Dieťa vojny 1.

Dnes mi v hlave niečo zapraskalo, dostala som nápad na nové dielo. Je to len začiatok, veľa vecí bude vysvetlených v ďaľších častiach a po pravde mám vymyslený celý dej aj koniec. Dlhé to nebude, tak do 20 no možno trošku viac. Páči sa mi vrátiť sa do minulosti a písať niečo čo iné..

Neviem, uvidíte v opise nabudúce. Mohlo by to byť v budúcnosti a bolo by ľahšie vsunúť tam tú postavu (na ktorú tak velmi teraz myslíma a možno si ju ani potom neskôr nevšimnete) nadviazať na to dej. Ale toto mi príde lepšie. Naozaj prepáčte, ale v ďaľšej časti bude veľa toho vysvetlené. Nechcem prezrádzať, so sorry my girls :)*

Nancy

Mala som vtedy desať rokov a na svoj vek som bola dosť rozumné dievča, ktoré vedelo, čo od nej v živote očakávajú. Mama zo mňa vždy chcela mať lekárku, otec sa chvastal, že jeho dievčatko sa stane uznávanou právničkou a však len moja stará mať ma vedela pochopiť.

Víkendy, keď som nesedela v školskej starej lavici, zašla som ku babičke. Cez lúku, na ktorej rozkvitalo veľa rôznych kvetov s očarujúcou vôňou. Behala som ako o život len, aby som videla biele vlasy, modré oči a cítila babičkine ruky. Vždy som jej tu nejakú bukrétu natrhala, zašla k ujovi Frankiemu po čerstvý lesný med a už som ďaleko nebola od učupenej chalúpky.

S babičkou sme čítali staré knihy, prezerali s lupou mravce čo lozili po jej starom drevenom stole, ktorý bol umiestnený v kuchyni pred oknom, učila ma i počty, nebodaj názvy byliniek.

Najradšej som mala, keď mi namastila chleba s medom a potom sme počúvali tikot kukučkových hodiniek. Smiech ma neprešiel, po večeroch mi babka Margaret rozprávala, ako sa jej žilo za mlada s deduškom, čo vystrájali a aké všetky prekážky vo svojom živote prekonali. Túžila som mať takého muža, vojaka oceneného ligotavými odznakmi.

Jedno sobotňajšie dopoludnie, som sa rozhodla navštíviť tu moju babičku. Z pod postele som vytiahla ružové šaty, biele pančušky a belasú šatku na vlasy. Mama sa skoro ráno vybrala na pole, a otec v čiernom obleku išiel na úrad. Neviem prečo, no celý týždeň boli ostražití a mali ma na pozore. Keď ale nikto sa nenachádzal doma, Bandy bola na reťazi, ja som si v pokoji mohla vyjsť z domu. Mamka Janka ma upozorňovala pred jej odchodom, nech ostanem doma. Vyhádzala mi hračky zo skrine, aby som mala čo robiť, a aby ma vôbec nenapadlo odísť preč.

No ja som nepočúvla rozkaz a za každým čo sa mi zem z nenazdajky zatriasla pod nohami, som mala väčší a väčší strach. Vykračovala som v béžových sandáloch po ceste a keď som zbadala utekať ženy z poľa domov aj s malými deťmi, mala som sa okamžite otočiť a vrátiť sa naspäť. Nechcela som, neviem v tej chvíli som radšej túžila byť v babkinom náručí. Dospelí muži, behali sem a tam. Jeden ma schmatol za roh, nech sa okamžite vrátim domov, z ruksaku vytiahol pušku a utekal ďalej. Zľakla som sa a moje malé srdiečko mi chcelo vyskočiť z hrude. Zem sa triasla čoraz viac a viac a babičkin dom bol čoraz bližšie. Už len lúka, vravela som si a predsa nevedela vysvetliť to, čo sa na ulici dialo. Mamka Janka bude mať strach, naozaj by som mala ísť späť. Mrmlala som si popod nos, no akonáhle som sa ocitla na lúke, všetky obavy zo mňa spadli.

Behala som ako o život a vlastne vtedy mi aj oň šlo, len som si to neuvedomovala. Babkin dom vyzeral ako opustený uprostred lúky a dalo sa odtiaľ vidieť i zopár hôr.

Vtrhla som do domu a zbadala babičku sedieť v hojdacom kresle, v čiernych šatách s knihou v ruke. Plakala, po zvráskavených lícach jej tiekli slzy, lesklé a veľké.

,,Nancy!“ Vykríkla a ja som sa v tej chvíli rozbehla k nej. Posadila si ma na kolená a hladkala ma po vlasoch.

,,Neplač mama Margaret, budem aj ja.“ Šepla som s hrčou v hrdle.

,,Tvoja mater o tom ale vie, že si prišla?“ Opýtala sa prekvapene, ale i zúfalo.

,,Nevie, stará mama, prosím neposielaj ma domov, ja sa bojím.“ V tú chvíľu som mala strach, počula som čudné zvuky a taktiež sa to tu triaslo, ešte viac ako doma.

,,Zlatko, je najvyšší čas! Mali by sme sa skryť.“ Rukou mi prešla po čele a ťapla ma po ruke. Zoskočila som, ale stále nechápala jej slovám.

,,Prečo?“ Vbehla som do kuchyne a uvidela sklenenú fľašku medu stáť blízko hrnca s teplým obedom. Opatrne tak, aby babka nevidela z obývačky, som ponorila prst do sladkého lepkavého pokušenia a ťažko ho potom vytiahla. Celý prst som si napchala do úst a užívala si sladkastú chuť. Šteklila ba i pálila ma v hrdle.

Celý dom sa zrazu zatriasol a ja som sa neudržala, tak som spadla na tmavý koberec.

,,Poď anjelik, rýchlo!“ Schytila ma za ruku, vytiahla na rovné nohy, prešla so mnou cez obývačku až k čudný dverám, do ktorých som nikdy nemohla nazrieť.

,,Počkaj ma tu, Nancy!“ Pohladkala ma po čele a vybrala sa naspäť. Rástlo vo mne pokušenie, otvoriť dvere alebo nie? Radšej som počkala, babka prišla aj s pleteným zeleným svetrom.

,,Tu máš. Daj si, bude ti zima Nancy! Zájdem ešte po jedlo, nejaké knihy, ale najprv poďme.“ Otvorila dvere, zrazu ma zasiahla zima, veľký chlad a hukot vetra.

,,Steny sú vlhké, ale istý čas tu vydržíme.“ Hovorila, dlaňou ohmatávala tehlovú stenu a kráčala dole po schodoch. Nasledovala som ju, sveter si pritiahla bližšie k sebe. Bála som sa tak veľmi.

Dole boli tri skrine, dve väčšie a jedná malá komoda. Starý matrac, ktorý bol vlhký a trčali z neho pružiny. Na komode stála petrolejová lampa, ktorú babka zažala.

,,Idem ja hore a donesiem aj hrniec polievky a perinu z dedkovej izby.“ Mrmlala, no ja som počula každulinké slovo.

,,Mama s Otcom sa budú o teba báť, ale je nebezpečné ísť teraz von.“ Pozrela na mňa, zmraštila čelo a pokývala hlavou.

Zdalo sa mi, že stará mať bola preč dosť dlho, ale nakoniec prišla ovešaná perinami, hrncom a na krku jej visel ruženec.