More Than This - 26. Nečakané zvraty

Dievčatá? Prehnala som to? Asi som najväčší debil na svete!! Ja, ospravedlňujem sa.

 

Dámska jazda, alebo skôr dovolenka s našimi polovičkami a priateľmi sa nám predĺžila o jeden celý týždeň, čo sme museli vysoliť viac money. Seba som zaplatila, no minula veškerú odmenu od Paola.

,,Vrav, ako bolo?“ Vyletela na mňa Linsi hneď vo dverách.

,,Ja, ja, super, len musím už ísť.“ Zadychčane som vravela, a snažila sa prepchať cez dvere.

,,Teraz si prišla a už ideš preč?“ Vyletela spoza Lins Alexes. Koniec novembra, čo mám robiť? Budeme mať skúškové obdobie, a na to sa môžem pripravovať aj doma v prútenom kresle na terase.

,,Bože dievčatá, zavolám vám večer. Pozor.“ Prešla som rýchlym krokom cez chodbu, do obývačky, kde na mňa z gauča vyletel aj Mike.

,,Nechaj ju. Ponáhľa sa.“ Mávla naňho Lins, a ja som jej venovala nepekný pohľad.

,,Notebook, čokoláda, košeľa, rifle, nie. Tieto biele, modré, môžu byť aj sivéé..“ Mrmlala som, a prehadzovala veci z kufra do kufra. Tamten sa mi totiž roztrhal, keď doň ho musel skákať Louis!

,,Ahojte.“ Zakričala som, keď som vychádzala. Nič, žiaden odzdrav. Nemala som ich takto odbiť. Stratila som Beth, Mishel a nie ešte Linsi, veď to neprežijem. Dole ma čakal Liam s Danny. Spoločne sme nastúpili do auta, a odviezli sa na letisko. Celý život premrhám letmi, letenku mi zaplatil Liam, a ja som mu sľúbila, že svoj dlh splatím. Neznášam keď na mňa musia ľudia míňať peniaze, a tieto premiestňovania z miesta na miesto sa musia skončiť. Kde sme to? Tie letenky stoja majlant. Treba mi nové botky, conversky su roztrhané, nike až príliž veľké, a v balerínach chodiť nebudem. Aú, mám na nich krásnu spomienku.

,,Som domá.“ Vošla som do domu, a obkolesila ma tma a hrobové ticho.

,,Adám, Bleky?“ S nádejou v hlase, som sa pýtala pustého domu, a snažila sa na stene nahmatať zapínač. Let ma unavil, a ja by som teraz najradšej skočila do postieľky. Zažala som svetlo, a musela si rukami zakryť oči. Štípali ma. Keď som nabrala odvahu, vykukla spoza dlane, zľakla som sa. Čo sa to tu deje?

,,Halooo!“ Zakričala som do prázdnoty, a dívala sa na krabice pri mieste, kde kedysi stál vešiak, s botníkom. Zo schodov sa ozval dupot. Nevyzula som sa ako som mala zvykom, a prešla po ušpinených podlahách do obývačky, aby som mala výhľad ku schodisku, ktoré viedlo na poschodie. Objavil sa tam otec v tmavých monterkách, a s rozcuchanými vlasmi, s vyľakaným a prekvapeným pohľadom.

,,Miriam?“ Ozval sa a ja som pomaly podišla k nemu, a celou silou ho objala.

,,Oci, chýbal si mi. Čo sa to tu deje?“ Pýtala som sa ako malé dieťa, a dúfala, že nebude rozoberať, prečo som tu skôr.

,,Aj ja som rád. No, mala by ti to vysvetliť mama.“ Kývol ramenami.

,,Kde je?“ Nakukla som na všetky strany. Vzdychol si.

,,U babičky..“ Šepol.

,,Čo?!“

,,Miriam mňa v tom neviň, ja som nespravil tú chybu, mama bola tá..

,,Čo? Ja nechápem, čo sa to tu deje?“ Srdce mi búchalo ako divé, a ja som sa len mohla zazerať na otcovú fúzatú bradu.

,,Mama je tehotná.“ Nepozrel sa na mňa, len jednoducho zízal do zeme, v očiach sa mu ligotali slzičky, a ja som už čakala, ktorá vyhraje závod, a spadne na jeho ufúľanú košeľu.

,,Prosím?“ Zmohla som sa len na toto, a posadila sa na zem. Studenú, bielu.

,,Miriam, prosím neplač.“ Tíšil ma otec, a prisadol si.

,,Mama ma už neľúbi, a ty dobre vieš aká je. Nemôžem za to.“ Pohladkal ma po tvári.

,,Veď na predstavení, ste boli najšťastnejší manželia na svete.“ Priložila som si dlane na tvár, a utápala sa v žiali. To nemôže byť pravda, nejde to. Neverím, jedna z hlúposti. Veď teraz si vymieňali nežné bozky, a usmievali sa na seba ako pripečení, a čo Adam?

,,Mamka sa rozhodla, že to bude tak lepšie, a myslela si, že na Vianoce neprídeš, ale radšej ich osláviš s priateľmi.“ Usmial sa, aspoň sa o to pokúsil.

,,Medzi nami to už žgrípalo dlhší čas. Nebol som doma dlho, práve preto. Keď sme sa rozhodli, že to ukončíme, tak si našla priateľa. Alebo sa skôr vrátila k stredoškolskej láske, pozri, vás deti sme do toho nechceli zamotať. Dosť si sa trápila kvôli Lucasovi, a nie ešte my. Teraz si užívajú slniečko, a papiere kolujú medzi nami. Obaja sa bojíme ich podpísať, lebo púto čo bolo medzi mnou a maminou skončí, a ani jeden nevieme či je to dobré riešenie. Mysleli sme, že je to chvíĺkový stav, no nevedeli sme sa už vystáť, a tak keď som jej oznámil príchod, odletela do Paríža. Vidíš, o tom by si sa mala rozprávať s ňou. Tehotenstvo skrýva už dobré tri mesiace. Dúfam, že mu budeš dobrou sestrou, tak ako Adamovi.“ Díval sa do steny. Zaskočil ma, a ja som nevedela poňať ani jednu z informácii normálne, a spracovať ich. Moji rodičia, ktorí mi boli vždy príkladom, teraz ukončia svoj vzťah.

,,Oci ľúbim ťa.“ Rozplakala som sa mu do ramena, a bola zároveň nahnevaná na mamku, že mi nič také nepovedala. Dôvera a náš vzťah, kde je? Toto tak nenechám, zavolám jej, a všetko jej vyhádžem z hlavy. Oni nie sú normálni, na čo sa potom brali? SPečatiť svoju lásku, a teraz po toľkých rokoch, sa oddelia. Kto bude otcovy v 60 šnúrovať topánky? No predsa svižná mama so šedivými vlasmi. Takto vyzerali moje predstavy, ktoré sa rýchlo rozplynuli...

,,Toto je na mňa až príliž.“ Postavila som sa.

,,Kde pôjdeš, teraz?“

,,Harry.“ Objala som ho, a z kufrom sa vybrala k Haroldovy.

Po ceste som natrafila na otravných novinárov, a nevadilo mi, že mám červené oči od plaču, a rúžový nos.

,,Prosím prestaň už!“ Zakričala som hore do neba a päsťou sa búchala po stehne. Park bol prázdny, a brala som to ako najlepšiu alternatívu ukľudniť sa, vysmrkať sa, a potom odísť k Harrymu. Keď som vysmrkala poslednú vreckovku, čo so našla v rifliach, prezliekla si druhú mikinu, (tamtú som už poriadne vypotila) opäť som ťahala kufor za sebou k mojim priateľom.