problémy.“ Dal zo seba dole mikinu, zobliekol si rifle, sadol si na posteľ a zobral si ma do svojho lona.

„Prečo ti bije srdiečko tak rýchlo?“ Dlaň priložil na ľavú stranu mojej hrude a privinul si ma k sebe. Nos obtieral o moje líce a dýchal. Cítila som jeho horúci dych a snažila sa mu vysvetliť okolnosti.

„Všetko na mňa padá, myslela som si, že to absolútne zvládam, že som silná ale opak je pravdou. Harry nechoď už preč.“ Hlavu som mu zaborila do hrude a vnímala len jeho vôňu.

„Neboj sa. Nenechám ťa už samú.“ Usmial sa a pobozkal ma. Pritúlil si ma ešte viac k sebe a rozvalil sa so mnou na posteľ.

„Som šťastná, že ťa mám.“ Usmiala som sa hrala sa z jeho vlasmi....

„Zlatko, vstávaj! Vstávaj!“ Čia si ruka triasla mojim ramenom a ja som sa prebrala. Predo mnou stála Danielle s Lucasom na rukách.

„Celá horíš.“ Striasla sa Danielle ako mala svoju dlaň priloženú na mojom čele.

„Prečo si ma zabudila?“ Hlavu som si zaborila do vankúša.

„Harry, však?“ Pozná ma ako vlastné ponožky a neunikne jej absolútne nič.

„Ako to vieš?“ Venovala som jej prekvapený pohľad.

„Nepýtaj sa také hlúpe otázky. Si v jeho izbe, spíš v jeho košeli na jeho posteli v jeho posteľnom prádle, omámená vôňou jeho izby..“

„Aj ty to cítiš?“ Spýtala som sa.

„Prestaň.“ Smiala sa Danny.

„Čoskoro bude späť a ty by si sa mala schopiť. Nikdy si taká nebola, nerobilo ti problém žiť bez neho mesiace a teraz? Miriam vstávaj a osprchuj sa!“ Kričala na mňa Danielle a Lucasko sa zatiaľ rozplakal.

„A ty neplač, dáme ti cumeľ namočený do cukru, čo vravíš?“

„Danny! Nepachaj mi do syna zbytočnosti.“ Pohrozila som jej zubnou kefkou ako som stála na pol v kúpeľni.

„Ale čo! Potrebuje byť silný, tak ako jeho otec a ty sa tam zavri a nevylez stamaď pokiaľ nebudeš voňať za sebou! Počuješ?“ Výhražne na mňa hľadela. Na to som sa pribuchla a osprchovala sa. Natrela sa malinovým krémom, ktorý som nevidela po stáročia, prečo je u neho? Záhady, ktoré asi nikdy nevyriešim. Vytiahla som na seba sveter, čo som nosievala v Riu, po tepláky som šla ku Danielle, vybrala mi asi naj neónovejšie aké som v živote videla. Tak pestré pásikavé a posiate nórskymi vzormi. Vražedne som jej pozerala do tmavých očí a snažila sa jej to vyhustiť z hlavy.

„Nebudeš vymýšľať, ty tu nemáš nič a Lucas celú skriňu.“ Strčila mi ich do ruky a popritom ho navliekala do overála.

„Danielle Peazer!“ Zvýšila som hlas keď ma doplnila.

„Čoskoro Payne.“ Zachichotala sa a ja som ostala stáť ako stĺp.

„Prosím??“ Musela som ju prinútiť k tomu, aby mi to zopakovala.

„Požiadal ma o ruku.“ Vravela po tichu, jej oči svietili a pery poskakovali a veĺmi rýchlo vypľúvali z úst slová.

„Miriam musíš byť ostať ticho, o ničom nevieš. Presne v ten deň ako Harryho operovali, lenže Liam vraví, že je to teraz strašne citlivé a vraj nie je dobrý čas na oslavovanie a doposiaľ si to nerozmyslel ako to vám povedať.“ Pokrčila plecami a smutne na mňa hľadela, zatiaľ čo malý mrnčal a nebol najšťastnejší z toho, že je napchatý v overále.

„Má asi pravdu, oh blahoželám.“ Objala som ju tuho a nespúšťala ho z očí.

„Kam vyrazíme?“ Usmievala sa na mňa ako mi podávala malého.

„Myslím, že v týchto teplákoch asi nikde.“ Mykla som plecami a tešila sa na jej výraz.

„Akože prestaň! Keď budeme na titulke, tak už musíme aj nejako vyzerať.“ Rehlila sa.

„Idem už vonku, aby netrucoval. Bundu?“

„Na vešiaku mi visí tyrkysová lesklá vesta a botasky nájdeš v botníku na pravej strane. Ešte si zbalím do tašky nejaké veci a pôjdeme.“ Ohlásila mi a ja som ju už nechala samú v izbe. S Lucasom na rukách som kráčala po schodoch a snažila sa cez jeho hlavičku aj niečo vidieť. Dole v obývačke sedela populácia mladistvých mužov, ktorí nevyzerali najšťastnejšie. Všetci boli v pyžamách a zjavne som im pripadala ako idiot.

„Miriam ničíš mi zrak, choď sa rovno postaviť na križovatku.“ Zayn si rukou zakryl oči ale jeho grimasa, ktorú stvárali jeho tenké pery mi neušla. Na Malikovu hlášku sa zasmiali, akurát Niall sa neprejavil aj keď bolo vidno, že kútiky mu len tak mihajú.

„Vaše pyžamká s macíkmi tiež nevyzerajú na zožratie, čo by na ne povedal tak týždenník Times?“ Zdvihla som obočie ako som Luckyho vkladala do kočiara.

„Dobre, vyhrala si.“ Liam si prezeral svoje tričko s piškótami.

„Piškóty?“ Rehlil sa Louii, ktorý mal nohavice posiate medvedíkmi.

„Pripomínajú mi Danny.“ Mykol plecami a nasadil svoj typický výraz.

„Radšej zavolajte Harrymu a zistite, kedy už príde domov.“ Chlapci to uznali ako za dobrý nápad a hneď vstávali z mäkkého pohodlného gauča v ktorom ostali otlačené ich zadky.

hhh

Ja už ani neviem ako to vysvetliť. Myslím to celkovo vážne. To sa už nedá. Vrie  toho vo mne strašne veľa. Bože, mám pocit, že vybuchnem.

-Keby bolo na mne blogu sa venujem, ale jednoducho ja nemám prístup. Mtt som chcela ukončiť pred koľkými mesiacmi! SHIT! Všetko je v riti. Mám tak obrovské výčitky svedomia, cítim sa hrozne, všetko ma bolí...
Nie som bezdomovec ani nič podobné, aj keď vám to asi tak pripadá, keď stále vypisujem, že nemám ten sprostú sieť. Som úplne normálny človek, akurát, že prerábame dom a práve bývame v prenajatom a jednoducho to nejde!

-Po ďalšie nie som doma, takže hihi, aspoň dnes.

-Dúfam, že sa tešíte dnes bude nová časť, tak neskôr večer keď vypijem čajík...

-Je to ešte ďaleko, ale v Marci mám príjmačky na jednu školu a bola by som vďačná keby ste mi držali prsty Bebs, Marty, Moja big love z Londonu :) a spol. (keď sa ešte nejaký jestvuje)

-Nový dizajn. čo vravíte? :)

-Zajtra fyzika, chémia... zomriem.

-Od leta som rozmýšľala nad ombre vlasmi, už to vychádza asi z kurzu čo?

-pozerám panelák :D:D:D:



-

Tetovania

časť mtt pribudne asi cez víkend, keď sa k tomu dostanem...



 Harry má ďalšie tetovanie? Liam? Louis? čo sa to deje? 
(len môj názor)
Vraj ma Styles okolo 30 tetovaní čomu silno pochybujem alebo skôr sa tomu vyhýbam. Páčilo sa mi keď Zayn prichádzal s novým a novým ale teraz? Samozrejme je to ich vec, ich život len mi je  akurát ľúto, že tomu všetci pomaly, teda okrem Nialla podľahli. Verím, že aspoň Niall si nedá zničiť svoju krásu. Ano, i ja som uvažovala, že možno raz by som si niečo dala vytetovať ako dospelá ale tá predstava, že by som stále chcela viac ako oni sa mi nepáči. Neviem vždy sa mi zdalo, že v jednoduchosti je krása ale cítim sa tak zvláštne. Neviem prečo som smutná, možno preto, že sa ničia? že nejaká látka sa vpíja do ich kože a ostane tam navždy.. čo keď raz.. nechcem nič predbiehať alebo o tom vôbec rozmýšľať ale čo keď raz už One Direction nebude, Liam sa pozrie na svoju ruku a príde mu toho ľúto a vždy to bude mať na očiach? Bolí ma, že tak rozumní ludia ako sú oni zo sebou také niečo robia.. Len ich prosím, aby prestali, aby nebrali z prsta ktorý dostali celú ruku, lebo keď raz budú starí budu to nesmierne ľutovať, vraj Harry predbehol Zayna? ách jaj.. a Louis? Zayn si dal najprv jedno ako prvé a Louis už začal rovno s dvoma a čo Niall? Ten príde neskôr celý? Nie je to z Ďaleka moja vec, neosudzujem ich za to.. ich telá, ich pokožka nech robia to čo cítia, len, aby to potom neľutovali a nechceli vrátiť čas späť.. aj keď asi poviete, že vedia prečo to robia... áno teraz vedia sú o tom naozaj presvedčení? ani jeden v kútiku duše určite nemá jasno...

Zbožňujem Little Things! Ten klip, tá pieseň.. rozplakala som sa pri nej. <3 strašne sa zmenili.. úplne úžas.. woow..
Mtt ponesieme asi do 60.
V dielni mám rozrobenú novú poviedku, tiež s Harrym, no bdue to niečo iné..-LIGHTS
Budeme pokračovať v YAMW and DZU :)
čoskoro.. Každý deň príspevok nebude... upozorňujem :( mám na to dôvody, že Bebs? :)

More Than This - 53. Podpora nás drží na nohách

 

53. Podpora nás drží na nohách

3.11

s Louisom sme sa dostali k nim až okolo pol noci. Bola som tak unavená, vyťažená z toho sa udialo. Bolo mi do plaču čo i len som pomyslela na Harryho. Keď sme vyložili s Louisom všetky tašky do prechodby. Vytiahla som Lucaska s vajíčka, nakŕmila ho v obývačke pri nejakom horore čo šiel práve v telke a nikto ho pred nami nevypol. Louis sa s nami rozlúčil, že to čo sa udialo povieme všetkým až zajtra. Potom sme si rozložili ich gauč , poukladali sa naň a zaspali. No v noci ma zobudil poriadny buchot a nadávku ktorú bolo počuť z kuchyne.

„Kto si?“ Opýtala som sa vzduchoprázdna tak, aby to ten dotyčný počul.

„Zayn a kto si ty?“ Odpovedal mi otázkou.

„Miriam?“ Znovu sa opýtal.

„10 z 10 bodov.“ Ledva som povedala.

„Šiel som si spraviť čaj, hlas mám v kybli, bolia ma hlasivky, ale mi spadol čajník, takže je po ňom.“ Prešiel okolo, počula som jeho chrapľavý tichý hlas, zapol lampičku na komode.

„Už aj ty začínaj.“ Vzdychla som si.

„Čo? Čo?“ Zvedavo sa usmial.

„Harry nie?“ Mykla som plecami.

„Zajtra budú výsledky, no už vlastne dnes.“ Usmial sa a šupol pod paplón z druhej strany.

„Ja to už viem dávno.“ Skontrolovala som Lucasove rúčky či nie sú studené.

„Ako to?“ Nechápal.

„Louis bol po mňa, volali mi z nemocnice, že sa vyskytli problémy, tak sme tam utekali.. tak ma bolia oči od plaču.“

„Preboha, nestraš.“ tmavý chlapec, teda chlap znervóznel.

„Harrymu sa nepodarilo zachrániť jeho spev.“ Smutne som sa usmiala.

„To nemyslíš vážne, to nie-nie-nie.“ Prekvapenie neskrýval, hlavu si polozil do dlaní.

„Zlomí ho to.“ Skonštatoval po chvíli ticha.

„Zlomí to nás všetkých..“ Doplnil.

„Viem, preto ho musíme podporiť a stáť pri ňom.“ Rozprávala som sledujúc jeho tieň na stene.

„Zayn, nemala som ti to vravieť. Viem, je to strašné, myslela som, že ma porazí. Tak by som priala, aby sa to radšej prihodilo mne ako jemu.“

„Miriam prestaň! Prežila si toho dosť a myslím, že ti to stačilo.“ Pokýval hlavou.

„Zayn, zajtra sa o tom porozprávame, strašne mi je zle, chce sa mi plakať dobrú noc.“ Zakryla som sa po uši, Malik vstal z gauča, vypol svetlo. Myslela som si, že pôjde svojou cestou no on si ľahol na druhú stranu kde som mala nožky. Len aby nezaspal do nekonečna.

Ráno som sa zobudila na smiech a šuchot.

„Čo je také smiešne?“ Oči som otvorila neskôr ako zo seba vydala niečo ako opytovaciu vetu. Zbadala som najskôr Nialla ako sedí v teplákoch oproti mne v kresle.

„Nič, len to ako si spala.“

„Klameš.“ Privrela som znova oči a ľahla si naspäť. Niall sa záhadou dostal k môjmu uchu a pošepol.

„Pozri na toho tam..“ Kvôli nemu som musela prebudiť svoj zrakový zmysel a zadívať sa na Malika.

Hlavu mal ešte na rozťahovacej pohovke no nohy a ruky mu viseli dole.

„Bude ho bolieť krk ale nechápem podstate.“ Smutne som si vzdychla a zbadala pred sebou sedieť už aj Liama. Louis si sadol do druhého kresla a Danielle tá v stoji v strede obývačky sledovala a mala pod kontrólou všetko tu a na rukách držala svojho syna.

„Zobuďte ho, nie nadarmo som vás zavolal.“ Rozčúlil sa Louis. Niall sa toho z radosťou podujal. Pri mne sa ozval tak pišťavý zvuk a malé nožky ma jemne kopli do boku.

„Dobré ráno, chrústik.“ Zasmial sa Liam a zobral malého na ruky.

„To nerobil ani z vlastným.“ Zvýšeným hlasom upozornila na seba Danny.

„Netáraj.“ Liam sa na ňu zamračil.

„Dobre, počúvajte ma, ten tam je konečne hore a my vám musíme niečo povedať a potom sa ponáhľať do nemocnice...Miriam povedz to ty.“ Venoval mi pohľad. Prečo mi to robí ťažším? Oznámiť niekomu to čo ma bolí asi z nich všetkých najviac?

„Harry, on, pri operácii sa mu nepodarilo zachrániť to čo miloval na svete najviac.“ Na jeden dych som povedala celú vetu a potom sa po tichu rozplakala. V miestnosti nás bolo pár, ale tie sklamané a skľúčené páry očí ma ubíjali ešte viac. Liam objímal malého a pri tom mu z očí padali kvapky slzičiek.

„To nemyslíte vážne, to čo sme spolu prežili, to sa skončilo?“ Smutne na mňa uprel Liam tie tmavé oči.

„Tata neplač.“ Olly skočil dole z Danniných rúk a vyskočil na pohovku k Liamovi, ten mi podal malého Lucasa a pritúlil k sebe Ollyho.

„To nie je pravda!“ Niall prudko vstal z kresla a prešiel ku komode. Sledovala som ho, myslím, že všetci. Chvíľu sa len tak nečinne opieral no potom päsťou udrel tak silno do dreva, že sa až drobček zľakol.

„Nie, ja neverím! Nevavrel mu Simon, že pozná lepších doktorov, ktorý by mu to spravili?! Nie, on nikdy nemôže počúvať.“ Horan zúril, nebol to ten blondiačik, ktorý vždy usmieval.

„Niall, serie to nás všetkých, tak sa ukľudni!“ Zvýšil tón hlasu Louis, ktorý si hlavu následne vložil do dlaní a jednoducho sa rozplakal.

„Myslíš, že mnhe to nevadí? Že naša cesta týmto sa skončila? Myslíš, že ma neštve, že sa nestaral o svoje hlasivky?! Nahrávali sme vo dnes v noci, i keď bol chorý a nevedel pomaly rozprávať, mohlo to postihnúť hociktorého z nás! No ono si to vybralo našeho najmladšieho! Tak sa ukľudni Niall.“ Dohováral mu Louis s plačom.

„Ja sa do riti neukľudním! Keby počúvol Simona, dávno by mal svoj hlas späť!“ Niall kričal.

„Niall prestaň! Strašíš mi dieťa.“ Vyhŕkla zo seba Danny, ktorá sa na to už nevládala pozerať a ja som prikývla.

„Nie je to tak. Doktor nám povedal, žeby mu zachránil jeho spev, ale najviac by mu to vydržalo dva roky a potom by mu hlas odišiel navždy... Niall pochop to, aj mne to je ťažké prijať .“ Uplakaným hlasom som vravela a popri tom si tisla malého bližšie k sebe.

„Miriam, ale pre teba to nie je až tak hrozné ako pre nás.“ Niall pokrútil hlavou a znova trepol do komody.

„Horan, prestaň už.“ Liam sa snažil. TO čo povedal Niall, ma rozplakalo ešte viac. Zayn mi zobral Lucasa a Ollyho Liamovi za ruku a vyšli z obývačky von.

„Nie vôbec! Myslíš, že mňa to nebude bolieť, keď sa naň ho budem pozerať? myslíš si, že pre mňa to bude ľahké vidieť každé ráno ako sa prebudí, ten jeho pohľad plný bolesti a smútku, že už viac nemôže zo seba vydať ani falošnú tóninu?! Myslíš, že mi nebude chýbať, že mi už nebude hrať na gitare a usmievať sa na mňa tak ako pred tým? Ty si myslíš, že mňa to nebolí?! Milujem ho Niall, viac ako hocičo na svete a všetko čo ublíži jemu ublíži i mne!!“ To som už stála tesne pred ním a ričala naň ho. Oči som mala tak červené, tričko som mala premočené od sĺz a názor naň ho niekde v keli. Hľadel na mňa tak nahnevane zo zovretými päsťami ale zároveň so zúfalstvom v očiach. Oči sa mu zaleskli. Hnev vypustil zo seba a napokon sa rozplakal.

„Prepáčte mi.“ Otočil sa smerom k chodbe a jednoducho odkráčal. Počuli sme už len buchnutie.

„To ho prejde, neboj sa Miriam. Prezleč sa a choďte za Harrym, ja zatiaľ zavolám Paulovi.“ Liam vstal a odišiel z izby.

„Dobrý nápad, Harry bude čoskoro hore, Miriam o päť minút pri aute?“

„Najprv musím zistiť kde mám syna.“ Jemne som sa usmiala a vybrala sa po schodoch na horné poschodie. Zaklopala som na masívne dvere, otvoril mi Oliver a vyplazil mi jazyk. Pustil ma dnu a mne sa naskytol pohľad na Zayna ležiac na posteli pozorujúc Lucaska ako si do úst pchá pršteky.

„Ďakujem za postráženie.“

„Za málo, veď by ohluchli, Oliver nechaj ten mobil..“

K autu sme sa síce nedostali za tých päť minút, ale stihli sme to kým sa Harry zobudil. Na chodbe sme zastihli doktora, ktorý ma súril, že Harold je už poriadne s narkózy prebratý, vraj ho bola skontrolovať sestrička a on si žiadal lekára. Takže by sme si mali pohnúť.

„Prosím, chodte naň ho pomaly, jedno zlé slovo a pacient sa môže dostať do tak zlej depresie, že z nej už nevylezie.“

„Ďakujem za povzbudenie.“ Ironicky som reágovala. Nasledovali sme lekára až kým sme nezastali pred Harryho izbou.

„Choďte sama, po prípade kamarát pôjde s dieťatkom dnu neskôr. Hlavný kontakt bude teraz váš.“

Z hlboka som sa nadýchla, otvorila dvere a vkročila dnu. Harry ležal v posteli a pozeral do blba. No v okamihu ako som sa ozvala.

„Harry..“ Otočil hlavu a usmial sa.

„Mii-rh-iam.“ Šepol a chytil si hrdlo.

„Pššt, teraz nesmieš zamestnávať hlas, dobre?“ Prešla som k nemu a on nadvihol ruky. Z radosťou som padla do jeho náručia a konečne ho cítila.

„Sp-eev?“ Vydal zo seba a s nádejou v očiach na mňa upieral zrak. Ako som neodpovedala, tvár sa mu menila a on pomaly zisťoval, že oň prišiel.

„Harry nepodarilo sa to. Je mi to ľúto.“ Objala som ho ešte tuhšie a pobozkala ho na líce.

„To nie, ja som veril.“ Odtiahol sa a pozrel na svoj bielu košeľu. Z očí mu tieklo ako prúdom a razom boli opuchnuté a červené.

„Harry ale máš hlas, mohol si oň prísť úplne.“ Pousmiala som sa, aj keď som vedela, že to nepomôže.

„Môj syn ma nikdy nebude počuť ako mu spievam?! Kde je?“ Smutne sa opýtal a dlaňou si prešiel oči.

„Harry upokoj sa. Viem je to ťažké, ale my sme tu s tebou a všetci ťa podporujeme a stojíme pri tebe. Ľúbim ťa, počkaj chvíľu.“ Vstala som a pohladkala jeho ruku ktorá pevno zovierala bielu plachtu.

More Than This . 52. Šok?! a nie malý..

Neviem, ako som mohla napísať niečo tak smutné..

Nezaujímalo ma, že je večer priam už čoskoro noc a, že budem Lucasa musieť ťahať do nemocničného prostredia jediné čo som tak strašne chcela, bolo vidieť jeho oči, cítiť ako z neho sála pocit hrdosti, že to má už konečne za sebou. Síce som netušila či ma pustia dnu, či mi dajú nekonečno výhovoriek kvôli čomu by som nemala ísť za ním. Prvé číslo ktoré som vytočila bolo Louisove. Zdvihol a s ospalým hlasom súhlasil, že ma odvezie. Pripadalo mi to blbé len tak mu zavolať a na rovinu povedať, aby zobral za Harrym ale sme priatelia ktorí si pomáhajú a tak všetky prekážky popadali na antiku. Predstavovala som si, že bežím a skáčem a o všetko sa podkíňam a neviem sa o koho oprieť. Niall mi síce z diaľky podával pomocnú ruku ale chýbal mi Harold a ja som sa zrazu cítila tak sama.

Vychystala som sa, Luckyho obliekla do pančušiek vetrovky, prijal cumlík a tak som spokojne v hrubom svetri a v kábate vyšla vonku čakať čierny malý Mercedes. Louisov hlasný spev som započula na kilometre a vedela, že veľký pirát ciest sa blíži. Ledva som stihla nasadnúť, ale keď mi nešlo zapnúť pas okolo synovej sedačky, musel vystúpiť, prejsť k nám. Pripútal ho, ešte mu potriasol rukou na čo sa drobec zamračil a skryvil svoje pery.

„Dobre, dobre prepáč.“ Rýchlo reágoval Tommo. Jemne som sa pousmiala, nervozita mi nepovolila viac.

„Čo sa deje Miriam, že tam musíme pomaly letieť?“ Zívol Louis a natiahol si pás.

„Práve to neviem. Volali mi pred hodinou, že je v stabilizovanom stave ale, že počas operácie nastala nejaká komplikácia.“

„á?“ Naštartoval motor.

„No viac nepovedali.“ Mykla som ramenami a ukľudnila sa pohľadom na malého Harryho. Tie malé očká a tá tvárička vyzerala presne ako tá jeho, Haroldova, lenže mala jemnejšie črty.

„Dúfam, že to nie je nič vážne. Dobre, že si zavolala.“ Vzdychol si a zapol kúrenie v aute. Pod zadkom ma okamžite začalo páliť, na um mi prišlo, že to bude nejaká tá nová technika, ktorú si Tommlinson musel zakúpiť. Keď som a však ruku preložila na to stredné, bolo studené.. až potom som zistila, že som tak nervózna, že ma žerú “mrle“.

„Vieš, že by som to nevydržala, nespala by som celú noc a tak to budem...“

„..ešte viac nervóznejšia, poznám ťa.“ Pokrútil hlavou. Louis absolútne nedbal na červenú farbu na semaforoch, cez križovatky sme len tak prefrčali a keď nás zastihli nejaké pouličné kamery, vyplácať mu to nebudem. Keď som si bola istá, že Lucasko už naozaj spinká a Tommo ma to cestou nezabije, hlavu som si oprela o okno a sledovala nočné lampy, osvietené parky a svieteľkujúce nočné bary. Ako by som si teraz priala stáť pri bare s Harrym a usmievať sa na každú jednu ženu, že „áno patrí mne a ani jedna z vás mi ho nepreberie.“ Och Bože...nie ako sa valiť do nemocnice, lebo s mojim priateľom sa niečo deje. Oči sa mi zatvárali a ani tá lahodná predstava mi neudržala viečka.

„Vstávaj, Miriamka už sme tu.“ Louis ma jemne zobudil a ja som so strachom vystúpila. Držal Lucasa, ruku obmotal okolo môjho boku a ja som sa k nemu pritúlila. Bála som sa, že sa niečo stalo, niečo tak vážne, že to zastihne životy nás všetkých.

Ako sme na recepcii zistili, kde leží, musela som si navliecť tie látkové vrecúška na nohy a sľúbiť, že budem v bezpečnostnej vzdialenosti od neho. Lekár ktorý ho operoval má vraj kanceláriu na konci chodby kde má izbu, takže nám bude po ruke.. Áno, Louis tú tetu presvedčil, no v podmienke bolo, že sa jej podpíše do časového plánu ktorý mala práve po ruke. Vyviezli sme sa výťahom na trináste poschodie súkromnej polikliniky. Srdce mu búšilo a najprv sme sa rozhodli ísť za doktorom.

Zaklopala som mu na dvere, Tommo sedel o pár metrov za mnou na lavičke s Luckym.

Lekár mi otvoril a počudovane na mňa pozrel. Chodba bola prázdna akurát len my traja sme tu strašili.

„Dobrý večer, ja viem, že máte určite prácu a však môj priateľ a otec môjho dieťaťa, Harold Styles bol dnes operovaný a ja mám srdce niekde v hrdle, nevydržala som to. To-to-totižto dostala som telefonát, že je v stabilizovanom stave, no vyskytli sa komplikácie a ak nechcete, aby som dostala infarkt alebo nejakú porážku, prosím vás nájdite si na mňa čas.“ Celý prológ som zo seba vychŕlila, prsty sa mi triasli hlas sa mi triasol a oči som už teraz mala červené.

„Tak vystresovanú ženu som ešte nezažil. Nebojte sa, donesiem vám vodu, vydržíte stáť?“ Pometene na mňa pozrel a potom na Louisa.

„Myslím, že to zvládne.“ Zhodnotil za mňa Louii situáciu, aj keď neviem či správne. Ja, bála som sa tak strašne. Verila som dúfala, že všetko bude v poriadku a keď človek dostane večer telefonát, že sa vyskytlo počas toho, niečo čo nemalo .. tak nemajte strach a hlavne vtedy, keď toho človeka milujete viac ako všetko naokolo. Lekár v bielom plášti mi podal kelímok tekutiny a odprevadil ma k lavičke.

„Donesiem si papiere, počkajte.“ Kľudným hlasom odišiel naspäť.

„Neboj sa všetko bude v poriadku..“ Louis sa úprimne usmial a pohladkal ma po pleci. Ťažko som prikývla.

„Tak, už som späť.“ Stoličku od protiľahlej steny pritiahol k nám vŕzgavým zvukom, čím zobudil určite nie jedného pacienta.

„Áno, takže Harry.“ Začal listovať spisom. Obi traja s Lucasom sme nastražili uši.

„Dnes mal ozaj ťažký deň.“ Vzdychol si a nohu prekrížil cez tú druhú. NA prázdno som prehĺtla.

„Ako ho doniesli, poslal som ho na predoperačné vyšetrenia, zistilo sa, že pil kávu a tak musel čakať ďalšie tri hodiny, zjesť tabletu na preháňanie, aby sme ho mohli bez čo i len jedného problému operovať.“ Zamyslene sa díval do papiera.

„Operácia prebiehala chvíľu správne, hrdlo, krčne svaly, sliznica.. ale jedna hlasivka nám to poriadne skomplikovala. Nebudem vám čítať tieto lekárske slová, lebo to nepochopíte no čas na sále sa nám predĺžil o jednu hodinu. Čoskoro sa mal s narkózy prebudiť a tak sme mu museli pichnúť silnejšiu dávku. Preto ešte spí a nemohli ste ho navštíviť skôr. No späť k hlasivkám. Všetci, ja i asistentky sme sa snažili odviesť čo najlepšiu prácu, podvoliť hlasivku tomu čo sme chceli všetci ale žiaľ nie vždy sa všetko podarí tak akoby malo.“ Stíchol nielen on ale celá nemocnica. Prešla mnou náhla horúčava a ja som si do minúty vysvetlila čo sa vlastne stalo. Louis sa ku mne rýchlo nahol a silno ma objal. Vtedy mi z očí vytryskli slzy a plač sa ozýval asi všade. Bolo mi tak zle, nechcela som nič počuť. NIČ.NIČ.NIČ

„Ako to? Nedalo sa tomu zabrániť?!“ Louii znervóznel, určite mu nebolo jedno, že jeho najlepší priateľ nebude môcť spievať.

„Pozrite sa. Každý človek má určitú kapacitu hlasiviek, mladší ľudia sú aktívnejší a tak im slúžia viac, no starostlivosť o ne sa dá zanedbať a ak ten mladý muž to preháňa je o veľa viac v speve ..poviem to tak: zažratý ako predošlé roky, tlak ktorý naňho padá, všetky koncerty turné, nahrávania v štúdiach. To nie je len tak. Niesť dve kilá na chrbte a ak sa mu v osobnom živote nie vždy darilo, je to ďalší príznak. Môže i nadviazovať na situáciu, ktorá v ňom nechala životný šok, psychika. Toto všetko spolu súvisí a ja neviem vyčarovať z chorého zdravého. Je mi to ľúto.“ Smutne sa usmial. Vtedy som už zošmyknutá sedela na zemi plačúc, čo vrieskajúc na zemi.

„Bože, nechápate?! On to miloval a vy ste to nezachránili!“ Syčala som.

„Slečna, aj moju ženu som miloval a oni mi ju nezachránili.“

„Tá krv, ktorú vypľúval, poukazovala na zničené hlasivky. Je možné, že časom keby sme mu predĺžili životnosť tej hlasivky na rok, dva .. stratil by hlas navždy. Kapacita a sila tej námahy by sa o mnoho viac znásobila a tak by aj viac pracovala a vypovedala svojej služby. Viem je to ťažké, vyrovnať sa s niečím tak zložitým ale je to o mnoho lepšie. Sám on mi vravel pred operáciou, že mi vkladá dôveru do rúk a verí, že to spravím rozumne. Slečna, ja tomu verím, že som to spravil tak akoby chcel i on v takomto prípade. Predstavte si, žeby sa k vám už ani nemohol ozvať.“

„Prosím ukľudnite sa.“ Vravel, jeho hlas sa ozýval v mojich ušiach tak silno.

„Bože...“ Plakala som tak silno, Louis ma objímal a jeho slzy ma chladili na líci.

„Ja ďakujem vám, že ste uvážili správne.“ Hovorila som cez plač.

„Je mladý, život má pred sebou. Doma má krásnu ženu, dieťa, nebude smútiť za tým čo stratil ale za tým čo získal. Je mi to naozaj ľúto, zajtra ráno ako sa prebudí, oznámim mu to ja? Alebo by ste to radšej chceli povedať vy.“ Spýtal sa.

„Ja, prídem, chcem tu byť s ním. Musím stáť pri ňom.“ Smutne som potiahla nosom.

„Verím Vám. Uvidíte čas spraví svoje. Pošlem ho na liečenia, povzbudí to tú schopnú hlasivku a však spievať už nebude. Práve preto bude musieť chodiť na všetky tie zábaly a posilňovania, aby hlas na rozprávanie mu slúžil vždy. NO zo začiatku to nebudete môcť preháňať, chvíľu u vás bude musieť byť tichá domácnosť, nevyjadrujte pocity slovami ale dotykmi a mimikou. Pomôže mu to, len stojte pri ňom.“

„Samozrejme, budem. Ďakujeme, peknú noc.“ Postavili sme sa s Louisom a vybrali sa do útrop tmavého schodiska. Nechcelo sa mi ísť výťahom, mozog by som mala nezamestnaný a rozmýšľala by som o Harrym. Tak veľmi ma to bolí a nebude to bolieť len mňa ale i všetkých ostatných. Ja, mala som také cítenie, že to bude niečo zlé a tak boľavé.

„Miriam, neplač.“ Louis ma zastavil a utrel mi šálom slzy ktoré mi stekali po tvári tak rýchlo ako len mohli.

„To znamená koniec One Direction, však?“ Opýtala som sa a potiahla nosom.

„Nie.“ Vzdychol si.

„Bratia držia spolu, podporujú sa a vieš čo by to preň ho znamenalo, keby sme sa rozpadli. Zrútil by sa a naša skupina je aj o priateľstve a radosti zo života, neboj sa my bude stále všetci pri sebe stáť.“ Usmial sa a objal ma. Spomenula som si na Nialla, ktorý po dnešku určite neostane tam kde je.

„Pôjdeme k nám, ak nič nepotrebuješ. Aby si sa ráno rýchlejšie dostala do nemocnice a myslím, že bude múdre ak sa nasťahujete k nám aj s Harrym. Aby nemal čas myslieť na svoj hlas, budeme mu spestrovať dni a čo bude s nami to sa ešte uvidí, no musí sa to určite dozvedieť Simon.“ Vravel Louis ako nás s Lucaskom nakladal do auta.

„Louii, no musíme sa vrátiť ešte k nám. Treba mi veci pre Luckyho, hygienu..“

„Dobre.“

More Than This - 51. Radšej nemyslieť

Pozerala som dávno, dávno, dávno v piatok x-factor a smiala sa. Páčilo sa mi keď Demi Simonovi povedala, že ho pozdravuje Niall a on na to reágoval, že ten z 1D? Má ho nechať na pokoji, že je NEPOVŠKRNENÝ. =To sa mi páčilo najviac a potom ten Demin smiech. A že sa mu má pozrieť do tváre a potom jej záväzok, že s nikým nebude rok randiť a že na to Nialla upozornila. Ale ja by som im to priala a to s veľkým srdcom, naozaj. Páčili by sa mi spolu a to už len preto, že Niall má tak veľkú dušu, pokoru a už len ako sa naňho pozriete vidíte niečo neskutočné, strašne by som ho chcela spoznať ešte pred tým x-factorom a ozaj ho spoznať do podrobna. A myslím si, že Demi by ho vedela usmerniť a poriadne ho ľúbiť a ukázať mu zmysel lásky. Snáď raz...

Nerozumela som tomu. Príde domov a len tak mi ohlási tým najpokojnejším hlasom, že ho budú operovať. V tom okamihu som myslela, že ho zaškrtím. Poslednú dobu som sa nervovala neustále a toto mi nepridávalo.

Linsi sa poobede vybrala na nákupy a ja som mala voľný dom. Tŕpla som, bála sa a všetko čo som chytila do rúk mi z nich vlastne vypadlo. Lucasove plienky sa váľali po celom dome ale moje stuhnuté koleno mi nepovolilo zohnúť sa. Ledva som vytočila Niallove číslo, prsty sa mi klepali a Luckyho plač mi nepomáhal.

„Hneď som tam.“ Oznámil mi a zložil.

Keď som už naozaj nevládala a Horan neprichádzal rozhodla som sa vybrať na prechádzku a skrátiť si ten čas. Netušila som čo sa práve s Harrym deje, čo sa tam vlastne odohráva a už len myšlienka na to, mi trhala steny v žalúdku.

Kým som malého prebalila, čo ma aspoň dva-krát očural, prezliekla ho do čistého a našla vhodnú perinku do kočiara prešlo veru dosť času.

Vytrepali sme sa von do veterného počasia, stromy šuchotali a obloha sa smiala, škodoradostne ako keby niečo tušila čo my nie.

Pomaly sme zachádzali za roh našej ulice keď sa zozadu dostal do mojich uší hlas toho na prvý pohľad nevinného chlapca.

„Niall!“ S radosťou som sa otočila a objala chlapca v čiernej mikine.

„Ahoj, prepáč trvalo mi to dlhšie, teda Liam on povedal mi, že mám postrážiť Ollyho, ale ja som sa ti už sľúbil a potom som..“

„Stačilo, chápem. Ďakujem, že si prišiel.“ Usmiala som sa na neho a on sa priblížil ku kočiaru.

„Ten je nádherný.“ Zadíval sa na chlapča ktoré malo otvorenú pusinu a zamračené čielko.

„Vieš niečo nové?“ Skúmala som pohľadom jeho tvár a predstavovala si popritom Harryho.

„Nie, bohužial nie. Simon nám vyvolával, že to Harry nemá podstupovať, vraj pozná niekoho lepšieho, ale vieš aký je Harry.“ Pokrútil hlavou a úsmev mu z tváre zmizol.

„aký?“ Zvedavo som vytiahla tón hlasu.

„Tvrdohlavý, neustupčivý a keď sa do niečoho pustí, ta niet pomoci ba ani konca.“

„Ďakujem, práveže ty by si mi mal vravieť o jeho dobrých vlastnostiach, aby som sa bola ubezpečená, že mám doma toho správneho.“ Usmiala som sa ale v zápäti som to oľutovala.

„Som sprostá viem.“ Zrýchlila som čo musel pocítiť i Lucas v kočiari.

„Miriam! Nie to ja!“ Rozbehol sa za mnou.

„Niall, ja to nechápem. Moje vnútro je tak rozdelené na niekoľko častí a kadžá časť chce niečo iné a ja mám pocit, že sa za chvíľu roztrhnem, aby každý dostal to čo chce. Neviem čo mám už robiť a to len z toho dôvodu, že stojíš pri mne a stále si mi oporou, pomáhaš mi a venuješ sa mi. Je to zvláštne keď doma máš priateľa a vonku ďalšieho. Nie nemyslím to tak, že si niečo ako frajer, keď sa už mám vyjadriť ako dieťa.. Ale skôr ako niekto, kto o mne vie viac ako ktorákoľvek kamarátka a dokonca má ma rád, tak inak rád. Niall mám sto chutí plakať, lebo ti neviem opätovať to čo ty dávaš mne a neviem ti ukázať ako veľmi by som ťa občas chcela objať a nepustiť, ale inak ako Harryho. Harry je moja láska ale ty Niall ty si nejaké čaro čo už nejde z môjho života preč...“

„Prepáč, je toho na mňa už veľa..“ Z očí sa mi vykotúľali slzy.

„Nie, dievča neplač. Ja budem stále tu, budem čakať aj večne. Len neplač, mám ťa rád ale svojmu kamarátovi som už ublížil dosť a keby som si ťa mal uchmatnúť tak zlomím srdce nielen jemu ale aj tebe. Áno, najprv som si myslel, keď si chodila s Harrym, žeby to mohlo medzi nami fungovať ale keď som ťa videl v nočnej košeli a s tehotenským bruchom, strapatými vlasmi a tým najkrajším úsmevom uvedomil som si, že v živote mi nebudeš patriť a že si iný level ako práve ja. Máš dieťatko a ja ťa už nechcem lanáriť na nič zlé, stačí keď si spomeniem na minulosť.“

„Poď, pôjdeme k nám, spravíme si čaj s medom a nejaké sušienky.“ Vravela som s plačom, nemysliac na to čo mi povedal.

„Dobrý nápad.“ Niall kočíkoval a ja som v hlave pre zmenu hľadala normálnu myšlienku, ktorá by, teraz práve teraz myslela na Harryho.

Sedeli sme v mojej pracovni, Niall mi púšťal ich novú nahrávku kde mal dosť dlhé sólo, čo určite nepotešilo len mňa ale aj fanúšičky.

„Miriam, napísal som tú pesníčku a dokonca mi ponúkli sólovú kariéru.“ Smial sa. Zarazilo ma to čo povedal a v živote by som nepredpokladala, že práve blondiačik sa môže dostať tak hore na vrchol a to i sám.

„Prosím?“ Chcela som to počuť ešte raz a vidieť ten jeho úsmev znova.

„Nechcem odísť od chlapcov, to by som nespravil. Nevedel by som si predstaviť, že stojím sám na pódiu a všetci počúvajú len mňa. Ohh, áno bolo by to ohromujúce ale nezvládol by som to. Nemal by som v zákulisí takú srandu a s nikým by sme sa nepodporovali navzájom. Podľa mňa by som skončil niekde na psychiatrii.“ Krútil hlavou a smial sa.

Ako sa Niall vytratil, domov prišla Linsi s mega veľkými taškami a očami vyhúkanými sťa puk.

Okolo pol desiatej večer som dostala telefonát z nemocnice. Srdce mi stuhlo a mala som pocit, že asi nedýcham.

Dvoma slovami. Som smutná.


 Blog je na to, aby sa naň prispievalo. A však ak v živote nastanú komplikácie je to ťažké dodržiavať. Nie som priama, som uzavrená. Som na výlete a je tu voľné wifi. Prečítala som si správu od mojej krásnej Bebs.. a to mi dalo sily vôbec sa prihlásiť. Lepšie povedané, v mojom živote sa zmenilo pár vecí. Prerába sa nám nové prostredie v ktorom budem so svojou rodinou žiť a tam kde teraz bývam nie internet a nie tá možnosť dostať sa tu. V škole? Až príliš nápadité.

Je mi to ľúto .

More Than This - 50. DNES, nie zajtra

DNES, nie zajtra

„Harry prosím ťa, polož tam obrúsok a tamto daj fľašku. Inak, nešlo by to bez nej?“ S nadvhihnutým obočím som dirigovala Harolda.

„Zlatko, dotvára to efekt a toto je pravé z Talianska, od tvojho otca.“ Usmial sa.

„Samozrejme, alkoholici. Daj si prosím čierne tričko aj nohavice.“

„Preboha Miriam, Louis sa príde opiť a nie smútiť.“ Krútil hlavou a upravoval obrus.

„U mňa nebudete piť! Mali ste sa dohodnúť a ísť do klubu a nie tu.“

„Zlatko prestaň, lebo opijem i teba a Lucasovi bude mlieko chutiť sto-krát lepšie.“

„Ty si tak strašne vtipný.“

„Ja viem, mám to v krvi a už nezúr.“ Objal ma okolo pása a sladko pobozkal pod uchom.

„Keď mi tu dole bude smrdieť ako po žúrke, zabijem teba i tvojho kamaráta a ver mi, bude to bolieť.“

„TY čo neublížiš ani muche? Akože sa ťa mám báť?“ So smiechom sa odo mňa odtiahol, čaroval so svojou neskutočnou mimikou a ruky dával do obranného gesta.

„Však počkaj.“ Rozbehol sa do kuchyne a ja za ním. Chytil ma skôr on ako ja jeho, držal ma za ramená a ja som sa mohla márne snažiť udrieť ho boxerkou do hrude. Smiala som sa.

„Bábika sa snaží, ó aká je príťažlivá.“ Pustil ma a ja som naňho spadla. Nabúrala som nosom do jeho krku. Zachrapčal a ja som sa zľakla.

„Vidíš čo si spôsobila už aj z teba kašlem, ty ty pusinka.“ Pevne ma objal, ľúbim ho.

„Harry, budeme spolu navždy však?“

„Čo ťa to napadlo?“ Prekvapene sa spýtal.

„Neviem.“ Mykla som plecami.

„Navždy áno, až po kým neumrieme.“ Usmial sa.

„Dobre, môžeme pokračovať.“ To som ho už stihla udrieť, tak som rýchlo utekala kade ľahšie a on za mnou. Zastali sme pred zvoniacimi dverami.

„Buď slušný a správaj sa kultivovane, nezabudni na to ako som ťa vychovala á.“ Spustila som taký rehot, mali ste vidieť ten jeho pohľad, čistý Styles, určite by spravil takú grimasu aj vtedy, keby mu vyholili celú hlavu.

2.11

Harry

Sedel som v kaviarni a kontroloval internetovú schránku. Od vtedy čo sme sa mesiac neukázali na scéne, ma akoby fanúšikovia ani nespoznávali. Mohol som v pohode sedieť v Starbuck, čo kedysi nebolo možné, piť svoje latte a prechádzať maily. Miriam mala náštevu z Ria. Tú Linsi, ktorá u nás trávila jedni Vianoce, a nechcelo sa mi počúvať ako sa chichocú a rozprávajú o blbostiach. Louis sedel oproti mne a stále vzdychal. Chcel mi niečo naznačiť ale nemal som náladu.

„Louis čo je?!“

„Nič.“ Pokrútil hlavou a zahľadel sa za mňa. Otočil som sa a všimol si Eleanor v hrubom svetri. Prisadla si k Louisovi a objednala si čaj. Čumel som na ňu ako na blázna a nechápal.

„To sa ti snažím vysvetliť, neviem nejakou náhodou ju zobrali na plastiku a teraz máme doma silikonovú Ell.“ To som sa rozrehotal ako debil. Vo vrecku mi zavibroval mobil, na displeji svietilo meno nášho doktora a mňa prepadol strach, rozbúšilo sa mi srdce a zaliala ma horúčava. Rýchlo som si obliekol kabát, šálu, zakýval im a vytratil sa von. Opatrne som zdvihol telefón a priložil si ho k uchu.

„Halóó.“

„Pán Styles? Práve mám čas, a poznám jedného špičkového doktora, ktorý robí presne tieto práce a tiež zvláštnou náhodou dnes môže. Takže, dúfam, že ste práve vstali a nič ste nezjedli ani nevypili, inak by sme to museli preložiť na február a ako viem, do vtedy by ste už chceli byť dávno fit.“ Do riti! V duchu som si zanadával a nevedel čo mám spraviť, mohla by mi poškodiť jedna káva? Nechce sa mi čakať s tým hrdlom do nového roka. Už ma nebaví, že neviem spievať.

„Pán Styles ste tam?“

„Áno, tu som. Chcem to podstúpiť, dnes.“

„Som rád, že váš prístup je profesionálny, no na účet mi potom zašlete jednu čiastku, kedže som vám vybavil svetového doktora.“

„Samozrejme, len už ma dajte do kopy.“

„Moje auto po vás príde, ale kam?“

„Kedže som doma, ughh, tak aremles street 25, ďakujem.“

„Budem vedieť spievať.“ Zajasal som a babka ktorá šla okolo na mňa pozerala ako na najväčšieho idiota. Autom som sa rýchlo odviezol domov, okolo Miriam len tak prefrčal a zastavil sa až v našej izbe.

V postieľke spinkal môj malý synček, na ktorého som sa usmieval, až kým mi nestvrdol úsmev. Do cestovnej tašky som nahádzal nevyhnutné veci, no však nevšimol som si Miriam stáť vo dverách.

„Ty odchádzaš?“ Zmätene pristúpila ku mne.

„A kde? Lepšiu ženu ako si ty by som nenašiel široko ďaleko.“ Usmial som sa, objímal ju a popritom bozkával do vlasov.

„Och, ty trdlo, tvoje komplimenty ma držia na svete, no a ešte ten drobizk.“ Pousmiala sa.

„Dnes, ma budú operovať.“ Kľudne som povedal ale mohol som čakať, že jej rozkošná tvárička naberie farbu a vykričí ma.

„Čo? A to mi povieš teraz? A kde si bol? S Lucasom som potrebovala pomoc.“

„Ja som sa to dozvedel tiež až dnes. Bol som na káve s Louisom, potom zavolaj Ell, že čo má nové, budeš ozaj prekvapená.“

„Musím ísť, ľúbim ťa a nech sa stane čokoľvek vždy pre mňa budeš tá jediná.pa“

„Harry, preboha prestaň, všetko bude v poriadku, och bože srdce mám až v hrdle.“

„Kľud, utekám.“

More Than This - 49. Keď Boh prikladá vrecia s ťažkosťami na chrbty nás všetkých

Keď Boh prikladá vrecia s ťažkosťami na chrbty nás všetkých.

Miriam

Utekali dni, odplávali týždne, odbehol i mesiac.

Tento rok bol október očarujúco chladný až mrazivý. Keď som si sadla k oknu, jemne ho pootvorila, počúvala som šuchtanie listov a našu Hedvigu. Lucas v tom čase spal a Harry behal po vyšetreniach. Dosť často ma žrali mrle, keď mi ráno oznámil, že ho čaká ďalšia kontrola. Nespieval, ba šepkal. One Direction, pre stratu jedného z najpotrebnejších hlasov museli zrušiť koncerty po Anglicku. Báli sa, v ich hlavách sa premietali rôzne, strašideľné až deptajúce myšlienky. Čo bude ďalej? Ako sa to vyrieši?- Pýtate sa, odkiaľ to viem? Mojim zdrojom bol Niall, ktorý sa u mňa zastavil každý deň, aby mi pomohol. Staral sa, prebaľoval krpca a rozprával mi. Veľa vecí, od rozchodu s Charlie až po vzťah Zayna so škrečkom. Ne raz som sa smiala, Niallovi som radila ako zbaliť babu, a on to potom vyskúšal na mne čo som skoro dostala infarkt. Večer sme si spravili pukance, pozerali staré komédie a čakali na Harryho. Hneval sa, nechcel nás tak vidieť, bál sa a pri tom zúril. Nie, navonok sa snažil pôsobiť vyrovnane ale oči prezrádzali všetko. Ako Horan zmizol, nesprával sa prívetivo. Mlčal, zavieral sa v hosťovskej a zopár krát som počula i plačlivé vzlyky. Čo sa deje? Všetko začínalo upadať

Chalani sa snažili, pomáhali Harrymu, podporovali ho a Liam nikdy nestrácal to svoje pozitívne zmýšľanie. ASPOŇ on bol ten, ktorý veril a dúfal.

25.10.

„Som doma.“ Zamrmlal Harry z chodby. Opatrne som vykukla z obývačky a sledovala ako sa vyzúva. Zakašľal, ruku si priložil k ústam a opäť len silnejšie. Tu sa prehol v krížoch a dlaň si pritlačil na hruď. Mračila sa a pri tom odkladal kabát. Nevravel mi nič, hovoril, že je to zbytočné, aby som sa trápila. Hrabala som sa i v jeho papieroch, keď mi už inak duša nedala ale nič som nikdy nenašla. Vykročila som, podlahy zavŕzgali. Zdvihol pohľad a usmial sa, tak nebezpečne. Ruky vystrel do vzduchu a ja som sa v nich tak rada utápala. Jeho ruky boli veľké, aj cez to tak nežné a príjemné.

29.10.

„Miriam!“ Zľakla som sa, práve som prebaľovala naše slniečko keď niekto kričal v predizbe. Malého som položila do postieľky a utekala dole. V dverách stál vyplašený zadychčaný Zayn. Zvrieskla som.

„Miriam, poď rýchlo. Musíme ísť!“ Rukou ukazoval ku mne.

„Počkaj a čo Lucas?!“

„Zober ho, poď.“ Šepol. Luckyho som okamžite prezliekla, do teplých pančušiek, dupačky, rifle, košieľka, svetrík a vetrovka. Dole mi pomohol Zayn zabaliť ho do deky a tak do vajíčka. Viezli sme sa Harryho autom a ja som ničomu nerozumela. Len čo som sa na niečo opýtala, umlčal ma. Rýchlim gestom, alebo nepeknou mimikou.

Tŕpla som, Lucky mrnčal a ja som nevedela čo skôr. Viezli sme sa autom dobrých desať minút, pak sme zastavili pri poliklinike. Bála som sa. Zayn sa šiel opýtať potrebné veci na recepciu, ktoré som počuť radšej nechcela a tak som nám zavolala výťah. Srdce som mala až v hrdle, a hrdlo niekde v riti.

„Zayn.“ Šepla som. Pochopil ma, objal ma a mne do nosa vnikol cigaretový pach. Zastavili sme na treťom poschodí, Lucasa zobral Malik, lebo moje sily boli na dne. Kráčali sme bielou uličkou, sterylizovaným prostredím, obklopení nemocničnou vôňou a sestričkami v bielych plášťoch. Prevážali okolo nás ženy bez vedomia.

Zayn zrýchlil krok, a ja som pred nami zbadala chalanov. Sedeli na stoličkách a všetci vyzerali zdrvujúco. To mi po líciach už stekali slzy a vôbec som nemusela vedieť o čo ide. Ako ma zbadali, postavili sa do jedného. Okrem Louisa.

„Kráska neplač všetko bude fajn.“ Tíšil ma na koženom pleci tmavý chalan, ktorý ma vždy fascinoval svojim vkusom. Z jedného ramena som sa presunula ďalej a konkrétne ku bábätkovskej vôni, Niallovi. Stamaď sa mi ľahko šlo k Liamovi a tak k Danielle.

„Tu je tá káva.“ Začula som známy hlas, ktorý som tak strašne milovala. Chrapľavý, mužný a vždy príťažlivý. Obzrela som sa a zbadala Harolda s teglíkmi, plnými tekutiny, ktorá robila z ľudí otrokov a závislých naň. Ako na mňa došiel pohľadom, všetko strčil do ruky Louisovi a rozbehol sa ku mne.

„Miriam!“ Vyzdvihol si ma do náručia, bozkával ma na líce a šepkal.

„Neplač, miláčik, pššt.“ To som utíchla, položil ma na zem. Nesledovali nás, boli tak zarmútení, že ledva niečo videli. Moje vnútro sa razom upokojilo a vedelo, že moja láska žije a je v poriadku. Za ruky sme sa presunuli na koniec chodby.

„Ja ja som myslela... Oh, vďaka Bohu, že žiješ.“ Hlavu som priložila na jeho hruď.

„Ty nevieš čo sa stalo?“ Prekvapene na mňa pozrel a potom zase objal.

„Zayn mi to nepovedal, ty si nebol doma dobré dva dni, takže...“ Normálne som riekla a Harry mi zatiaľ utieral vreckovkou slzy.

„Eleanor... El nám potratila.“ Povedal a venoval mi smutný pohľad.

„Prosím?!“ Moje vnútro vzbĺklo, orgány sa naštartovali ako desné a srdce mi búšilo.

„Počula si dobre. Teraz pred chvíľou.“ Moje slzné kanáliky nezaostávali.

„Zlatko.“ Opäť mi hlavu priložil na kabát a rukou mi prechádzal cez vlasy.

„Ch-ch-chuderka, moja malá. Mne je to tak-tak-tak ľúto.“ Revala som a on ma nestíhal utišovať. Došiel za nami i Liam, ktorý sa snažil ale márne.

Z diaľky na nás kývol Niall a ukázal na dvere, ktoré sa pomaly zatvorili. Louis je dnu.

Sadli sme si, Harry sa šiel prejsť so svojim malým synom. S Dann sme si navzájom podávali vreckovky a vždy sa obzreli za buchnutím dverí. Moja hlava šla vybuchnúť a nos som musela mať červenejší než papriku. Všetko sa kazí, ničí. Prečo to robíš? Prečo nám nemôžeš dopriať aspoň nejaké to šťastie?! Zúrivé myšlienky som posielala rýchlou poštou do neba a až potom zistila, čo som vlastne odoslala.

„Ja to nechápem Dann.“ Hlavu som položila na jej rameno.

„Pšt, musíš byť teraz veľmi silná, aký ma Harry dátum?“ Otázka ma zarazila až tak, že som nezavrela sánku.

„Ty o tom nevieš?“ Prekvapene mi pokračovala.

„Mala by som o niečom vedieť?“

„*Harry. Operácia. Dátum. Nič?*“ Jej vlasy sa rytmicky krútili a vytvárali špirály, aj ja chcem také vlasy. Sledovala som ich a ani nestíhala rozmýšľať nad tým čo vravela. Najprv som si to musela dávať do kopy a tak vyšli mi len kúčové slová*

„Danielle je toho na mňa veľa.“ Postavila som sa z vŕzgajúcej stoličky a kráčala za Harrym vonku. Výťahom som zišla na prízemie a nechávala voľne tiecť slzy, neutierala som ich. Páčilo sa mi ako mi tiekli po krku a potom zaliezli pod tričko. Pery som krivila ako Lucas, keď si dožaduje mlieko a oči ma štípali. Pred nemocnicou stála stará lavička a ja som sa rozhodla, že to miesto ma utíši. Sadla som si, zdvihla ramená, aby mi kabát zakryl krk, nohy narovnala a mračila sa na zeminu. Neviem, ofina mi liezla medzi oči a smútok zo mňa len tak vyžaroval. Všetko čo sa okolo mňa pohlo som pohľadom zamrazila. Zaregistrovala som tak akurát spiaceho Lucasa v oranžovo čiernej sedačke ako chrápe, tváričku má naklonenú na pravá stranu, pusu pootvorenú a líce ako dva vačky plné semiačok. Nie ja nesrandujem, on naozaj vyzerá ako taký malý škrečok, podobá sa na toho Zaynového, len škoda že Malik chová škrečku, alebo škrečovičku počkať asi skôr samičku škrečka, ha.

Harry ma z ľahkosťou pohladil po tvári a venoval jemný úsmev. Sedačku položil vedla mňa a on si sadol na ľavú stranu. Objal ma a zašepkal.

„Aký som ja rád, že mám zdravého syna.“ Vydýchol si a radostne si usmial.

„Ktorému sa absolútne nevenuješ.“ Dokončila som.

„Jakže? A teraz?“

„Harry, to je chvíľkové. Celý čas čo sme spolu si si predstavoval a prosíkal ma, aby sme mali dieťa a teraz keď ho máš ani nespávaš doma.“ Vzdychla som si.

„Zlatko, spávam doma u chalanov. Keby si ma mala v noci počúvať ako kašlem a chrapčím tak by si ma asi vyhodila aj tak.“ Kývol ramenami a pobozkal ma na líce.

„Inak kedy si sa mi chystal povedať, že ťa čaká operácia? Tesne predtým ako pôjdeš pod nože? Bože Harry, Danielle ma tak strašne teraz vystrašila a ešte Eleanor, Boh ju ochraňuj.“

„Vravel som ti, že nechcem, aby si sa trápila, nie ty zistíš všetko, aj keby si mala ísť cez mŕtvoly!“ Nazlostene

pokrútil hlavou.

„Dobre vieš, že sa budem trápiť stále, kedy ťa budú operovať?“

„O pár týždňov, no neviem presne.“

„Ty si taký.... milujem ťa.“ Chcela som mu vynadávať do debilov, idiotov, somárov, kreténov, imbecilov, magorov, že mi nič nepovedal a ešte kamarátka to vedela lepšie než ja.. no srdce mi nedalo, päsťou som mu udrela do stehna a povedala tie dve slová.

„I love you Miriam too, you are my so amazing life and without you it won't be a good. Love.“ Nahol sa k mojim perám a ja som ešte stihla povedať.

„Forever together.“ Až tak som zničila tu tenučkú hranicu medzi nami dvoma a pobozkala ho. Aspoň na chvíľu som sa odreágovala a nemyslela na vonkajší svet plný zlých a zdrvujúcich vecí, ďakujem.

„Poď, budú náš potrebovať. Musíme byť im teraz obrovskou podporou, ja Louisovi, predsa je to môj najlepší kamarát a ty zase Eleanor.“

Hore nás čakali zronené tváre, Harry si hneď sadol k Tommovi, ťapkal ho po chrbte a niečo mu vravel po tichu.

„Miriam, môžeš ísť dnu ale len na chvíľu.“ Pozrel na mňa uplakaný Louis. Sedačku som podala Niallovi, prešla som okolo chlapca, ktorý mohol byť tiež otcom, ale okolnosti spravili asi svoje a stisla mu ruku, poďakoval .

Ako som kráčala k dverám, zaliala ma horúčava a moje dýchanie bolo tiež o dosť rýchlejšie, nevedela som čo očakávať, nemohla som si predstaviť, nevládala rozmýšľať nad Eleanor, dievča ktoré vždy nosilo na perách úsmev, za každým sa rehotalo ako Danny, a to tažšie mi bolo teraz vidieť ju.

„Zlatko.“ O mnoho väčšie slzy, poriadne som ju ani nevidela. S plačom som vošla dnu a okamžite si k nej prisadla. Dívala sa na mňa tak zmätene, ťažko, zúfalo viem, že jej to bolo trápne a tuším, že už určite mala predstavy o tom čo to bude a ako to u nich bude vyzerať a teraz je všetko fuč.

„Malý Sebastian ba či Nettie, Miriam.“ Rýchlosťou svetla sme obe revali ako bláznivé a objímali sa navzájom.

„Stay strong, je hore cíti sa dobre, neboj sa. Dohliada na teba a vždy keď ti bude ťažko bude tu pre teba.“ Hladkala som ju vo vlasoch a snažila sa myslieť pozitívne, neviem cítila som sa tak, ako keby sa to všetko stalo mne, tak empaticky, až príliš.

„Ďakujem.“

„Nie neďakuj mi. Budem tu, pre teba stále, ver mi. Dievčatko len poriadne oddychuj a nestrácaj nádej, dostaneš sa z toho, neboj sa. Pomôžeme ti.“ Na líce som jej dala pusu a opustila izbu. Mrkla som na Louisa a tým mu dala na známosť, aby šiel za mnou. Zastali sme pri automate s kávou a ja som sa ujala reči.

„Louis, prepáč ja mala som ti to povedať a nie zahovárať, ako mi je hrozne. Keby si to vedel bol by si pozorný a všetko by bolo lepšie.“ So slzami v očiach sa mi hovorilo ťažšie, než kedykoľvek predtým. Lebo viem, že na tom mám určitý podiel viny.

„Miriam, nie minulosť neriešime. Ja som sa to dozvedel dnes ráno, že budem otec a na obed, ako sme spolu varili, chcela dosiahnuť k vrchnej poličke. To som však ešte nevedel, lebo keď som sa otočil a všimol si jej snahy, naťahoval som ruku a chcel som to vziať za ňu, lenže spadlo to medzi nás a ona v ľaku spadla tiež. A presne vtedy sa na jej sukni zaligotala červená škvrna.“ Smrkal, hlavu si opieral o plast a plakal. Videla som ako si slzy vytrvárajú vlastnú cestičku po jeho lícach.

„Louis, mne je to tak strašne ľúto.“ Pritúlila som sa k nemu a on ma zovrel v objatí.

„To nič, Miriam je mi tak hrozne, žeby som najradšej skočil z mosta, lebo keď som sa jej pozrel do očí, videl som to znova, zas a znova. Môžem za to, mal som byť ešte viac všímavejší ba uchytiť ju ako padala. Nie, ja Tommlinson nechal som ju spadnúť.“

„Pššt, nie nemôžeš za nič. Možno by sa to udialo tak či tak. Možno nie dnes ale zajtra, alebo večer. Ten pád tomu len dopomohol nechápeš, nie všetky ženy ktoré su tehotné a slabo spadnú potratia, asi mala El napríklad skôr nejakú komplikáciu alebo ju neposlúchala maternica. Louii prestaň nemôžeš za to.“ Tak veľmi som sa mu snažila pomôcť, chcela som ho z tohto stavu dostať hneď, v tomto momente...no uvedomila som si, že na toto budú spomínať dlho, a keď nebudú stáť pri sebe tak sa ich cesty rozídu a to práve nemôžme dopustiť. Čie veľké ruky ma zozadu objali a odtiahli od Louisa. Na ramene ma tlačila Harryho brada a jeho vlasy ma šteklili po celej tvári.

„Louii, príď zajtra na večeru.“ Usmial sa na neho Harold a bratsky sa objali.

„Pôjdem ešte za El, má dojsť mama s Lottie a aj Ell rodičia, takže počkám a ostatných pošlite domov a čo vaše dieťa?“ Pri poslednom slove v otázke, prehltol na prázdno až tak dokončil vetu.

„Niall.“ Zamierila som k nemu, prebrala si Lucaska a z ľahka ho objala.

„Ďakujem.“ Usmiala som sa.

„Nie, ja som rád.“ Kývol hlavou, Danny aj mňa zobral pod pazuchu a Liam za nami došiel s telefónom pri uchu.

„Viem, že je to ťažké detská ale musíme im byť k dispozícii vodne i v noci, čo keď Louii sa nám poskladá tesne pred nejakou tlačovkou, už teraz mám strach.“ Zamyslene vravel Liam a opieral o mňa hlavu.

„Skôr by si mal myslieť na to, ako im treba pomôcť, po prípade ako sa cítia. Nie, ty musíš hneď rozmýšľať nad prácou. Do riti! Stále som v práci (pozn. autorky->Olly je doma s Liamom, kedže plat neodstávajú lebo nemajú žiadne ponúky, a Dann maká na klipe Gagy) a keď som konečne doma tak o nej vkuse vravíš a ešte sa všetko dosiera!“ Danielle vybuchla ako najväčšia atómová bomba, zrýchlila krok a s Harrym zabočili ku schodom.

„Piškótka!“ Liam za ňou kričal.

„Idem za ňou.“ Púšťala som Niallovu ruku, ale Payne bol rýchlejší.

„Asi to na ňu ide.“ Pokrčil plecami Horan.

„Práve mi ukradla priateľa.“

„Ja ako správny kamarát, som si tiež ukradol ženskú no a ešte s bonusom.“ Snažil sa odľahčiť situáciu.

„Neviem, či to bude bonus, keď v noci nezažmúriš ani oka lebo malý bude vrešťať ako pavián.“

„Preto prespáva u vás?“ Nedalo mi neopýtať sa.

„Kvôli Luckymu? Nie, Miriam on je chorý. Chápeš? Každý večer sedí na terase a plače. Nepovedal nám nič, nevieme, netušíme o čo mu ide, čomu je. Vieme len, že ho čaká ťažká operácia a to je všetko. Znížili sa nám predaje cédečiek, náštevnosť hlavnej stránky klesá o milióny, rádia nám nevyvolávajú tak ako kedysi. Chýba nám veľmi, bez neho nie sme One Direction.“ Rozhadzoval rukami.

„A čo Joshua? Nepovedal vám nič?“ Niall pokrútil hlavou.

„Absolútne nič?“

„Miriam nie. Vraví, že keď si to pán Styles nepraje tak nebude nič prezrádzať.“

„Čo keby som za nám zašla ja? Predsa som jeho priateľka a možno mne to..“

„Nemyslím si, určite ho podpláca, nestačí že má skoro väčší plat ako my, keď ešte ošetruje Madonnu, nie Harry doňho vkladá ďalšie peniaze.“

„To vieš skade?“

„Spoločné účty? Ha? Viem Harryho kód, požičiaval mi malú čiastku a Paul nás kontroluje, keď sa nejaké peniaze stratia okamžite si nás berie na bok alebo na kávu a v poslednej dobe Hazzovi vyvoláva vkuse.“

„Aha, je to zložité ale nevzdám sa.“ Niall ma odprevadil k Harrymu autu, ktorý už sedel za volantom.

„Ahojte, ozvite sa.“ Rozlúčil sa Niall.