LIGHTS 9. -Moje svedomie hľadá svoje miesto-

Kapitola 9. -Moje svedomie hľadá svoje miesto-

Zistila som, že môj predošlý komentár k minulej kapitole bol teda riadne zbytočný. Ďakujem za podporu. Asi to nemá zmysel vôbec niečo písať... Samozrejme, že Peťka :) moja krásna. A ďakujem aj ďalšej zlatej babe, ktorá mi napísala tiež :-))

Svieža, Harry, ohh. Harryho ramená, svaly....

Chcela by som týmto odpovedať na dávnejšie komentáre dvoch báb, kedže nemám čas vypisovať vám to pod ne a tak si to všimnete asi skôr, neviem.. Sunny? Máš úžasné meno, predpokladám, že si strašne usmievavá. Takých ľudí mám rada. Bola som na tvojom blogu, máš ho krásny. Prečítala som si zatiaľ len jeden príspevok a to nie poviedku. Si ukecaná, to je fajn. Neboj sa, ja si prečítam, okomentujem. Len to nebude dnes, ani zajtra, ani pozajtra..možno až o mesiac. Ja si to priznávam, nemám čas. Spravím ti reklamku, samozrejme. Z veľkou radosťou, že si sa obrátila aj na mňa. Dúfam, že tebe pôjde navštevnosť hore rýchlo, lebo ja mám blog rok a kde som? Ešte ani na 30 000. Je to u mňa šmola. Ďalej, ešte jedno milé žieňa, naozaj devätnásťročné žieňa, ktorej som si všimla fotku, spoločenské šaty? Alebo nejako tak. Preto to píšem takto, lebo som zabudla tvoje meno. Hanbím sa a nestíham, si ešte raz pozrieť tvoj komentár. Navštívim tvoj blog, určite. Vyzerá zaujímavo, len ako som už povedala predošlej, Sunny, nie dnes, nie zajtra... prosto neskôr. Bohužiaľ.

Keby, že zabudnem sa preklikať k vám, alebo si všimnete, že som u vás nebola baby, ak môžem. Otravujte ma. Napíšte mi aj desať komentárov, kde ma budete surovo prosiť o návštevu lebo ani ja nechcem prepasnuť super príbehy, lenže to som ja hlava deravá. Keby ste však vy čas mali, komentuje kedy sa vám zachce. Aj kritika, beriem všetko.

Blue xx

Amian

Zobudili ma až kučery hladkajúce moje čelo.

„Nechaj ma.“ Šepla som, kývajúc hlavou na strany, aby sa mi jeho vlasy neplietli do očí. Tie som mala zavreté, nepotrebovala som ho vidieť. Nechcela som.

„Neprestanem, kým nebo nebude padať.“ Jeho horúci dych mi zohrieval krk a časť ramena. Hlas vo mne vravel, aby som aspoň len na milimeter pootvorila viečka a zistila kde presne stojí, alebo či sedí. Odolávala som statočne, dokonca som zadržala dych, keď som pocítila náhly dotyk na mojom kolene, veľká teplá ruka zabalila moje koleno do svojej dlane a ja som čo najrýchlejšie otvorila už prižmúrené oči. Pohľad mi padol na chlapca, ktorý bol v bielom tielku, jeho rameno ma vyľakalo. Svaly sa dostávali do popredia môjho videnia, avšak tá neskutočná loď ma taktiež strašila. Ako som pocítila, že veľká ruka sa ťahá vyššie, z reflexu a so seba obrany som mu po nej tresla svojou spotenou dlaňou. Vedľa mňa sediaci Harry zasyčal, okamžite ju zdvihol zo stehna a hľadel na mňa zo svojim komickým nadvihnutým obočím. Jeho oči boli prižmúrené, čelo mal zmraštené a nos skrčený.

Otočila som sa a nazerala do okienka, blížili sme sa k Lisabonu. Môj zrak zachytával biele chumáčiky mrakov, tej najkrajšej farby, avšak tieto oblaky nám vychádzali z ústrety, takže som postrehla polia plné zelene a malé mestá. Potom som si z rovného sedu kľakla na časť sedadla, kde obvykle vylihujú naše pozadia a pozrela sa dozadu. Za nami bolo množstvo voľných sedadiel, chlapci s Paulom a čudným pánom boli celkom vzadu, pozerali filmy, počúvali hudbu a bavili sa. Jednoducho ani jeden si nevšimol moju hlavu, keď som ich špehovala a to znamenalo, že môj momentálny spolusediaci to len využíva. Hľadela by som na nich dlhšie, keby ma Harryho ruka nestiahla späť.

„Prestaň.“ Sykla som, sediac už v tureckom sede, pozorujúc Harryho tvár.

„Prečo sa správaš tak inak?“ Pýtala som sa, na prvý pohľad milého chlapca.

„Sľúbil si mi svoju pomoc a miesto toho tu robíš zo seba človeka, ktorý sa mi zdá nanajvýš odporný.“ Vravela som, ako sa uškŕňal. Páčilo sa mi, žeby som mohla precestovať svet a s nimi, ale v hlave mi zablýskalo a ja som si už vážne uvedomila, že by som sa mala čo nasjkôr vrátiť naspäť domov, do rodnej krajiny. I keď mi budú chýbať chlapci, ktorých poznám sotva necelých päť dní.

Možno to je tým, že si ma hneď začali púšťať k telu a rozprávať so mnou, akoby ma poznali celý život. Môžem povedať, že sú prívetiví ľudia i keď vlastne nikomu neujde poznámka, že ma uniesli.

„Amian, neboj sa a priprav sa. Za chvíľu pristávame.“ Usmial sa, tak vstal a odišiel smerom dozadu. Znovu som vystrčila hlavu a pokukovala po dvadsaťročných chlapcoch, ktorí si začínali baliť svoje príručné batožiny a tašky. Ticho a pokoj prerušil šum, kedže aj na nich bolo vidno, že nervozita dolieha ako divá. Ja som sa radšej prilepila k okienku a sledovala ako sme stále bližšie k zemi. Po chvíli mi prišlo nevoľno a ja som úzkou cestičkou behala dozadu, keď som sa ocitla pred batožinovou bariérou, ktorá mi siahala po pás.

„Prosím!“ Kričala som, ako som cítila, že čo chvíľa a ja sa povraciam. Zrazu sa nahli ku mne veľké ruky, chytili ma za boky a preniesli cez túto značnú prekážku. Bol to Liam, ktorý mi pomohol ako prvý. Hneď ako ma položil rovnými nohami na koberec, utekala som na záchod. Skláňala som sa nad záchodovou misou, ktorá mi ešte viac spôsobovala traumy, tlak v žalúdku a napínala ma. Avšak, keď sa lietadlo dotklo zeme ja som zrazu pocítila uvoľnenie a to môj žalúdok ani nemusel obetovať kyslé šťavy , ktoré sa v ňom nachádzali.

„Vystupujeme, dámy a páni. Už v Lisabone, stoja slávni chlapci a predovšetkým futbalista, spevák, sám Niall Horan!“ Jeho hlas sa rozliehal po lietadle a ja som sa len pousmiala. Pomaly som sa postavila a vyšla z provizorného záchoda a začala hľadať posádku. Niekoľko hlasov kričalo moje meno, keď som sa nahla k otvoreným dverám lietadla. Dole, z pristávacej dráhy na mňa hľadeli páry očí. Zišla som dole a chytila svoju tašku, keď mi ju silný chlap zo zamračenou tvárou vytiahol z rúk. Preľakla som sa, k uchu sa mi nahol Zayn a predstavil mi, Frankieho? Chlapci sa zrazu stavali do neforemného štvorca, tak, aby bol každý jeden z nich chránený aspoň z vnútornej strany a mňa vopchali do stredu medzi nich. Kráčali ako roboti a vraveli mi, aby som sa nezľakla kriku a neodpadla. Musela som držať tempo, keď som len spoza Harryho a Louisových ramien videla, ako sa veľké sklenené dvere otvorili a mne do uší prenikol hluk, obrovský piskot, ktorý sa v mnohých chvíľach menil na sústavný plač a tak znova späť. Piati ľudia len mávali, usmievali sa. Vyzerali, že sú nadšení, tešili sa a do ich tvári stúpala rýchlosťou svetla červeň a úprimné úsmevy. Ja som bola dostatočne chránená, mala som pocit, že to až prehnali. Totiž priestor pre nich bol ohradení kovovými záterasami, keď dokonca ešte po ich vonkajších stranách kráčali Paul, Frankie a ochrankári zo samotného letiska. Všetci okolo vrieskali a ja som si len v duchu vravela, že také niečo som ešte nezažila. Začínalo mi byť opäť nevoľno, hluk mi bubnoval telom a ja som sa len bála, aby som neodpadla. Taktiež som mala strach, že ich nadšené fanúšičky zbadajú béžové vansy, ktoré kráčajú spolu s ich nohami. Totiž oni ma nemohli vidieť zvonka, lebo chlapci boli odo mňa o najmenej hlavu vyšší, lenže kto vie? Možno niekto zbadal pár holých nôh, nepatriacich k nikomu, pár ktorý bol navyše. Šli sme takto okolo piatich minút a za nami vozík z batožinami.

Vonku nás čakali dva taxíky, do ktorých sme sa mali zrejme natrepať. Chlapci sa behom minúty dohodli, ako pôjdu. Ja som sa len chcela spýtať s kým idem ja, keď ma čosi stiahlo dovnútra tmavo modrého auta. Ocitla som sa pri Niallovi a Zaynovi, ktorí sa na mňa usmievali a čiernovlasý mu neustavične niečo naznačoval perami. Niallove nechápavé obočie sa mi páčilo, hlavne výraz jeho tváre. Ja som sa len oprela o okno a nerozmýšľala. Nechala som plynúť čas, tak ako chcel sám.

„Budeš mať izbu s maskérkami.“ Upriamil na mňa pohľad Paul ako sme stáli na recepcii a ja som si pripadala ako niekto kto k nim absolútne nepatrí. A vlastne je to tak. Nepatrím k ním a nikdy nebudem.

„Paul a čo keby sme..?“ Louisovi červený ujo nedovolil ani len dokončiť vetu.

„Najprv vybavíme Amiu, až tak budem riešiť vás.“ Otočil sa k chlapcom, ktorí stáli za nami dvoma.

„Budeš na izbe 210, čo znamená, že si o dve poschodia vyššie ako oni.“ Prstom a so zdvihnutým obočím ukázal na nich a tak sa na mňa usmial. Prikývla som.

„Spoločnosť ti bude robiť slečna Looren, Marphy, Georgia a Millie, síce prídu až trošku neskôr.“ Pri tom ako vyslovil ženské mená som sa aspoň na chvíľu potešila, že nie som na palube sama, dievča. Avšak už mi vôbec nedávalo význam, na čo ma uniesli, keď ženskej spoločnosti majú habadej. A význam alebo podstatu tej stávky som nepoznala, taktiež.

„Prosím tu je karta od izby, ak by ste niečo naliehavo potrebovali alebo ak by sa vyskytol čo i len najmenší problém, stačí ak vytočíte číslo vašej izby a pripíšete hviezdičku. Želám vám príjemný pobyt v našom hoteli Limérria.“ Paní rozprávala tak unudeným hlasom, až som mala pocit, že túto vetu hovorí každému jednému hosťovi.

„Frankie ti neskôr donesie veci, teraz už sa môžeš ísť.“ Usmial sa na mňa a ja som sa pobrala po priestrannej hale k výťahu. Cestou som sa otočila k chlapcom, ktorí riešili svoje veci. Nesmiali sa, nebavili sa. Boli vážni a diskutovali o niečom.

So strachom som sa dotkla čierneho štvorčeka, na ktorom sa okamžite rozvietilo poschodie, kde sa zrejme výťah práve nachádzal. Čakala som krátko a v spotenej ruke pevne stláčala kartu. Výťah, ktorý práve zastal na úrovni mojich nôh, vydal typický zvuk a dvere sa roztiahli. Nastúpila som a skúšala uhádnuť na ktorom poschodí je moja izba. Ocitla som sa na ôsmom a keď som sa prechádzala po tmavej chodbe na dverách svietili čísla od dvesto. Toto poschodie nebolo osvietené a zabudla som poznamenať, že je posledné. Čo znamená, že budem mať výhľad na mesto. Nebola som najšťastnejšia, keď som si všimla ako v horných rohoch dverí, mojej izby svieti pavučina. Tento hotel sa mi podľa recepcie a celkového vzhľadu zdal luxusný no mňa asi ubytovali ako príživníka. Nedávala som to za vinu nikomu, ozaj som stala pijavicou, čo ma chvíľkami bolelo. Kartu som zasunula do tenkého priestoru a dvere svojrázne, akoby pukli. Zatlačila som do kľúčky a pootvorili sa. Pomaly som vošla dovnútra a zbadala ten výhľad. Mala som pravdu. Od dverí som mala možnosť vidieť tú krásu. Prvé čo som spravila bolo že som otvorila okná a naznačila kyslíku a vetru, aby to tu vyvetral. Táto izba nebola najväčšia ani priestranná, nachádzali sa tu štyri postele a jedna pohovka. Sadla som si na tú čo bola najbližšie k oknám a dýchala. Nič iné, moje telo vykonávalo len proces dýchania, nič viac.

Na môj, teda môj ako môj, kufor som čakala hodnú chvíľu, dokonca som si stihla pozrieť miestne správy, keď konečne niekto zaklopal na dvere. Z očakávaním som otvorila dvere.. Neviem, možno som dúfala, že to bude jeden z nich s mojou taškou. Možno som chcela vidieť aspoň jeden úsmev, ktorý by mi dal najavo, že nie som tá pijavica? Avšak nechápem, prečo samú seba nazývam pijavicou, kedže ja som ich prosila, aby ma odniesli domov. Takže by som sa mala upokojiť a prosto si povedať, že ňou nie som, no možno si tak pripadám. Keď mám na sebe oblečenie cudzej ženy, a dostala som jeho kufor. A vlastne kto ma bude živiť? Nespotrebujem zas chladničku, ale aj ja niečo stojím. ...No hľadeli na mňa mladé ženy.

„Ohh, my sme sa asi pomýlili.“ Preriekla černoška, ktorá sa nervózne zahľadela na číslo našej izby.

„Nie Millie, prestaň. Sme tu správne, predsa Paul nám vravel o mladej spoločnosti. Som Looren.“ Tmavo vlasá žena zhodila svoju tašku na zem a podalo mi ruku. Usmiala sa na mňa a ja som uhla nabok, aby vošli dnu. Posunuli sme sa dovnútra tak asi o tri kroky, keď sa tmavovlasá rozhodla, predstaviť mi svoje zrejme, priateľky.

„Predstavujem ti Georgiu..“ Rukou ukázala na blonďavú kamarátku, ktorá práve teraz očami riešila, kde bude spať. Spamätala sa pomerne rýchlo a taktiež mi podala ruku.

„..A toto je Marphy, kostymérka, stylistka.. Zastupuje našu Lou, keď ma veľa práce.“

„Skôr som jej pravá ruka.“ Tá ma hneď objala a ja som sa prekvapene usmiala.

„A ty si?“ Černoška sa ma opýtala a ja som pohotovo odvetila.

„Amian, Amia.“ Povedala som a zamierila k oknám, aby som ich zatvorila. Čerstvý vzduch mi už prerastal cez hlavu. Žienky za sebou ťahali batožiny, tašky a hľadali si svoje miesta.

„Nová spoločníčka?“ Usmiala sa blonďavá, keď sa posadila na posteľ, ktorá bola najbližšie ku kúpeľni. Marphy, žena stredného veku s totálne bielymi vlasmi zaujala pokojnú polohu na posteli pri mne a Millie sa taktiež nezaháľala a objasnila nám svoje teritórium.

„Nie, ja vlastne ani neviem na čo som tu.“ Prvé slovo som povedala nahlas, no pri ostatných nezvyšovala tón hlasu ba priam znížila,aby to celé nepočula.

„Áno, pohovka je tá najlepšia možnosť.“ Looren sa posadila na kraj starej rozkývanej pohovky, ironicky predniesla a otvorila svoju pomerne veľkú batožinu.

„Nenariekaj, od lietadla nerobíš nič iné.“ Marphy ju pokarhala a tá si vzdychla.

„Radšej si pripravím veci pre našich zajačikov, lebo bude problémov.“ Zdvihla hlavu a tajomne sa usmiala.

„Pozri dnes sa krútime okolo čiernej. Zayn sa oblečie sám, akurát budeme musieť pomôcť Louisovi, ktorý bude znova zúfalý.“ Naraz sa všetky zasmiali, ale prerušilo ich klopkanie na dvere.

„Spomeň čerta a je tu.“ Znova sa rozosmiali a ja som len rýchlo kráčala k dverám.

„Prekvapenie.“ Známy hlas sa uviedol celkom sám.