LIGHTS 11. -Prečo ma strašíš?-

Kapitola 11. -Prečo ma strašíš?-

Ako som dopadla? Teším sa samej sebe, že ešte nenavštevujem 9. ročník a že som mala tú možnosť vyskúšať si to, čo budem musieť robiť o rok. Nehnevám sa na seba ani sa na seba nezlostím. Dokázala som si to, že chcem jazyk študovať, kedže som z neho spravila prijmačky najlepšie akurát moja dráha matika sa dosrala. Sama... Ale viem, že keď to všetko budem lajdať aj takto o rok, ďaleko sa nedostanem. Hop, musím sa snažiť :-)

Táto časť sa mi vôbec, ale vôbec nepáči. Je taká... o ničom? Doteraz som všetko písala v pravideľných intervaloch, časti mám asi o najmenej tri dopredu, lenže túto kapitolku som premazávala jedna radosť a premýšľala nad ňou ešte aj po ceste autom domov. Som hrozná, I know. Keby som vám teraz mala hovoriť o mojich pocitoch, neboli by najkrajšie. Veru, boli by celé čierne, tmavé plné hnusu s nádychom sarkazmu. Blé. Vaša zhnusená Blue xx

Amian

Vonku bola tma, sveter som si radšej pritiahla bližšie k telu. Kráčali sme s Looren a s Marphy po malom parčíku a cestu nám osvetľovali len pouličné lampy, pod ktorými sa zlietavali nočné motýle. Štrk pod mojimi tramkami bol arogantný a nechcel si nechať, aby som po ňom trela moje topánky.

„Videla som ich v priamom prenose.“ Zasmiala som sa len tak mimovoľne pri spomienke na to, ako som sedela na posteli a pohľad upierala na tú hlúpu televíznu reláciu. Na konci, keď dospievali, Harry do rúk dostal mikrofón a keď mu mladá moderátorka položila otázku, hľadel celý čas na ňu a odpovedal okolo troch minút.

„To je ešte nič. Keby si počula a videla ako sa správajú v šatni.“ Looren si zapla golierik na svojej károvanej košeli a pousmiala sa. Noc bola chladná a naokolo boli stromy a my sme si akurát museli vybrať park na nočnú prechádzku.

„Dievčatá mám pocit, že v tých kriakoch sa niečo pohlo.“ Marphyne biele vlasy pristáli na mojom ramene a ja som sa vyľakala. Doteraz šla totiž za nami, kedže vybavovala nejaký telefonát a spletala niečo v dosť čudnom jazyku, asi v ruštine.

„Nestraš nás, a radšej povedz s kým si volala.“ Looren reagovala pohotovo a Marphy vopchala do stredu, medzi nás dve.

„Konečne som sa dovolala Jurijovi. Malý so mnou nechcel telefonovať, teda tak mi to povedal.“ Dievčatá šokovane zastali a upierali na seba oči.

„Klame ťa.“ Biela tvár do ktorej jej padali čierne vlasy ako táto noc, bola tiež vyvedená z miery.

„Asi nie. Phillip je malý a možno na mňa čiastočne zabúda.“ Looren sa začala obzerať po tme a ukázala na blízku lavičku.

„Dieťa nikdy nezabudne na svoju matku.“ Dohovárali si. Ja som šla za nimi a bola trochu v pozadu, totiž rozmýšľala som ako sa musí Marphy cítiť.

Keď sa čosi dotklo mojich bedier! Rýchlo som sa otočila a zbadala Harryho s kapucňou od mikiny na hlave. Kučery mu len tak trochu vytŕčali a jeho úsmev sa mu rozliehal po celej tvári a jamky mu ešte viac skrášľovali tú jeho tváričku s mužskými črtmi. Dolnú časť postavy mu obopínali úzke modré rifle a tak mohli vyniknúť jeho chudé nohy.

„Čo-čo tu robíš?“ Spýtala som sa vyjavene so strachom. Moje ruky vzal do tých svojich. Jeho mäkký dotyk po chrbte mojej ruky mi spôsoboval zimomriavky.

„Nedokážem spať.“ Zasmial sa a moje ruky si prikladal k ústam a zanechával na nich slabé bozky. Jeho pery boli popraskané, drsné i zároveň mäkkučké nie svojim dotykom ale mojimi myšlienkami. Vedela som, že jeho pery musia byť mäkké plné a vznešené, jeho bozky musia byť lahoda na duši. Amian nad čím ty len pomýšľaš! Ale robil to milo a hlavne snažiac sa a lišiacky sa na mňa usmievajúc. Nepovedala som nič. Nezmohla som sa na slová, pretože ma jeho nežné kroky hladili po srdci, tlčúcom chvíľkami patriac jemu.

„Poprechádzajme sa.“ Navrhol mi a ja som pocítila stúpajúci tlak. Stáli sme oproti sebe v malej vzdialenosti a ja som sa musela naňho dívať hore. Moje oči hľadeli na jeho prenikavé rysi a na jeho krásne črty, ktoré mu zopínali jeho sánku a keď sa čo i len pokúsil o svoj úškrn alebo o to, aby zodvihol kútiky pier... roztalo mi bubnujúce srdce, pretože na mňa hľadel spýtavo a s náznakom šibalstva alebo toho tajného zmýšľania, ktoré mával vo svojom ťažkopádnom rozume.

„Ja sa prechádzam s..“ Hlavou som kývla dozadu, kde dievčatá sedeli na lavičke a Harry ma ťahal smerom k nim. Okamžite som porozumela Marphynej obave, kedy sa pridala do reči a povedala nám o svojom pocite, že sa jej zazdalo, že sa niečo niekde pohlo. Harry. Bol to on, bolo to jeho kostnaté telo s hruďou, ktorá sa neustále nadvihovala pri jeho prudkom dýchaní.

„Nebude vám vadiť, keď si ju požičiam?“ Opýtal sa slušne a oni sa na mňa len s otázkou na očiach zahľadeli. Kývala som hlavou dopredu a dozadu. Čím som im chcela naznačiť, že im to bude vážne prekážať, keď som si uvedomila, že na mňa Harry so smiechom pozerá. Nečakal na odpoveď, radšej ma znova ťahal za ruku opačným smerom.

„Prečo ste vonku za neskorej noci?“ Opýtal sa ako sme vyšli z parku a kráčali cez osvetlený prechod pre chodcov.

„Lebo cez deň musia pracovať s vami a vytiahli ma trošku na čerstvý vzduch, kedže som celé poobedie a večer presedela v izbe.“ Odpovedala som nesledujúc ho. Chodila som pri ňom a vlastne si ani nevšimla, keď sa snažil chytiť ma za ruku. Vždy som ňou uhla. Pri myšlienke, na spoločné chvíle s Niallom ešte u nich na terase, som si uvedomila ako sme jeden druhému v ten deň nariekali na ramene o svojom životnom stave ale tento tajomný potetovaný svalnatý kučeravý chalan mi neprišiel ako niekto, kto mal o mňa záujem. On sa so mnou len zahrával. A to čo mu vtedy vytŕčalo z tých nohavíc sa nedalo ospravedlniť. Hnusil sa mi pri predstave na to, ale niekedy keď na mňa uprel svoje zelené oči a stál predo mnou svojou veľkosťou a usmieval sa na mňa, som mäkla. Avšak pri ňom sa nebála, skôr som nadobúdala odvahu, aby som sa k nemu správala tak drzo a zjavne zdravo nepríjmne a provokujúc. Nedokázala som sa tomu ubrániť.

„Čo keby som ťa zajtra zobral na kávu?“ Spýtal sa, čím prerušil našu tichú chôdzu.

„Ako to? Nepracujete?“ Položila som mu opytovaciu vetu na podnos.

„Povedzme, že by sme si dali skoré raňajky v hoteli.“ Svoju dlaň položil na moje rameno a tak ma vlastne zastavil. Znova sme sa ocitli v situácii, kedy sme stáli oproti sebe a jeden druhého si pozorne obzerali.

„Z kávy nakoniec vzniknú raňajky.“ Predniesla som nie milým tónom a on sa len uškrnul.

„Budem ťa čakať o siedmej ráno. Na recepcii pri výťahu, dobre?“ Usmial sa na mňa a ja som len prikývla.

„Teraz ťa odprevadím, nechcem, aby sa ti niečo stalo. Ulice a hlavne po nociach nie sú najbezpečnejšie útočiská pre mladé dievčatá.“ Pousmiala som sa pri jeho obave o mňa. Vôbec, že sa niečo ako strach o cudziu osobu, ako som ja, vyskytol uňho v hlave. Bolo to pre mňa značné potešenie a pocit, že existujem.

„Viem sa o seba postarať aj sama.“ Povedala som mu a on len stiahol pery a kapucňu od bordovej mikiny si zložil dole. Hlavou zatriasol, čím sa mu upravili kučery a našli si svoje miesto na jeho hlave. Páčilo sa mi to no potom spravil to, že si ich stlačil na stranu a zahľadel sa na mňa. Prstom mi prešiel po spánku a ja som zatvorila oči. Keď sa zasmial a jeho postava mi zrazu už neposkytovala tieň pred pouličnou lampou, tak som ich rýchlo otvorila. Harry už bol o nie pár krokov vpred našej spoločnej cesty. Na tvári sa mu ešte vždy pohrával ten nezbedný úsmev so žiariacimi očami. Nedobehla som ho, neutekala som za ním. To on zastal a čakal, kedy sa dostanem ja k nemu.

„Teším sa na zajtra.“ Naklonil sa ku mne a šepol mi do ucha ako sme vchádzali do hotelových dverí. Pri jeho horúcom dychu sa mi podlomili kolená a ja som zacítila obrovské teplo, ktoré prechádzalo mojim telom a stúpalo mi do tváre.

„Aké to bolo?“ Georgia sa ma vypytovala, keď som stála nad umývadlom a čistila si zuby. Bola som už v pyžame a ona sa asi priveľmi nudila a zrejme asi nedokázala spať.

„Divoké. A možno nie. Ja neviem, je hlúpy.“ Hovorila som zatiaľ, čo som vypľúvala penu do keramického útvaru.

„Ty si ešte dieťa.“ Usmiala sa na mňa a pohladila ma medzi vlasmi. Mala pravdu.

„Bože, prečo ešte nespíte?“ Do kúpeľne vošla rozospatá Marphy a rukou si pretrela oči. Opierala sa o zárubňu. Biely, naozaj čisto biely zničený vrkoč od peroxidu jej padal na pravú stranu a jej oči ledva udržali viečka.

„Lebo Georgia je stráášne zvedavá.“ Obe sme sa zasmiali a ona len pokrútila hlavou.

„Sú dve hodiny ráno, svetlo z kúpeľne nám osvetľuje celú izbu. Mohli by ste byť také láskavé a hodiť sa konečne do svojich postelí? Budem vám vďačná.“ Vytočená osoba kráčala naspäť do izby a Georgina na mňa hľadela tak zvláštne.

„Preboha, čo sa jej stalo? Veď sa vrátila pred desiatimi minútami a už komanduje.“ Blonďavé žieňa sa zasmialo a otvorilo mi dvere, aby som z kúpeľne mohla vyjsť ako prvá.

Hodila som sa, áno hodila som sa do postele a do rúk vzala mobil. Nastavila som si budík a so slabým úsmevom na perách zaspávala. Avšak nemôžem zabudnúť na moje myšlienky, ktoré sa potulovali po rôznych uličkách v mojom mozgu, ktorý chcel za každú cenu vypnúť svetlá v učebniach, kde sa moje mozgové závity ešte snažili premýšľať nad vysokou postavou, ktorá ma pohlcovala očami.

Harry

Po príchode do hotela, som sa usadil v kaviarni na prízemí hotela a objednal si minerálku, čistú minerálku. Hlavu som si opieral o lakeť a snažil sa nezatvoriť unavené oči. Naše svetové turné našťastie iba začína a ja budem mať ešte kopu času zvyknúť si na tieto podmienky a na vyzývavé moderátorky, manažérky a podobne. Pred výkladom postávali húfy dievčat, ktoré si fotili môj chrbát. Keď som sa čo i len o pár stupňov otočil, z vonku sa ozval piskot a tak som sa vrátil k predošlému rozpoloženiu môjho tela, na barovej stoličke. Neskôr po deviatej večer, keď už žiadne maloleté dievčatá s nádejou nečakali na môj pohľad, som si už naozaj myslel, že sa na šieste poschodie ani nevytrepem tak som zavolal svojmu kamarátovi, aby mi aspoň na chvíľu robil spoločnosť a zlepšil moju náladu, ktorá bola na bode mrazu. Dotrepal sa v pyžamových gatiach a ja som ho okamžite poslal naspäť. Ako kráčal ku mne, vystrel som teda upriamil ruku do vzduchu a ukázal mu nech sa otočí, s mojim nadvihnutým obočím. Zamračil sa a s nenormálnym povzdychom kráčal druhým smerom a ja som len tlmil svoj smiech. Čašník sa ku mne s radosťou prihovoril a dokonca mi chcel naliať na účet podniku. Poďakoval som mu za jeho prívetivosť no radšej sa s ním pustil do fantastickej debaty. Čím bol neskorší večer, do kaviarne prichádzali väčšie počty ľudí.

„Sme jediná nočná kaviareň.“ Zasmial sa a ja som len prikývol. Naša diskusia zahŕňala komentovanie šiat blondín a rôznych žien s opálenými štíhlymi nohami. Avšak, keď som naozaj upadal do spánku opierajúc sa celým telom o barový pult, John, ako som sa dozvedel. Zhíkol. Jeho ksicht nabral zvláštnu farbu a pohľad upriamil na niekoho, koho som nemal v zornom poli. Obrátil som sa a zbadal našu bielovlasú, čiernovlasú maskérku a Amian! So smiechom kráčali k východu a vlasy sa im pohrávali vo vetríku, ktorý vyrábala klimatizácia nad ich hlavami. Amian mala na sebe Danielline tmavé úzke rifle? Vedel by som si ich predstaviť v spomalenom zábere ako tri útle chudé štíhle modelky práve vedú svoje kroky ku mne..

„Kamarát, tá v strede je na zožratie.“ John utieral šálky ale očami stále blúdil k nemu chrbtom obrátenej Amii. Nejako ma to naštartovalo a prinútilo ma, ukázať mu, komu patrí.

„Vydrž.“ Zoskočil som zo stoličky, zazipsoval si bordovú Louisovú mikinu a natiahol si kapucňu na hlavu. Kým som sa dostal vonku, dievčatá boli už ďaleko predo mnou. Tichou chôdzou som im bol v pozadí a čudoval sa, keď zamierili do pomerne desivého slabo osvetleného parku. Prikrádal som sa k nim a keď sa vyskytla tá správna situácia obchytil som Amianin tenký pas. Rýchlo sa otočila a hľadela na mňa s miernym úsmevom, vysúkala zo seba jednu vetu a zdala sa byť vystrašená. Jej tvár bola krehká, nenašiel som na jej pokožke žiadnu nečistotu ani len náznak krycieho krému či make up-u, ktorý my dostávame denno denne. Oči mala tmavé, ako stále. Hnedá výrazna farba spolu s čiernou sa mi zdala tak tajomná. Vlasy jej voľne poletovali a jej pery v tvare srdca boli rozkošné. Plné ružovkasté pery, ktoré akoby čakali na mňa. Avšak ona nečakala, len jej pery. Vzal som ju na prechádzku a potom jej oznámil, že si ráno dáme spoločné raňajky. Nenamietala. Bol som rád a odprevadil som ju do hotela. Nechcel som, aby sa vonku potulovala takto, nepoznáme toto mesto a určite to nie je bezpečné. No pod týmto bola aj moja malá zámienka. Chcel som ukázať Johnovi, že je moja. Ako sme vchádzali do hotela pošepol som jej vetičku do uška a videl ako sa začínala usmievať. Následne som svoju ruku prehodil cez jej úzke útle ramená a pozeral sa do kaviarne cez sklo, ktoré delilo priestor hotela s kaviarňou. Zdvihol pohľad od kávovaru a zahľadel sa na nás. Usmial sa a ja som naňho len žmurkol. Našťastie moju ruku zo seba nedala dole pred Johnom, ktorého si nevšimla ale až pri výťahu, na ktorý on už nevidel. Vydýchol som si. Odprevadil som ju až na jej poschodie a tak sa vrátil do svojej izby. Kde ma čakalo stádo koní. Moji priatelia z našej skupiny obývali môj priestor. Tušil som, že bude nasledovať menší výsluch avšak mýlil som sa.

„Si kretén.“ Prehovoril môj spolubývajúci, Zayn.

„Prosím?“ Vyprskol som so seba a začal si zobliekať mikinu. Očami som sledoval všetkých naokolo a nevyzerali najlepšie. Myslel som si, že sú po dnešku dostatočne unavení a samozrejme som nečakal, že ešte pred druhou ráno, my budú vysedávať na posteli.

„Mobil si si nechal na izbe.“ Ozval sa Niall, ktorý sa rozvaľoval na zelenej pohovke a prepínal programy.

„Nechal som ho tu, ešte pred odchodom do televízie.“ Hovoril som pokojne a prechádzal do kúpeľne. Mal som v pláne ísť sa osprchovať ale Liam mi to svojim hrubým tónom prekazil. Rozhorčene mi prikázal, aby som sa vrátil naspäť. Stál som pred nimi v tričku a v spodkoch a čakal čo sa bude diať.

„Obleč sa, je to nadlho.“ Usmial sa na mňa, tak som sa znova musel navliekať do riflí. Veril som, že nezistili o prechádzke. Veril som.

„Pred piatimi hodinami volala Juliet. Bol som tu, tak som to zodvihol.“ Zayn sa nerozčuľoval, rozprával akurát tak trasľavo a díval sa do blba.

„Vieš čo som sa dozvedel?!“ Z nenazdajky vyskočil zo svojho kútika a napol hruď. Bol na druhom konci apartmánu a dosť veľkou rýchlosťou sa ku mne približoval. Jeho oči ma prebodávali a ja som sa zľakol, že niečo zjedol, asi zlé tabletky. Nie proti nervom ale opačne, na nervy! Na podporu hnevu!

„Tvoja ženská sa rozhodla nás navštíviť! Presne o tri týždne, na začiatku októbra sme v Paríži a ona tam bude s nami tiež!“ Vrieskal, môj kamarát po mne kričal.

„Upokoj sa... Ako to?“ Narovnal som sa a nechápavo hľadel na mojich kamarátov. Nie, nemôže prísť. Nie. To nejde, nemôže ju vidieť Amian. To nesmie. Ja som zabudol, že nejaká Juliet žije. Harold čo si ty za priateľa?

„Preboha a prečo?“ Teraz som sa zrazu vynervoval ja a rozhodil rukami do vzduchu.

„Bude mať pojednávanie s Lou. Rozhodla sa, že vyhodí stylistky-maskérky a zaujme ich pozície a vraj chce obsadiť post manažérky, čo ty už vieš!“ Zayn znova kričal.

„Chlapci prestaňte. Nebude manažérka, mal som pocit, že som jej to vyhovoril z hlavy. Nenahradí dievčatá, neboj sa Zayn.“ Hovoril som a rukou si prechádzal cez vlasy.

„Ja sa bez Looren nepohnem. Looren je moje dievča, ktoré sa o mňa stará.“ Posledné slová pohodil do vzduchu a s utrápenými očami na mňa pozeral. Je to tak, má ju nadovšetko rád, keď ešte jeho srdce neukradla Perrie, svoj šarm si pripravoval na Looren. Oni dvaja sú ako najlepší priatelia alebo ako partneri ale ani jeden z nich si to neuvedomuje. A jemu asi neprekáža, že Looren je od neho o šesť rokov staršia. Láska si nevyberá podľa rokov, ale čo Perrie? Ta zrejme zapĺňa kúsok prázdnoty v jeho srdci.

„Ešte som ti mám odkázať, že od teba očakáva telefonát.“ Otočil sa ku mne a ja som si vzdychol.

„No čo Harry, ani tebe s ňou už nie je nejako do reči.“ Zasmial sa Louis a ja som pokýval hlavou.

„Nie. Julie je dobrá maskérka aj stylistka, prosto ona je dobrá vo všetkom ale nechcem, aby prišli o prácu dievčatá.“ S malým úsmevom som naňho pozeral a on sa opäť vyjadril.

„Mne nejde o to, kto stratí prácu. Je mi jedno, keď ich vyhodíme ale najviac zo všetkého ma štve to, že by to mala robiť Juliet!“ Zvýšil hlas a ja som sa zasmial, keď aj čiernovlasý musel dať najavo svoj značný názor, ktorý už všetci dávno poznáme.

„Povedal som, že bez Looren nevyjdem ani na pódium. Dobre? Sú to naše stylistky, maskérky od začiatku kariéry a ja ich nemienim meniť za jednu upišťanú blondínu, ktorá oblečie dobre len Harryho.“ Ťažko sa usmieval a ja som mu musel dať za pravdu. Louis mal vtedy blúzku, Zayn sa k nám vôbec nehodil z jeho športovou vestou, Liam nám prebral cenu v rockovom tričku a chudák Niall, ten svoje tehličky skrýval pod pleteným svetrom. Keď sa čo i len jeden z nich ozval ku mojej priateľke, odignorovala ich a strážila ich očami ušami i nechtami, aby sa pred odovzdávaním neprezliekli. Akoby im to spravila za trest. Kto vie?

„Upokojte sa. Ja jej zajtra zavolám a všetko sa vyrieši.“ Uškrnul som sa pri predstave ako mi do ucha šepká jej provokačné vety. No v tom sa mi do hlavy nabúralo sedemnásťročné dievčatko s hnedými vlasmi a tmavými očami. Usmievala sa na mňa so strachom ale svojimi tenkým roztrasenými prstami ma hladkala po líci. Úboha predstava.

„Ani ja nechcem, aby ich vyhodili Zayn. Amian si s nimi rozumie a myslím, že by bolo nevhodné oddeliť ju od nich.“ Rozprával som a pritom na nich neprítomne hľadel.

„Harry? Ty si si spomenul na jej meno! Aké nezvyčajné a vlastne ako len môžeš vedieť či si s nimi rozumie?“ Louisové podozrievavé reči a jeho fascinujúca slovná zásoba mi už mi rapídne rýchlo liezla hore krkom, snažil sa ma dostať do pasce. Nedostane ma, ani keby nebo padalo.

„Keby si na recepcii nehľadel na jej pozadie, všimol by si si ako sa usmiala, keď jej Paul oznámil s kým bude bývať tieto dva dni.“ Nadvihol som obočie a s arogantným úškrnom som pozeral na svojho najbližšieho priateľa.

„Oh.. To nie je pravda.“ Koktal, Tommo koktal! Po prvýkrát v živote netušil, čo má vôbec povedať. Liam sa rozosmial a k nemu sa pridali aj ostatní.

„Chlapci nezahovárajte. Predsa vieme, že sme tam hľadeli všetci.“ Liam so smiechom vravel a ja som si uvedomil, že nášmu Payneovi neujde nič. Pri jeho pravdivej vete som sa pousmial. Som zmätený.

„Louis a kedže riešime túto tému, vieš čo si povedal. Že jej zoženieš súkromnú učiteľku. A ja som ťa ešte nevidel, žeby si to s niekym vybavoval.“ Liam ho karhal, on riešil takéto veci. Nik iný, lebo ak sa nesplnili práve jemu Liamovi sa na chrbát nakydalo najviac. Paul ho nikdy nešetril a Louis? Tomu dať niečo na starosť? ..raz som to skúsil a dopadlo to hrôzostrašne..

„Mám to pod kontrolou. Tú paní poznám osobne, ale je až z Nemecka. Takže, ešte máme času.“ Mávol rukou do vzduchu a spravil si pohodlie na mojej už neustlanej posteli. Ja som ešte stále postával v strede izby ako taký tĺk a rozmýšľal ako ich vyhodiť.

„Tommo, ale zaplatíš ju ty.“ Upozornil ho Liam a ja som sa rozosmial na celú izbu. Keby ste videli jeho pohľad plný zúfalstva, nervov a ešte aj tú iskru blázna v jeho očiach! Smiali by ste sa i vy.

„Dobre chlapci, zajtra nás čaká rádio. Ja už chcem ísť naozaj spať.“ Zívol som si, keď sa do reči pridal Niall.

„Rádio máme vybavené presne na obed. Budeš mať ešte kopu času na dohnanie spánku.“ Postavil sa z pohovky, prešiel k oknám a díval sa vonku. Všetci sme upierali oči naňho a čakali čo ešte vypustí z úst.

„Poďme sa zabaviť do mesta.“ Otočil sa k nám a Louis doňho za radom hádzal vankúše a on sa tu hral na päťročného chlapca. Padal na zem a ukazoval nám tu svoje herecké schopnosti, Louii sa len smial, asi zabudol, že jej bude musieť celý rok platiť učiteľku. To je teda jeden z väčších výdavkov, kedže bude cestovať s nami, bude jedávať po hoteloch s nami, bude cestovať lietadlom.. Mám taký pocit, že Louis svojej priateľke poriadne dlho nekúpi žiadny šperk, ktorým by si vyžehlil hlúpe poznámky a problémy.

„Ja idem spať.“ Blížil som sa k posteli, z ktorej som vyhodil Louisa, ktorý sa zgúľal od bolesti na podlahe a ostatní sa začínali pre šťastie moje, zberať k odchodu.

„Takže, do mesta nejdeme?“ Spýtal sa Niall, keď mierili k dverám od môjho a Zaynového apartmánu a my sme počuli len smiech a tlmenú nadávku, ktorú vyslovil náš ír. Oči som upieral na biely strop ale nevidel v nich ostro ten cibrený luster, ktorý mohol každú chvíľu padnúť na moju gebuľu, skôr som si v myšlienkach zachovával jej ladné pôvabné kroky, ktoré mi udávali smer: ...pomykov. Nachádzal som sa v uličkách neznámych a ťažko sa snažil nájsť cestu. Stratil som sa v jej rozsiahlom ba priam nekonečnom krehkom až kryštálovom pôvabe. Sám som nechápal, aká poetická duša sa zo mňa čiastočne stávala. Vážne som si pripadal iný ako keď som voľné chvíle trávil s mojou blondínou, ktorá napĺňala len moje chúťky a časti z rozkoše. Som pomätený idiot.