LIGHTS 5. -Vrátite ma domov, však?-

Kapitola 5. -Vrátite ma domov, však?-

2 kapitoly za deň!!! :D huráááááá. Tešte sa, možno pridám ešte jednu :)

Poslednú dobu sa s mamkou len hádam. Nerozumie mi, nevie ako sa cítim. Stále rozprávame len o tých skúškach a hovorí o tom, aká som bordelárka vo svojich veciach a že s takým prístupom ma neprijmu nikde.. Čo som komu spravila?? Všetko ma bolí, celé telo a to nielen od brušákov, ide mi z toho všetkého puknúť hlava, duša morä. Zomriem. Chcem, aby ma niekto objal, niekto kto bude voniať a budem uňho v bezpečí. Taký avšak pre mňa neexistuje, tak nič :) Vaša Blue, ktorá stroskotala na ostrove výčitiek, bŕŕ, je tu mrazivo, nezahreje ma ani úsmev. Asi pôjdem do Austrálie, tam sú aj tie koaly príjemnejšie a tie by ma stískali vkuse, moje zlaté.

Nedeľa

„Amia, raňajky máš dole na stole.“ Liam vošiel do izby v teplákoch v starom tričku a slabo sa na mňa pousmial. Pokreslené papiere som zložila na stôl a s ťažkým povzdychom kráčala za ním von na chodbu.

„Nemôžeš chodiť v jeho veciach. Padajú z teba.“ Zasmial sa a ja som len pokrútila hlavou.

„Neviem kde mám tamtie veci. Vráťte ma domov, prosím. Zúfalo ťa o to prosím.“ Vravela som potichu a on sa na mňa len mračil.

„Dobre vieš, že to nejde. A o oblečenie nemaj strach, kúpime ti čo budeš chcieť a rodičom napíšeš, že si v poriadku.“ Povedal mi, alebo skôr prikázal, Liam mi nariadil, aby som sa konečne ozvala domov? Čo spravím? Moje myšlienky ohľadom úteku sa vzdialili od kľúčového centra v mojom mozgu a tým dávali najavo, že vyprchávajú. Vyvrhla som teraz tieto nepodstatné veci z hlavy a radšej si uvedomovala, že sme spoločne, spoločne zarývali bosé nohy do huňatého bieleho koberca, ktorý sa rozprestieral po celej dlhej chodbe. Všimol si to aj on a slabo sa zasmial.

„Je to nesmierna fuška čistiť ho, ale naše dievčatá to zvládajú ľavou zadnou.“ Zasmial sa a poslednýkrát pred prvým schodom vošiel chodidlom do útrob mäkkého koberca.

„Priateľky?“ Milo som sa opýtala. V obývačke sedel len chlapec zaujatý rozprávkami, ktorý mal včera problém s vyslovením môjho mena. S nadvihnutým obočím sledoval ako malý Jerry uteká po nábreží. Popri pozeraní mal vyložené nohy na stolíku a na stehnách mal položený notebook.

„Amian!“ Zakýval mi a ďalej sa venoval so zamračenou tvárou vyťukávaniu písmenok.

„Myslíš si, že keď netýrame teba tak ich áno?“ Liam sa prekvapene spýtal a ja som ako nesúhlas kývla hlavou doprava a tak doľava.

Po výdatných raňajkách a po prezretí najmenej troch dielov rozprávok sa v izbe zjavil Harry spolu s chlapcom, ktorého meno nepoznám a pri tom, on bol ten, ktorý mi spôsobil tú bolesť v rebrách, ktorá je už našťastie preč.

„Tak čo, ako si sa vyspala?“ Prihovoril sa ku mne s nerozlepenými zaspatými očami.

„Ako by sa ti spalo v spálni cudzieho človeka alebo ako by si mohol celkom pokojne zažmúriť oka, keď vieš, že si v dome plnom mužov, ktorí ťa uniesli zo svojho priestoru?“ Niall ma hltal očami, ale nie tak ako si myslíš. Nepríjemne, škaredo, znechutene.

„Tak asi fajn... Vieš, môžeš si vyberať.“ Zasmial sa a rozhodil rukami do vzduchu. Prekvapene som otvorila ústa a dívala sa na tie jeho, z ktorých vylezie znova niečo nečakané, určite. Miesto toho ho Harry lakťom udrel tak silno do rebier až som mala pocit, že to cítim ja. Chlapec, ktorý utrpel tento silný úder, sedel ešte doteraz na opierke kresla, ale sila, ktorú Harry ukrýval vo svojich rukách ho prinútila spadnúť do vnútra tmavomodrého kresla s látkovým poťahom. Ako som pohľadom prešla po ostatných, nesmiali sa. Neprišlo im to absolútne vtipné. Liam sa tváril ako človek reprodukčných rokov, ktorý mal problémy akurát so svojimi vnúčatami a Niallove oči prezrádzali, že ho niečo trápi, silno. Harry sa zdal byť celkom v pohode, akurát jeho nepatrné úsmevy mi neušli. Sedeli sme v tichosti okolo niekoľkých sekúnd, ale mne to celé začínalo prichádzať ako hodina, mučivá hodina. Vzdychla som si a skryla sa pod svojimi hnedými rovnými vlasmi. Dlaňami som si ukrývala tvár a dýchala zhlboka.

„Neber to osobne, niekto si jednoducho nevie uvedomiť, že čo zapríčinil.“ Liamova ruka ma pohladkala po chrbte a ja som len pocítila príjemný hrejivý pocit. Neviem kam sa pozeral, nemohla som to vidieť no možno ho zrak viedol na práve toho, ktorý nemal problém uťahovať si aj v tých nevhodných chvíľach.

„Liam, ale Zayn súhlasil.“ Povedal pokojným hlasom. V izbe sa objavil tmavý chlapec, ktorého Louis nepostrehol lebo Zayn stál za ním. Ten si to vypočul z veľkou grimasou na tvári a ako pán Smiechota dohovoril, čiernovlasý chlapec sa behom sekundy vyparil.

„Louis keď sme sa zhovárali pri tom seriáli čo sme minule spolu sledovali, kde unášali celebrity a ja som sa zasmial, že uniesť nejakú fanynku by bola sranda... no nenapadlo mi, že to spravíš, ale vieš čo je najhoršie? Že ona, táto dievčina menom Amian nás vôbec ale vôbec nepozná, ani o nás nepočula, chápeš to? Nikdy.“ Liam mi prezradil jeho meno ale aj to, že asi všetky šialené nápady vznikajú práve v jeho hlave a že Louis, si ich berie na seba. Vlastne to všetko môžem pokladať za jeho vinu.

„Keď sme u toho, tie ženy po hodine vrátili, len tak mimochodom.“ Zdvihla som hlavu a uvidela ako sa Liam tváril nesmierne nahnevane. Podľa všetkého som si myslela, že je Louis mladší i keď svojim výzorom tak nepôsobil. No však poobede som zistila opak.

„Podáš mi tie zemiaky už konečne?!“ Niall na mňa vybehol a ja som sa zľakla. Opatrne som mu posunula pekáč, z ktorej rozvoniavali čerstvo upečené zemiačky.

„Nemám sto rúk.“ Vyslovila som a Niall sa zamračil.

„A ja jeden žalúdok.“ Rýchlo si nabral a z chuťou sa pustil do jedla. Louis sedel vedľa mňa a celý obed si niečo mrmlal.

„Amian nechcel som. Prepáč, nemal som spraviť niečo tak absurdné, myslel som si, že to bude sranda, ale nie je.“ Usmial sa na mňa a ja som len prikývla. Čo som mala robiť? Podľa vás, som sa mala úprimne usmiať a pochváliť ho, že ako ten únos zvládol na jednotku? Niečo také neviem spraviť.

„Vrátiš ma domov?“ S nádejou v hlase som sa opýtala a on zafučal a spravil grimasu.

„Jasné, teraz hneď letím. Dievča upokoj sa, keby, že ťa pustíme, zažalujú nás tvoji rodičia.“ Pokrútil ramenami a napil sa šálky čaju.

„Tak si mal rozmýšľať skôr ako si niečo takéto urobil.“ Zahľadela som sa mu do očí a on sa zasmial. Vytiahol na mňa svoje biele zuby a jeho oči sa zúžili, začal sa vážne smiať.

„Tesne predtým ako som ťa do toho auta napchal, som svojmu kamarátovi povedal, aby sme sa vrátili. Dali zo seba dole kukle, zložila tmavé ceduľky s ŠPZ-etiek a nevracali sa domov tajnou zadnou cestou. A tušíš čo povedal?!: “Náš priateľ potrebuje pomoc!“ To ma tak natankovalo, že už nebolo cesty späť! Ale ty to nevieš! A nevieš ani to ako ma tá modrina na tvojej hrudi mrzí.“ Rýchlo vstal od stola a odišiel. Ostali sme tu sedieť piati. V hlave som si z archívu premietala vety, ktoré vyslovil a došlo mi, že on to ľutuje a ja som teraz pokazila hromadný obed priateľov. Harry si len vzdychol a viac tomu nevenoval ani len kúsok pozornosti, Niall si radšej naberal o sto šesť a ja som sa len prehrabovala jedlom a premýšľala. Lenže modrinu na ľavej strane pod srdcom mám od neho. Ako to mohol vedieť?

„Ktorá je jeho izba?“ Po šepky som sa opýtala a verila, že aspoň jedna osoba mi odpovie.

„Nie je v izbe, v zadnej záhrade pri jazere. Nájdeš ho ľavou zadnou.“ Usmial sa na mňa mladý muž s najprenikavejšími a najžiarivejšími očami, aké som kedy mohla vidieť. Jeho chrapľavý hlas mi pripomínal zamat, nechápem prečo. Do rúk som vzala Louisov nedojedený tanier s príborom a kráčala do obývačky, Liam za mnou. Otvoril mi dvere, presne tie ktoré som nedokázala. Čo je také ťažké na pootočení plastovej kľúčky? Nechápem ako sa mi to pri prvom pokuse o útek stadiaľ podarilo, možno som vynaložila tak prudkú silu a možno v tom hral strach? Neviem.

„Nezníž sa pod jeho úroveň. Ukáž mu, že spravil zle.“ Brnkol mi do nosa a tak zatvoril. Prechádzala som okolo bazéna a usmievala sa. Nespadnem, nespadnem. To boli slová, ktoré som si v duchu hovorila. Kráčala som po kamennom chodníku dozadu, kde rástlo niekoľko stromov veľkými korunami, ktoré sa na mňa usmievali tými najkrajšími listami. Všade naokolo bola zeleň, krásna hravá zeleň. Tráva ma pod bosými nohami len šteklila a nahovárala mi, aby som sa na všetko vysrala. Nemohla som... Alebo to bolo len moje svedomie, ktoré vtedy nemalo nič lepšie na práci? Prekvapila ma rozloha tejto záhrady. Ako som zrýchlila tempo naozaj som uvidela sivé tričko. Louis sedel v tráve a hádzal ploché kamienky do jazierka. Do malého jazierka narozdiel od tejto záhrady. Prisadla som si a on sa na mňa ani nepozrel. Pokračoval v hádzaní.

„Keď som bola malá s ockom sme chodievali rybárčiť. Učil ma hádzať žabky, ukážem ti to?“ Spýtala som sa a on mi dal do ruky malý plochý kamienok. Nastavila som sa do správnej polohy a rukou jemne vyhodila do primeranej výšky. Kamienok si skákal a po hladine až k opačnému brehu. Hrdo som sa usmiala a on sa zasmial.

„Tu máš a dojedz to.“ Podala som mu tanier a on len pokrútil hlavou a svojim zvláštnym hlasom prehovoril.

„Si ako moja mama, napchala by do mňa aj nemožné.“ Obaja sme sa zasmiali a ja som pokračovala.

„Prepáč, ale nikdy som si nemyslela, že únoscovia sú aj takí ako ste vy. Lebo neviem, kde by svoju obeť nakŕmili vyprážaným mäsom a snažili sa s ňou rozprávať bez najmenších výčitiek.“

„Takí ako my nejestvujú. Vieš, my sme ťa neunášali s chlapských potrieb, preboha alebo s chuti bitia a týrania ľudí. Ideme na rok preč bez priatelok. Život bez nich je ťažký a chceli sme len jednu kamarátku, ktorá by sa s nami smiala a voňala nám v tourbuse. Totiž nie je výhra, keď priati chlapci majú jeden záchod spolu s hlavným ochrankárom.“ Rozosmial sa ale s pojmom jeden rok ma vystrašil. Veľmi, zas a znova som bola pod vecou.

„A, že žiadne výčitky? Nevieš ako úboho sa len cítim.“ Nos si obtrel o rukáv trička a potom na mňa uprel pohľad. Modré oči na mňa hľadeli úprimne ale úsmev mu zmizol.

„Prečo s vami nemôžu ísť priateľky? Ani jedná? A aký rok? Kde pôjdem?“ S neistotou som mu kládla otázky. Pousmial sa, prázdny tanier položil na trávu a znova vyskúšal hodiť kamienok, no ten okamžite po ladnom dotyku s hladinou spadol na samé dno jazierka.

„Každá ma svoju prácu na plný úväzok, alebo ňou teda žije a my ich nemôžeme od toho odtrhnúť a povedať im: „dvanásť mesiacov nebudeš pracovať a nebudeš v meste ale so mnou na cestách.“.“ Vravel a zasnene sa díval niekam do neznáma.

„A ja? Mne to môžete len tak ohlásiť? Myslíš si, že ja môžem odísť od rodiny, zo školy a to na rok? Budúci rok mám maturitu, nedokončím strednú?!“ Zhrozene som sa opýtala a vedela, že na čele sa mi javí nie jedna odporná chvíľková vráska.

„Nemôžeš len tak odísť, ja to viem. Normálne by si nemohla ale my sme ťa práve preto uniesli. Strednú dokončíš, neboj sa... Ja ti zoženiem tú najlepšiu učiteľku.“ Dúfam, že neveril, že ma týmto upokojí.

„Odchádzame už tento týždeň, v utorok. Najprv prejdeme Európu, tak sa zastavíme v Číne, Japonsku Austrálii, Nový Zéland a budeme pokračovať Južnou Amerikou až po Severnú, potom nás bude očakávať Írsko, Škótsko a tak GB. To sú posledné zastávky. Cestovať budeme tourbusom ale bude nám k dispozícii aj lietadlo, veľké vzdialenosti preletíme a autobus dojde za nami. Už by si mala chápať všetkému.“ Vyškieral sa a ja som mala problém zatvoriť sánku.

„Precestujeme skoro celý svet.“ Usmiala som sa i keď nechápem prečo. Možno som sa znova videla niekde pri Eiffelovej veži s baretkou na hlave.

„Malé štáty obídeme, nedokážu nám zaplatiť toľko ako napríklad ruské agentúry, ale v podstate máš pravdu.“ Úprimne sa usmial a ja som si vzdychla, uvoľnila som sa čo ma viedlo aj k povzdychu.

„No, lenže ja ťa nechcem kradnúť tvojim rodičom. Si dievča, ktoré čoskoro dospeje a bude za seba cítiť zodpovednosť a my si ťa berieme len tak preč z domáceho prostredia.“ Daroval mi úsmev, ktorý sa tak neskutočne podobal na môjho brata Lennyho. Louis a Lenny si sú strašne podobní, svojim vnútrom sú rovnakí.

„To ťa neprivedie k názoru, aby ste ma vrátili?“ Zamyslene som mu položila opytovaciu vetu a dostala grimasu.

„Amian, to nie je len v tom. My sme sa dávno s ostatnými o niečo stavili, teda Harry v tom nemá prsty.“ Poslušne som ho počúvala, keď to zakončil slovom “prsty“. Veľavýznamné ukončenie vety. Mhm.

„To je všetko?“ So smiechom som sa opýtala.

„Viac ti bohužiaľ povedať nesmiem a teraz sa vrátime naspäť dnu, poď.“ Podal mi ruku ako vstal zo zeme.

„Večer prídem k tebe do izby a zavoláme k vám domov, dobre?“ Slabo som sa usmiala pri myšlienke, že budem počuť hlasy rodiny.

Po príchode do domu, nás oboch prekvapilo hnedovlasé dievča s klobúkom na hlave, ktoré so spýtavým pohľadom hľadelo na Louisa. Ten sa pousmial a pomaly prešiel k nej. Nosom sa obtrel o jej líce ale úsmev sa jej na tvári neobjavil. Držala si odstup.

„Louis, prišla som sa rozlúčiť, dohodli sme sa. Vravela som ti, že zajtra odchádzam na fotenie ja. Zabudol si?“ Vzdychla si a prekrútila očami. Odtiahla sa od neho a usmiala sa na mňa. V obývačke sme boli teraz totiž len traja a miestnosťou sa ozýval jeho nervózny smiech, avšak zjavil sa niekto kto nás zachránil pred zle vyzerajúcou situáciou.

„Eleanor!“ Vyobliekaný navoňaný Niall sa objavil z čista jasna a objal sa s krásnym mladým dievčaťom, ktorému som ja nesiahala ani na päty. Vyzerala ako typická modelka, jej pás bol neuveriteľne tenký a nohy mala tak chudé, až som sa bála, že sa zlomí, no neuvedomovala si, že ja taká nikdy nebudem.

„Niall!“ Dievča menom Eleanor takou istou radosťou stískalo odfarbeného chlapca, ktorý tak strašne miloval rozprávky.

„Predstavujem ti moje dievča!“ Niall sa razom nahol ku mne a ja som neskrývala prekvapenie. Eleanor sa konečne začala usmievať a ja som nechápala tomu, čo vystrájal tento šialený chlapec. Rukou ma objímal a jeho kožená čierna bunda sa obtierala o moje holé ruky.

„Zlatko, čakala si iné predstavenie?“ Spýtal sa ma do ucha, ale to tak, že to počuli aj oni dvaja a ja som prikývla.

„Dobre Ell, tak toto je Amian, tá ktorá mi behom troch minút nášho prvého očného kontaktu ukradla srdce.... tak sa ti to páči?“ Zasmial sa a so svojimi očami ma privádzal do iného sveta, kde existoval len on. Slabo som sa pousmiala a ešte stále bola mimo z tejto chvíle. Pri obede na mňa nepozrel inak ako nahnevane a to len kvôli tomu, že som mu nepodala zemiaky.

„Aha, teší ma Amian, ja som Eleanor, Louisová priateľka, no myslím, že to vieš.“ Pritiahla k sebe taktiež prekvapeného Louisa, ale určite nie z toho, že ho nazvala, jej priateľom ale skôr z toho, čo vyviedol Niall.

„A kam takto vyfešákovaný bez priateľky?“ Spýtala sa zvedavo, milý úsmev jej len skrášľoval zlatú tváričku.

„Ell.“ Jej partner prekrútil očami a snažil sa jej nahovoriť, aby prestala. No čo Harryho tričko a kraťasy asi neboli tak módne ako sama Eleanor alebo Niall.

„Mám jedno stretnutie. Tak ahojte, pa Amia.“ Niall sa ku mne nahol a pobozkal ma na líce. Ako odišiel, ostala som len tak mimovoľne stáť mysliac si, že jeho pery sa ešte stále dotýkajú môjho líca. Po tomto incidente sa mi zdalo najrozumnejšie zašiť sa v izbe, Liamovej, pravdaže. Utápala som sa v jeho veľkej posteli a kreslila si.

Večer, keď sa začínala noc a mne únava stúpala do hlavy, dovalil sa Louis s mojim telefónom. Matne som videla jeho oči, jeho úsmev. Podal mi pohár vody a na dlani sa mu vynímala tablička horkej čokolády. Nadvihla som obočie a on sa pousmial. Napila som sa studenej priam ľadovej vody, ktorá osviežila moje spomalené zmysli. S malým úsmevom som sa vrhla po sladkom pokušení a len čo som si ho položila na jazyk, čokoláda sa začala pomerne rýchlo roztekať po chuťových pohárikoch a ja som sa cítila ako v siedmom nebi. Ladná horkosť a svieži nádych malín sa mi zdal ako to najlepšie za tieto posledné dni.

„Si ako dieťatko.“ Venoval mi krehký úsmev a svojou veľkou rukou mi prešiel cez vlasy.

„Čo poviem našim?“ Opýtala som sa, keď som už na jazyku necítila ani len kvapku tej dobroty.

„Neviem. Ako vychádzaš ty so svojimi rodičmi? Ja by som to skúsil tak provokačne.“ Šibalsky sa usmial.

„Približne od leta máme úplne rozdielne názory. Niekedy si pripadám ako niekto, kto pre nich nemá žiadnu cenu.“ Vážnym tónom som prehodila a zahľadela sa na závesy. Cítila som tak zúfalo, tak bezcenná. Ľutujem samú seba. Aká som len úbohá.

„Každý má raz v živote ťažké chvíle. Ja keď som sa naštval na svoju mamu, tak som s ňou neprehovoril týždne a teraz zisťujem, že to bola veľká chyba. Povedz mame, že si v poriadku.“

„Všetci vravíte, aby som povedala, že som v najlepšom poriadku. Ale čo keď nie som? A čo si moja mama len môže vybaviť pod pojmom som v poriadku? Louis ty ju nepoznáš, netušíš čo dokáže spraviť preto, aby som sa vrátila. Chápeš to?“

„Neviem Amian. Tu máš mobil, povedz to čo uznáš za hodné. Verím ti.“ Do rúk mi vložil môj malý telefón a odišiel z izby. Nechal ma tu sedieť a ja som len s otvorenými ústami sledovala ako sa slabo privreli dvere. Prstami som prešla po chladnom displeji a odomkla ho. Mobil sa ma spýtal na heslo a ja som si rýchlo snažila spomenúť, aké len slovo som mohla zadať. Vyskúšala som niekoľko mien, ktoré majú veľkú cenu v mojom živote až si spomenula na drobnú Jamie, nie na jej meno, ale na jej slová, ktorými ma víta v škôlke.

„Lilujem ťa!“ Poznáte to? keď máte v živote človeka, ktorý vám tieto krásne slová hovorí denno denne? Totiž, vymeňte si prvú spoluhlásku za takú milšiu, osobne pre mňa, m a čo vznikne? Viem nie sme v škôlke, ale tie slová sú tie najkrajšie, ktoré vám môže povedať vaše malé či teda skôr veľké šťastie. Keď som to zadala, mobil len zavibroval a tým mi odkázal, že som sa konečne trafila. Privítalo ma nespočetné množstvo zmeškaných hovorov, ale nie od mamy. Tá sa mi nepokúšala zavolať ani raz. Skôr ma prekvapilo to, že najviac toho bolo od Jacka.... Hillary a Gino mi napísali nie málo správ. Prvé čo som spravila bolo, že som vytočila číslo môjho brata. Nemusela som čakať ani minútku, keď sa ozval hrubý hlas Jacka Timonsa.

„Amian, do riti! Kde si?“ Pýtal sa a ja som sa usmiala. Akú odpoveď som mu len mala ponúknuť?

„Jack, počúvaj ma pozorne.“ Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo rozmýšľala čo mu poviem.

„Rozhodla som sa odísť, doma vám určite nechýbam.“ Prudko som som pokračovala.

„Ty si jedna katastrofa! Preskočilo ti? Otec sa rozplakal, lebo si spomenul na tú vašu debatu. Vieš aký je doma kľud? Nikto tu nič nerieši a Jamie mi len vyrevúva na ramene, no tak vráť sa.“ Vážne, v jednej sekunde som si spomenula na to čo som tam vtedy povedala a ako na to reagovala mama.

„Jack prestaň. Nejde to, odišla som. Počuješ? Nevrátim sa len tak, pre nič za nič.“

„A čo chceš tam vonku robiť? Nenechaj sa prosiť Amian, nenechaj sa láskavo prosiť!“ Kričal, jeho hlas naberal na sile.

„Nenechám! Nikdy! Počuješ?! Neprídem naspäť a keď si mi vyvolával len kvôli tomu, aby si ma vykarhal.... tak musím už ísť.“ Bola som hnusná, odpovedala som mu nie z jednou štipkou arogancie.

„Nie, čakaj. Povedz mi aspoň, či máš kde bývať. Máš peniaze? A čo jedlo? Stretnime sa niekde, donesiem ti tvoje veci alebo nejaké peniaze. Amia, no ták.“ Zrazu som pociťovala, že mi chýbajú veľké ramená môjho brata.

„Mám u koho bývať. Takí stratení priatelia. Nehladujem a peniaze? Tie mi zatiaľ netreba ani moje veci. Jack mám skicár aj Toffa, to je hlavné.“ Snažila som sa ho upokojiť ale to mi nikdy nešlo. Toff bola prezývka, ktorou som prezývala zrkadlovku, totiž keď bola ešte novučičká tak mi ju mama nedovolila nosiť na výlety a rôzne akcie. A keď moja sestra Becky chcela mať z hôr alebo od mora fotky, aby sa nespýtala vo dverách pred smoklacimi rodičmi -máš foťák?- Tak jednoducho zadudrala, Toff? A mne stačilo kývnuť hlavou a my sme sa vyhli vypočúvaniu v bordovom salóniku, kde páchli laky na nechty a rôzne kozmetické prostriedky.

„Dobre. Prosím ťa, dávaj si na seba pozor, naozaj. A čo potom o týždeň poviem v škole?“

„Zajtra popros od Hillarinej mamy papiere na individuálne štúdium.“ Napadlo mi.

„Od Georgie Forksovej? Si šialená? Veď ona je riaditeľka, minule mi povedala, že ešte raz ma zdrapí na chodbe, tak mi dá pokarhanie! Amian, veď ma mama zabije!“ Jack začínal byť nervózny, vždy keď mal niečo vybavovať on, tak sa mu triasol hlas.

„Nemám iné riešenie. Neboj sa, ona ti ich dá a povedz Hillary, že je o mňa postarané a Jack?“ Spýtala som sa, keď som mala pocit, že ma nepočúva.

„Vrav.“ Odvetil pohotovo a mne sa nenaplnila predtucha.

„Jack, prosím ťa, podstrč ich Lennymu. Je dospelý, jeho meno je otcove a môže sfalšovať jeho podpis.“

„Amian ty si ako tornádo. Lennymu? Myslíš, že strachoput rodiny podpíše niečo také? A aký dôvod? Čo? Preboha čo tam napíšem, že čo, že si otehotnela a nemôžeš pokračovať v štúdiu?!“

„JACK! Ty tam len nepíš nič. Tvoje škôlkarské písmo by ma len prezradilo. Povedz Lennymu, nech tam napíše dôvod neprítomnosti ten, že som v cudzej krajine z maliarskeho krúžku, viac ako na rok. Prosím Jackie.“ Celý tento telefonát bol ozaj ako víchor.

„V utorok to už musí byť vybavené. Takže choď zajtra ráno k Hillary, popros ju o papiere. Keď z dverí vykukne hlava riaditeľky, povieš, že je to pre sestru. Bude na teba zazerať ale to prežiješ. Hneď ako sa Lenny vráti s prednášky, poprosíš ho o to. Ak bude mať problém, tak mu surovo do očí povieš, že mame zažaluješ o jeho bývalej nemke! Mama neznáša nemky, takže budeš mať vyhraté. Ako tam napíše dôvod a podpíše sa, len ťa prosím, nech si ten podpis nacvičí. Následne budeš utekať na výtvarnú školu, Ginov oco ju vlastní, takže má prístup do jeho kancelárie, dá ti pečiatku. Čo najrýchlejšie pôjdeš k Hillary, nezabudni jej povedať, že sa jej ozvem. Dobre Jack?“ Vysvetlila som mu plán.

„Pre svätého Petra! Amian, veď to si nezapamätám ani keby som mal Beckynu hlavu.“ Znel tak mrzuto.

„Jack spolieham sa na teba. Ja budem chodiť na skúšky.. Uvidíme sa, neboj sa.“

„a do vtedy budeš robiť čo? Predsa nemáš ani peniaze a si mladá, potulovať sa po uliciach je pod tvoju úroveň.“

„Jack, bude o mňa postarané, teda aspoň dúfam. Uvidíš zvládneme to. Prídem v decembri na skúšky.“

„A čo Jamien? Čo mám odkázať nášmu slniečku?“

„Vystískaj ju za mňa strašne silno ale nezabudni, že opatrnosť je svätá kamarátka, aby si z nej nevytiahol dušičku.“ Usmiala som sa pri myšlienke, kedy môj brat, teraz to už z hrdosťou môžem oznámiť, že môj brat, objíme našu sestričku na ktorú sa nepozrel niekoľko mesiacov. Možno ten únos je aj pre niekoho dobrý a účinný. Možno si všetci uvedomíme, akí sme si blízki a ako musíme držať po kope.