Krátky príbeh

Rada píšem, aj nezmyselné veci. Hmm, toto vyjadruje moje pocity, aj keď je to vymyslené.. Nebojte sa, nikdy by som to nespravila, len v škole som sa nudila, tak som dačo načmárala do zošita(gramatika) :-D Deprimujúce?! Ja viem :-DD

 

Kráčam po strmej lesnej cestičke, kamienky sa mi zarývajú do roztrhaných baleríniek, nohy mi nevládzu.

Každý jeden dotyk od milovanej osoby bolí. V srdci mám dieru, ktorú nikto nezašije, ostane tam, hlboká, plná krvy a spomienok. Prečo? Prečo, ma nemôžeš milovať tak, ako ja teba. Ruku do ohňa by som za teba dala. Tak ako kedysi sme si vraveli, bozkami sa obdarovali, nežné dotyky si vymieňali a šibalské pohľady dávali.

Teraz, je okolo tma, len ja a moje vnútro. Mesiac v splne, v odraze na jazere sa ligoce. Nebo hviezdami obsypané je, šuchot v kríkoch, ma straší v ušiach, a ja len čakám kedy nastane chvíľa, vari spasenia? Duša šťastná bude, vznášať sa vo vzduchoprázdne?-

Neviem, no jednému možno rozumiem. Moje srdce patriť ti večne bude, a láska stále väčšia ťa hriať bude.

Zima, chlad, vietor je pán. Sadnem si k brehu, nohy namočím do jazera, a čo nevidím? Svoj odraz, a slzy padajúce do tmavej vody. Tvár zmorená, uťahaná, oči červené, a srdce na pokraji smrti.

Čia ruka mi podáva sedmokrásku, priložím ju k nosu. Cítim, cítim tú vôňu preskvelú.

,,Ľúbi ma? Neľúbi? A či predsa ľúbi?“ Dieru nezašijem.

Niečo ma ťahá, tam dole. Pokušenie diabla? Alebo vari pocit prázdna?

Stojím po pás vo vode, a jedno mi je, že šaty mokré sťa vodník mám. Naberiem si troška vody do dlane, občerstvím si tvár.

Vlasy suché už nemám, voda siaha mi po krk, a ja dýcham ten posledný vzduch. Dno, je hlbšie, a ja vidím vodníkovú tvár. Zelenú, smejúcu sa, a ťahajúcu ma k sebe.

,,Nechaj ma. Život, ja ešte chcem mať!“ Kričím s posledných síl, a žiabrovité ruky ťahajú ma dole.

Moja vina je, láska na svete hlúpa je.

                                             

                                                   Milujem, nedýcham, necítim, nekričím..Nežijem.