More Than This - 42. Vitaj drobec!

Pre Smile, ktorá sa nevedela dočkať drobca :) xx. Letný príhovor budem mať neskôr, keď budem mať čas a hlavne noteboočik, kde mám fotky :33  
Sorry za všetky chyby, ktoré sa vyskytujú v texte! SPÍM už, nevládzem..  Ja tie chyby opravím :DD ale nie teraz. xx

 9. September 2014  

Vychádzal som z letiska ako posledný. Napraskanú tašku som mal prehodenú cez plece, vlasy skryté v čiapke a ruky vo vreckách. Vedľa mňa v tesnej blízkosti šiel ochrankár Frankie. Kvapky potu na mojom čele už neboli horúce, poslušne sa ochladili studeným vetríkom, ktorý pofukoval vonku. V letiskovej hale bolo neskutočne dusno. Možno to bolo tým, že sa tam premávalo obrovské množstvo ľudí ba možno sa im pokazila klimatizácia. Neriešil som to, jednoducho som kráčal a nasledoval svoje nohy.

S taškou som naskočil do auta k chlapcom. Odviezli nás domov, Bob nám vyložil kufre a všetky tie batožiny. Prvé čo som spravil ako som vošiel dnu bolo to, že som sa napil minerálky, ktorú som vytiahol z chladnej špajzy. Nesmierne som si ulahodil, olízal si pery a nechal kamarátov trepať priblblé komentáre na moje sčapnuté vlasy.

„Idioti.“ Zašomral som ako som kráčal hore po schodoch. V izbe som toho veľa nenarobil, čakal som len na 15.00 hodinu, aby som mohol ísť k Miriam. Dnes išla navštíviť lekárku s Jeremym. Keby si Zayn tie svoje módne úlety, laky a všetky prostriedky na vlasy zbalil rýchlejšie mohol som byť ja ten, ktorý bude zdatný z vypnutou hruďou a držať svoju guľatú priateľku za ruku. Ale však potlačil som svoju žiarlivosť do úzadia a sadol si za macbook. Tiše s jemným pískaním našej novej piesne, ktorú nám napísal Niall som čítal tweety a správy. Jednému dievčaťu som odpisoval skoro stále a vlastne ani som nevedel, že prečo. Po hodine som zhodnotil, že ma to tu nebaví a moje brucho si už pýtalo niečo na jedlo. Zbehol som po schodoch, prefučal cez obývačku, kde už chalani lámali rekordy na xboxe, zakopol o tašky na chodbe až tak vbehol do tých správnych dverí. Veľa potravín v chladničke nebolo, ale našli sa nejaké tie jogurty.

Odratával som posledných 5 min. čo som sedel v aute neďaleko jej ulice. Chcel som byť presný, ale zas nevtieravý. Uvedomil som si, že to čo práve teraz robím je nastúpidnejšia vec a tak som vyliezol z auta. Silou som zabuchol dvere, zamkol auto a vybral sa po chodníku až k domu. Kopal som do každého kamienka, ktorý mi prišiel pod topánku, premýšľal nad tým všetkým a nevedela dočkať jej bruška. Miriam má termín o štyri dni, tak ako má Niall narodeniny. To znamená, že všetci musime byť v strehu, kontrolovať si mobili, pevnú linku,-nariadil som im to. Nechcem, aby tu boli také zmätky ako keď sa mal narodiť Oliver. Miriam skoro odpadla, keď Danielle vytiekla plodová voda, Danny sa z toho smiala, bola spokojná a šťastná, že to už tu, bruško jej spľasne. Niall zakrýval oči Miriam, a Niallovi zase Liam, ktorý stíhal ešte telefonovať do nemocnice a hľadať klúčiky od auta. Spomienky ma vždy vedeli dostať. Pousmial som sa a jemne zaklopal na vchodové dvere. Trpezlivo som čakal, až kým sa dvere nepootvorili. Miriam prechádzala chodbou a kričala, že jej mám ísť pomôcť. Privítanie som čakal iné, ale i tak som rýchlo utekal za ňou. Vyšiel som za ňou na menšiu terasu. Obklopili nás jemné lúče slniečka. Vedro s prádlom položila na stolík kovovej konštrukcie a vzápätí sa na mňa tak usmiala až som sa cítil ako v siedmom nebi. Nadvihol som kútiky pier, aby som jej úsmev opätoval. Bruško nebolo takej veľkosti, ako keď som sa tu ocitol ž čista jasna. Košeľa, voľná, veľká MOJA košeľa už nezakrývala bruško ba priam dávala na známosť, áno o chvíľu budem žena s dieťaťom možno i mužom?! Moje plány boli rozsiahle, ale založené v zadnom priečinku mojej mysle. Zasmial som sa, pomaly sa k nej priblížil a rýchlo ju uchmatol do zovretia. Smiala sa a tými krehkými červenými perami ma pobozkala pod uchom. Nevedel som ju už ani dobre objať, ale užíval som si to. Hladkala ma po chrbte a jemne šepkala: „Vedela som to, že to nezmeškáš... Teraz sa už nebudem musieť báť, keby to na mňa prišlo.“ Zachichotala sa, odtiahla sa. No však medzera medzi nami dlho neostala, moje pery som priložil k jej, jazykom sa snžail vniknúť dnu, no nepovoľovala to. Rázne pokrútila hlavou a ešte silnejšie ma objala. Jej obrovitánske brucho sa dotýkalo toho môjho a keď som chcel cítiť jej čistý dych, nakláňal som sa a hrbil si chrbticu. Už už by som bol skúmal jej ústa, keby malý nekopol tak silno, že som to zacítil až ja.

„Pardon.“ Utrúsila Miriam do neznáma, vrátila sa k lavoru s prádlom. Musel som uznať, že v žiadnom luxuse nebývala. Úplne obyčajný domček s zo záhradou plnou kvietkami. Vešala prádlo, biele tričká a ja som jej pomohol. Po ťažkej práci sme sa zvalili na pohovku do obývačky a ja som jej rozprával všetky blbosti, ktoré sme snažili. Ako sme si menili texty pri spievaní, počúvali Joshove falošné tóny, keď si pospevoval ba aj keď manažment, zakázal Niallovi spev. Celá skupina sme vtedy prežívali muky a štrajkovali, že zrušíme celé turné ak blondiačik nebude spievať.. Moje vnútro vybuchovalo, nevydržal som to a šiel sa osobne porozprávať. Sadol som si do kresla v kancelárii, nepríjmali moje návrhy? Buchol som päsťou po stole a hlavy im pomaly odpadli. Ešte v tie dni, nám naše dievčatá pomáhali a to trendami ohľadom Nialla. Po týždni ruch ustál, sami zistili, žeby naša popularita klesla nie len o pár stupňov ale o dosť. A vôbec čo by sme to boli za One Direction bez nášho íra? Podľa mňa by sme boli nič. Jedno veľké NIČ. Potom sme riešili našu malú Lux, ktorá dostala teploty a cez vystúpenie na vlastných nohách prešla cez zákulisie až ku mne pred niekoľko stotisíc directioners. Josh(ochrankár) sa smial, že mu utiekla, asi lieky zaberali dobre. Takže Lux Atkin mala svoju vlastnú premiéru na našom koncerte kde ukázala, že aj ona vie na čo sú tie dve paličky.

Miriam som všetko vyrozprával až ma sušilo v ústach. Zjedol som zvyšok z obeda čo uvarila, ona si dala olovrant a potom sme spoločne zaspali na rozloženej pohovke. Bol som dosť unavený letu zo Slovenska, aj keď nebol dlhý.

Okolo desiatej v noci, ma niekto neustále ťahal za rukáv a štipal.

„Hmm?“ Rozospato som položil otázku no naďalej nevenoval štípaniu pozornosť, až kým do mňa slečna milostivá nekopla.

„Čo je?“ Podráždene som sa spýtal a pouchal si oči.

„Harry, ja necítim sa dobre.“ Ruku som jej priložil na bruško, prehodnotil situáciu a uvážene prehovoril.

„Môj syn sa pýta na svet?“ Radostne som sa pozrel na zaspatú Miriam.

„To bude len planý poplach, dones mi vodu. Asi to bude niečo z tlakom.“ Vzdychla si. Vstal som, prešiel sa po pohár čistej ľadovej vody. Z chuti ho vypila a tak sme sa zase uložili na spánok.

„Harold davaj! Porodím tu!“ Kričala Miriam od dverí. Takže planý poplach to nebol, ja budem ozaj otec. Okolo 11, začala vzlykať, že ju strašne sťahuje bruško a ťahá dole. Teraz som si rýchlo prezliekal spotené tričko. Miriam čakala pred domom a ja som šiel po auto, ktoré som nechal o ulicu ďalej. Rýchlo som vyšiel z autom na obruvník, pomohol jej nastúpiť a s vysokou rýchlosťou sa rútil do nemocnice.

„Miriam, kľud. Dýchaj z hlboka.“ Úloha šoféra padla na mňa a ja som bol rád, aj keď som prešiel niekoľkokrát na červenú. V nemocnici sme sa vyviezli výťahom na 13. poschodie, čo som jej ešte držal brucho. Ako sme prechádzali chodbou, Miriam vytekala plodová voda a ja som to utieral botaskou, síce neúspešne. Mrnčala mi do náruče a ja som mal pocit, že sa zrútim a to nielen fyzicky. Moje zlatko naliehavo odviezli do sále, lekár povedal, že mi dá okamžite vedieť čo sa deje. Nervózne som sedel na lavičke, buchal topánkou o podlahu. Vyvolával som každému jednému, nech sa dostavia a bolo mi jedno, že je čoskoro polnoc. Dýchal som z hlboka, snažil sa ukľudniť, že všetko dopadne fajn. No pri mojej mysli to bolo veru nesúspešné, čím ďalej som tam sedel a počul tykajúce hodiny na stene šlo ma poraziť od nervov. V automate som si vybral kávu ale tá mi absolútne nepomáhala. Bolelo ma brucho a predstava, že čo tam práve moje dievčatko prežíva ma zabíjala. Však upomienka v mojej hlave svietila dosť jasne a tešila sa, že budem oteckom. Dobré i zlé myšlienky sa tĺkli navzájom a potešilo ma jedine to, že som započul kroky. Zdvihol som hlavu od zeme a všimol si zaspaté tváre. Liam sa zhodil ku mne, objal ma okolo pliec a milo sa usmial.

„Vďaka.“ Šepol som ustarostene a prehltol sliny. Hral som sa s prázdnym kelímkom kávy a rozmýšľa aké to bude mať syna. Niall pochodoval z miesta na miesto, Zayn sa vybral si zápaliť a Louis viedol debatu sám so sebou.

Po nekonečnom čase, presnejšie okolo pol druhej ráno (10.9) vybehol od nekiaľ doktor s neutrálnym výrazom v tvári. Nevedel som čo mám čakať a bál som sa. Louii ma poťapkal po pleci, ako podpora a ja som vstal.

„Pán Styles.“ Pozrel sa do papierov, potriasol mi rukou a zo široka sa usmial.

„Ste šťastný otecko, vaša manželka váš už očakáva na izbe 23.“ Zahrialo ma na srdci, keď povedal manželka. Zobratí sme neboli ale predstava bola krásna. Takže Miriam to má za sebou. Celý šťastný som utekal cez chodbu, odbočil som na horné poschodie i keď po ceste som mal výťah.

Stál som plný nedočkavosti pred jej izbou, snažil sa neprestať dýchať od radosti, uhladil si vlasy, pretože od stresu som si ich tak rozhádzal, že keby ste ma nepoznali poviete si aký opelíchaný medveď.

Opatrne som sa spotenou rukou dotkol kľúčky, ktorú som potiahol smerom k sebe, všimol som si ako Miriam leží v nemocničnej košeli na pravej strane izby. Malý uzlíček šťastia držala na rukách v bielej perinke a ja som si hlasno vydýchol. Odtrhla zrak od tej nádhery usmiala sa na mňa a opäť sa venovala bábätku. Podišiel som k nim a ani si neuvedomil, že mi tečú slzy až kým mi ich Miriam neutrela.

„Milujem ťa zlatko. Zvládla si to.“ Pobozkal som ju na ruku a pozrel sa na dieťatko v perinke. Vo vnútri mi vybuchovali ohňostroje šťastia. Podala mi bielu perinku a ja som sa cítil tak mužne oteckovsky. Držal som to malé, usmievali sa na mňa moje oči. Tak veľké krásne očká, chlapčiatko pootvorilo pusinku a mne sa nysktol pohľad do tých najkrajších ústočiek aké som kedy videl. Najkrajší pocit na svete, keď žena, ktorú milujete viac ako život vám na svet privedie to najkrajšie dieťatko.

„Vitaj drobček na svete.“ Jemne som ho pobozkal na líčko, zareágoval na to po svojom. Zmraštil celú tváričku, očervenel a spustil tak jemný plač.

„Pššt Lucas, my ťa ľúbime.“ Ozvala sa Miriam.

„Lucas?“ Opýtal som sa.

„Harry, ja, prepáč..“ Zadívala sa na bielu prikrývku.

„To meno sa mi páči a veľmi.“ Brnkol som jej po spotenom nose, ale stále vnímal môjho chlapčeka.
"Harry prosím ťa, zavolaj ešte ku mne domov a oznám mojej mame, že už aj ja sa za ňu môžem považovať, daj vedieť i mojej Linsi a." Nestihla dopovdať, pretože som ju umlčal bozkom.
"Teraz hlavne oddychuj a neboj dám." Usmial som sa na ňu. 
Ešte chvíľu som tak sedel, až kým ma sestrička nevyhodila a nezobrala Lucasa Stylesa. Meno som zapísal a podpísal u ďaľšej sestričky, opísal si náštevné hodiny a s veľkým úškrnom som šiel po schodoch.