LIGHTS 6. -Niekto ma vidí v úplne inom svetle-

Kapitola 6. -Niekto ma vidí v úplne inom svetle-

A to naše počasie sa asi veru zbláznilo. Je toto normálne? Samé záveje, snehové jazyky. Odpadnem. Strešné okno mám celé od snehu. Šialené. Chúďatká snežienky, na dvore nám ich pár vykvitlo. Vyhýbali sme sa im, aby ostali tak krásne a teraz?! Zasypal ich sneh. Pre nich lavína snehu. Chúďatká. Chúďatká... Ani okno sa nedá otvoriť. Fučí a fučí až to počujem dovnútra, ak mi strom spadne na strechu, alebo do izby... Hahahahh.

Hrôza, a že toto je Marec? Uhmm, už by sa to naňho aj mohlo podobať.

Pondelok

Raňajkovali sme na terase. Sedela som na hojdačke a cítila slniečko, ktoré sa mi snažilo prejsť pod kožu. Odolávala som statočne avšak keď sa ku mne prihovoril Niall, prestala som vnímať neodbytnú netypickú horúčavu na Londýnske mesto.

„Večer si volala s vašimi? Počul som Louisa, keď to hovoril Liamovi.“ Usmial sa a zakusol sa do vianočky potretej medom, slastným medom. Keby som sa mala vrátiť ešte k dotieravému slniečku, tak keby ste videli ako sa ten med leskol. Ako sa od neho odrážali lúče, ale ich med pohlcoval? Nikdy som na fyziku nebola.

„No, áno. Telefonovala som s bratom, veľkým bratom.“ Pousmiala som sa na môjho spolusediaceho, ktorý konzumoval veci na stolíku, ako jedna radosť. Sedeli sme tu len my dvaja, lebo ostatní ešte spali a Niall ma ráno zobudil, že či sa s ním nenajem. Prečo by som odmietla.

„Aj ja mám staršieho brata, síce nie vždy sa tak správa.“ Zasmial sa a rýchlosťou svetla mi na mobile ukazoval jeho fotku.

„Lenže mne by stačil aj jeden, no mám dvoch a ešte aj staršiu sestru.“ Vzdychla som si.

„A niekto nemá vôbec žiadneho súrodenca, mala by si byť za nich vďačná.“ Poučoval ma.

„To vravia všetci. Je radosť, keď oni sú od teba vždy lepší a tí, ktorí ponesú všetku pochvalu a teba nechajú stáť samú uprostred obývačky, keď si previedla ten najväčší malér. Nechcem, aby to vyznelo tak, že sa práve sťažujem. To nie, som hrdá na to, že oni sú moja rodina a reprezentujú naše meno, no občas aj ja by som ho rada a hlavne hrdo nosievala na chrbte.“

„Ja som bol doma mamin chlapček a vždy si pokarhanie odniesol práve ten starší, u vás to zrejme bolo inak.“ Mykol ramenami a posunul predo mňa šálku s kakaom.

„Doma nás je päť detí, ja som predposledná. Takže mojej malej sestričke prejde absolútne každá katastrofa, ale je to fajn mať doma také malé slniečko, ktoré ťa rozveselí za každého zlého počasia.“ Pousmiala som sa a horúcu šálku si priložila k perám. Prvý dotyk bol nepríjemný pálivý, nabrala som odhodlanie a srkla do seba aspoň malý dúšok. Prehltla som horúcu tekutinu a cítila akoby behom sekundy sa mi rozliala do celého tela.

„To verím a čo si teda včera vybavila?“ Usmial sa a rukou si prehrabal ofinu.

„Individuálne štúdium.“ Vypľula som zo seba dve slová.

„Fakt? Ja som si myslel, že dnes môžeme očakávať vaše rodičovské auto a pár faciek od tvojej mamy.“ Natiahol si ruky ako by teraz vstal a zhlboka sa nadýchol.

„Keby sa tak stalo, určite by nepadlo pár faciek ale more faciek! A už by podala papier na súd, za únos.“ Žmurkla som na jedného chlapca, ktorý mal prsty celé od lepkavého medu.

„Mňa by zaujímalo... ako je možné, že si im nepovedala čo sa vtedy udialo. Pretože je to zvláštne, kedže si tú možnosť mala.“ Začal si ich oblizovať a ja som sa zasmiala.

„Nad touto vetou budem tuho premýšľať, lebo ani ja nechápem môjmu činu.“ Zamyslene som hľadela na dubové drevo, z ktorého bola táto dlhá hojdačka vyrezaná. Mäkká poduška pieskovej farby, dodávala hojdačke pohodlnosť a bola zošitá dôkladne, predovšetkým ručne.

„Niall?“ Ozvala som sa dúfajúc, že zaujmem jeho pozornosť.

„Áno?“ Usmial sa.

„Čo si to včera spravil? Na čo bolo dobré hrať to pred Eleanor?“ Dívala som sa mu priamo do očí a on sa len zachichotal.

„Pozri modelky sú večne podozrievavé. Ell je úžasná žena a hlavne kamarátka, len aj ona môže mať obavy keď Louis ma milióny fanúšičiek po celej zemi. Mal som jej povedať, že toto je baba, ktorú uniesol?“

„To nie.“ Preriekla som a zamračila sa.

„Ja lenže už som tu tretí deň a mám na sebe stále Harryho veci, videla ich aj ona a čo si mohla pomyslieť?“ Pýtala som sa tak detsky, uvedomovala som si, že ja rozmýšľam z cela rozdielne ako oni všetci.

„Nič, predsa Harry je ako chlapček, ako dieťa. Možno je z nás najmužnejší, má hrubý hlas správa sa ako dospelý muž ale keď ho spoznáš zistíš, že je to naozaj chlapec s tou najpojašenejšou dušou. On totiž nerieši veci, ktoré riešime my. On len lieta v oblakoch, balí mladé ženy, kupuje im dary a keď príde na to najhoršie spakuje sa a zbalí si veci a odíde od nej. Taký je náš Harry, ale ja nechcem, aby si si teraz spravila pred ním predsudok...Louis ma zabije. Spoznáš ho, ver mi. Možno viac ako si myslíš a možno budeš mať pocit, že taký nie je. Čo ja viem?“ Rozhodil rukami a zapozeral sa na prázdny tanierik.

„Každá žena, ktorá ho stretne je ním pojašená a ver mi, že to chytá aj tie staršie, nielen mladé teens, skôr tie po výške alebo aj niektoré mamičky s kočiarmi. Skáču, keď ho uvidia v Hyde Park.“ Zasmial sa.

„Ty máš priateľku?“ Opýtala som sa s úsmevom, keď som už videla ako smutne hľadí do záhrady, no len čo som to vyslovila, zosmutnel väčšmi.

„Nemám, ja nepotrebujem žiadnu. Samému je mi dobre, ona by mi priniesla chvíľkový stav zamilovanosti a potom by ma odkopla ako staré topánky.“ Mrzuto predniesol a nafučal pery.

„Nie, možno by ťa milovala tak ako iného nie. Možno by pre teba zniesla život, určite je taká, ktorá na teba čaká.“ Statočne som sa usmiala a obaja sme sa začali smiať.

„A ty? Teba si určite už musel nejaký chlapec vyhliadnuť, alebo ukradnúť?“ Dvíhal obočie a venoval mi úsmev bez zubov. Jeho hlas bol milý, niečo na tom bolo. Niall bol chlapec, typu toho dobre vychovaného chlapca.

„Nie. Tiež mi je samej dobre. Síce mohol byť jeden v kurze, ale ten nemal chuť sa na mňa ani len pozrieť.“ Vzdychla som si a jemne sa zasmiala.

„Vieš, ja nenosím šaty ani žiadne opätky. Nezabávam sa v kluboch, nenosím krátke úzke šaty, ani tie metrové štekle. Mojim štandartom sú tenisky, jeansy, šatky a po prípade kraťasy. Nie som vyzývavá, takže nepriťahujem nikoho.“ Odvetila som stroho a v mojej hlave utkvela nie najkrajšia spomienka na prvé a posledné rande. Bol odo mňa vyšší o hlavu, mal mužný hlas ale neprejavil ani štipku záujmu. Šiel so mnou na kávu len z úbohej slušnosti. Nič viac. O mňa záujem chlapci nemajú, o mňa sa nenaťahujú. Vždy som na nich pôsobila ako to malé slušné dievčatko s dvomi vrkočmi, ktoré poskakovalo so švihadlom. Avšak ja som rástla ako všetky deti, no keď som bola staršia nikto si neuvedomil z mojej triedy, že ja už nie som to dievča, ktoré odrapotá celú učebnicu. A možno práve vtedy vo mne nastal zlomový moment, kedy som si povedala dosť a zvysoka sa vysrala na školu. Pochopili? Áno, ale potom som bola flákačka. Už nikdy viac na mňa okom nepozreli, keď som naozaj stratila záujem o látky z dejepisu a stala sa jednou z nich. Predtým aspoň, vraveli, že som to ja Amian, tá čo vždy všetko vedela, no to bola základka.

„Amii, ja ťa nechcem strašiť, ale v Európe máme niekoľko zastávok na večerných plesoch a že nepriťahuješ? Ty si naozaj o sebe myslíš, že vyzeráš až tak zle dievča?! Chýba ti sebavedomie, nie more ale oceán sebavedomia! V tej chvíli, čo som ti dal bozk na líce som mal chuť ťa tam vybozkať a vyzliecť pred nimi. No náhodou si veľmi atraktívna.“ V okamihu sa na mňa díval tak ostro až ma prinútil k veľkému smiechu. Bola to moja prvotná reakcia ale ako som sa naňho pozrela nesmial sa, len sa mračil.

„Čomu nerozumieš? Že budeš čoskoro žena, ktorá môže všetky priateľky našich chlapcov strčiť do kapsy?!“ Jedno obočie mal tak vykrivené, výraz mal nasrdený a ja som len s červenými lícami sledovala a počúvala čo mi vraví. Nikto ale nikto v živote mi nikdy niečo také nepovedal, nikdy.

„Prestaň.“ Šepla som so slzami v očiach, dojal ma k plaču.

Prinútil ma vyroniť slzy. Tým čo povedal. Reagovali by ste celkom rozdielne ako ja? Keď o vás nikto nezakopol a potom zrazu príde dačo takéto?

„Povedal som niečo zle?“ Postavil sa z drevenej stoličky, prešiel ku mne. Kľakol si ku mne a zastrčil mi pramene vlasov za uši.

„Povedal si mi niečo, čo ešte nikto nikdy.“ Kývla som hlavou nabok, aby mi nevidel do tváre. Neviem aká prídem vám, či načisto ťarpavá, hlúpa, ľutujúca samú seba?! Nie ja sa neľutujem, ja vám len vravím moju pravdu. Ja som ešte nikdy nepocítila bozky od chlapca. Mám 17 a nehanbím sa, ale reagujem po svojom. Kedže do uší sa tieto veci nedostávajú často, vlastne do tých mojich.

„Som rád, že mám tu česť byť prvý, neplač.“ Usmial sa a tak sa vrátil naspäť na svoje miesto. Cez stôl mi podal kapesník, aby som si utrela oči.

„Vy nie ste obyčajní únoscovia.“ Venovala som mu môj úsmev a on mi konečne ukázal svoje biele rovné zúbky.

„Sme jedineční.“ Mykol ramenami a prinútil ma k zrelému smiechu.

„Aké bude to turné?“ Opýtala som sa s nenahraditeľným pocitom na duši. Nechcela som riešiť a zaoberať sa minulosťou.

„Veľkolepé, nevieš si to ani predstaviť. Máme naplánované všetky termíny, každý jeden deň. Predstav si, že máme vyrátané, že na jar sa ocitneme v Tokiiu. Proste všetko.“ Usmial sa a jeho uši mu len tak jemne vykukli spoza strán jeho tváre. Oči mu zmizli, lebo sa úškŕňal.

„Donesiem vám praženicu?“ Vystrašil ma zozadu Liam s panvicou. Stál nado mnou a čiernym čudom mával vo vzduchu.

„Daj ju ďalej.“ Šepla som nakláňajúc hlavu na pravú stranu, aby mi tú moju neurval.

„Počkaj.“ Jazykom si prešiel po hornej pere, napol svaly, zamračil sa, posunul sa na opačnú stranu a švihol ňou.

„Keď sa pridá sila, je tam aj švih. Myslím, že ju v tourbuse budeme využívať skôr na strielanie panvicových faciek.“ Niall si to asi všetko predstavil, kedže sa začal nesmierne rehotať a Liam tiež.

„Vy ste blázni.“ Šepla som s odvahou a oni prestali. Obaja v tú istú sekundu sa na mňa vyjavene pozreli a moje pery sa zúžili do čiarky.

„My vieme.“ Znova sa rozrehotali a ťapli si. Dospelí muži sa veru niekedy správajú ako tí najmenší.

Poobede, v doprovode Louisa sme sa stretli s Jackom v kaviarenskom závode, kde mi doniesol pas a ja som mala možnosť vystískať ho. Doposiaľ som si neuvedomila, aké silné objatie a plné citu má môj brat.. Jack si chcel preveriť Louisa a ten mu poskytol svoje číslo, aby sa mu mohol dovolať, keby niečo potreboval. Argumentovala som to Jackovi tým, že je to môj dávny kamarát. Je len otázka času, kedy si Jack všimne plagát v nejakej Londýnskej uličke, na ktorom bude svietiť aj Louisova tvár. Je to len otázka času, veru.