More Than This - 41. -.-

Dievčatká, vraciame sa späť na normálny systém... Teda dúfam. 1 za deň.

Ďakujem za nádherné komentáre :) Ja viem, naťahujem vás do toho pôrodu len ono.. Po ňom už veľa časti nebude :(  či?? Uvidíme

 

Ráno ma prebudila prudká bolesť hlavy. Jazva z detstva, ktorá bola zakrytá vlasmi vzadu na hlave, ma neskutočne dráždila. Porozhliadal som sa po okolí, aby som zistil, že kde sa to nachádzam. Moje vnútro sa okamžite upokojilo, lebo predo mnou sa zjavil Louis v pyžame, so sáčkom ľadu. Podal mi ho súcitne sa usmial. Steny zafarbené na bledulinko modrú a Ollyho pastelkami načmárane umenie som spoznal hneď, oči ma už počúvali a ja som zistil, že som predsa len doma, v obývačke. Počkať... Ja som doma?! Rýchlo som vstal, surovo Louisovi strčil do ruky sačok a utekal hore na poschodie. Tommo sa nechápavo spýtal čo sa deje, no nemal som chuť odpovedať mu. Vbehol som sebe do izby a sadol si k stolu.

,,Tretí šuflík naľavo.“ Mrmlal som si, prstami si vyratúval. Potiahol som rúčku a celý šuflík sa mi vysypal na zem. Všetky papiere, obálky ba i Ollyho cumle. Teda presadol som si na chladnú podlahu a s očakávaním hľadal. Pod prstami som zacítil kovové pružinky a kriedové strany. V momente som začal listovať strany v tom kalendári a pristál na dátume 29.7. Zápiska znela takto: „Paris, Radio Simple, koncert hala 15, Paul porada.“ Z reflexu som si čapol po čele a následne si ho pomasíroval. V hlave mi lietalo obrovské množstvo nezodpovedaných otázok. Ničomu som nechápal a cítil sa ako idiot. Pozbieral som sa zo zeme a s kalendárom v ruke schádzal dole po schodoch. Keby boli chlapci doma, tak by tu taký kľud nebol. Louis sedel na pohovke, pozeral telku a pil kakao. A vraj len ženy vedia robiť viac vecí naraz.. Sadol som si k nemu, čím nám pohovka dala na známosť, že nejaké tie kilečka by trebalo schudnúť.

„Louii. Vysvetli mi to.“ Podal som mu kalendár, pokojne sa zasmial a prešiel bruškom prsta po dátume.

„Nevieš?“ Prekvapene sa ma opýtal a ja som pokýval hlavou.

„Včera sme poriadne žúrovali, to vieš.. Mali sme poriadne v sebe a ty si stále mrmlal ako ti Miriam chýba, tak sme sa vybrali naspäť do hotela a potom sme sa síce neviem ako ocitli tu.“ Kývol ramenami, oči sa mu zablišťali a pokračoval.

„To však nieje všetko. Nočným taxikom sme sa odviezli ku Miriam, ktorá náš potom vyhodila z domu.“ Rehlil sa Louii. Mne to smiešne neprišlo a už vôbec som nechápal ako sme sa z Francúzka dostali z ničoho nič do Londýna.

„Podrobnosti? Louis preboha, Paul bude zúriť.“ Pretrel som si rozospaté oči a zazdalo sa mi, že som započul zvonček. Zopakovalo sa to a ja som sa pre istotu spýtal Tomma či to počul i on. Hlava mi ešte stále dunela, no zdvihol som sa, korytnačím tempom došiel k dverám. Nakukol som do kukátka a všimol si oblú Miriam s nákupnými taškami. Na čele jej svietila drobná vráska ale i cez to pôsobila neskutočne nádherne.

Odomkol som jej a vrhol sa na ňu. Potreboval som ju cítiť, jej vôňu, bozky lásku. Rukou som prešiel po brušku a Miriam sa usmiala no nie na dlho. Vošli sme dnu, hodila predo mňa noviny a svižným krokom prešla cez chodbu do kuchyne a stihla ešte zakričať.

„Vyvetrajte tu! Lebo vám vytrhnem hlasivky!“ Potom sa tam zašila a nám nič iné ako jej rozkazy počúvať neostalo. Stále som bol vyvedený z miery, chlapci nám vyvolávali ako o život, aby sme sa dostavili do Páriža čo najskôr inak neprežijeme.

Keď už nebolo cítiť zatuchnutý vzduch a smrad po ožrancoch, pokojne sme si vydýchli, že o naše krásne hlasivky teda neprídeme. Sedel som v kresle a prezeral si titulný článok v novinách.

„Harry Styles and Louis Tomlinson členovia popovej formácie One Direction, nevedia čo sa patrí!“ Fotky vraveli za všetko, keď som sa na ne čo i len zahľadel naplo ma.

Radšej som sa vybral do kuchyne ku mojej bacuľke. Chýbala mi tak strašne. Objal som ju zo zadu a na to si vyslúžil šťuchanec do bedra. Jemne som zhíkol a ona len pokrútila hlavou a zasmiala sa.

„V noci som myslela, že dostanem infarkt.“ Vravela a pri tom krájala krúžky mrkvy. Odtiahol som sa, posadil sa na linku vedľa stojacej Miriam.

„Nič viac mi nechýbalo, len vidieť ťa spievať a jačať na celú štvrť. Vieš koľko ľudí sa kvôli tebe zlato prebudilo? Zdalo sa mi, že pomaly celý Londýn.“

„Ja si nič nepamätám.“ Zívol som.

„Ale som rád, že som tu.“ Naklonil som sa k nej a spojil moje pery s tými sladkastými.

„Ch-ýb-aš—m-i.“ Rozprával som cez bozky. Miriam sa vrátila k svojej predošlej činnosti no po chvíli dodala.

„Dokonca ste naháňali novinára. A sliepky na susedovom dvore.“ Smiala sa a pri tej hlúpej predstave som spustil smiech tiež.

„Á á á liezol si na strom v mojej záhrade a stamaď si kričal ako veľmi ma miluješ. Louis sa špliechal v jazierku a chcel nachytať nejaké tie rybky.“ Rehlili sme sa obaja.

„Nevládzem už.“ Smiala sa a držala si skákajúce brucho.

„To nemohol byť len alkohol, to by sme tak nevyvádzali.“ Ozval sa od dverí Louis.

Asi mal pravdu, nie asi, ale určite. Tak to vidím, že naštevovať francúzske bary nie je najlepší nápad.

Miriam nám spravila teplý obed, popri jedení som stihol na twitter zavesiť ospradlnenie a zdvihnúť Paulov naštvatý telefonát.

„Paul ja neviem kde máš lietadlo!!“ Bzučal som do mobilu a sledoval Louisa ako sa hraje s rezancami v polievke.

„Láskavo na mňa nedvíhaj hlas a odpovedaj mi!“ Zaručal tučko. Vzdychol som si a hlavu pomaly položil do taniera.

„Paul, zopakujem to 2-krát ja neviem!! Netuším, kde máš to sprosté lietadlo ale jedno by si nám poslať mohol!“

„Nie! Pokiaľ mi neodpovieš normálne, pôjdete ako civilní ľudia vez protekcie a letenky si zaplatíte sami!“ Zrušil ma.

Dojedli sme a domov akurát došla Dann s malým Oliverom. Vyobjímal ma a ešte viac som sa tešil kedy ja budem mať takého to chrustíka.

„Ako, že ste tu dvaja? Liam prečo neprišiel?“ Zmrašteným čelom sa pýtala Danielle.

„To je nadlho.“ Odsekli sme s Louisom.

Dann sa s Ollym odvliekla na poschodie a Miriam nám na jej mobile zistila odlety naspäť. Louis bol nervózny, bál sa, že nestihneme dôležitý rozhovor v rádiu. Ja by som bol len rád. Nebavilo ma všade dookola opakovať, že Gloomerovú naozaj milujem.

Pri odchode, som si stúpol na špičky a pobozkal ju do vlasov. Potom som sa zohol a pobozkal bruško až tak som zamieril k jej perám.

„Dávaj na seba, i na mladého pozor.“ Žmurkol som na ňu, pohladkala ma a v očiach sa jej zaleskli slzičky.

„Pššst. Miláčik neplač, čo chvíľa a sme naspäť. Okej?“ Uškrnul som sa, slabo prikývla a pobozkala ma.

Odišiel som s ťažkým žalúdkom a pocitom, že som mohol no mal som využiť sprchu. Na letisko sme sa odviezli taxíkom a potom zastihli otravných novinárov. Prosím nie.

Let prebehol v pohode.

Na hoteli náš čakal nahnevaný Paul. Osprchovali sme sa a tak nás zaviezol do rádia.