LIGHTS 8. -Veľký deň, plný očakávania-

-->

Kapitola 8. -Veľký deň, plný očakávania-

Zvláštne, písať tri pohľady, ktoré všetko berú úplne z inej strany a strašne rozdielne premýšľajú. Ďakujem mojim žieňkam, ktoré komentujú. :) .

...Moja Big Love, odľahčenie situácie? :D Ohh, mám písané kapitoly dopredu a neviem kedy sa uvoľní atmosféra, táto kapitolka je taká vážna, možno Louii a Niall? Uvidíš, neviem...

Lebo možno by tam aj boli tie svetlé momenty, lebo ten dej úzkostlivo na seba nadväzuje aj niektoré poznámky budú v budúcich častiach :) a nezasahuješ nikam. Na to to komentovanie je, predsa :) všetky názory príjmam a hlavne keď mi pomôžu.

Ešte k vám čitatelia, chcela by som vedieť koľko z vás číta túto poviedku. Áno, potrebujem to vedieť, teda chcem. Keby ste napísali len dvojbodku a zátvorku :D ale nie, keby ste sa podpísali a niečo napísali? Čo spadol by meteorit na vás z neba? :) Ako pevne verím, že teraz sa nepodpíšu len moje dievčatká, ale aj niekto, že anonymný. Pretože, vážne by som chcela vedieť, či sa o to niekto zaujíma vôbec. Lebo ak nie sú ohlasy, ja nebudem písať, I keď mám rada drzého Harryho, ale ja to nepíšem kvôli sebe. Nie, lebo návštevnosť nepribúda, skôr rapídne klesá, ja viem, že neprispievam pravidelne, ale prosím pochopte ma. Chcem sa dostať na školu, nemám internet lebo nebývam doma.... keď pridám časť, tak viem, že čakáte dlhšie ale dostanete ju a nie sú to kapitoly na jednu stranu ale na viac. Nie ako mtt, tam bola kapitola maximálne na dve strany alebo tri. Tu budú aj kapitoly, ktoré majú po štyri či päť strán vo worde s veľkosťou písma 8-9.... A to je čo robiť, nezabudnúť na všetko čo sa udialo predtým, kde boli a čo ako. Lebo v mtt som pravideľne zabúdala nato, že vlastne mali psa a čo... Jednoducho to nie je len o srande a ja obdivujem všetky dievčatá, ktoré tiež píšu. Lebo jednoducho aj my sme ľudia, ktorí chodia do školy a musia si plniť povinnosti. Ja píšem kapitoly zásadne v noci. Pred polnocou a potom ráno vstávam ako mŕtvola. A v škole sa snažím byť v poriadku, ako myslím, že každý kto túto poviedku číta, by sa mohol podpísať. Bola by som vám vďačná. Jednoducho mňa to nebaví, keď vidím pri časti tri komentáre, a to žienky komentujú vždy.. Samozrejme, že ďakujem... ale keď navštívim niekedy iné blogy, komentárov majú habadej. Takže začnem tak mierumilovne, podpíšte sa všetci, ktorí to čítate. Slabý ohlas, koniec? :D:D ale nie. NO však ak pri ďalších častiach budú po tri komentáre, začneme s vydieraním. Psychickým. Fyzickým? :D Nie, buďte dobré dievčatká, okej? Dnes som sa rozpísala, mám prečo.

Blue xx

Utorok

Harry

„Kde mám len tú fotku?“ Pýtal som sa sám seba, ako som si sadol na posteľ a premýšľal nad včerajšou návštevou Julie. Vrátil som sa domov, nie ako Zayn. Juliet nemá najpohodlnejšiu posteľ i keď si ju môže dovoliť. Nie, nevrátil som sa kvôli jej posteli nebodaj kvôli nejakej hádke. Jednoducho som sa chcel vyspať vo svojom, pred veľkým začiatkom. Dorazil som domov neskoro, pred dvoma hodina ráno a v kuchyni sa stretol s Amian. Sedela pri pulte, cez sklenený pohár jej prechádzala žiara mesiaca, kedže rolety na kuchynskom okne neboli stiahnuté. Sedela v Liamovom modrom župane, vlasy mala strapaté, nohu mala prehodenú cez tú druhú a hlavu podopretú o lakeť. Nevšimla si ma, netušila, že stojím na prahu našej kuchyne a potichu sledujem jej jemné črty tváre.

Včera, kedy som prenášal Amiu do postele, pripadal som si, akoby som niesol to najľahšie na svete. Bola síce upustená ale bola ľahká. Liamovi som odvrkol, že ma to mladé dievča netrápi. Včera ma netrápila, lebo som premýšľal len nad Julliným telom, to bolo jediné čo ma vtedy trápilo. Avšak Amian je dievčatko, len dievčatko.

No nedošiel som k tomu hlavnému. Vtedy ako som tam len tak stál zo zatajeným dychom, uvedomil som si, že na ňu neústavne hľadím. Ona si ma nakoniec všimla. Spýtala sa, či som to ja. Vyšiel som z tmavého tieňa k nej pod svetlo mesiaca a ona sa usmiala. Na tvári jej žiaril úprimný úsmev.

„Bol som si niečo vybaviť.“ Šepol som. Nehodilo sa, aby som rozprával normálnym tónom, pretože táto situácia bola iná, krehučká. Nemohol som povedať pred takýmto stvorením, že som si bol užiť s priateľkou, nešlo to.

„Nedokážem spať.“ Povzdychla si a rukou si prešla cez svoje husté vlasy.

„Nikto ťa nenúti.“ Usmial som sa a posadil sa oproti nej. Ruky mala položené na stole a mnou lomcovali ozaj čudesné pocity, vedel som, že mám Juliet, ale zas, že tu predo mnou sedelo nedotknuté dievča mi pripadalo tak odvážne a príťažlivé.

Ako som povedal, ruky nemala vystreté, hrala sa s nimi. Nervózne sa s nimi pohrávala a hladkala mramorovú dosku.

„Prečo sa ti nedarí zaspať?“ Opýtal som sa cez dlhšie ticho, ktoré ma začalo jemne vytáčať.

„Bojím sa čo bude zajtra, pozajtra..“ Jej hlas sa triasol za to jej chutné malé pery sa otvárali a rozprávali.

„Prečo riešiť budúcnosť, i tú blízku. Teraz je tu táto prítomnosť.“ Usmial som sa a radoval sa z toho, aká je nevedomá ako s ňou môžem narábať. Keď sa rozkričí, tak je neudržateľná ale keď sa bojí je to zlaté stvorenie.

„Aká táto prítomnosť?“ Zahľadela sa na mňa a okamžite stiahla ruky k sebe, keď si všimla ako sa s tou svojou chystám dotknúť jej.

„Chcel som sa len pozrieť ako vyzerá tvoja modrina.“ Prehovoril som a ona pokrútila hlavou. Vedela, že zahováram, vedela, že túžim po dotyku? Vedela to?

„Od teba? Tak ako včera, predvčerom.“ Uzrejmila ma a nechcela mi dovoliť pokračovať v tejto hre. No ja som musel, nedalo mi.

„Amian?“ Vyslovil som jej meno do vzduchu a ona si vzdychla. Sponad barového pultu som sa naklonil k nej a svoje pery priložil na miesto, kde by sa mi každá poddala. Jej pokožka bola nesmierne jemná, cítil som jej zrýchľujúci sa dych. Pobozkal som ju pod uchom. Na chvíľu sa mi zdalo, že si to nechala ale dlaňou, ktorá horela, najmä z jej nervozity, odtlačila moju hlavu čo najďalej od tej jej. Ona sa nepohla z miesta, obi dvaja sme sedeli v tichosti, keď ma chytalo opäť malé pokušenie. Prečo nevstala a neodišla? Prečo ma nútila robiť tieto nekalé veci? Začal som plánovať ako sa k nej dostať čo najbližšie.

Naozaj. Toto sedemnásťročné dievča ešte stále sedelo predo mnou.

„Choď spať.“ Vyslovil som predtým ako sa chystal uväzniť ju u seba.

„Nie.“ Odvetila tvrdo a pozrela mi do očí, provokovala ma. Rýchlo som zišiel z barovej stoličky a postavil sa na nohami na pevnú zem. Spravila to isté, robila to naschvál. Medzi nami panovala minimálna vzdialenosť, čo znamenalo, že som cítil jej sladký dych. Chcel som ju pobozkať, len tak slabo. Lenže ako som do rúk plánoval chytiť jej hebkú tvár a vpiť sa jej do pier, zmizla. Utiekla. Už som bol nastavený, že svoje končatiny zdvihnem do vzduchu k nej, keď bez slova v šuchtavých papučiach odkráčala. Preč. Stál som na mieste a čudoval sa. Vážne som si myslel, že si to nechá? Čo mi chcela predviesť svoju tvrdosť? Pokiaľ viem, Niall mi povedal, že je nevinná ako malý rúžový kvietok uprostred lúky plnej hriešnic, červených ruží. Tak čo vyviedla tu? Predo mnou sa predviedla ako stará profíčka, ktorá mala všetkých chlapcov prekuknutých a už poznala ako s nimi vybabrať. Vôbec, čo sa jej odohrávalo v hlave?

Teraz som sedel na svojej posteli a hľadal fotku svojej priateľky. Netušil som kde sa stratila za tú jednu noc. Pamätám si, že ako som sa vytrepal hore a vošiel do izby, prvé čo bolo, čo som spravil bolo, že som rámček s ňou prikryl ponožkami ale čo bolo ďalej? Kde sa zakotúľal? Nechcel som ísť bez jej fotky i keď som vedel, že tak či tak, nás bude jeden čas sprevádzať ale pri myšlienke na Amian ma striaslo. Nevedel som čo chcem. To mi dávalo pocit nervozity a ja som si uvedomil, že niečo také sa mi ešte nestalo.

Tak teda, rozhodol som sa pre nevšímavosť, určil som si, že sa na mladé dievčatko čiastočne vykašlem.. predsa za čo by stála? Nemala záujem a keby sa chlapci dozvedeli, čo sa v noci stalo, nedopadlo by to dobre. Len by si potvrdili to, čo sme všetci dávno vedeli. Že sa mi zapáči, to dievčatko ma priťahuje a ja som jej sľúbil, že jej pomôžem s únikom. Nie. Nemôžem, nezniesol by som to. Taktiež som bol ešte pre jednu vec, pred chlapcami na ňu budem hrubý a v ich neprítomnosti ju budem zvádzať. Raz i i tak podľahne, máme dvanásť mesiacov a ja ju chcem.

Z postele som si presadol na už takmer zavretý kufor, vopchal som tam nevypraté tričko Ramones ktoré voňalo za dievčinkou a tak kufor dozipsoval. Ešte, pre istotu som sa zahľadel na svoju spálňu, obývačku a nazrel aj do kúpeľne. Keby som zabudol ako to tu vyzerá. Dole v obývačke už čakala armáda mojich bláznov a ona. Paulove brucho by som spoznal všade, práve vypočúval Liama, ktorý riešil ženskú na palube. Obi dvaja mali nervy v koncoch a ja som už chcel sedieť v našom lietadle. Nechcel som stáť pri nich, boleli ma uši. Odniesol som batožinu na chodbu k dverám, kde ma čakali ostatné. Nikto si nič nevšimol, aj keby, nerobili by si z toho vedu, totiž prerušiť tak vážnu debatu ich dvoch, stálo by nás to krky. Keď som očami rátal kufre a cestovné tašky, uvedomil som si, že ich je päť. Zayn príde na letisko, sviniar. Vrátil som sa do obývačky a za týchto okolnosti sa postavil najďalej od nich. Stál som pri vyplašenej Amian, ktorá ostro sledovala situáciu. Jej oči boli opuchnuté, od únavy. Vlasy mala stiahnuté dohora, krátke nezbedné pramienky jej vytŕčali, nedokázali sa zachytiť do gumičky. Jej črty boli jemné ale za to zreteľné a plné pôvabu. Pery mala v tvare srdca, plné ale menšie. Jej zuby boli najrovnejšie, aké som mohol vo svojom živote len postrehnúť. Doteraz som si však niečo nevšimol, nemala bielu pleť ako stena. Jej pokožka bola záhadne zafarbená, príjemná farba, na oko vyzerala opálene od mojej Julie.

Každý bol zaujatý debatou, ona po mne slabo pokukovala, zrejme si všimla, že z nej nespúšťam oči. Necítila sa najlepšie, opäť bola nervózna. Jazykom som si prešiel po spodnej pere a tak konal. Rukou som jej chytil hompaľajúce sa zápästie vo vzduchu. Trhlo ňou a rýchlo na mňa uprela pohľad. Videl som sa v odraze v jej tmavých pomaly až čiernych očiach. Zovrela svoju päsť a s povzdychom na mňa ešte stále upierala ubolené oči. Čo som spravil?

Liam

„Amian! Vstávaj, už ideme.“ Vravel som do malého uška, dievčaťu, ktoré vôbec netúžilo vstať. Kto vie či v noci nebuntošila, lebo keď sa konečne prebudila, jej kruhy pod očami boli zreteľné až nad mieru.

„Prečo? Načo?“ Ranným hlasom sa pýtala a prekotila sa na druhú stranu. Povedal som si, že ju nechám, nech si užije poslednýkrát normálnu posteľ pred tými hotelovými. Avšak po piatich minútach, kedy som si zabalil poslednú potrebnú vec, a to obľúbenú zubnú kefku, obišiel som posteľ a postavil sa pred ňu, tak, že som zabraňoval slnku, aby na ňu nemalo dosah a poprípade ju už viac nehrialo. Z jej z tváre zmizol úsmev.

„Zacláňaš mi.“ Šepla a posadila sa.

„Amian, choď sa umyť. Vyber si nejaké veci na oblečenie, položil som ich na pohovku.“ Povedal som neutrálnym hlasom ukazujúc na môj gaučík, ktorý sa čoskoro prepadne pod ťarchou vecí.. Vstala, vykročila do sveta a bosými nohami prešla po podlahe až sa zastavila pred prekážkou. Pohovkou.

„Skade to máš?“ Pýtala sa s veľkým úsmevom, keď v rukách držala letné ružičkové šaty s korzetom.

„Ukradol som to pre teba!“ Svojim zdvihnutým hrubým obočím a otvorenými ústami som na ňu spravil obyčajné “baf!“ a ona sa zľakla. Chúďatko, ešte stále sa nás asi bojí.

„Nie, v noci som bol u Danielle. Poprosil som ju, aby vyradila všetky nepotrebné handry a aha! Je toho toľko, že to ledva napcháš do kufra.“ Usmial som sa, dúfajúc, že ju poteším.

„To je ona?“ S tenkým malým prstom ukázala na nočný stolík, kde stála naša spoločná fotka. Prikývol som. Usmiala sa.

„Ja nie som žobrák, dúfam, že si jej to vysvetlil.“ Svojimi perami mi vyčarila na tvári úsmev a ja som ľutoval, že Louis vybral tak pekné dievča. No ona je dievča, nie žena. Tam je ten problém.

„Nemaj strach, už o tebe vie. Teda jej som to povedal na začiatku, vravela, že keby nemala toľko práce, tak by si ťa prišla obzrieť, že by s tebou zašla na nákupy.“ Na tvári mi ešte stále velebil úsmev.

„A čo povedala na to, že ste ma uniesli?“ Spýtala sa a zatiaľ sa posadila medzi kopu oblečenia, ktoré si postupne prezerala. Danny vyradí vždy tie veci, ktoré sa mi na nej páčia najviac.

„Pozor, uniesol ťa Louis a Zayn. Smiala sa, ale hodnú chvíľu ťa ľutovala. Potom povedala, že ti s nami bude dobre.“ Žmurkol som na ňu a ona si len vzdychla.

„Nechám ti čas, kým sa vychystáš. Pokojne sa osprchuj, vyber si veci na dnešok, tamtie ti odložím do tvojho kufra spolu s tvojou taškou, ktorú si mala v škole.“ Snažil som sa k nej správať dobre, slušne a hlavne príjemne, aby sa necítila blbo.

„Kde vlastne ideme?“ Pritiahla si k sebe modrú čipkovanú šatku a vdýchla do seba jej vôňu.

„Lisabon a teraz poďme, šup.“ Hnal som ju a rukami robil gestá vo vzduchu.

„A čo tam?“ Zvedavo sa pýtala ako päťročná.

„Vystúpenia, rozhovory, autogramiády a premiéra nášho nového filmu a teraz padaj.“ Brnkol som jej do nosa, keď som sa posadil k nej na gauč. Zatvorila oči, zmraštila čelo spolu s nosom. Keď sa konečne prestala škeriť, do rúk si rýchlo vzala biele tielko, hnedý akoby pletený sveter s veľkými dierami, biele šortky s vysokým pasom a šatku s drobnými kvietkami, ktoré zdobili bielu látku. Neboli to ostré farby kvietkov, bordové miniatúrne lupienky. Zamkla sa do kúpeľne a ja som zatiaľ napchal už jej veci do čierneho kufra, ťahal som za sebou svoj kufor a ten jej a tak aj po schodoch, síce chvíľu som mal pocit, že ma obidve zvalcujú. V obývačke som bol prvý a veril, že Paul naozaj pošle ochrankára Frankieho, ktorému aboslútne ženská prítomnosť vadiť nebude a keby Paul si všimol Amiu až v lietadle, bolo by to požehnanie od sámého Pána Boha.

Tešil som sa zbytočne, keď som započul odomykanie dverí, hlasné buchnutie dverí a Paulov známy hlas. Potichu som zanadával keď sa po schodoch s kufrom trepal Niall a s batožinou na pleci zas Louis. Veci sme odniesli na chodbu a minuli sa s Paulom, neviem ako si mohol myslieť, že sme v kuchyni. Nemohol som teraz do úst vložiť ani malý kúsok koláča, či bochníka chleba, srdce som mal v krku a to by zabraňovalo prechod potravy dole hrdlom. Rozosmiali sme sa, keď sme počuli ako Paul kričí naše mená v obývačke. Hlasno zhíkol a my sme vleteli naspäť. Dole schodmi teraz pre zmenu kráčala krásna Amian a ja som mal chuť utrieť Niallovi slinu, stekajúcu po brade.

„My tonight.“ Niall si začal šepky pospevovať našu pieseň a ja som mu vlepil, aby sa spamätal. Louis chytal absťáky a ja som racionálne uvažoval nad tým, či sme my ozaj dospelí.

„Kto je to?“ Obrátil sa na nás červený Paul s nadutými lícami a s dvoma bradami.

„Amian Timons.“ Šepol Louis a rukou spravil gesto ako pre príchod kráľovnej, dokonca sa poklonil, keď stála na prvom schodíku. Dievčatko sa slabo začerveňalo a dúfalo, že ju z tejto situácie zachránime.

„Paul, ja ti to vysvetlím.“ Hovoril som, zatiaľ čo si rukami zakrýval oči a potom si tie ruky opakovane dával z nich dole. Asi si myslel, že to len Harry prešiel operáciou nebodaj Zayn stratil svoj pigment a premenil sa na túto rozkošnú bábiku. Avšak je tu rozumnejší návrh a realistickejší, asi sa pravdepodobne snažil natĺcť si do hlavy, že má vidiny.

„Okamžite!“ Zakričal keď trhlo aj s Amii. Všetci sme sa postavili do radu, ako vojaci a ja som stiahol Amiu k nám. Stála ako svieca a oči mala vypúlené ako zlatá rybka, i tak bola na zjedenie.

„Nič si z toho nerob, niekedy má pocit, že sa vrátil do čias svetovej vojny a hraje sa na svojho deda.“ Zašepkal som jej do ucha, predtým ako Paul moje meno zakričal na celý dom.

„Nejde s nami.. Povedzte mi, že jeden z vás mal úlet na jednu noc.“ Keď bol už ako tak pokojný, povedal túto vetu a dokonca sa teraz aj mne do tváre nahrnul rumenec. Obi traja sme pokývali hlavami.

„Harry?“ Spýtavo sa jej pozrel do očí a ona sa otočila preč. Asi ju zabolelo to, čo hovoril. Čo si o nej myslel.

„Nie.“ Naznačoval perami Niall, keď po mne Paul začal ale teraz už naozaj jačať. Modlil som sa za to, aby si to Amia nepočúvala. Hrešil ma, za všetko som mohol ja. Ale to, že náš Louis, ktorý je od nás starší si mohol pískať, lebo jemu Paul žiadnu pozornosť absolútne ale, že absolútne nevenoval!

Stihol som zaregistrovať akurát to, ako rozospatý, na toľko rozospatý Harry, kráčal popri nás s taškou do vedľajšej miestnosti, že mu vzadu z vrecka na nohaviciach vytŕčal jeden obal od niečoho, no nie milého. Všetci sme hneď, tušili čo včera robil. Nie tušili, ale vedeli a Amian to postrehla tiež. Jej oči boli zrazu poznačené istým sklamaním.

Amian

…

Červený ujo si so mnou nakoniec podal ruku a hovoril mi s úškrnom, že sa pri nich zošaliem.

„Nebojte sa.“ Hrdo som povedala, horizontálne sledujúc aj Harryho.. Nezaujímal ma, netrápil ma. Síce som ešte stále nevedela pochopiť včerajšiu noc. A čo sa udialo dnes a to čo som si všimla v jeho zadnom vrecku na čiernych jeansoch ma rozrušilo. Pripadala som si ako chudera, obyčajná chudera. Na letisko sme šli sivou dodávkou, sedela som vedľa Nialla a snažila sa správať celkom normálne. Avšak v niektorých situáciach to nešlo. Harry sedel presne oproti mne a ako sme sa natriasli cestou plnou výtlkov, kučeravé strapaté vlasy mu poskakovali zo strany na stranu a jeho oči ma mučili. Liam ten rozprával o tom, aké to bude. Bola som plná vzrušenia i cez to, že ja nebudem tá, ktorá vyjde na pódium a bude spievať no i tak mi to všetko pripadalo bláznivé. Jeho tvár bola milá, on mal veľké srdce a vždy pri jeho úsmeve som stuhla. Necítila nič len jeho pohľad, ktorý ma zahŕňal teplom a starostlivosťou. Avšak to by som nebola ja, keby sa mi do hlavy nezakotúľali nepríjmne myšlienky ohľadom rodiny. Ja, chcela som sa jednou časťou mňa, vrátiť naspäť k rodičom ale zas tá druhá, chcela vídať ich tváre neustále.

Na letisku nás čakalo, taktiež strapaté, čiernovlasé chlapča. Čakal vo V.I.P sekcii s kávou v ruke. Privítal sa s nimi a predstavte si, že mi venoval jemné objatie. Voňal, krásne. Na pilulky som vtedy čiastočne zabudla ..

V lietadle som sedela sama a kedže som bola riadne unavená, celú cestu som prespala. Zobudili ma až kučery štekliace moje čelo.