LIGHTS 10. -Prekvapenie!-

Zajtra to príde aj pozajtra. Držte mi prsty, ďakujem. Neskôr sa ozvem, snáď s kladným oznámením. Znova Ďakujem sa povzbudivé komenáre, cenním si to.

Vaša vystresovaná Blue Dein.

LIGHTS 10. -Prekvapenie!-

Amian

Dnu sa nahrnul Harry s oznámením, že toto je vlastne prekvapenie.. a pousmial sa keď započul ženský smiech a videl ich toľko po hromade. Vysoký Harry v modrých obtiahnutých rifliach prechádzal miestnosťou s mojim kufrom. Smiech zrazu utíchol, rázne. Dievčatá stíchli ako muchy.

„Doniesol som ti kufor, Amii.“ Prešiel okolo nich a položil mi ho až ku posteli. Bolo počuť aj dotyk kufra s podlahou taktiež i jeho hlboké dýchanie. Ja som stála v strede izby, v vzdialenosti takej, že som mala dohľad na každú jednu i na neho. Nerozumela som ich grimasám, ktoré na seba hádzali. Na chvíľu tam stál ako omámený a hľadel na mňa. Premýšľal a ja som mala možnosť všimnúť si jeho svaly, ktoré sa mu na chrbte jemne napínali. Cítila som to, vedela som, že rozmýšľa, bolo mi to nepríjemné a taktiež som nevedela ako reagovať. Obišiel postele a postavil sa tesne predo mňa. A čo teraz? Ako mu povedať, že ma sklamal? Že i cez to, že je pre mňa cudzí človek, ktorý ma však okúzlil svojou sympatiou ma teraz priviedol do rozpačitého momentu, kedy nemám najmenšie potuchy o tom aký vlastne je? Že ma prudko sklamal? Že ma bolí, to čo som videla? Že som precitlivelá? Že mám pocit, akoby som ho poznala celý svoj život? Že keď vidím jeho jamky zmäknem? A že ho poznám necelý týždeň a nechápem absolútne ničomu?

Sklonila som hlavu, hľadiac na jeho topánky. Vedel, že sa hanbím, že nechcem, aby na mňa upieral svoj zrazu tak tvrdý pohľad? Z minúty na minútu sa z neho stal iný človek. Pri bazéne, v okamihu ako ma položil na schodíky sa usmial. Bol milý, povedal, že mi pomôže. Jeho slušné správanie? sa skrylo do útrob jeho mohutného a silného tela? Nevnímala som ho tak ako teraz, mám pocit, že aj on mal na mňa iný pohľad, úplne iný. Pri našom prvom stretnutí, som nevnímala jeho svalnaté ruky, nevnímala som jeho jamky. Nevnímala som jeho dýchanie. Nevnímala som ho ako niekoho, kto by ma mohol priťahovať.

Dotkol sa môjho ramena, čím mi spôsobil triašku po celom tele a donútil ma vyrovnať tvár. Oči som upierala

na jeho hruď, biele tielko malo hlboký výstrih a mne sa naskytol pohľad na jeho ďalšie záhadné tetovanie, ktoré mu vytŕčalo spod bavlneného šitia. Keby som mu chcela hľadieť do tváre, musela by som nadvihnúť bradu a pozerať hore. Doteraz som si poriadne ani neuvedomila, aký je vysoký a akú má len moc.

„Nepoďakuješ?“ Opýtal sa s úškrnom a zahľadel sa na moje spolubývajúce. Zrazu zistil, že má výhodu, svojou podstatnou výškou a so svojimi ramenami.

„Ďakujem, že si bol taký ochotný.“ S povzdychom som povedala a on sa zasmial.

„Ahoj Amii.“ Zakýval mi s primitívnym výrazom v tvári a tak odišiel. Ony len vyjavene pozerali a ja som sa taktiež nechápala čo sa to v mojom vnútri len robí. Nechápala som ako som pri jeho obyčajnom dotyku mohla skamenieť alebo ako som mohla pozastaviť myšlienky a vnímať len jeho oči. Nechápala som ani tomu, že som si doposiaľ neuvedomila jeho tón hlasu. I pri bazéne mal prudší hlas a v ňom kúsok rozkazovacieho tónu. Práve som zistila, že tento chlap je diktátor a asi rád rozkazuje.

„Takže ty si osobne od nich piatich?“ Looren sa natiahla na pohovke a upriamila na mňa svoje oči.

„No vlastne áno.“ Hovorila som neutrálne, no ďalej so zamračeným pohľadom hľadela na dvere.

„Harrymu sa páčiš.“ Venovala mi úsmev Georgia a ja som prekvapene nadvihla obočie.

„My sa im ani nezdravíme, občas s nimi prehodíme vetu, alebo keď sme ozaj zvedavé.“ Čiernovláska vravela a našťastie si nevšimla poznámku od blondíny.

„Looren ti len chcela povedať, že my ich osobne nepoznáme. Robíme si svoju prácu a oni svoju. My svoje rodiny už máme, manželov a deti. Preto sme aj ubytovaní v tomto tu. Štáb a ľudí, ktorých neberú do partie, ubytovávajú do horších podmienok. Oni totiž len navonok a pre fanúšičky pôsobia tým láskavým dojmom. Oni majú maniere taktiež a čím sú slávnejší tým je to horšie.“ Vzdychla si po monológu Marphy a z batohu vytiahla lesklý malý papier, presnejšie fotku. Vynímalo sa na nej malé chlapčiatko, ktoré bolo tmavšej pleti, bol to malý mulat.

„Phillip.“ Usmiala sa a pohladila papier.

„Žije so svojim otcom v Rusku, posielam im peniaze. Finančná núdza mi nedovolila nepracovať. Musím ich živiť ja. No moja práca nie je najťažšia vzhľadom na silu, skôr na psychiku. Totiž lietať neustále bez neho a tráviť čas bez môjho muža je znepokojujúce. Nikdy nevieš, kedy si nájde niekoho iného. Dokonca s nimi nie som v stálom kontakte, nevieš čo je to za pocit, keď tvoje dieťa je tisíce kilometrov od teba a ty necítiš jeho vôňu dlhý čas. Nevidela som ho presne rok, chápeš to? Už nie je tým bábom, ktoré sa mi vešalo okolo krku, ale teraz aspoň žijú ako normálni ľudia a ich finančná situácia je lepšia ako výborná. Obetujem sa pre svoje dieťa, aby malo čo vložiť do úst. Lepšie platenú prácu by som nikdy nenašla a netuším či by som riskla opustiť ju, kvôli tomu, aby som s ním bola vo dne v noci. Radšej nech má jedlo, oblečenie, svoje hračky a otca.“ Vravela a ja som mne sa zatiaľ sťahoval žalúdok. Jej hlas sa ozýval po celej miestnosti a ona len fotku zastrčila do tašky a usmiala sa na mňa. Marphy sa zdala zrazu tak uvoľnená a pokojná, ako keby z nej vyplávali jej myšlienky a ona sa mi celkom otvorila.

„Môj muž opustil mňa a moje deti. Ostali sme u mojich rodičov, ktorí majú však dôchodok ceny, ktorej obvykle stojí drahé oblečenie. Ja som musela začať pracovať a keď prišla táto ponúka ujala som sa jej. Naučila som sa potrebné veci a najlepší pocit je na tom ten, že som osobná stylistka Malika, ktorý sa bezo mňa nepohne na krok. Viem, že aspoň moja robota nevyjde na zmaru a peniaze taktiež posielam až do Holandska, ale nemôžem si sťažovať. Bez nich by som ostala na ulici.“ Looren prenikavý hlas rozprával svoj príbeh, no ona to znášala lepšie. Tvárila sa menej stroskotane a tiež sa mi zverila. Mala som to chápať, že tieto mladé dámy s krásnymi tvárami sa so mnou chceli zblížiť? Skamarátiť sa?

„Keď už to rozprávate všetky.“ Vzdychla si Georgia a utrela si okuliare, ktoré ešte pred malou chvíľou mala na očiach.

„Amia, my máme tridsiatky na krkoch a sme v ťažkých situáciach avšak to ani jeden z nich piatich netuší ale predsa sťažnosti nepomôžu a vôbec načo by nám boli? Máme platy, ktoré by sme nikde inde ani okom nepostrehli. Ja som mala len šestnásť, kedy som ostala tehotná v detskom domove. Môj vtedajší priateľ sa na mňa zvysoka vykašľal a čo ak ti poviem, že ma stamaď vyhodili? Dobrý prístup však? Ujala sa ma Paulova sestra a nebyť jej, nemám ani túto prácu ani kurzy zahŕňajúce maskérstvo. Môj plat je vlastne vďaka za moju výchovu a teraz vďaka za výchovu mojich dvojičiek. Všetky peniaze posielam tam akurát odmeny si nechávam. Sedíme sa snažíme žiť primerane tak, aby si nikto nevšimol aká je pravda. Nakupujeme, bavíme sa ako ľudia tu, ale vo vnútri trpíme.“ Georgia si prečesávala svoje husté odfarbené vlasy a rozprávala so svojim milým prízvukom

„Sme vďačné sa svoju prácu. Ja som sama, vyštudovala som úplne niečo iné ale keď som spoznala tieto dievčatá obrátila som sa na túto prácu. Ja svoje peniaze delím medzi seba a baby. Nie z ľútosti, ale priatelia si pomáhajú a predsa všetky sme ešte mladé ženy, ktoré chcú nejako vyzerať a baviť sa.“ Millie, černoška vysokého chudého vzrastu s kučeravými vlasmi rozprávala veselým tónom, keď jedna z nich poznamenala.

„Už poznáš nás, i naše duše.“ Zasmiala sa Marphy, keď sa pozrela na svoje hodinky.

„Za chvíľu máme byť na recepcii.“ Okamžite sa začali baliť a vyhadzovať z tašiek veci do vzduchu. I cez to aké majú životy sú šťastné a žijú naplno.

Ja som prehodnotila svoju situáciu v rodine a musela si v duchu, povedať, že ja to mám ľahké, oproti nim som si doteraz žila ako v bavlnke s nádychom rodičkovskej zúrivosti a obetavosti. Oni to robia pre moje dobro.

Louis

„Takže, začíname už dnes?“ Prekvapený Harry sa nechápavo usmieval na Liama, ktorý už v rukách držal svoj mobil a písal svojej priateľke. Dopomohol mi k tomu, aby som si aj ja spomenul na tú svoju a vytiahol telefón z vrecka na mikine. Ja som Harrymu neodpovedal, totiž odpoveď som nepoznal. Presné papiere, o príchodoch, hodinách či termínoch má Liam, Paul a štáb, ktorý sa vezie druhým lietadlom, spolu s našou Lou a malou Lux.

„Haló! Budete mať ešte kopu času, zavolať im.“ Harry si naštvane odfukoval ofinu a pozeral sa vzad, na auto, v ktorom sa viezli naši miláčikovia. S predného sedadla sa ozval Paul s papierom v ruke. On ponúkol nášmu namosúrencovi ako takú odpoveď.

„Dnes večer, o šiestej vystupujete v Portugalskej superstár.“ Usmial sa na nás a to už vravel vodičovi kam ma zabočiť.

„To bude telenovela.“ Zasmial sa Liam, zľakol som sa. Pretože som mal pocit, že nám sa vôbec nevenuje a nedáva ani trošku pozornosti. No od Liama som čakal rozumnejšiu poznámku...

„To si počkajte na tie španielské, mexické a nemecké.“ Povedal som so smiechom keď na mňa uprel Harry pohľad zo zamračeným čelom.

„Louis, nikdy si nám nevravel, že si fanúšik týchto idiotín.“ Usmial sa na mňa a ja som mu to musel vytmaviť.

„Totiž, keď som mal trinásť a sestry spali, my s mamou sme sedeli pred telkou a ona si len fúkala nos. Bola hotová s Chosé a vravela, že je čisto ako náš otec a potom si už len pamätám, že sa zatvorila v izbe, pribuchla dvere čím zobudila dievčatá a ja som ich mal večne na krku. Tak sme následne prepli na nemeckú telenovelu, kde zas videla seba a to sa jej tiež nepáčilo, tak nám ostala španielska. Ale ani tá jej nakoniec nevyhovovala.“ Vravel som so skrčeným nosom hľadiac von na ulicu.

„Radšej už dopíš tú správu.“ Povedal a mrkol na mňa.

„A ty sa Julie neozveš?“ Spýtal som sa zo záujmom, keď na mňa vypulil oči.

„Och samozrejme, zabudol som.“ Z vrecka vytiahol nový mobil a ja som len udivene pozeral.

„Ale, tamten sa mi zničil, čo som zachraňoval tú, tú..“ Hovoril, keď som sa už ďalej nemohol pozerať na to, ako ju nazýva.

„Amiu.“ Povedal som a on mi poďakoval očami. Začínal som nadobúdať pocit, že Amian mu ani len nepadla do oka. Celú cestu ležala sama v kresle a on sa k nej ani nepriblížil. Nedával som pozor, ale niekedy počas sledovania filmu som tam sem-tam pokukol, a vzduch bol čistý. Harry sedel tiež sám o niekoľko sedadiel pred ňou. Za to jeho topánky som videl vždy zreteľne položené na chrbte druhého sedadla. Mal som si to miesto označiť, aby som si tam už náhodou nesadol.

-..I love you, El.- Dopísal som konečné slová a správu odoslal. Slabo som si vydýchol a nemohol sa ubrániť myšlienke na to, ako je niekde v ateliéry, mobil ma vo svojej veľkej taške, keď sa mobil ohlási a ona, snáď s nadšením dobehne k nemu a s veľkým úsmevom si prečíta správu. Hrialo ma to, cítil som teplo a hlavne pokoj ktorý ma dostatočne obohacoval a prinášal mi stály úsmev, mysliac na moje dievčatko. Verím, že ani po dlhom čase sa náš vzťah nezmení bodaj zlepší. Určite sa z ňou stretnem a nie raz. Kúpim jej aj letenku, len nech ju objímem a cítim jej pery na mojom líci.

Paul ma na recepcii po príchode do hotela odpísal na plnej čiare. Chcel som sa len spýtať, či si môžeme ísť kúpiť kávu. Nerobili sme nič, len stáli pri taškách a všetci svoje pohľady upierali na JEJ pozadie. No fakt. Nikam inam sme sa pozerať ani nemohli. Všetci milujeme svoje priateľky, ale jednoducho, sme muži, či nie? Keď sa otočila na nás, okamžite sme sa hrali, že niečo riešime a poprípade sme hľadeli úplne niekam inam, že si ju nevšímame, no ako sa obrátila opäť sme mali oči tam, no tam. Harry predstieral, že na ňu nehľadí. Je to hrozný herec.

17.35

„Kde mám tie topánky?“ Pýtal som sa v strese, sivej Lou, ktorá práve nemala nič lepšie na práci, ako so svojou malou dcérou na rukách, obskakovať Harryho.

„Nezabudni, že dnes kráčaš prvý ty. V portugalských prieskumoch zaznamenali, že si u nich najpopulárnejší, samozrejme preto ty, ty Harry odpovedáš na otázky. Takže, aby nečakali hodinu, kým sa vykokceš.“ Paul s vysačkou na krku upozorňoval takmer hotovú kudrlinku. Ja som len vyčkával, kedy upriamia pohľad aj na mňa. Keď som si všimol, že je to nemožné...

„Millie? Kde mám topánky na dnešný večer?“ Otočil som sa k príjemnej černoške, ktorá sa na mňa zamračila a ukázala na krabicu, položenú na stole, presne dvadsať centimetrov odo mňa.

„Pane Bože!“ Strelil som si facku a ona sa rozosmiala. Rýchlo som otvoril červenú krabicu a vytiahol biele, čisté botasky.

„Ľudom ako ste vy, sa to stáva neúrekom.“ Usmiala sa a podala mi malý mikrofónik, ktorý som si mal pripnúť o golier.

„Zavolaj Kennyho.“ Povedal som nanajvýš nervózne a položil tú vecičku na stôl. Nemal som nervy, pripnúť si ju tam. Radšej som vyšiel zo šatne, už obutý a kráčal k chlapcom, do tej ich.

„Dnes vedie diskusiu slniečko.“ Vkročil som do malej miestnosti, s týmito slovami a oni sa na mňa pozerali horšie ako kedykoľvek predtým.

„Amian?“ Polonahý Niall sa ma prekvapene opýtal.

„Jasné, že nie Niall. Od kedy je Harry slniečko?“ Spýtal sa ma Liam, ako sedel v kresle a slečna Looren okolo neho pobehovala ako strela a zatiaľ mu fúkala lak.

„A od kedy je Amian slniečko?“ Spýtal som sa celý rozžiarený.

„Lebo tak pôsobí, vymyslel jej to Niall.“ Usmial sa na mňa Zayn, ako si zapínal gombíky na čiernej košeli.„Harry je slniečko od X-factoru.“ Povedal som so smiechom, keď na mňa Niall žmurkol.

„Lenže on, tú prezývku neznášal.“ Vyškieral sa, keď k nemu priskočila ďalšia stylistka a pudrovala mu pleť. Keď sa zháčil a štetec jej vytrhol z rúk.

„Idem za seba, Georgia, nie za Madonnu.“ Usmial sa na ňu a následne si žiadal vyčistiť pleť, to som si už pripadal ako v salóne, kde sedia ženy.

„Čo na tom zijde, snáď sa dajú dokopy.“ Posadil som sa do hnedého kresla a sledoval týchto rozmaznaných chlapcov.

„Nechodí pán Styles náhodou s našou novou manažérkou?“ Spýtala sa Georgia ako vyhrabávala v taške pleťovú vodu Horana. Ja som si poslušne premietol jej vetu v hlave a pomaly sa rozkašľal. Začalo ma dusiť.

„Novou manažérkou?“ Spýtal som sa jej, keď mi Looren podala pohár vody.

„Počula som ako pán Styles telefonoval, zrejme s ňou a snažil sa ju presvedčiť, aby neprezvala kontrolu nad vašimi kšeftami.“ Čiernovlasé dievča sa teraz muselo venovať Zaynovi, ktorý mal pocit, že mu ofina stojí zle.

„Nerob paniku Louis. Máme vystúpenie, dobre? Všetko sa vyrieši potom, ale mám pocit, že Amian niečo trápi. Mali by sme ju vziať do mesta, na drink.“ Pousmial sa Liam, keď dnu vošla Marphy.

„Pán Tommlinson, Kenny s Lou vás už čakajú.“

„Deti moje, opúšťam vás. Potom nezabudnite, že slniečko ide prvé.“ Žmurkol som na nich, ako som stál vo dverách, keď ma zozadu chytil Harry pod krk. Jeho parfum by som spoznal všade, začal sa smiať. Zrejme sa mu páčilo, že je odo mňa dostatočne vyšší. Užíval si to, alebo to skôr zneužíval?