LIGHTS 1. -Nechcela som ju vytočiť do nepríčetnosti-

Kapitola 1. -Nechcela som ju vytočiť do nepríčetnosti-

„Lenny? Ako sa vyjadril profesor na tvoju prácu?“ Pýtala sa mama ako sme všetci unavení zasadli k stolu. Práve sme sa doteperili zo školy a myslím, že som bola sama, ktorej nebolo do spoločnej reči.

„Ako prechádzal papiermi, niečo zahundral a tak dodal, že vyzerá uspokojujúco.“ Môj najstarší brat sa snažil pôsobiť vyrovnane ale nedarilo sa mu to. Často si rukou prechádzal cez svetlé na krátko ostrihané vlasy a pohľadom hádzal na sporák, kde sa niečo varilo.

„Tak to som zvedavá, Jack u teba je čo nové?“ Spýtavo hľadela do hnedých očí, ktoré mali na háku čo si kto myslí, keď strčil prst do horúcej čokoládovej polevy, ktorá pokrývala čerstvo upečený koláč. Mama len pokrútila hlavou a zľahka sa zasmiala.

„Zvládol som to. Dnes sme mali priateľský zápas a ja som dal víťazne góly.“ Chválil sa a pri tom si zobliekal svoju povestnú mikinu, podľa ktorej ste ho mohli jasne spozorovať po školských chodbách.

Lenny je na výške, Jack a Becky na strednej, oni dvaja sú dvojčatá v maturitnom ročníku a ja taká muška s otrhnutými krídielkami v treťom ročníku. Keby ste sa ho spýtali, koľko má súrodencov, na môj veru by ma zabudol spomenúť! Ale čo, na škole pomaly nikto nevie, že sme rodina. Keď stojíme na zastávke a ide okolo jeho partia, vždy ma od seba odstrčí a zakýva im. Kto vie, či som až taká ohava.

„Som rada a čo tá písomka z anglickej literatúry?“ Nedala sa odbiť, vždy potrebovala počuť aj tie najmenšie detajly, už som len tŕpla kedy príde rad na mňa.

„Mami ako vravím, všetko je fajn.“ Snažil sa zatajiť niečo dôležité ale mama tomu nevenovala pozornosť radšej sa presunula očami k sestre.

„Becky.“ Vrátila sa k sporáku a my sme so záujmom hľadeli na blondýnku.

„Všetky vstupné testy dopadli nad moje očakávania, písomné práce taktiež.“ Vlasy si prehodila na stranu a hrdo sa usmiala. Všetci doma sú zaslepení vzdelaním a posmešnými aktivitami, ktoré im možno akurát tak do života prinesú kondíciu a pevné zdravie.

„Amii, pochváľ sa.“ Usmiala sa na mňa žena domácnosti a položila predo mňa tanier s dusenou zeleninou.

„Tak..“ Zhlboka som sa nadýchla a vidličkou sa prehrabovala plátkami uhoriek.

„Dnes sa neudialo nič zvláštne.“ Vyjadrila som sa a na čakala reakciu. Mama naložila aj ostatným a s veľkým povzdychom si sadla oproti mne.

„Amian, čo ti mám ešte zakázať?“ Trhlo mnou keď som si uvedomila, čo vlastne povedala.

„Nemáš mi čo zakázať, lebo nepoznáš moje záľuby.“ Šepla som odsúvajúc tanier od seba.

„Nie ja ich veľmi dobre poznám.“ Dlaňou buchla po stole. Neopovážila som sa sa ozvať ani zdvihnúť hlavu, lebo keby na mňa hľadeli, cítila by som sa zúfalejšie a stroskotanejšie ako teraz.

„Flákanie sa! To je jediná vec, ktorú dokážeš.“ Zakričala tak silno, že ja i moji bratia sme sa striasli.

„Prečo nikdy nesprdneš Jacka?! Alebo Becky a čo tak Lennyho?! Nie vždy som ja tá, ktorá si všetko odnesie!“ Musela som povoliť uzdu a povedať to čo som si v tom okamihu myslela, to bola jediná cesta ktorou som sa mohla upokojiť ale zároveň zas a znova deptať, že som zvýšila hlas.

„Amia odprataj sa do izby, ako príde otec, porozprávame sa spolu.“ Šepla a dlaň si priložila na hruď. Vyšla von zadným vchodom, ktorý bol v tejto miestnosti.

„Am, prečo jej vždy musíš prekaziť dobrú náladu?“ Jack ma šťuchol a ja som si rýchlo prevesila tašku cez plece a šla smerom ku schodisku.

„Prečo mi, vy musíte postaviť latku stále vyššie a vyššie?“ So zúfalosťou som len tak prehodila vetu do vzduchu. No neotočila som sa, radšej som brala schody po dvoch a neunúvala sa ísť ospravedlniť žene, ktorá mi dala život a potom ma priviedla na tento prísny svet. Ako som si kľúčikom otvorila dvere do izby, ovalil ma puch a tma, kedže boli zatiahnuté rolety. Okamžite som som pootvorila okno a sadla si k stolu. V bielom rámčeku sa na mňa usmievala fotka so spoločného výletu z Álp, keď sme boli pomaly všetci prckovia, okrem Lennyho. Jamie, vtedy ešte nebola, ale teraz život bez nej by bol ako bez vody. Z tašky som si vytiahla poznámkové bloky, kde by sa väčšinou malo písať poznámky na nudných hodinách a nie potom, keď sa mi treba učiť hľadieť na kresby na kockovanom podklade. Pri každej vete mi vynikal nejaký kvietok alebo nezmyselný ornament či symbol. A keď som si myslela, že už tú vetu viem povedať súvisle, nutkanie mi nepovolilo zmýšľať sa nad ňou ale radšej precibriť malú kresbičku. Ó môj Bože, asi si dám zákaz čarbania, aspoň na určitú dobu, kým sa nepolepším v biológii a v chémii. Keď dosiahnem aspoň stupienok, ktorý môže zdola žmurkať na Becky, ktorá je na výslní vo všetkom, tak sa potom vrátim ku kresleniu. Naozaj. Čo si tu nahováram, neprežijem bez toho. Všetok bordel, ktorý mi zapratával stôl mi už začínal prekážať, nedalo sa vydržať, keď som mala knihu na knihe. Zo zásuvky som vytiahla skicár a zaborila sa do kresla. Celé poobede som strávila v izbe, lebo keby som aj vyšla a stretla mamu v nejakej časti domu, asi by ju trafil infarkt, že sa nehanbím ešte oxidovať potom čo sa stalo. No dnes sa ešte uvidíme, sto percent, lebo sa musíme porozprávať medzi šiestimi očami!

„Amia!“ A je to tu, presne desať hodín, vlasy mám na všetky svetové strany, oči ako číňan a ešte mám riešiť moje známky. Zišla som dole a po ceste si uvedomila, že väčšieho dudroša ako som ja asi nepoznám, veru.

„Prosím?“ Sadla som si na malú koženú taburetku a sledovala dospelých ako na mňa zhrozene pozerajú.

„Mama sa dnes musela veľmi rozčuľovať, nepredišlo by to bez toho?“ Ocko sa usmial, avšak jeho oči vždy povedali pravdu. Jemný nádych sivej farby sa miešal s modrou a jeho čierne šošovky v sebe ukrývali tajomstvá, o ktorých mi nikdy nepovedal. Možno raz.

„Predišlo, keby jej tak nezáležalo na škole..“ S primeraným tónom som povedala, vetu, ktorou som mohla privolať ten najničivejší hurikán.

„Ale to je vzdelanie, bude ti potrebné v dospelosti, predsa nechceš zametať ulice.“ Predniesla a opravila si zlatú obrúčku, ktorá sa jej šmýkala z chudého prsta. Jej blonďavé vlasy s perixidovými pramienkami ma vrhali do kúta posmechu. Vždy bola žena s tou najkrajšou tvárou, s tým najkrajším úsmevom, najlepším správaním, najlepšími známkami, najlepším poriadkom. V škole vynikala a otec mi vravel, že na ňu mohol len zospodu pozerať, keď sa prechádzala po škole. Jej tmavé oči, boli však na nej nevšednosťou a možno preto sa za ňou otáčal každý chlap, mladý či starý. Jej postava bola vždy ako prútik, aj teraz je nad mieru vychudnutá. Perlový náhrdelník sa jej ligotal na zvráskavetom krku, ktorá žena by taký nemala, keby porodila päť detí. Jej vlasy boli vytočené do stredných špirál, obočie mala dôkladne vytrhané na milimeter obidve rovnaké, mihálnice potreté čiernou maskarou a pery mala potreté tou najvoňavejšou pomadou. Moja mama kedysi, nie až tak dávno predvádzala na módnych prehliadkach šaty a rôzne návrhy. Bola modelkou, ale svojej práce sa vzdala rýchlo až príliš, pretože v skorom veku sa jej narodil Lenny a môj otec si ju vzal. Mal stálu prácu a ona sa rozhodla stať sa ženou domácnosti. Ale moja mama nechápe, že nikto nie je taký dokonalý ako ona, že ja jej môžem márne kývať s diaľky, ona si ma nikdy nevšimne. Nikdy nebudem žena, ako je ona. Nemusím sa o to ani snažiť, lebo poznám pravdu.

„Mamí, ja neprepadám. Nemám najlepšie známky od vrchu po spodok. Ale to ešte nehovorí, že budem zametať chodníky?“ Nevrlo som sa zamrvila a vrátila sa do reality.

„Ale prečo Becky, Jack a Lenny to dokážu? Becky má ešte niekoľko mimoškolských aktivít, Jack hraje v školskom futbalovom tíme a Lenny si popri výške ešte aj zarába sám. Kupuje si oblečenie, potrebné veci, my ho len živíme. Ty chceš Amia u nás ostať do tridsiatky, alebo ako si to predstavuješ? Dobre vieš, že Lenny si už teraz zháňa prechodný byt...“ Camila Timons rozhadzovala rukami. Rozprávala svojim tvrdým hlasom a ja som premýšľala nad tým, aké by to bolo už teraz nebývať u nich. Nie som dospelá ale možno by to zahŕňalo tony radostnej nálady a času na kreslenie.

„Viem mama, ale možno sa raz preslavím inak. Ani tí najlepší ľudia planéty nemali vždy vzdelanie na vrchole rozumu.“ Teraz som ja bola tá, ktorá rozprávala rozhorčene a predstavovala si budúcnosť.

„Nemôžeš to vedieť.“ Otec pokrútil hlavou. V tom mi hlave začalo mierne iskriť. Na oko presne, som videla galériu s mojim menom. Vo vnútri boli moje kresby, portréty, maľby a najhlavnejšie bolo to, že ani jedno plátno nemalo popis, každý vedel moje pocity vyčítať z ťahov štetca a hry farieb. Ja som stála v pieskovom kabáte pri vchode a vítala známych ľudí, anglickí gentlmani ma vždy pobozkali na bielu rukavičku a venovali mi tie najzamilovanejšie úsmevy. Fialovú šatku s prechodmi odtieňov, som mala dvakrát obmotanú okolo krku, no bola dlhá a visela mi až po zem. V ruke som držala úzku dlhú cigáru vyrobenú na mieru, podpísanú mnou, predávala sa len v tých najdrahších podnikoch. Na očiach som mala okuliare, ale nie preto, že by som mala pokazený zrak, práve naopak. Zdalo sa mi, že je to znak inteligencie.Naokolo boli všade novinári a moji fanúšikovia. Blesky fotoaparátov ma oslepovali po celý ten čas ale tak som sa cítila chcenou. Doma ma čakal muž s tromi deťmi ale to ešte nevedel, že podávam rozvodové papiere, už po tretíkrát s iným manželom. Bola som veľmi žiadanou angličankou ale umrela som so štetcom v ruke. Netrvalo dlho, kým mi v hlave vykvitla táto smiešna predstava. Po tichu som sa zasmiala nad mojou nekonečnou fantáziou a bola nútená sama sebou odpovedať na otcovu oznamovaciu vetu a popritom im ukázať moje pocity, ktoré ma trýznia.

„Cítim sa pod psa keď viem, že môj brat bude jadrový fyzik, ďalší profesor a sestra chemička..“ Šepla som so zúfalým hlasom.

„Je to smiešne, Amii nerozprávaj tak. Keby si sa v škole viac snažila, tak by si..“ Mamu objal oco okolo ramien a obidvaja na mňa upierali zrak.

„Prestaňte už s tým, lebo raz ujdem.“ Vynervovane som ich prerušila, alebo skôr dokončila vetu, ktorú chceli najprv dopovedať oni. Neumožnila som im to.

„Ak ujdeš, budeš sa sama spovedať za svoje činy! Nezavolám na políciu a ty potom zistíš o čom je život! Kde pôjdeš čo? Myslíš, že mama Hillary ťa bude u nej držať večne! Alebo chceš, aby si ťa pritúlila sama bezočivá ulica?! Prosím choď, ale potom nepros, aby si sa mohla vrátiť naspäť domov!“ Kričala, vrešťala. Poštvala som proti sebe hurikán, ako som len mohla...

„Toto si chcela?! Vytočiť ma do nepríčetnosti?! Podarilo sa to a teraz choď hore Amian, inak uvidíš!“ Zvrieskla a ja som na slovo počúvla a s plačom kráčala do svojho sveta, kde som mohla byť kým som chcela.