Nič viac nečakajte, bambuľky. Je mi otrasne. Zdochíňam nad obrazovkou, pijem horúci čaj a vypľula som so seba, len to, čo je pod týmto.. ani neviem čo. A to musíte uznať, že mi fakt hrozne, keď som napísala len toto. Úbohe riadky o ničom... ale nedalo mi, nechať vás tak. Ja, nebudem sa hnevať, keď sa vám toto hovno nebude páčiť. Pohoda. Ale prajte mi aspoň skoré uzdravenie, Ďakujem :) xxx Blue
Staré uličky
Kvapky
veľkosti hrášku jemne padali na starý chodník, na ktorom sa
vynímali rôzne staré ryhy a nepekné stopy od starých žuvačiek.
Oči som upierala na zem a rátala sekundy, kedy sivý asfalt sčernie
od vody. Trvalo to sedem sekúnd a ja som si vlastne ani neuvedomila,
že som celá premočená. Riflové krátke šortky mi nasiakli
vodou, biela blúza sa mi lepila na telo zatiaľ, čo moje vlasy
taktiež nezaháľali. Stratil sa im objem a každý jeden pramienok
sa mi prilepil na krk alebo na tvár. Starú koženú tašku, ktorú
som mala prevesenú cez rameno by ste cítili na kilometre. No
nevadilo mi, že prastará koža začína púšťať svoj pach. Bolo
mi to jedno, i to, že moje staré zničené plátenky prepustili
vodu a moje prsty sa plavili v malom jazierku. Nič mi neprekážalo,
lebo som čakala na neho. Čakala som, kedy sa v diaľke zjaví jeho
vysoká štíhla ba až vychudnutá postava s určitými značkami po
tele.
Keď
som konečne nadvihla svoju tvár smerom k uličke, moje oči
zbystrili a objavili kráčajúcu vysokú.. áno, bol to on. Biele
dlhé tielko, cez ktoré mu bolo vidno všetky jeho tetovania. Na
hlave mu sedel čierny klobúk a na očiach tmavé okuliare. Rifle mu
obťahovali nohy, boli úzke až príliš. Chodidlá sa mu topili v
čiernych lodiach, tak som ich nazývala. Dívala som sa do diaľky a
usmievala sa, priblblo.
„Shania.“
Hŕba svalov sa ku mne nahla a venovala mi mokrý vlhký bozk na
čelo.
„Uhmm.“
Zamumlala som do voňavej hrude, keď sa odo mňa postava odtiahla.
„Musíme
sa porozprávať Shan.“ Šepol mi do ucha a svojim dychom mi
zohrial studený krk po ľadovom daždi.
„Zmokneme,
pohni.“ Prstom ma šťuchol do rebier a ja som potichu zapišťala.
Schmatol moju ruku a ťahal ma dole úzkou uličkou. Slnko pomaly
zapadalo a ja som vedela, že moje telo dostane svoju odmenu, v tomto
prípade zlú a silne ostrú chrípku. Harry začal prekvapivo utekať
strmým chodníkom dole a ja som sa pridala. Cestou sa na mňa škeril
a smial sa ako malé dieťa. Bol predo mnou, no však došiel aj
moment, kedy som ho predbehla a potom musela brzdiť pred kvetinovým
stánkom.
„Ááá..“
Z mojich úst sa drali reflexné zvuky a keď som už bola ozaj
presvedčená, že zničím niečiu parádu, asi nejakej starej
babičky, zatriaslo mi v orgánoch. Avšak nemohla som sa viac tešiť,
keď predo mnou zrazu stál škeriaci sa mladík a ako som sa veru
snažila brzdiť, zvalcovala som aj jeho. Našťastie to vozík s
kvetinami prežil.
„Shan,
zlomila si mi ruky i nohy.“ Zhora, bolo to zvláštne, že som
konečne hľadela na toho menšieho, rozcapeného na chodníku.
Postava sa pomaly posadila a veľkoryso sa na mňa usmievala. Sedel
na mokrom obruvníku a vôbec mu neprekážalo, že má mokré
pozadie.
„Shan,
ľúbiš ma?“ Z ničoho nič sa spýtal a ja som bez, čo i len
malého zaváhania prikývla. Jeho ruka ma stiahla k sebe.
„Vieš,
že nie som romantik.“ Skrivil obočie a upieral na mňa svoje
smejúce zelené očká. Slabo som prikývla, keď sa mi v hlave
zobrazili spomienky nášho trojročného vzťahu.
„Počula
si o tom, že mladým manželom je vždy veselo?“ Nadvihol obočie
a ja som v tvári pocítila červeň. V srdci ma zahrialo avšak moje
nohy sa začínali triasť. Od vzrušenia.
„Shania,
nechcela by si byť mojou dievčinou na celý život?“ Svoje pery
priložil na moju hruď a ja som nahlas vydýchla.
„Keď
budeš stáť vždy pri mojom boku.“ Mykla som ramenami. Môj vraj
nastávajúci ma uväznil v drsnom ale za to príjemnom objatí.
