LIGHTS 2. -Aspoň deti majú sladký život-

Kapitola 2. -Aspoň deti majú sladký život-

Chcem len upozorniť čitateľov (keď sa nejakí ešte vôbec nájdu) Že tento príbeh je dosť odlišný od More Than This, čo dúfam privíta zdravú kritiku a možno pár nových úsmevov, kedže toto už nie je až tak zamatové a zasnené, lebo Harry a Miriam boli klasika. Veď uvidíte, čo na to poviete, ale ak by ste mali náladu aj dve slová v komentári potešia :) Inak ďakujem za krásne komentáre, chcela som ešte povedať, hlavne tebe Bebs, že aj ja mám niekedy pocit, že sa odo mňa očakáva veľa ale keď tak rozmýšľam ani to tak nie je. Možno ja som niekedy na svoju osobu taká, onaká alebo je to tým, že sme najstaršie? Neviem, lebo raz mám pocit, že je toho na mňa veľa a potom keď rozmýšľam z pohľadu mojich drahých rodičov... Netuším, ako to je (: ...Blue xx

„Pani profesorka, kedy si môžem opraviť test z teórie matematiky?“ Hľadela som na ženu v strednom veku ryšavými vlasmi.

„Tento test neopravuje nik, slečna. Neuznávam protekcie, ako ste začali tak skončíte.“ Svojim postojom bola ešte väčšia harpia ako výzorom.

„Aha, i tak ďakujem.“ Vyšla som z kabinetu a mala pocit, že sa tvárim ako ona, v istých situáciach.

„Tak čo?“ Zastihol ma na chodbe Gino a ja som sa pousmiala.

„Ale divoška ma tyranizuje už od prváka, akoby som teraz mohla niečo vylepšiť.“ Mykla som ramenami, ako si ruku prehodil cez moje plece.

„Čo tá snaha?“ Zasmial sa keď som tú jeho ruku zo mňa zložila.

„Mama a otec, včera sme mali výstižnú diskusiu, kde mi dali najavo aká som nemožná.“ Zakývala som Hillary, ako som ju zbadala oproti na schodoch.

„Takže tak. Pozri, ser na to, nás umelcov nepochopí nikto. Ale keby som ukázal tvoje fotky z minulej hodiny v prírode, vedúcemu fotografického krúžka..“ Pohrúžene rozprával a ja som mu zatiaľ zapla najvyšší gombík na tmavo modrej košeli. Gino je španieľ, ohnivý, plný vášne. Šikanovali ho na predošlej strednej a tak prestúpil tu.

„Nie, tak sa nestane a teraz bež na fyziku.“ Strčila som ho keď sa zo záchodov vyrútila partia futbalistov, presnejšie tá môjho brata a zrazili sa s Ginom.

„Sorry chlapi, nevidel som vás.“ Gino sa vzdal ale pri tom sa smial. Chalani si len oprášili bundy, rovnako kývli hlavami na pravú stranu a pokračovali v ceste, keď zastali predo mnou.

„Niekedy si myslím, že chodíte do jednej kabínky.“ So smiechom som povedala a dostala pohľad od Jacka. V tom okamihu mi bolo absolútne všetko smiešne, húf ľudí na chodbe by ma udupal keby nezazvonilo na hodinu. Posledné tri vyučovacie hodiny som v celku zvládla dobre, prihlásila som sa na odpoveď a bola aktívna.

„Kam ideme?“ Pýtalo sa ma hnedovlasé dievča, ktoré vždy rozumelo mojim pocitom ako i činnom.

„Čakáme na Gina.“ Odvetila som Hillary.

„Chápem, ale potom?“ Opäť sa na mňa usmiala a tak sa vrátila k svojmu mobilu, do ktorého zaujato ťukala.

„K nám, mama má dnes stretnutie so ženami z jedného klubu, takže doma nebude najmenej do piatej a ocko bude zase do noci, ako vždy.“ Hovorila som a pri tom si veci strkala do batohu. Stáli sme pred hlavnou budovou našej školy a čakali, poctivo čakali kedy nás dobehne náš kamarát.

„Prepáčte, ale maturitný ročník je naozaj fuška.“ Zasmial sa a objal nás okolo ramien. Pešky sme dorazili k nám. Dnu som vošla ako prvá a potrebovala sa uistiť či mamka nie je doma. Po troch hlasných pýtaniach sa na jej meno, keď nik nedopovedal, vošli už aj oni. Veci sme si zložili v predsieni a ja som sa ponúkla, že im niečo urobím na jedlo. Lenže tam nás čakalo prekvapenie. Mama, sedela na barovej stoličke a usmievala sa akoby sa nič neudialo a ona ma nepočula.

„Nemala si byť preč?“ Spýtala som sa a popri tom si otvorila chladničku. Gino a Hillary a po tichu pozdravili. Mojej mamy sa báli všetci, ešte aj jej sestry.

„Mala, ale rozhodla som sa ostať doma. Vyprevaď kamarátov, pôjdeme spoločne po Jamie a tak ku ockovi do práce.“ Hlasno oznámila a to už sa oni začali spratávať.

„Počkajte!“ Mrkla som na nich a na to už len počula buchnutie dverí.

„Ďakujem mami..“ Nervózne som sa zasmiala. V aute sme sa nerozprávali, miesto toho som sa radšej tešila na svoju malú sestru. V škôlke je to dračica a doma vlastne tiež. Na ňu sa rodičia nehnevajú, ona je ich malé slniečko, ktoré im skášľuje dni a vraj sa rozhodli, to sa mi dostalo do uší cez súrodencov, že pri nej budú uplatňovať iné spôsoby výchovy. Prečo? Ja som predposledné dieťa, mohli to už skúšať na mne, do šľaka.

„Lilujem ťa!“ Malá postavička sa rozbehla ku mne a silno ma vystískala. Počuli ste správne, nevie povedať niektoré spoluhlásky. Ťažko jej rozumieť, ale ona vyrastie a jej detské slová tiež.

„Ako bolo?“ Pýtala som sa jej a už ju položila na malú lavičku, kde sa detičky prezliekajú. Zrazu zbadala mamku, ktorá sa už rozprávala s pani vychovávateľkou a mrzuto sa zatvárila.

„Ja som nescela vysypať Lakeovi na hlavu tie spakety.“ Smutne na mňa pozrela a ja som jej stiahla dole ufuňané tepláčky.

„Ty si ale čuniatko, komu? Čo si nechcela?“ Znova som sa spýtala, potrebujeme rozvíjať jej rečnícke schopnosti, mama chce mať zo štvrtého dieťaťa spisovateľku, ktorá vydá najmenej tri bescellery.

„Ále spakety. Lake na mna kličal, že šom vejká klamajka, že šom zobjala auto a to bol Jukan!“ Rozkričala sa a ukázala na chlapčeka tmavej pleti, ktorý preletel okolo nás.

„Zayn!“ Chlapček skočil do náručia dospelému mladému mužovi.

„Lýchlo ma obleč, pôjdeme si to vybaviť.“ Na to som jej už obliekala šaty a malé botasky. Oblečenie si zo zásady musí vyberať sama,. Takže keď ideme po meste, jej kvietočkované ladné šaty sa vznášajú v povetrí a na nohách jej svietia zablatené botasky so spidermanom.

„Hotovo! Mama ideme!“ Zakričala na ňu a ja som sa z chuti rozosmiala. Tá bola zabratá v rozhovore, kde sa určite radila, ako prinútiť malú Jamie, aby sa začala obliekať sama. Pravdaže sa tým vychovávateľkám nechce malú navliekať do pyžamka, keď ich dávajú na spanie, alebo možno sa im ju nechce kŕmiť keď má zlé dni. Naši majú svoje tri prvé deti vychované až príliš, priam ako tie kráľovské. Ja neviem povedať ako je to so mnou, možno nejaké tie základy som uchytila ale moja malá diktátorka je živel sama o sebe. Za ruku ma dotiahla k lavičke, ktorá bola oproti tej našej.

„Je zlodej.“Prstom sa dotkla Jukanového čela a ukázala zuby. Jamie bola vzrastom malé dievčatko, ktorému do očí padali nezbedné vlásky svetlej farby, mala ich rovné ako, presne ako špagety!

„Ako to?“ Chlapec, ktorému sa malé chlapčiatko vrhlo do náručia, bol asi za každú srandu. Jeho biele zuby vynikali, trnisko mu obsypalo bradu a jeho tmavé čierne vlasy vraveli o svojej kráse len tak pošepky.

„Zoblal Lakeovi auto!“ Kričala a ja som si k nej čupla.

„Jukan prezleč sa.“ Povedal malému a ten šiel poslušne ku svojej skrinke, zatiaľ čo ten starší sa tu s nami vybavoval.

„Keby si ty tak počúvala.“ Vravela som mierne potichu zatiaľ čo hučala do vysokého chlapca, ktorý práve sedel o desať centimetrov pred nami na miniatúrnej lavičke a smial sa.

„Jukan? Je to môj bratranec, dievčatko a požaluj mi naňho. Uvidíš doma dostane výprask.“ Žmurkol na mňa .

„Modlé auto, zoblal mu ho.“ Jamie hladkala chlapca po ruke, kolísala sa zo strany na stranu a dudrala si.

„Aha, tak zajtra sa môžete hrať spolu pekne, spoločne. Už mu nezoberie nič ani tebe, neboj sa.“ Usmial sa na ňu a brnkol jej do nosa.

„Pekný deň.“ Odzdravili sme sa a spoločne kráčali k východu. Pri bielom aute sme čakali niekoľko minút a ona mi stihla vybľabotať, že jej Lake daroval jeho lopatku do piesku. Skákala vedľa mňa a spievala si. Jej život naberal farbu a ona bola jediná, ktorá nemusela riešiť nič čo sa netýkalo hier, básničiek a riekaniek.