LIGHTS 4. -On je moja maličká nádej-

Kapitola 4. -On, je moja maličká nádej-

Konečne som si prvýkrát po zime lakovala nechty! Použila som jemnú matnú rúžovú, ktorá sa mi zdá decentná a zároveň príjemná a totožná z jarným počasím... Totiž moja mamka je alergická na pach týchto somariniek a doma mám mrni sestričku, ktorej dýchacím cestám by to nepomohlo, hihi. Takže som konečne vystrčila vonku ňufáčik, stála na slnku s mokrými nechtami a i cez to mrzla... Ale ja mám fakt strach z tých príjmačiek, miesto zarezávania v knihách len stresujem a uvažujem nad tým, ale ono ma nepríjmu, keď budem mať prázdnu hlavu. Tak by som sa tam chcela dostať, ale zas mať spoločné fotky z bláznivej triedy v deviatke je tak krásne a spomienkové, i keď niekedy by som moju rozmaznanú hlúpu triedu pozametala s omrvinkami zo zeme. No to nejde, milujem angličtinu, a nechávam to na toho hore, niektorí ho určite poznáte :) On sám rozhodne, či mi je to súdenej teraz, ako malej myške, ktorá ešte nevie čo sa od nej očakáva a možno mi to dovolí až nabudúci rok. Len on vie. Avšak budem sa snažiť zo všetkých síl. Blue xx

Sobota

Svetlo mi udrelo do očí tak prudko, až som mala problém zamieriť na cieľ. Dlaňou som si pretrela rozospaté oči a tak rozlepila viečka. Hravá melódia zrejme z rádia, mi naskákala do uší a ja som sa nebadane usmiala. Avšak keď sa na mňa zrazu pozeralo z koberca, so stoličky a z pohovky päť párov rozličných očí ostala som nehybne sedieť na mieste, prezerajúc si svoje tričko a šortky. Hlavu som si pomaličky položila do dlaní a znova pocítila ostrú bolesť v rebrách.

„Čo ste to vyviedli?!“ Zdvihla som pohľad, už o mnoho rýchlejšie, na chlapca s oholenou hlavou. Rozčuľoval sa.

„Ako ste mohli uniesť ženu? Mladú a krásnu ženu?!“ Veľmi, on priam kričal na každého z nich. Svojou poznámkou mi polichotil, no nemienila som sa usmievať naďalej, nevalcoval mnou už ostrý strach, pomaly to vyprchávalo. Nevyzerali byť takí strašidelní ako pod kuklami, skôr vyplašený tak ako aj ja. Ešte teplú prikrývku som si pritiahla k hrudi, chcela som zachovať živočíšne teplo, lebo ich pohľady ma zmrazovali, tie doma naopak, dusili.

„..Vy nie ste normálni, a čo povieme Paulovi?! A jej rodičia?“ Jeho výklad ešte stále trval.

„A čo keď rodičov nemá?“ Blonďavý chlapec sa spýtal. Všetci upreli zrak na mňa a ja som len vyplašene sledovala čo sa bude diať.

„Máš zákonných zástupcov?“ Teraz som pohľadom zabočila doprava, kedy na mňa upierali pohľad zelené oči a červené pery, pomerne vysokého chalana s potetovaným ramenom, vynikala mu tam loď, nie obyčajná plachetnica, ale skvostná loď, ktorá uňho zakotvila. Nemo som len kývla hlavou vpred a vypočula si nadávky.

„Vravel som vám to! A teraz čo si myslíte?! Že ju len tak vrátime a jej rodičom povieme, ó pardón omylom sme na parkovisku zbalili vašu dcéru do kufra!“ Holohlavý chalan so silným hlasom, prešiel k oknu a jemne ho pootvoril.

„Pozor, ona ale v kufri nebola.“ Ďalší chlapec so smiechom dodal, jeho pásikavé pyžamové gate mi pripomínali môjho otca.

„To je jedno!“ Zdôraznil prvé slovo a nervózne si z vrecka na rifliach vybral telefón.

„Úžasné, volá producent, dnes sme už dávno mali sedieť v štúdiu.“ Prstom prešiel po displeji a zodvihol, otočil sa k oknu, pozerala som sa za ním, keď ma do pleca šťuchol ten jeden odfarbený.

„Nás sa nemusíš báť, ja som Niall.“ Podal mi ruku ale ja som ju odmietla, priateľské vzťahy medzi obeťami a únoscami nevznikajú, ale keby som sa s nimi spriatelila, neublížili mi? On sa následne zachoval tak, že rukou prečesal vlasy a zasmial sa.

„Chalani ona je ozaj vyplašená ako malá kuracinka.“ Dosiahol pozornosť ostatných a ja som len namosúrené počúvala, k čomu ma prirovnal. Keď sa mi už nikto vlastne ani nevenoval, lebo ten Niall sa na krútiacej stoličke otočil k zvyšku mužskej populácie a ten u okna bol na toľko vystresovaný ako ja, akurát z iných problémov. Hlavné bolo, že sa nedíval týmto smerom. Hodvábnu zlatú prikrývku som od seba nebadane odsunula i keď nerada, jemne som sa posunula ku kraji manželskej postele a rýchlo vybehla von. V tom okamihu som už len počula dupot a krik. Opäť ma posial strach ale aj adrenalín, ktorý hral v tomto veľkú rolu. Utekala som po dlhej chodbe a tak dole schodmi, keď som sa ocitla v prepichovej obývačke, spomenula som si na záhradu a snažila si otvoriť veľké francúzske okná, ktoré im viedli von. Keď sa mi to konečne podarilo, videla som skákajúce hnedé kučeravé vlasy, potetovaný chlapec už bol skoro pri mne. Dívala som sa dozadu za ním a rýchlo vybehla von. Nešťastne a surovo som sa pošmykla na mokrej dlažbe a spadla som do studenej vody. Prefackala ma hladina vody. Rukami som sa snažila robiť pohyby, ktoré nás učili na plaveckom výcviku v tretej triede na základnej škole, prosto som sa snažila vyplávať hore.

Ako to, že to nejde? Zomieram? Nie toto predsa nie je vôbec správny koniec, nechcem zomrieť v mladom veku, ja budem určite žiť večne. Zvládnem to, i keď moji súrodenci majú väčšiu predispozíciu k dlhšiemu životu. Keď som otvorila oči, zdalo sa mi, že som strašne hlboko, potrebovala som sa náhle nadýchnuť, myslím naozaj náhle a miesto vzduchu som okúsila vodu miesto príjmu blaženého kyslíka, maličké molekuly ktoré vytvárali priehľadnú tekutinu, ktorá bola na toľko vzdelaná, že vedela zabíjať. Nevedela som plávať, vody som sa vždy bála. Okolo mňa bolo všetko rozmazané a mne už hlavou chodili myšlienky, ako, že sa preorientujem na vodného živočícha. V skutočnosti to boli sekundy, cítila som stále nižšie a nižšie. Zatvorila som oči. Nechala som, aby voda napĺňala moje pľúca a posielala ma ku dnu bazéna. Bol tak hlboký? Alebo ja som bola tak malá? Viem, že čas prestal utekať...

Matne som na bokoch pocítila veľké silné pevné ruky, ťahajúc ma hore. Zrazu sme sa ocitli v normálnom živote a ja som sa rozkašľala. Tuho ma stískal, jeho svalnatá vypnútá hruď šla roztrhať tú moju, pučil mi hrudník a nútil ma nadýchnuť sa.

„Žiješ?“ Spýtal sa so smiechom, ako ma držal a plával so mnou ku schodíkom. Dýchala som zhlboka a cítila ako mi bije srdce.

Zdvihol ma do vzduchu a posadil na schodíky. Sedela som a sledovala ako vylieza z bazéna, ako v spomalenom filme.. Kvapkali z neho drobné kvapôčky, opatrne mi podal ruku. Zo sedu som sa postavila za pomoci jeho mokrej ale veľkej ruky. Jeho vlasy sa mi teraz zdali o mnoho dlhšie, siahali mu po uši. Boli rovné, kvôli efektu, ktorý spôsobila voda. Jeho telo posiali zimomriavky, kedže bolo skoré ráno a vonku si pofukoval jemný vetrík, ktorý sa rozhodol pohrať sa s nami.

„Neutekaj, nemusíš sa na nás báť.“ Slnko sa len teraz pomaly rozhodovalo, či vyjde na obzor a či nie. A zo mňa sa kvapkalo ako i z neho. On však viedol rozhovor sám so sebou, pretože som sa bála ozvať, odpovedať mu. Moji únoscovia boli zrejme silní, ostražití muži.

„Nájdem ti nejaké veci na prezlečenie.“ Povedal, keď sa mu asi v hlave zablyslo. Z vrecka vytiahol čiernučký mobil svetovej špičky.

„Do riti, zabudol som naňho.“ Zanadával dívajúc sa dole na premočený mobil. Potom sa akoby zamyslel, zdvihol hlavu a nesmelo sa na mňa usmial. Nebol to obyčajný úsmev, bolo to roztiahnutie pier, čím mu vykukli dokonale rovné zuby a na lícach sa mu rozprestreli malé jamky.

„Prepáč, nemal si sa za mnou vrhať.“ Šepla som, hľadiac ešte aj na jeho premočené topánky. Keď sa len malinko pohol, alebo stratil rovnováhu, vystrekovala z nich voda a oni čľapkali a vydávali typický zvuk letných gumených žabiek.

„Nie, mal som ťa nechať nech sa utopíš. A potom by si nám tu ako taká pekná mŕtvolka plávala na hladine, to je v celku normálne.“ Zamračil sa márne sa ho snažil zapnúť.

„Prepáč.“ Znova som sa opakovala, i keď únoscom sa asi neospravedlňuje.

„Prestaň, ja by som sa ti mal ospravedlniť za chlapcov. Nesúhlasil som s únosom, stavili sa o niečo, to je všetko. Ako budem môcť tak ťa z tade dostanem.“ Žmurkol na mňa a pohladil ma po líci.

„Aká stávka?“ Zvedavo som sa opýtala a ešte stále cítila jeho jemný dotyk.

„Zatiaľ ani ja neviem o čo ide, ale pokúsim sa to zistiť.“ Pritiahol si ma k sebe a pobúchal po chrbte.

„A teraz poď, nájdeme ti nejaké veci.“ Slabo som sa usmiala. Na podlahe sme nechali mláky vody, i keď vravel, že je vzácna z dreva, ktoré pochádza z Kanady. Hore na chodbe sme stretli ostatných nechápajúcich chlapcov, ktorých tváre mali rôzne výrazy.

„Harry dožeň nás. Dick nenormálne zúri, tvoje sólo je v strede piesne, takže sa ponáhľaj... á zamkni ju a nezabudni jej vysvetliť pokyny.“ To už pred nami stál len sám, pretože tamtí traja sa rozhodli odísť. Uvedomil si dosť neskoro, že niečo nie je v poriadku, no asi mali naozaj naponáhle, kedže sa k tomu vôbec nevyjadril.

„Na všetko musím myslieť sám.“ Vzdychol si.

„Liam, nemaj strach. Viem čo mám robiť.“ Prezradil mi jeho meno a brnkol mu do nosa, ten sa len zasmial.

„Dobre, majte sa decká.“ Zakýval mi a ja som odkývala, len tak jemne. Nechcela som, no neuróny v mojej ruke asi nemali nervovú základňu v mojej hlave ale u niekoho iného, ktorý ma sám ovládal. Nasledovala som Harryho po huňatom mäkkom koberci, keď sme zastavili pred sivými dverami.

„Tam vo vnútri je moje kráľovstvo a nezľakni sa toho neporiadku.“ Upozornil ma a kľúčikom otvoril. Vošiel dnu, v tej chvíli ma ovládol prudký strach a on vykukol von ku mne.

„Ako hovorím, neboj sa. Som milosrdné stvorenie a teraz poď.“ Stiahol ma za ruku a mne sa podlomili kolená. Jeho izba bola v katastrofálnom stave ale neprekážalo mi to. Skôr som rozmýšľala nad tým, ako sa stade dostať no vravel, že mi pomôže, tak snáď áno. Podal mi kraťasové tepláky, ich obvod by mi bol dosť veľký.

„Tu je tričko, moje obľúbené takže sa o neho postaráš.“ Zasmial sa a podal mi čierne tričko s nápisom Ramones.

„Ja som celkom mokrý, takže sa prezlečiem a vytriem si vlasy do osušky a ty počkáš dole v obývačke, už predsa vieš kde je.“ Rýchlo som pokývala hlavou a vyšla von, prezliekla som sa a rýchlim tempom som zbehla po schodoch dole a znova vyskúšala otvoriť francúzske okno. Teraz mi to už nešlo. Keď som prešla cez ďalšiu chodbičku ocitla som sa v kuchyni, rýchlo som pobehla späť a spomenula si skade sme prišli, kedy ma niesol cez rameno ten, ten.. Ani tie dvere som nedokázala otvoriť.

„Ešte si mi nepovedala svoje meno.“ Zjavil sa zozadu, Harry? Kučeravý, vysoký, štíhly, svalnatý Harry.

„Amia.“ Neposlušné mokré pramienky vlasov som si stiahla do copu.

„Amia, sadneš si tu na pohovku, pustím ti telku.“ Usmial sa a odviedol ma od tých dverí ku televízii a krbu.

„Si podarená v tom mojom tričku..“ Rozosmial sa.

„Och.“ Vydala som zo seba a tvár si skryla do dlaní. Hanbila som sa a cítila, že sa mi spravil na tvári rumenec. Na sebe som totiž oblečené jeho obrovitánske tričko a kraťasy po lýtka, ktoré mi neustále padali a on sa ešte smial.

„Neskrývaj sa, nemáš začo, sekne ti to.“ Posadil sa ku mne. Letmo, len tak na oko sa dotkli naše stehná, čo mi prišlo nepríjemné a ja som nebadateľne pritlačila svoje kolená k sebe.

„Nemal si niekam ísť?“ So smiechom sa spýtala a potajme sledovala jeho oči. Nemohla som uveriť tomu, že som sa ho niečo spýtala a ešte mala tú drzosť potajme sa naňho usmievať.

„Vidíš až som zabudol. Keby si náhodou chcela, tak Tom a Jerry chodia.. Stlač jednoducho 44. Idem, drž sa a neutekaj, lebo oni ťa nájdu aj v samotnom pekle.“ Rýchlo preletel okolo mňa a ja som sa vyrovnala a spravila si pohodlie. Nie nespravila, nedalo sa to. Uniesli ma cudzí mladí ľudia a čo moji rodičia? Kde mám svoje veci? V taške som mala zrkadlovku, skicár aj telefón. Čo keď mi už volali všetci a čo keď aj Becky? A čo bude s mojou Jamie? Chcem ísť domov, tam kde ma podceňujú a kydajú mi na chrbát. Po dvadsiatich minútach sledovania hudobnej stanice som sa rozhodla preskúmať to tu. Keď som sa po ľadovom koktejly, ktorý bol len tak položený na malom tanieriku, na mramorovom pulte, cítila ako nový človek, ktorého väznia pre tupú stávku. Zas som sa vrátila do obývacej miestnosti a ľahla si na pohovku. Rozmýšľala som ako nabrať sebavedomie. Potrebovala som sa ozvať, nevadilo mi, že týmto ich prinútim k niečomu, čo by možno neurobili ale musela som, aby ma vrátili domov. Bolesť ktorá má trápila včera aj dnešné ráno, vychádzala spod rebier a pri tom ako mi stláčal hrudník vo vode sa ešte viac prebrúsila a zosilnela. Teraz sa na mňa nalepila znova a ja som už len čakala kedy zbadám tie hlavy a natĺčiem im do nich, že chcem ísť späť ku Timonsonovcom. Neskôr som si v knižnici našla knihu, ktorú som si s radosťou vzala do rúk uvelebila sa na pohovke, stihla som ju prečítať celú. Presne ako som bola na poslednej strane v hlavných dverách vzdialených odo mňa akoby niekoľko kilometrov, bolo počuť zreteľne štrnagajúce kľúčiky a smiech. Možno to bolo tým, že v dome bolo hrobové ticho, počuli by ste aj dotyk môjho prsta po kriedovej strane a náhle otočenie, kvôli mojej agresivite, keď som chcela vedieť ako napínavý a hlavne pútavý dej pokračuje.

„Bože, ten obed bol vynikajúci.“ Odfarbený chlapec vošiel do obývačky a hodil sa ku mne na pohovku. Pri slove, obed som slabo pocítila moje brucho, ktoré hladovalo. Jemne som sa odtiahla tak, aby sa jeho rameno nedotýkalo toho môjho.

„Amii sme nepriniesli nič.“ Hlas holohlavého chlapca, alebo skôr Liama som už zreteľne vedela rozpoznať.

„Takže Ejmia*.“ Usmial sa na mňa Niall. *(slovo je napísané tak ako ho expert Horan prečítal)

„Nie, Ejmia, A, číta sa to tak.“ Predviedla som mu rýchle “a“ jazyk tlačila na spodné zuby.

„A keď ti náhodou niekto povie Amii?“ Spýtal sa zo záujmom v očiach a mne na um prišla mamka.

„Vtedy je to Ejmí.“

„Aha.. a vidím, že ťa Harry obliekol do svojho.. Chlapci mám taký pocit, že to vychádza!“ Niall zatlačil na svoj hlas a zakričal za nimi. Prekvapene na mňa pozeral a snažil sa vysloviť moje meno. To je až také ťažké?

„A ty si len Amia?“ Otvoril veľké ústa.

„Nie Amian, ale to už sa číta ako Ej.“ Pousmiala som sa a on sa na mňa pozrel zhrozene.

„Dobre, ale v skutočnosti a v správnej výslovnosti, by sa malo tvoje meno povedať Ejmia.“

„Áno, ale...“ Stihla som povedať, len dve slová, lebo..

„Čo vreštíš my sme tu.“ Zjavil sa čiernovlasý s úsmevom a sadol si do kresla. Harry vošiel od obývačky tiež. Vždy sa ich pohľady stretli na mne a ja som pocítila náhly tlak.

„Prečo ste museli uniesť akurát mňa?“ Mysľou mi začali behať otázky a ja som sa cítila znova deprimujúco. Stratene som sa opýtala a postavila. Prešla som niekoľko zmätených krokov francúzskym oknám a surovo sa ich snažila otvoriť. Cítila som sa znova strašne, príšerne, otrasne. Ako v klietke, akoby som nadobúdala pocit, že niekomu patrím, že ma niekto vlastní. Oči ma začínali štípať a slzy mi potichu kľučkovali medzi lícami. Trhala som nimi, vzlykala. Mala som chvíľkový záchvat patrnej zúfalosti a nervového amoku, neviete čo je to za pocit, keď sedíte na cudzej pohovke v spoločnosti ľudí, ktorých ste nikdy v živote predtým nevideli. Nedotkli sa vás, ale tvária sa ako keby sa nič neudialo, ako keby bolo všetko v najlepšom poriadku.

„Pššt, poď.“ Veľké objatie zozadu, ma ťahalo preč od možného únikového východu. Poznala som tú vôňu, lebo po nej som cítila svoje tričko. Otočil si ma k sebe, tíšil ma človek, ktorý mi sľúbil, že mi pomôže. No ja som nechcela jeho objatie, netúžila som po objatí, ktoré patrilo jemu. Skôr som potrebovala to, keď matka objíme svoju dcéru, ja som také objatie nezažila na vlastnej koži veľmi dlho. Možno mi chýbal pocit, kedy mama hladí svoju dcéru po vlasoch a do uší jej šepká, ako veľmi je na ňu hrdá.

„Neboj sa.“ To už sedel a mňa mal na kolenách, objímal ma tuho a mne slzy padali na jeho kraťasy s teplákoviny.

„Za bieleho dňa? Ako môžete unášať za bieleho dňa?.“ Podal mi vreckovku a ja som sa nasmerovala k ním. Ozvala som sa. Musela som.

„Čo so mnou chcete urobiť? Nezabijete ma, však nie? Však!“ Vrieskala som a on sa ma snažil upokojiť ale to nešlo.

„Prosím odneste ma naspäť.“ Správala som sa ľudsky, alebo ako rozmaznané hlúpe nevychované dievča? Netuším čo vychádzalo z toho, čo som rozprávala, jediné čo som chcela, po čom som náležite túžila, bolo, aby ma vrátili domov.

„Idem jej po veci, Harry preboha napchaj do nej niečo.“ Mladý muž s tmavou pokožkou sa prudko vyrovnal, postavil sa a venoval mi pohľad plný zlosti. Zayn, ten chlapec ktorý sa správal v škôlke úplne inak.

„Čo do mňa chceš napchať?! Nechaj ma.“ Hľadela som na Harryho, stála som od neho v metrovej vzdialenosti. Jeho oči ma začínali nesmierne strašiť, modrá žila ktorá mu priesvitala na krku, bila v rytme s jeho srdcom a mierne rástla asi z jeho stúpajúcim tlakom.

„Nič, poď odvediem ťa ku mne.“ Rýchlo podišiel vpred a potiahol ma za zápästie poriadnou silou. Neuvedomil si to? Náhle som pocítila búšenie orgánu, bez ktorého by som nejestvovala.

„Nedotýkaj sa ma!“ Zvrieskla som a snažila sa mu vymaniť. On sa ani len nepohol, stál ako prikovaný k zemi držiac mi moje zápästie. Ťahala som zo sebou, ale ako vravím, on sa nepohol. Ani jeden krok. V mojej hlave čosi zapraskalo a ja som si bola plne vedomá, že ja nemám najmenšiu šancu proti nemu. Jeho sila bola na úrovni, ja som nemala poriadne ani lýtkový sval, len kosť.

„Upokojte sa!“ Rozrušený Liam vtrhol do miestnosti so zeleným tanierom v ruke. Okamžite ho položil na sklenený konferenčný stolík a obišiel chlapca sediaceho na zemi.

„Odídem na minútu, aby som jej spravil olovrant a vy jej zatiaľ ublížite?!“ Nervózne podišiel k nám ale to ma Harry ešte stále tlačil na zápästí a díval sa na mňa tak inak, ako doteraz.

„Viem ísť aj sama!“ So slzami som potichu odvetila a on ma pustil. Jeho ruka mu spadla na úroveň stehna a ja som si sťažka vzdychla a cítila sa ako pes pod vecou.

„Ách... Amia, budeš spať v mojej izbe, donesiem ti tam tvoje veci aj večeru.“ Liam ma odviedol od tých násilných stvorení a zavrel ma uňho v izbe, aby sa ku mne nedostali. Neskôr večer mi doniesol skicár a peračník ale mobil mi už nedoručil. Asi mal na to svoje dôvody. Ako som už bez náznaku strachu, ležala v posteli po výdatnom kúpeli, ubezpečená, že mi nikto neublíži, v rukách som mala skicár a kreslila si svoje skrúcané pocity. Cez balkón sa dnu odrážalo svetlo mesiaca a vedľa mňa pri posteli na nočnom stolíku svietila lampička a mne do očí bila fotka mladého páru. Toho Liama a mladého kučeravého dievčaťa. On ju objímal a ona žiarila tak radostne ako mesiac, ktorý sa snažil preniknúť dnu čo najviac.

„Amian?“ Vyrušil ma hlas, práve som ťahala ceruzkou čiaru. Rýchlo som sa postavila a priblížila sa k dverám. Svoje ucho som priložila na dvere.

„Kto si?“ Spýtala som sa a čakala na odpoveď.

„Pozri je mi to ľúto s tou rúčkou. Nechcel som ti ublížiť. Prepáč mi, v rukách mám ľad, ktorý ma chladí, nepustíš ma dnu?“ Spoznala som ho. Dvere som pootvorila a on sa dnu náhle prepchal celý.

„Ukáž..“ Druhou rukou mi obchytil obvod zápästia a opatrne si obzeral modriny. Vankúšiky jeho prstov sa dotýkali jemnej pokožky. Hladil ma a jeho oči ma pohlcovali. Kocky ľadu v sáčku mi priložil na miesta, kde moja koža naberala fialovo modrú až hnedú farbu.

„Ďakujem.“ Šepla som a on sa pousmial. Jeho tvár s črtami dospelého muža, jeho ramená, ktoré ma už teraz skrývali pred svetom, mi poskytli pocit bezpečnosti. Stáli sme pri zatvorených dverách a hádzali na seba neškodné úsmevy, ako to, že som sa odvážila?