LIGHTS 27. -Domovina, sladká domovina, presladená domovina-

Tu je sľúbená časť.. Vždy sa vraví, že vyjde slnko a všetko sa k dobrému obráti. Funguje to... i keď na malú chvíľu, ale aspoň..

Moje drahé vrabčiatka, ja potrebujem vaše komentáre.. na ktoré neodpovedám, ja viem, je mi to ľúto.. ale nebojte sa i k tomu dojde

Keby ste mi napísali Vaše dojmy? Hmm? Stálo by to veľa vášho času? len tak vopred... s mojimi peňažnými úsporami som na bode mrazu x.

Ešte taká malá otázka? Neopakujú niekedy tento týždeň na mtv vma 2013 ?? Bola by som vďačná, keby mi niekto nechal odpoveď, teda ak ju pozná :-)

Škola.. Ďalšia bŕŕŕ téma. 

Hor sa do čítania ! 

Ily xx

Blue Dein

27. -Domovina, sladká domovina, presladená domovina...-

Amian

„Polož si hlavu, odychuj kým môžeš.. Keď dojdeme do hotela, nebudeš mať pokoj od chlapcov.“ Chrapľavý ale za to zamatový hlas sa mi prihováral do ucha a svojim charakterom mi spôsoboval husiu kožu.

„Páčia sa mi tvoje vlasy.“ Ani neviem ako, som sa ocitla s hlavou v jeho lone. Vystretou rukou vo vzduchu, natiahnutými prstami v jeho háre, som mu ničila jeho účes... pociťujúc, každú dieru na nerovnomernej Berlínskej ceste. Ruch spoza okien a stromy mihajúce sa v Harryho šošovkách ba či jeho kútiky pier a jamky, ktoré sa za každým zdvihom auta vyparili. Čas sa akoby rozdvojil a moje oči vnímali len jeho a všetko spojené s ním.

„Si ty ale piaf.“ Pousmial sa a jeho hruď sa zohla spolu z tvárou, svojimi mäkkými perami mi na ústach vytvoril vlhkú stopu, ktorá sa behom stotiny stratila niekde vo vzduchu.

„Piaf?“ Nadvihla som hlavu, keď mi vlasy spod temena položil na jeho stehno.

„Vrabec. Moje nezbedné vrabčiatko.“ Svojim studeným nosom prešiel v tesnej blízkosti toho môjho a tak jemne sa oňho obtrel.

„Oh, takže francúžtina.. Pán učiteľ, čo keby ste mi dali niekoľko hodín tohto pôvabného jazyku?“ Uškŕňal sa, zatiaľ čo som svojimi prstami prechádzala po jeho puberťáckej pokožke na tvári, brušká prstov pomaly prešli na tenkú kožu na krku, keď sa občas až zbáčil.

„Slečna, samozrejme. Ale nezvádzajte ma svojimi očami. Na pracovisku žiadne vzťahy.“ Zašomrala som, keď sa ku znova zohol a pod uchom mi zanechával bozky so slastnými zvukmi.

„Pán učiteľ, mám rada diskrétnosť.. ale čo tak radšej rozdeliť si čas na učenie a na iné veci.“ Prsty mi skĺzli do vlasov pod jeho ušami, keď sa mi uchechtal do ucha.

„Slečna.. ale viete čo? Ste hlavička.“ Skonštatoval, keď sa do rozhovoru pridal nieči hlas.

„Nechcem vám kaziť radovánky.. ale stojíme na danom mieste najmenej dve minúty.“ Obzerala som sa, keď mi hlava nado mnou ukázala, že to náš milý šofér tohto pojazdného motoru rozplieta jazykovedné skúsenosti.

„Niekedy čas prestane utekať, to mi verte.“ Zašvitoril Harry, pod trápnou situáciou, neprítomne si okusujúc dolnú peru.

„Vravte mi.“ Hmkol šofér trochu nezrozumiteľne s nemeckým prízvukom, nebolo by na tom nič zvláštne.. keby nesledoval kilá zabalené v tukových roládach s cukrovou plnkou a s tým najvyšším cholesterolom či vysokým tlakom ako čerešničku na torte. Ženská s igelitkami, v ktorých skladovala pre ňu dobroty s nejakého nezdravého fastfoodu, očarila pehatého blonďavého nemca. Harry položil peniaze na palubnú dozku, kedže tento roztomile pehatý a zanietený šofér, na nás nemal čas.

„Aha! Kto sa nám to len vrátil.. máš všetky nohy, ruky?“ Privítal ma Louis s tabletom v náručí v hotelovej hale. Užíval si, že luxusné točiace dvere sú vlastne sklenené a že všetká tá pozornosť mladých vonku postávajúcich dievčat sa sústredí len naňho.

„Neboj sa. Ale, možno.. kvôli tvojej ohavnej vete... zavolaj svojej priateľke, nech ťa naučí ako držať ihlu v rukách.“ Mrkla som naňho, keď obozretne reagoval.

„Nemaj strach. Viem prišívať a dokážem aj vyšívať.. Keby si chcela nejaký ornamenst, stačí povedať.“ Premeral si ma a tak pokračoval.

„Ale ako vidím... Zatiaľ držia.“

„Kde sú ostatní?“ Skočil do reči Harry, ktorý sa na toto už nemohol pozerať.

„Jedna : nula, pre mňa Am. Ostatní? Myslíš, Paula, ktorý si v jedálni prezerá koláčiky na točiacom stojane? Frankieho, ktorý stráži Zayna, ktorý sa práve obšmieta po rannom meste? Alebo Liama, ktorý rieši krízu vo vzťahu? Či náš ír? Ten sa vyparil, s ním ti nepomôžem.“ Ako som stála v Harryho blízkosti, opatrne som obdivovala Louisove strnisko. Vyzeral tak mužnejšie, dospelejšie a hlavne.. ešte viac sa doň vlial ten jeho nesmierne silný šarm. Parfum oblieval celú miestnosť, na vlastnej koži som videla ako z neho recepčná nemohla spustiť oči. Harry chcel niečo povedať, keď Louisovi zazvonil mobil, ktorý rýchlo zdvihol. Vedľa mňa postávajúci silný mladý muž konečne zatvoril ústa a priložil pery na moje líce.

„Už sú tu, obaja.. Dobre, posielam.“ Ako hovor prijal tak ho aj zrušil.

„Amia, mám ťa poslať za Gabriellou.“ Povzdychol si Louis, keď sa mu telefón opäť rozvonil. Tentoraz jeho výraz tváre dokazoval, že osoba na dráte je z iného cesta. Rozlúčila som sa s nimi obyčajným mávnutím ruky a nechala tam Harryho s bezduchým výrazom, len tak postávať.

„To nie je normálne! Tak ja ťa tu tolerujem, tolerujem to, že si jeho milenka. Nebolo by na tom nič zlé, len aj strava a ubytovanie tvojho tela niečo stojí a to nehovorím o tvojej súkromnej učiteľke! Niektoré okamihy avšak už stoja veľa! Ako si to predstavuješ? Že budeš odpadávať len, aby si si získala jeho pozornosť?! Kvôli tebe vyhadzujeme ich lekára! Myslíš, že sme všetci zaslepení a nevidíme, že sa sebe nevenujete?! Slečna varujem ťa, ešte raz spôsobíš niečo, kvôli čomu budeme musieť zrušiť alebo presunúť nejakú akciu, poletíš domov!“ Zrazu som sa cítila ako doma, áno tam, kde je hučanie, kričanie na dennom poriadku, kde človek nevyhovie, ani keby bol sám pán svätý..

„Po prvé: Nie som milenka, to slovo ja nepoznám. Po druhé: Ja tu nie som z vlastnej vôle, prosím, ak vám moja prítomnosť až tak prekáža a ak vám naozaj tak vadí... Pre mňa za mňa, kúpte mi letenku a ja poletím domov.“ Posledné slovo som vyslovila s trpkosťou a zisťovala, že sa moje nohy priam vnárajú do zeme a uvedomila som si aj to, že zrejme nebudem schopná odísť. Nebudem vedieť opustiť tváre, ktoré zapĺňali moje vnútra. Avšak hrala som sa na slečnu hrdú.

„Po prvé a posledné: Letíte o polhodinu, miestenka pri okne, nezabudnite mi tých posratých neviem koľko libier poslať naspäť. A teraz sa practe.“ Vložila mi do rúk kus papiera a ja som ostala stáť ako obarená. V očiach sa mi vynárali spomienky na to, ako ma uniesli..To nebolo až tak lákavé, ale to ostatné. Škôlka, kde som spoznala čiernovlasého, tie jeho pilulky, bazén a moje topenie sa, Harryho tričko, Niallova zvedavosť a raňajky s ním. Cesta lietadlom do Lisabonu. Nečakaný súkromný dovoz kufra do izby, tajomná nočná prechádzka, raňajky s Harrym, Becky a Jamie, Výlet s Lux, maskérky a stylistky... všetky tie krajiny a príhody spojené s nimi..

„Tak čo?! Chcete vari, aby to lietadlo pristálo rovno pred vami?!“ Zabzučala svojim hlbokým hlasom a ja som pocítila, že moje oči sú razom vlhké. A teraz čo? Pokľaknúť a chytiť sa za srdce? Nie.

„Dovidenia.“ Odvetila som a urazene sa otočila na päte topánky. Ako keby som sa bola teleportovala a behom sekundy sa balila v našom spoločnom apartmáne. Dvere som pre istotu zamkla a rýchlo hádzala vlastne nie moje veci do nie môjho kufra. Výkresy sa váľali po celom apartmáne a ja som lietala ako odtrhnutá z reťaze. Keď som stála v kúpeľni pred zrkadlom a brala si hygienické veci, usmiala som sa na seba a povedala si, že sa svet nezrúti. Ak ma Harry ľúbi, nájde si ma.. aj bez toho, že by som mu niečo povedala.. Nie, nepovedala som to s hrdosťou alebo s pýchou, skôr s nádejou a s vierou. Vysušené vlasy som si zviazala do gumičky a rýchlo sa ponáhľala k výťahu. No však v ňom ma čakalo možno príjemné a možno nie, malé prekvapenie.

„Amia. Kam to ideš?“ Vo výťahu stálo chlapča s tými najstrapatejšími vlasmi pod slnkom. Na sebe mal len biele voľné šortky po kolená, z ktorých mu na bedrách vytŕčali sivé boxerky. Jeho svetlá pokožka nebola tak svetlá ale skôr ružová. Drobné kvapôčky potu mu stekali po celom tele. Po tvári, po pekne vypracovanej a vábiacej hrudi, po nohách až po bosé chodidlá, ktoré oddychovali v mäkkom červenom a hlavne v čistom koberci.

„A ty skadiaľ?“ Vošla som dnu. Stojac a hľadiac na Nialla, ktorý sa ležérne podopieral o kovové zábradlie, som premýšľala o postave predo mnou. Farba jeho očí bola prenikavá a príjemne žiarivá. A to ako šibalsky sa na mňa usmieval ma až desilo.

„Posilka.. Am kam sa chystáš s tým kufrom?“ Hlas mal hlbší a jeho pohľad bol priamy. Oči sa nám stretli v ten istý čas a ja som tušila, že tá nebesky modrá farba všetko zistí. Teda aspoň som si to myslela, možno by to dopadlo lepšie, keby mu svitlo. Spomenula som si na naše raňajky, keď sme ako kamaráti sedeli.. ale teraz? Všetko, každý jeho pohľad a úsmev bol iný...

„Idem domov, veď vieš na skúšky. Odprevadíš ma dole na recepciu?“ Zrejme si moja neskutočne múdra a veľmi svižná hlava neuvedomila, že sa treba vedieť aj vyhovárať. Toto bolo rozumnejšie, ako keby som povedala:hej, máš sa? Vykopla ma Gabrielle.. Avšak prečo chcem, aby ma to jeho spotené telo vyprevádzalo až tam.. ešte aj pery mal spotené.

„Pravdaže. Ale práve si sa vrátila z nemocnice a už ideš opäť preč? Hotel si si nestihla ani užiť, vieš aké sú tu vymoženosti?“ Biely uteráčik, ktorý mal doteraz prehodený na pleci, vzal do rúk a utrel si doň tvár.

„Niall to ma netrápi. Kde je Harry?“ S nádejou som sa opýtala, dúfajúc, že nás neprivolá. To by bolo, keby videl, že stojím zbalená od hlavy po päty vo výťahu s jeho polonahým kamarátom, ale on nie je baba... On tak určite nežiarli, bral by to športovo... Amia!

„Keď tak rozmýšľam, telefonát od teba bol pred hodinou a keď ste prišli, ty si utekala ku Gabrielle a Harry.. Oh, jasné! Vravel, že si musí zavolať.. No vieš, skontrolovať Jull, či žije.“ Slabo som sa usmiala a on sa zasmial.

„Niall, za hodinu si sa stihol tak spotiť?“ Opýtala som sa, stláčajúc pevne rúčku kufra.

„Je to až tak hrozné?“ Zaškeril sa a rukami si prekrížil hruď.

„Chcel som jednu čašníčku pozvať na kávu, ale asi takto to nepôjde.“ Venoval mi úškrn.

„Vieš čo, kvapky vody sú na chlapskom tele príťažlivé, tie od potu.. až tak nie. Niall, ale ty... Myslím, že keď ťa takto uvidí, už len z tranzu povie, áno.“

„Amii. Ja som vedel, prečo unášame práve teba.“ Žmurkol na mňa a ja som si vzdychla. Práve sme pristáli.

„Tak, ja pôjdem. Objednám si taxík, letenku mám a nejako sa potom domov už dopravím.“ Stála som tesne oproti nemu usmievajúc sa naňho. Keby si len vedel, že už ťa asi uvidím len na bulvárnych stránkach!

„Aj tak mi to nejde do hlavy. Skúšky by si mala mať tesne pred Vianocami.. a ešte len december začal, síce veď už nabudúci týždeň nám začína voľno..“ Polemizujúc hľadel za mňa.

„Niall, nepremýšľaj.. Nerobí ti to dobre.“ Povzdychla som si pod nečakanným návalom nervozity a búšenia srdca. Nie, nebolo to kvôli tomu, že som bola v prítomnosti jedného z piatich príťažlivých mužov.. Opäť mi prišlo zle. Nepatrne, tak, aby nič nevidel.. som sa zhlboka nadýchla a opäť vydýchla.

„Amii, si baba, vieš si kosť... Sľúb mi, že si dáš na seba pozor.“ Venoval mi jeden zo svojich ozajstných úprimných úsmevov.

„Vieš, že si dám. Predsa, čoskoro som naspäť.“ Zatvárila som sa potmehúcky.

„I keď ja to nechápem, Harry vravel, že s tebou pôjde do Londýna, na ten čas.“ Zamrmlal a ja som pregúľala očami. Išiel by so mnou?

„Tak mu radšej nič nehovor, aby sa nestrachoval. Ja budem hneď pri vás.“ Odhodlala som sa na mokré objatie.

„Vieš, čo pred tou schôdzou.. tá spŕška čistej priehľadnej vody, by bola dobrá voľba.“ Zašepkala som mu do ucha na čo sa len uchechtal.

„I tak som rád, že sme uniesli práve teba.“ Na jeho poznámku, som nevedela schopne reagovať.

„Pozdrav chlapcov, vyobjímaj ich za mňa.“ Zakývala som mu a rýchlo sa brala preč z hotela. V lietadle som zistila, že ich super-duper geniálna ženská ma vlastne nevyhodila. Ja som jej to dovolila a sama na to privolila.. Oh. Hlas letušiek ma ukolísal do ľahkého spánku a aspoň na chvíľu som necítila bubnujúci hlas môjho životu potrebného orgánu. Väčšinou búcha ako divé v Harryho prítomnosti...

H

...

„Jullie, prosím ťa.. upokoj sa. Si v treťom pomaly v štvrtom mesiaci, tvoje bruško bude rásť. Nie je na tom nič zlé.“ Milým hlasom som jej dohováral. Cítil som sa tak inak. To že som mojej ex dohováral, že jej rastie brucho.. no a že to bude v pohode.. sa mi nezdalo až tak celkom v pohode. Strašilo ma, že jej pod srdcom bude hodnú chvíľu žiť malý tvor, ktorý sa bude vyvíjať do najmenšieho detailu.

„Neboj sa, skrývaj ho naďalej. Áno, nos svoje krásne kašmírové kabáty, svoje blúzy a nik nič nezistí.“ Spomenul som si na jej elegantné kúsky a na to ako jej vždy ladné kučery skĺzali po jej mäkkej pokožke, ako som sa s nimi vždy naťahoval a vnáral svoje prsty do jej hustých odfarbených vlasov.

„Aj ja? Spoločne na jednej obálke?“ Začínal som si škrabať hlavu pri idei, že budeme obaja bez vrchného kusu oblečenia stáť na obálke nejakého módneho časopisu.. Hnusilo sa mi to a i to keď som premýšľal nad našimi spoločnými nocami.

„Áno, vidím ho.“ Postával som totiž na Louisovej terase, kedže mal lepší apartmán ako my s Am. Dýchal som čerstvý vzduch hľadel na mesiac, ktorý ešte nezmizol z rannej oblohy ale bol tam so svojim bratom.. a pripadal si ako niekde v raji. Mal som výhľad na celé mesto. Decembrové slniečko dychtivo hrialo moju zimomriavú pokožku a opatrne sa so mnou láskalo. Ráno bolo krásne a priaznivé.

„No musím končiť pa.“ Konečne som skladal telefonát. Zrejme by mi pri uchu ten mobil zhorel, keby som telefonoval ešte ďalších päť minút. Polhodina na Julliet stačila. Teraz si pôjdem ľahnúť, je ešte skoro.. Opakoval som si.

Pól deviatej? Len pól? Má ma trafiť šľak? Pomaly v bezvedomí ale bohužiaľ nie v spánku som sa váľal po hotelovej pohovke a usiloval sa nemyslieť na povinnosti, ktoré ma ešte len čakajú.

„Možno bude mať moje oči.“ Reptal som do vzduchu. Možno bude pokrytec ako ona.. Túlalo sa v mojich myšlenkách pár obáv. V noci som nespal a teraz cez deň to nedokážem. Louis mi dovolil ležať v jeho apartmáne, nechcel som byť s Am aj tak sedí u Gabrielli, vedel som, že jej chýba tá moja povestná neha, ale nemohol som.

Budem musieť nakupovať detské výbavičky? A tie plienky? Ale neprinúti ma, aby som ju chodil navštevovať pravidelne, však nie? Teším sa na dieťa, ale zároveň mám obrovský rešpekt a mimo toho aj strach. Vždy som mal rád deti, ale prečo tak skoro? Nechcem, aby moje dieťa neskôr videlo, aký ešte hlúpy mladý som a ako sa zabávam... Myslel som, že deti budem mať neskôr … no a vtedy už z našich somarín vyrastieme a ja budem vzorný otec.. ale to sú moje smiešne detinské úvahy...

„Vieš, kamoš.. na koncertoch je to iné.. ale mám ťa objať.“ Zobudil ma kamarátov hlas. Niekoho imitoval, ako zvykne.

„Ale nemysli si ako Zayn, no, že som zmenil orientáciu.“ Smial sa. Pomaly som otvoril viečka a hľadel na Nialla v teplákoch. Na tvári mu sídlil jeho typický úškľabok. Uši mu trčali ako zvyčajne, takže som nemal pochybnosti, že je to nejaká šialená fanynka prerobená na Nialla. Totiž po tom našom klipe, už môžeme čakať všetko.

„Kamarátske objatia mám rád.“ Natiahol som ruky nad seba a posadil sa. Rozmýšľal som, či som spal. Rýchlo som očami skenoval izbu a hľadal hodinky. Úbohých desať minút spánku? Ďakujem Niall...

„Ako ťa stíska Amia?“ Spýtal sa ma, bolo vidno, že uvažuje, on je taký truhlík.

„Amia?“ Zarazil som sa. Vravel jej meno, nie?

„Letela domov na skúšky, tak mi povedala, aby som vystískal každ..“

„Letela domov na skúšky?“ Zmätene a hlavne z nechuťou som sa ho opýtal a neveril mu.

„To som nemal hovoriť.“ Namosúril sa. V sekunde sa mi hnev rozlial do celého tela, od končekov prstov až po korienky vlasov a sám cítil, že sa mi hruď nekľudne nadvihuje. Predstava toho, že je sama ma vyvádzala z miery.

„Ako si jej mohol dovoliť odísť?“ Menej pohotovo som mu položil otázku a snažil sa dýchať zhlboka.

„Ja za to nemôžem, obalamutila ma.“

„Ako?“ Prezliekal som si čisté tričko a zháňal voňavku. Pochodoval som po apartmáne a až potom si uvedomil, že som u Louisa. Jeho tričko sa mi však páčilo. A voňavky tiež nemá zlé, zmena je dobrá vec.

„Svojim výzorom. Ja za to nemôžem, že vyzerá tak ako vyzerá.“ Rozhadzoval rukami. „Ale vravela, že čoskoro je opäť naspäť.“ Pokračoval.

„Zrušte koncerty, pre mňa za mňa. Ja idem za ňou. O týždeň dlhšie voľno predsa nezaškodí nikomu.“ Mávol som rukou, keď som pomyslel na naše fanynky.

„Gabriella bude zúriť.“ Vravel mi, keď som sa už chystal opustiť apartmán.

„Doma.“ Zamával som mu a rýchlo utekal do výťahu. Čas v ňom ma prinútil, zistiť najskorší let a rýchlo obsadiť letenku. Nebudem klamať ak poviem, že som mal šťastie. Síce ma hnevalo, čo to pojašené dievča len vystrája.

V lietadle som svoje myšlienky sústredil na chlapcov, ktorí sa na mňa určite budú hnevať. Odkoncertujú to i bezo mňa? Čo so mnou len naša manažerka urobí? Na paseky? Či radšej klobásky?

Zajtra časť. :-)

I want

Nechcem si uvedomiť, že končí leto.. Nechcem pripustiť skutočnosť, že čoskoro budem sedieť vo svojej starej lavici.. dívať sa na ľudí, ktorích nepovažujem za svojich priateľov.. tĺcť do hlavy, že všetko bude fajn.. Keď viem, že opak je pravdou.
...
Čo som stihla za toto leto? Každý, koho poznám bol niekde.. Každý bol aspoň raz niekde, kde vypol ... aspoň na pár minút.. svoj rozum. Len ja nie.
...
Ale.. toto leto bolo i cez to všetko, jedno z mojich najkrajších.. Lebo moja malá sestra, oslávila prvý rok života.
...
Ale i cez to všetko, jestvujú tie dobre známe problémy, ktoré ma vtláčajú ešte viac hlbšie k mohutnému pocitu, ktorý ma chce priviesť k okraju šialenstva. Lebo sa bojím, lebo mám strach.. že niečo, že niekto, koho tak veľmi milujem, sa nedostane z toho v čom je... chcem veriť, chcem dúfať..
...
 Chcem písať, chcem vidieť povzbudenia, miesto toho vidím, žiadne komentáre. Zmenila som sa. Lebo som zistila o čom je život... lebo viem, že oňho môžeme ľahko prísť.. Chcem, žiť. Nechcem vidieť tie trápenia, ktoré sú okolo mňa. Chcem sa smiať, tešiť sa... i keď jedine tešiť sa, môžem zo svojej sestry.
...
Chcem naspäť svoju najlepšiu priateľku, chcem ju mať znova pri sebe. Chcem, aby to bolo tak ako predtým.. ale nič už nebude tak ako predtým. Chcem.. ale chcieť môžem, predsa...
...
Pocit toho, že odchádza leto, ktoré som poriadne neužila, naopak pridala si na hlavu kopu starostí, o ktorých by som možno ani nemusela vedieť... ale viem ich.. ma desíí.
...
Pocit toho, že som sama... Ma desíí.
...
Chcem poďakovať osôbke, ktorá reagovala na predminulý krátky prejav.. ďakujem, keď naberiem sily, napíšem ti...
...
Chcem znova písať, tak ako predtým
...
Chcem žiť a cítiť vône, ktoré poskytuje tento prekrásny život...

Blue xx

LIGHTS 26 -Tvoja som, od kedy som ti darovala prvý úsmev-

Chcem odpovedať na jeden komentár, dotyčná osoba bude vedieť komu to patrí :))

Ja sa netrápim kvôli banalitám, nebudem tu predsa presne rozpisovať, čo sa deje. Ale môžem ťa určite ubezpečiť, že je to vážna vec, niečo, čo sa týka mojej rodiny.. čo ma hádže dole z útesu.. a nie je to len tak. Problémy... a viac nenapíšem.

 Blue Dein xx:x

26. -Tvoja som, od kedy som ti darovala prvý úsmev-

„Už otvorila oči, chceš ju vidieť?“ Známy hlas ma zobudil z mdlenia.

„Prosím? Jasné.“ Vstal som na rovné nohy a utekal, áno vážne, ja som bežal za Robom. Ten mi otvoril dvere a ja som som si nahlas vydýchol.

„Amia, dievčatko.. Ako ti je?“ Pribehol som k lôžku. Amia mala bledú tvár, oči mala červené a pod nimi kruhy. Na rukách mala modriny, no keď ma zbadala... Môžem hrdo prehlásiť!, že sa usmiala..

„Fajn.“ Hlavou sa otočila na okno a ja som pocítil vyžarujúce teplo.

„Zobudila si sa spolu so slnkom. Si slniečko.“ Povzbudzujúco som jej prehrabal spadnuté vyschnuté vlasy a vyslúžil si jej červenanie. Nadobúdol som pocit hrdosti, keď som vedel, že dievča ma kvôli mne problém nečervenať sa. A to, že jej tvár behom sekundy chytila farbu, ma urobilo nesmierne šťastným.

„Nevieš si ani len predstaviť, ako veľmi som sa zľakol..“ Vzdychol som si pri predstave na to.

„Kedy ma prepustia?“ Nadvihla sa a ja som sa obzrel za seba, na dvere. Stál v nich Rob so spisom.

„Neviem, či by bol v tomto prípade útek z nemocnice, tá najlepšia voľba.“Vzdychla si a oči upínala na stenu.

„Harry?“

„Hm?“

„Ďakujem, že si tu kvôli mne strávil noc. Ďakujem, že si kvôli mne musel vydržať na tých nepohodlných stoličkách.“ Jej krása ma zarážala aj teraz. Krehkosť ako keby bola nejaká sklená ba kryštálová váza čo váza.. Krehká ligotavá okúzľujúca pokorná soška z toho najpečlivejšie vyberaného materialu, ktorá keď spadne na zem.. roztriešti sa. Áno, presne. V hoteli sa rozbila na kúsočky skla... ale teraz, po jednej noci, kedy má infúzie dobre, že nie ešte vo svojej chutnej dupke, mám pocit, že jej to na kráse nezhoršilo. Svojimi očami som skenoval jej perinu a premýšľal či má pod nočnou košeľou ešte niečo... Harry!! Nepočúval som to, čo mi vravela, radšej som sa utápal v myšlienkach v bájnych predstavách, že raz bude moja.. a len moja.

„Zavolám chlapcov, aby prišli, dobre? Myslím, že sa potešia, keď ťa uvidia živú.“ S príchuťou humoru som preriekol, keď sa na mňa zahľadelo skrivené obočie a jej zrazu prinízke čelo. Keby trošku, vyzerala by akoby ten psík..

„Vôbec ma nepočúvaš Harry. A nechcem, aby ma videli takto.“

„A ja ťa môžem vidieť?“ S údivom som nadvihol to vlastné obočie.

„Ale ty si predsa môj...“

„No čo? Dopovedz to! Chcem to počuť.“ Nahol som sa nad krásku a daroval jej bozk na pery.

„Priateľ.“ Vzdychla si, ako som sa vzdialil.

„Há! Si moja, počuješ? Si už len moja. Sama si to privolila.“ Prstami som jej prechádzal po ruke a videl ako sa jej drobné a nebadané blonďavé chlṕky zjavili. Taktiež zimomriavky. Tých bolo viac než dosť.

„Tvoja som, od kedy som ti darovala prvý úsmev.“ Venovala pohľad svojej nemocničnej perine... Najviac ma tešilo, že jej nevadilo, že Rob nás pozoruje a pripravuje si svoje správy. Ja nechcem to počuť, pokiaľ je to niečo zlé. Nechcem. Keď na mňa kývol hlavou, veril som, že neodpadnem.

„Keď nechceš, aby prišli.. prosím aspoň zavolaj každému jednému a povedz mu, že žiješ dýchaš a keď to bude treba, tak im predveď aj ako dýchaš. Hneď som tu..“ Pobozkal som ju na čelo, do rúk jej vložil mobil a znova sa ponáhľal za Robom.

„Varujem ťa Rob, keď je to niečo vážne, ja to neprežijem.“ S gundžou v hrdle som povedal.

„Pokoj, sadni si. Donesiem ti vodu.“ Usmial sa.

„Nie, ja postojím. Už len vrav.“

„Dostal ju nervový kolaps, predpísal som pár tabletiek, ktoré by mali pomôcť neskôr... keď bude opäť vyčerpaná.“

„Vyčerpaná? Skiadiaľ to máš? Ona neskáče po pódiu každý večer, nebehá medzi davy stoviek ľudí, od vyčerpania to nebude.“ Odvetil som.

„Harry ja som lekár. Viem, čo je vo veci. Nezažila nejaké problémy? Psychické? Alebo niečo ohľadom toho, totiž tieto veci neprichádzajú len tak a hocikedy.“ Upozornil ma a mne na um behom sekundy dobehla Jullie.

„Vieš, je to zložité. Ona je mladá, nie je zvyknutá na takýto život.. A vieš, Jull..“

„Oh, myslíš tú? Čo je v každých novinách? Jaj, dal by som si povedať.“ Snívaj tak ďalej. Keď to Rob povedal, prebudilo sa vo mne niečo zvláštne. Nebolo mi príjemne, že o nej takto hovorí. Mal som zlý pocit, ako keby mi ešte stála patrila.

„Čaká so mnou dieťa. Ruky ďalej, keď netúžiš momentálne po otcovstve.“ Zasmial sa.

„Tak ty si sa činil, gratulujem! .. ale tá tvoja milenka tiež nie je na zahodenie. Si správny chlap.“ Poťapkal ma po ramene a ja som jeho ruku z neho zložil dole.

„S Jullie som sa rozišiel, ešte predtým ako som vedel, že je tehotná.“ Veril som, že som ho uzemnil.

„Aha, samozrejme. V akom čase sa ti potom dostala tá info do uší, že je v tom?“

„Rozišli sme sa a ešte v ten deň mi večer povedala, že je.. no v tom.“ Pousmial som sa ale rýchlo sa snažil prekryť úsmev.

„Ty sa tešíš...“ Prekukol ma, nie som herec ale spevák, ktorý nevie skrývať pocity.

„Nevieš ako veľmi.. Keď jej dcéra bude tak šarmantná a atraktívna! Tak budem najšťastnejší na celej zemi.“

„Harry jej dcéru si rezervujem ja.“

„Vtedy už budeš mať pivné brucho a biele fúzy.“

„Nepreháňaj, keď bude ako jej matka..“

„Rob! To sú silné slová.“ Pokýval som hlavou. Obaja sme to brali so srandy, ale predsa.

„Nechcem si kaziť ilúzie, ale ozaj je tehotná? Neoblafla ťa? Aby si ťa získala naspäť? Vieš, ženy to tak robia.“

„Rob, dva týždne som bojoval sám so sebou, že budem otcom... a teraz, keď som sa s tým stotožnil... Nie, neverím. To by neurobila.“ Usmial som sa naňho bratsky.

„Dal som to už na twitter, taký som bol rozčarovaný a potom, čo by som spravil? Napísal by som, sorry bol to omyl. Myslel som, že je 1 Apríl. Tu ide o to, že už všetci vedia, že budem otcom, len nikto nevie, kto je tá žena, ktorá bude pod srdcom nosiť to.. dieťa. Nevieš si predstaviť, aký som nadšený, lenže nemyslel som si, že moje prvé dieťa, ktoré príde ako prvé na svet a budem to prežívať asi najviac, bude práve od Jullie. Tá myšlienka so mnou trasie.“ Vysvetlil som mu moje pocity. Bolo to iné, ako keď som sa rozprával s chalanmi, nemal som podozrenie, že na druhý deň na mňa bude Amia hľadieť očami ako ten najväčší tŕň pod slnkom.

„Harry celkom dobre ťa chápem. No uvedom si, že kam Jull príde, tam sa zvíri vzduch, kam Jull vkročí, všade cítiť jej vyzívavosť, jej dravosť. Tu ide o to, že patrí medzi najžiadanejšie ženy Británie. Ona je priam ako tigrica, svojrázna. Chápeš? Harry, veď s ňou sa musí mať chlap ako v perinke a v bavlnke. Všade si ju musí strážiť jastrabím okom, musí ukázať, že je jeho. Ona nie je, ako..“ Pozrel do papierov a tak pokračoval. „Amian. Jednoducho, mal si neskutočné šťastie, keď si si Jull uviazal okolo prsta..“ Napil sa vody a ja som sa zasmial.

„Je mi to trápne, ale ona riadila mňa. My sme si normálne nerozumeli, jediná vec ktorá nás spájala.. bola.. no vieš..“

„Harry! Ja ti normálne závidim! Ako chlap chlapovi... Tak sa nečuduj, že budeš otcom.“ Obaja sme sa zasmiali, ale mne to bolo nepríjemné.

„Na tvojom mieste by som ani neváhal, pri nej máš všetko.“ Usmial sa.

„Rob! Vieš o tom, že teraz za teba hovoria tvoje spodky?“ Spýtal som sa so smiechom a on sa len zahľadel na stenu.

„To je teraz nepodstatné!“ Usmial sa a zapozeral sa do papierov.

„Teraz mi povedz, čo je na nej také úžasné?“ Vedel som, že chce hovoriť o Amii.

„Veď je úplne obyčajná. Fakt, čo na nej vidíš?“ Nehnevalo ma, nezarážalo ma, že o nej takto hovoril. Skôr som sa tešil z pocitu, že mi ju neukradne.

„Je to zvláštne. Ona, Amia je totiž iná. Jej tmavé oči sú ako mladá noc. Jej pery majú tvar srdca a neveril by si, aké sú sladké, koľko je v nich nehy a lásky. Keď sa na mňa usmieva, cítim, že všetko je tak ako má byť. Pri nej sa cítim silný, ako niekto kto ju chráni a vždy jej musí byť po ruke, aby ju preniesol cez mláku. Nehovor mi, že ty nevidíš toľkú nevinnú krásu ako ja. Ja viem, Jull je pokušenie sama o sebe, keď ju vidím mám problém udržať sa na uzde ale keď následne zbadám Amiine oči, mám pocit, že je po probléme. Chápeš ma?“ Konečne som sa tešil sám zo seba, že všetko zo mňa vyšlo.

„Si zamilovaný, to vidím. Len, aby ti to vydržalo.“

„Rob, dosť tejto debaty, stratili sme veľa času nezmyselnými rečičkami o Jullie... potrebujem vedieť jej stav.“

„Cez noc sme jej spravili všetky potrebné vyšetrenia, urobili sme všetko, čo sme mohli, ale..“ Zadržal dych a ja som začal až natoľko rýchlo príjmať kyslík a vypúšťať z tela oxid uhličitý, že sa mi zakrútila hlava.

„Kamoš, je zdravá. Potrebuje však tú tvoju nehu, mám pocit, že sa jej nedostalo tak veľa, ako si žiadala.“ Pery sa mu divne poprekrúcali ale nakoniec z nich predsa vznikol úsmev.

„Bola viac ako vyčerpaná, telo bolo dehydratované a vzniklo pár problémov, nebudem ťa však nimi zaťažovať, lebo už je v poriadku. Predpísal som lieky a hlavne potrebné minerály a vitamíny, moji ľudia ti ich doručia v čase, keď budeš dostupný. Totiž naša poliklinika poskytuje lieky len tým pacientom, ktorí ju navštevujú pravidelne, nemôžem ti ich dať tu a teraz.“

„To mi došlo kamarát. Dobre, zoberiem ju na svoju zodpovednosť. Nechcem, aby tu ležala, zatiaľ, čo my budeme chodiť po rádiach v meste.“ Z kapsy som vyťahoval peňaženku, aby som svojmu kamarátovi mohol aspoň nejako poďakovať.

„Harry, prestaň. Keby som mal dcéru, chcel by som lístky na koncert, lenže dcéru nemám a … svoju priateľku tam nezoberiem, pretože hneď by sa zo mnou rozišla....Takže, nepotrebujem nič. Som rád, že som ťa videl po tak dlhom čase a hlavne, že som mohol pomôcť.“ Veľkoryso sa usmial, ja viem, že má peňazí koľko chce.

„Budem o tvojej sieti kliník na verejnosti hovoriť len v dobrom, kamarát.“ Rozlúčil som sa s ním a utekal opäť za Amiou.

„Hotovo?“ Nakukol som dnu, ale zjavne dievčatko ma vôbec nevnímalo, miesto toho sa rehotalo do môjho telefónu.

„Louis, ja ťa ubezpečujem, že vážne dýcham. Počúvaj.“ Teraz sa moja Am nadýchla, následne si vydýchla a potom pokračovala. „Nie, nevstala som z mŕtvych. Čo chvíľu sme doma, ahoj.“ Skončila telefonát, kedže ma zbadala no hneď na to si asi uvedomila, čo povedala.

„Pomôžem ti zbaliť veci.“ Usmial som sa na ňu.

„Sestrička to spravila za mňa. Aha! Už nemám ani infúzie, len samé modriny.“ Zachichotala sa. Jej oči žiarili ako ten najjasnejší maják. Jej úsmev zapĺňal celé moje srdce.

„Tak prv si mala modrinu odo mňa, teraz od tých hlúpostí. Super, veď nech si ľudia myslia, že si bola znásilnená.“ Odfrkol som si keď sa zamračila.

„Netáraj a radšej mi pomôž postaviť sa.“

Prosím. Prosím. Prosím. Nech sa všetko na dobré obráti..

LIGHTS 25. -Srdce v hrdle a oheň v duši-

Máte pekné leto? Dúfam, že áno.. U mňa nie všetky veci vychádzajú tak akoby mali... tento mesiac sa len trápim.. snáď vyjde slnko a ukáže nám cestu.. Tu je časť.. po dlhom dlhočíznom čase... dúfam, že sa na mňa nehneváte..  Pridám asi ešte dva príspevky :)) kedže som sa dlho neozvala :/ Blue Dein xxxxxxxxxxxxxxxx

25. -Srdce v hrdle a oheň v duši-

Holandsko, Amsterdam, Haag, Rotterdam

Zmenil sa plán. V Amsterdame som sa zoznámila so svojou súkromnou učiteľkou. Už bolo načase, knihy som nevidela najmenej dva mesiace. November klopal na dvere a nakoniec si ich aj sám otvoril. Občas keď som sa hrávala s Harryho mobilom, tak som nakukla do hovorov. Kto bol na najvytáčanejšom čísle? Tehuľka Jull. Nevadilo mi to až tak, ako keď sa na ňu vtedy tak usmial. Možno sa sám tešil na to dieťa, možno začínal pociťovať určitú zodpovednosť, možno oľutoval, keď ho nazval plodom ožranstva. Možno sa ozaj tešil... Nevenovala som tomu toľkú pozornosť, bola som zahľadená skôr len do seba. Chcela som, aby na mňa hľadel, aby sa na mňa usmieval, aby ma nosil po rukách, aby.. aby som preňho jestvovala len ja. Avšak neuvedomovala som si realitu, že aj on potrebuje a chce žiť. A to bola chyba.. Asi som preto, tak túžila po tom všetkom, lebo som bola zamilovaná poriadne. Ako to má byť. Nevedela som si predstaviť, už ani okamih bez neho. Chcela som, aby bez mojej existencie nemohol žiť.. ale nič také som ale nepovedala, o nič z toho som ho nežiadala. Nič z toho som nedostala.... len som prelistovávala knihy a učila sa naspamäť hlúpe latinské názvy a denne sledovala tvár učiteľky, ktorá sa na mňa zlostila, keď som za deň zabudla podstatnú infomáciu. Chlapci vedeli, že v decembri letím do Londýna na skúšky, vedeli, že ma nemôžu vyrušovať. Nechodili za mnou, stávalo sa, že za tie dva týždne, čo sme cestovali po Holandsku som ani nevedela, kedy koncertujú a kedy obzerajú ženy po baroch. Netrápilo ma to však, jediný kto sa mi vŕtal mysľou bol stratený Harry, ktorého som stretávala len večer, teda v noci v posteli.. keď som si po dni strávenom pri knihách ľahla, ako za sladkú odmenu a bola rada, keď som dokázala ešte aj spať. Každý večer som na čele pocítila krátky a rázny bozk, ale nič viac. Rešpektovala som to, že je unavený, že je vyťahaný.. aj on totiž musel tolerovať mňa. Dúfala som, aby sa tieto dni vyťaženosti a maximálnej roboty skončili. Chcela som len tak ležať uňho. V jeho lone, dívať sa naňho zdola a vravieť mu, ako veľmi ma robí šťastnou. Len to.

Nemecko, Berlín

Am

Cez staré okno som bystrými očami sledovala neskorý západ červeného páľavého slnka, ktoré sa chystalo zapadnúť a priviesť na oblohu svojho žiarivého tajomného brata. Tešila som sa, kedy uzriem noc, kedy sa mesto zmení na nočný raj. Keď sa rozsvietia pouličné lampy, deti doma zaspia v bezpečí u rodičov a dospelí mladí ľudia zaplavia toto mesto. Mala som chuť ostať takto celú noc. Konečne som nepremýšľala nad ťažkosťami, nad problémami... i keď viem, že pre iných toto zďaleka problémy nie sú. Totiž, keď pomyslím na to, že moja mama, ktorá zo mňa kedysi chcela mať tú osožnú osobu svetu. Že svoje sny, sa snažila vložiť do mojej hlavy, cítim trpkú chuť na jazyku. Teraz ani nevie, kde som. Kde sa jej drzá arogantná dcéra vôbec nachádza, kde sa jej nepodarené dieťa len túla. Ona ani len netuší, že mám kufor plný malieb, ona ani otec nevedia, čo milujem.

Čo to cítim? Slzy? Vari mi niečo steká po mäkkej pokožke? Prečo neustále plačem? Prečo je moje východisko z trápiacich sa vecí, práve plač? Prečo všetko oplačem? Kto som? Malá Jamie, ktorá plače za nevydarený ťah vo svojej omaľovanke? Mala by som sa schopiť, uvedomiť si priority a.. dúfať, že po roku s nimi.. ma pustia. Ale čo keď ma moja rodina už neprijme? Čo keď moja mama na mňa zanevrie? Nemala by som jej napísať aspoň správu? Že som zdravá a že ju uchovávam vo svojich myšlienkach?

A Harry? Kde je? Čo práve robí? Na ktorú ženu upiera svoje oči? Ale predsa, nikto nezakazuje dívať sa.

A Jullie? Keby som kedysi doma, v Londýne žila v informovanejšom svete, nie vo svojej bubline.. poznala by som ju z televízie. Ona je niečo ako Cara, škandalózna, populárna a hlavne chcená... Nepokazí jej dieťa kariéru? ..Amia! Ako môžeš takto premýšľať, predsa nemôžeš niekomu priať smolu, predsa nemôžeš chcieť, aby niekto trpel za teba. Dieťa je radosť, spása. Jull bude podľa mňa láskavá matka, Harryho ľúbi.. a podľa mňa je odo mňa neférové, keď som ju vo svojich myšlienkach nazývala ako “inteligencia sama o sebe.“.. Keby nebola tak iniciatívna, šarmantná ,zvláštna a hlavne ctižiadostivá... nikdy by sa nedostala tam, kde je práve teraz. Jej chodníčky by neviedli do tých najvyšších kruhov života celebrít. Asi som vážne tá nedospelá, ktorá má v hlave všetko pomotané. Ale prečo? Ja len chcem, aby ma Harry chránil. Bojím sa, že dieťa bude pre neho prednejšie ako ja sama. Čo mám len robiť? Zas ten plač?

„Amia? Čo sa deje?“ Čiesi ruky ma vyrušili z premýšľania. Niekto mi vošiel do môjho myslenia. Prečo ma vyrušil? Čo len u mňa v hlave robí? A kto to je?

„Preber sa. Zobuď sa!“ Hustil do mňa hlas, ktorý som milovala. Ale veď ja som hore, čo robíš? Nevidíš, že mám otvorené oči?

„Potrebujem pomoc! Celá sa trasie!“ Kam to kričí? Nič mi nie je, prečo ohlasuje takéto somariny! Harry, prestaň. Uštipla som ho do ramena.

„Čo sa stalo?“ Ďalší vystrašený hlas. To všetkým vážne preskakuje? Som úplne v poriadku, len ma trochu bolia ruky... a nohy. Usmievam sa na vás, vari nevidíte?

„Asi spadla, ja neviem. Keď som vošiel do izby, ležala na zemi celá spotená, triasla sa ako osika a z očí jej tiekli slzy. Ja nič viac neviem.“ Čo to Harry rozpráva? Prečo vymýšľa hlúposti?

„Kde je náš lekár?!“ Ktosi nad mojou hlavu zvrešťal.

„Amia, upokoj sa. Ja som tu, pri tebe. Dýchaj zhlboka.“ Jeho veľká silná ruka ma hladila po vlasoch. Ale čo sa to tu robí? Ja dýcham tak isto ako ty. Ani neplačem. Chvíľkami som mala pocit, že moje telo sa správa inak ako svedomie, alebo duša. Netušila som, komu mám veriť.

„Asi kolaps.“ Nejaký starší pán, asi. Kedže jeho hlas bol rozvážny a príjemne pokojný. I keď sa mi zdalo, že všetci si domýšľajú hlúposti.

„Pripravte jej posteľ. Potrebujem zábaly, Niall dones mi tašku s liekmi.“

„Ale nie je to nič vážne, však?“

„To sa povedať ešte nedá.“

Harry

„Ale nie je to nič vážne, však?“ Dúfajúc som sa opýtal nášho lekára, ktorý ma uistiť nevedel. Kľačal som pri nej, podopieral jej hlavu a prečesával jej spotené vlasy. Na nose jej sedelo veľa malých kvapôčok, ktoré signalizovali pot, ktorý sa vytváral pod nejakým zatiaľ neznámym tlakom.

Čierne nohavice ma začínali hrýzť na lýtkach a ja som sa začínal pociťovať nervozitu. Zrazu niečo zamrmlala a doktor ma prinútil vzdialiť sa od nej. Rukami metala vo vzduchu a ja som len s hrôzou sledoval, čo sa tu dialo.

„Keď sa jej niečo stalo, jej rodičia nás zabijú.“ Niall ma pobúchal po ramene a ja som neprítomne prikývol.

„Jej rodičia nás zabijú už len za to, že sme ju uniesli...“ Povedal som po chvíli a neuvedomujúc, že je tu cudzí človek, ktorý môže hocikedy otvoriť ústa.

„Prenesiete ju?“ Joshua sa spýtal a ja som k nej natiahol roztrasené ruky.

„Samozrejme.“ Odvetil som s kvapkou poslednej hrdosti.

„Spravím pár vyšetrení, odoberiem jej krv a keď poriadne nezistím ako na tom je, poprípade ju zoberú na pobyt do nemocnice.“ Vravel tak... akoby sa nič nedialo! To, že mi pomaly pred nosom skolabovala som sa pokúsil zniesť, ale to, že ešte Joshua nemal ani jediný príznak toho, žeby sa o ňu bál... ma strašilo ale zároveň dodávalo istotu, že snáď jej naozaj nič nebude. Nedajbože nejaké odporné doživotné následky. Nechcem sa dať zavrieť, za spoluprácu pri únose a už vôbec nie za dočinenie nejakého kolapsu. Možno nás jej rodičia umučia k smrti, za to, že sme im ukradli dcéru.

„Ale predsa, Joshua... Povedz mi ako priateľ priateľovi, ako na tom je.“ Pozrel som mu do očí a mal som pocit, že v nich vidím starosť ba aj niečo horšie.

„Ako ti to len povedať, vari máš pocit, že rozprávam ako lekár? Mám začať používať slová, ktorým by si tak rozumel prvé spoluhlásky, Harry? Musím jej zobrať krv a už a nevyrušuj, lebo s tou ihlou napichnem aj teba.“ Pri týchto zdĺhavých dvoch vetách som už naozaj vedel, že je čas ustúpiť. Aspoň o krok. Jeho humor ma však tentokrát nerozveselil, avšak Nialla áno.

„Má ona poistku? Keby áno, tak by ste za ňu dostali peknú sumu.“ Joshua zahundral a ja som si držal ruku, aby mi tá jedna nevyletela a neuštedrila mú riadnu červenú značku, ktorou by sa mohol chváliť na verejnosti.

„Myslím, že financii nemáme málo len, aby tebe ich neubudlo na finančnej páske.“ Arogantným tónom som takto pokúšal bielovlasého muža okolo pädesiatky. V žiaľ tomto momente, som absolútne nevedel ba nedokázal som pochopiť, ako môže takto rozprávať.. a mal som sto chutí zobrať ju do riadnej nemocnice, aby mi povedali, čo sa jej stalo.

„No, vieš čo mladý? Keď ťa opäť postihne úpal, alebo ti dojdu pilulky na spanie, nechoď za Joshuom o polnoci a nepros ho o spásu, dobre? Má totiž svoje roky.“ Starostlivo si uhladil biele husté fúziky a ja som myslel, že vybuchnem. Tak miesto toho, aby sa venoval Amii, mi tu rozprával o tom, že má svoje roky. Z môjho dlhoročného kamaráta sa stával ten najväčší odpadlík, a to len kvôli Am.

„Tak potom, prečo si každým príchodom do iného mesta, účtuješ horibilné peniaze? Máš pocit, že nám takéto veci snáď ujdú? Vieme, kde naše peniaze idú a keby si nedostával toľko, celý štáb by si mohol dovoliť letieť prvou triedou, ktorou letíme my. Celý štáb by mohol po hoteloch využívať všetky hotelové služby, tak láskavo Joshua prestaň a venuj sa osobe, ktorá teraz možno bojuje o svoje doterajšie zdravie!“ Zvrieskol som, keď do izby nabehol Liam s ostatnými.

„Harry ty naňho nekrič ako päťdesiatnik a vy Joshua by ste sa mohli prestať správať ako dvadsaťročný.“ Ten sa snažil uzemniť jeho aj mňa. Liam, vlastne všetci nášmu osobnému lekárovi vykali.. len ja som ho poznal tak dobre, že som si dovolil mu tykať. Moja mama nám ho totiž dohodila. S Liamom sme stáli tu v izbe a chlapci sa radšej vytratili s bledými tvárami, totiž pohľad na bezduchú Amiu až bolel a zarezával ostne do srdca.

„Myslím, že je to vážne.“ Po pár minútach Joshua preriekol a ja som veril, že mu ten jeho kufrík napchám od úst.

„Idem s ňou do nemocnice, Liam zožeň poriadneho lekára, vedel som prečo tie všetky lieky mi vôbec ale vôbec nezaberajú.“ Zvýšil som hlas na oboch a popritom si snažil premyslieť ako ju dostať k najbližšiemu dôvernému lekárovi.

„Harry upokoj sa. Joshua to zvládne, nevybíjaj si tu nervy.“ Liam rozprával rýchlo, ako splašený kôň.

„Ale mali by sme si pohnúť.“ Dopovedal a ja som cítil ako do mňa vchádza búriaca sa nervozita.

„Nie Liam. On sa jej tela dotýkať nebude. Nebude jej robiť svoje stupídne vyšetrenia. Ona potrebuje pomoc. Je celá poliata potom, trasie sa a nereaguje na podnety. Kým jej on odoberie krv, tak už dávno bude sedieť na vozíčku kvôli nedostatočne okysličenému mozgu, potrebujem doktora, ktorý mi na rovinu povie všetko.“ Z kapsy som vytiahol mobil a urgentne rýchlo vytáčal ľudí, ktorích poznám z tohto mesta.

„Hneď som tam, Rob.“ Zložil som mobil po krátkych sekundách a pozeral na dvoch ľudí, ktorí ma nechápali.

„Liam prestaň pozerať ako vyplašený kôň. Radšej choď za manažérkou Gabriellou a povedz jej, že chcem, aby Joshua opustil pozíciu osobného lekára a.. Dôvody poznáš, spíšem aj správu, keď o to bude žiadať. Teraz mi s ňou poď pomôcť.“

„Harry, ale no ták. Prestaňte, nemôžete ma vyhodiť, kvôli tomu, že nemám také prostriedky ako lekári v ordináciach, to sa nerobí.“ Tvár mu razom zmladla, postavil sa mi do cesty a určite premýšľal nad tým, čo o ňom porozprávam mojej mame.

„Ústup mi z cesty, lebo to nedopadne dobre.“ Preriekol som predtým ako som sa zapozeral na Amiu.

„Harry, nevrav tvojej matke, že ste ma vykopli.“ Povzdychol si a spravil krok preč. Bolo mi jedno, že si zničí svoju česť, netrápilo ma to.

„To sa ešte uvidí.“ Povedal som vetu ako ten najväčší gangsta, ktorý by práve vytiahol svoju malú ale zato šikovnú zbraň. Mohol by som mu ňou odfakliť hlavu, ale ja žiadnu nemám á .. treba ju odniesť za Robom! Je to môj dávny priateľ, ktorý ma pod svojimi krídlami viacero polikliník a nemocníc v Európe, taktiež má v garáži pekné fára... Trošku nepodstatná informácia...

„Dávaj pozor, nesieš ju do dobrých rúk?“ Pýtal sa ma Liam ako sme ju nakladali do taxíka.

„Viem, že áno. Snáď nám pomôžu.“ Zatvoril som dvierka na aute, zakýval mu a povedal nesympatickému šoférovi do akej budovy sa musím dostať.