LIGHTS 3. -Pád, auto, strach, chlapci, piati, bolesť, plač-

Kapitola 3. -Pád, auto, strach, chlapci, piati, bolesť, plač

Tu je kapitola, dnes vám dám dve časti. Som dobrá duša? ...Počkajte! Na to si viem odpovedať aj sama, to teda nie som :( … je krátka ale mám pocit, že k takej situácii ani nepotrebujeme dlhšiu. Je výstižná a ostatné sa udeje ďalej. Bojím sa, okolo dvoch týždňov do prijmačiek, neviem nič a celé dni sa neusmievam. Nejde mi o život, a možno aj áno. Lebo záleží na mojej budúcnosti. Bojím sa, bojím :( ..ale čo stresujem? Keď ma nezoberú, deviatka monitor a idem...….Blue xx

Piatok

Ráno som sa pochytila s mamkou. Znova. Kvôli obyčajnej somarine. Počas vyučovania bola moja nálada na bode mrazu a Hillary mi ju nezlepšila ani so svojim chytľavým smiechom. Riaditeľka nám oznámila, že budúci týždeň sa konajú na našej škole prvé sezónne futbalové zápasy, tak vyučovacie hodiny odpadávajú. Kedže je September, vyjadrila sa, že maturantom to len pomôže na prípravy. I keď povedala, že budúci týždeň je tiež akcia otvorených dverí a tak môžeme zavítať do školy s našimi rodičmi. Tento nápad som vyškrtla z hlavy a radšej rozmýšľala, u koho prespím tých päť dní. Nepotrebujem predsa, aby moja mama každej učiteľke povedala, že moje zošity sú v katastrofálnom stave a najhoršie by bolo, keby im ešte nahovorila, že na mňa môžu ísť ešte tvrdšie. Bol by so mnou amen.

Po škole som bola v kaviarenskom závode, kde som mame kúpila tú najlepšiu najhorkejšiu kávu, aby sa aspoň na chvíľu z niečoho tešila. Keď som prechádzala cez parkovisko niečo alebo niekto ma náhle zrazil k zemi. Tvrdo som dopadla na betón posiaty miniatúrnymi kamienkami, ktoré sa mi zaryli nielen do modrých jeansov ale až do kože a prinútili ma k syknutiu a vzlyku. Taktiež som sa silno udrela do dverí čierneho auta, keď ma doňho čosi napchalo.

„Nechajte ma!“ Začala som vrieskať z inštinktu? Zo strachu? Zrazu mi do úst strčili kus novinového papiera. Pocítila som chuť tlače a nebola príjemná. Metala som so sebou, trhala sa a ničomu nechápala. Celým mojim telom behal strach, ale nie taký, keď sa bojíte o známku, ktorá vám vyjde na konci roka, ale strach kedy máte pocit, že sa svet rúca a vy behom sekundy umriete, pravdepodobne z toho panického strachu. Moje ruky dotyčný zaviazal a ja som ľutovala, že som išla cez zadné parkovisko kde je bočný východ z podniku. Triasla som sa ako osika, pretože som sa nesmierne bála a z očí mi tiekli slzy, necítila som ich ale videla ako sa mi kvapky rozpíjajú do riflovinovej látky. Chcela som kričať, vrieskať ba priam zjapať o dušu nech ma nechajú. Udialo sa to príliš rýchlo na to, aby som si to poriadne usporiadala v hlave. Chvíľkami som sa vracala do detsva, na hodiny karate, keď ma to doma učil Jack. Bolo mi jedno čo sa dialo okolo mňa, bola som v takom tranze, že som sa nevedela prestať triasť, chcela som sa vrátiť len naspäť. V mysli mi len ostala cesta, tmavé dvere podniku a uvítacia ceduľka. Bojovala som vlastne sama so sebou a vzdala som to pomerne rýchlo, ako auto naštartovalo motor. Bola som opretá o čierne kožené sedadlo a očami ledva niečo videla. Plakala som, myšlienkami sa mi zdalo, že sa v slzách utopím. Ruky som mala zaviazané vzadu za chrbtom a nohy taktiež. Stihol to ďalší muž po presnom nakopnutí ma do auta. Rozmazane som sledovala cestu a nechápala ako z chuti sa tí dvaja smejú, keď z rádia začala hrať pieseň. Podľahla som obrovskému priam gigantickému stresu a priala si vrátiť sa naspäť domov, pre mňa za mňa aj do maminho salónika.

„Odnes ju na záhradu k bazénu, musí si odpočinúť.“ Škodoradostne sa jeden zasmial a ja som pootvorila viečka. Vchádzali sme do luxusného vchodu, akurát sa zdvíhali dvere na garáži a mňa chytala panika. Tuho som premýšľala nad tým, kde som po vyučovaní strčila mobil, do akého priečinku na batohu. V momente keď sme zastali, muž na mieste spolujazdca si dal dole čiernu kuklu a vyšiel von z auta. Otvoril mi dvere, a prehodil si ma cez rameno. Snažila som sa kopať, pripadalo mi to ako praktika mučenia v stredoveku, zdalo sa mi že mi láme rebrá, tým že sa opierajú o jeho svalnaté rameno.

„Nekop, lebo si ublížiš.“ Povedal hlas podo mnou a ja som prestala, akurát s plačom nie. Vošli sme do dverí naľavo a vynorili sa na chodbe pozdĺž veľkého domu. Nevládla som držať hlavu a dívať sa, odkvecla mi tak ako i celá ja. Prešli sme dlhú trasu domu a zastali až pred niečim skleneným odkiaľ vyžarovalo ostré svetlo. Ako som len kúsok nadvihla bezmocnú hlavu uvidela som spoza skla veľký bazén a ľudí okolo. Rukou si ma vyzdvihol a tou druhou chytil plastovú kľúčku a prešli sme von, zrejme do záhrady. Smiech a radosť zo života, to bolo to čo som počula. Dal ma dole ale nevládala som stáť na nohách, nedokázala som to. Zrútila som sa na zem. Ako bábka, zničená dolámaná hračka.

„Myslím, že jej slnko nerobí dobre.“ Niekto sa zasmial, to bolo posledné čo som zachytila. Prebudila ma až studená voda, ktorou ma obliali. Boli traja, či štyria. Ja neviem, jeden mi odviazal ruky a ďalší nohy. Keď som ma už na zápästiach nič nedralo, ruky mi voľne spadli k stehnám. Posadili ma na drevennú lavičku. Prvé čo som spravila bolo, že som si z úst rýchlosťou svetla vytiahla novinový papier zhužvaný do gule. Nevládala som nič viac.

„Chcem ísť späť.“ Po vyslovení tak silnej vety som sa znova vrátila k plaču. Hľadeli na mňa mladí ľudia, presnejšie chlapci. Jeden si ešte plával v bazéne asi mu neprekážalo, že ma tí dvaja, ktorí sedeli pri mne uniesli.

„Dievčatko už neplač, nemusíš sa nás báť.“ Ten s čiernymi vlasmi, bol ten, koho sme stretli v Jamienej škôlke. Pohladil ma po líci a usmial sa. Škoda, že za takýchto okolností.

„Poď oddýchneš si a tak ti všetko vysvetlíme.“ Postavil ma na rovné nohy, moju ruka sa stratila v tej jeho veľkej a odviedol ma do jednej izby. Prvé čo bolo keď som uvidela posteľ, bolo, že som spadla na mäkkú hodvábnu prikrývku a on ma prikryl dekou.

„Budeme ťa čakať.“ Pohladil ma po holom ramene a tak odišiel. Keby to bolo v mojich silách, utiekla by som. Chvíľu som aj chcela, ale keď som sa len trochu pohla opäť ma zasiahla trpká bolesť v hrudi. Boj, ktorý som vlastne viedla sama so sebou ma tak nesmierne vyčerpal a vynervoval, že som zaspala v cudzej posteli u ľudí, ktorí ma len tak uniesli. Vstúpili mi jedným malým krôčikom do života a zmenili tak obyčajný deň.