Just one breath 1.

Po dlhom uvažovaní.. tu je časť :-)
Nič však nie je vysvetlené, postupne ;)
Prajem Vám ešte krásny večer, momentálne čajíkujem ((:
Blue xx

1. Just one breath

Nádych. Podržať. Výdych, nádych. Podržať dych, vydržať nedýchať, prestať dýchať.

Poslednýkrát zabrala a keď uvidela tyrkysové kachličky a nedokonale vyšpárované medzery, rýchlo sa vynorila. Čiapka z hmoty celkom predvídateľnej dokonale sa lepiacej na ľudské vlasy (určite by tá vznešená „guma“ čiapka nezaváhala ani nad parochňou pani Digginsovej) ju drala zaživa, mala chuť si ju stiahnuť tak rýchlo ako bolestivý leukoplast. No v tom momente si stiahla okuliare, ktoré boli väčšou prekážkou vidieť to, čo bolo pred ňou alebo skôr nad ňou. Očami žmúrila na čiernu tabuľu, na ktorej mala uzrieť časy pri menách. Srdce jej bilo až tak, že jeho silu počula až vo svojom hrdle a rátala pulz, aby sa presvedčila, či následky krachu niečoho tak kedysi krásneho, nespôsobili jej srdcu vážnu ujmu. Nie. Zdalo sa, že bije celkom pravidelne. Opierala sa o studený schodík a všímala si radosť vo vode. O meter ďalej sa na ňu škerila Jane a vôbec si nerobila nič z toho, že sekunda, čo sekunda vyhlásia, kto postupuje. Potápala sa a hrala sa ako malé dieťa. Ostatné dievčatá robili to isté. Len ona, North, sa tvárila viac než vážne a telom navlečeným v tmavomodrých plavkách sa lepila na studené kachličky, dýchajúc chlór, ktorý ju nabíjal energiou a zároveň ju privádzal do bezvedomia.

„Northine Van Dobrein!!“ Tréner, ktorý stál na kraji bazéna si šiel vykričať hlasivky, kým ho žltá čiapka zaregistrovala.

„Absolútna nesústredenosť!“ Chcel vrieskať jačať po tom mladom dievčati, keď sa očami vrátil na čas, ktorý svietil na stopkách. Onemel. Stratil reč. Oči mu šli z jamiek vypadnúť, že to malé dievča prekonalo rekord, ktorý zvládol jedine on sám pred desiatkami rokov. A toto vo vode, bolo žieňa.

„North! Hej! Máš najlepší čas!“ Trenérovi Timovi z úst vyšiel hlasný smiech a bolo vidno, že sa teší. North sa však ešte stále len spamätávala, keď si uvedomila, že je v školskej plavárni a žiadna tabuľa nikde nevisí. Zrazu plavecká hala vyzerala tak prázdne a nezaujímavo. Ľudia zmizli spolu s živým hlukom. Teraz bolo počuť už len to, ako sa ľudské telo hraje s priezračnou vlniacou sa vodnou hladinou.

„North, máš koniec... ostatní poďme! Kým to nedáte pod minútu, ostávame tu do siedmej!“ Nešetril ich, to nie. Žltá čiapka s kamennou tvárou odkráčala do spŕch ako taká mátoha. Jane sa cítila trpkosť a krivdu voči tomu hore. Neustále sa snažila o výsledok, ktorý by dokázal poraziť všetkých naokolo, no malej North, ktorá plávala sotva polroka sa darilo vo všetkom. Takto to cítila, spolužiačka North, Jane.

„Ako bolo?“ V kuchyni zastihla mamu, ktorá si čítala knihu. North okolo nej prefrčala ako taká strela a namierila si to do kúpeľne. Vedela, že jej mama neznáša, keď sa nevie ani pozdraviť. No toľko myšlienok a spomienok lietalo North v ústach, že keby ich aj otvorila, nik by jej nerozumel. Lebo by ich vyletelo v takom množstve, žeby ich nedokázalo prijať ani ľudské ucho a tobôž už nie im porozumieť.

Zhodila tašku na dlažbu a z hlavy si zložila kapucňu. Rukami sa opierala o masívne umývadlo a dívala sa do zrkadla.

„Neplač.. Prestaň.“ Šepkala sama pre seba a aj cez to vítala slzy, ktoré liečili. Za posledný týždeň mala pocit, žeby nimi dokázali naplniť aj tú školskú plaváreň...

Netrpezlivo čakala na moment, kedy jej slzné kanáliky nebudú schopné vyslať ani jednu slzu. Dúfala, že tá chvíľa príde a ona bude miesto plaču vysielať opäť ten jej typický úsmev. Prudko sklopila hlavu keď mokrými očami uvidela stopy na teplákoch. Hnevala sa sama na seba, že kvôli nemu narieka.

„North! Máš hostí!“ Ozvalo sa zdola, keď si rýchlo utrela kvapky slanej tekutiny, schnúce vlasy skryla do kapucne a uháňala dole.

„Kam si po škole tak rýchlo zmizla?“ Vo dverách stáli dvaja, ako to len nazvať... takí tí najkrajší idioti vôkol.

„Bola som u otca.“ Poslušne odvetila plavovlasému chlapcovi, Jamiemu, ktorý sa podopieral lakťom o rám týchto hlavných dverí. Mysľou mu šla dvojprúdovka.

„Ako sa má?“ Mark vypustil otázku a sám zarazený nad sebou, že až tak je na tom zle, že sa nemá o čom s ňou pokecať.

„V celku fajn. Akurát mali veľa práce. Menili nejaké vecičky v tých strojoch, v ktorých sa miešajú.. no vieš..“ Na pery jej naskočil úsmev.

„Kávové zrná.“ Zhodli sa chlapci, keď spoza North vykukla jej mama a už hnala chalanov do domu alebo z domu. Jeden prekypoval slušnosťou zatiaľ, čo druhý už ležal na pohovke a mal v rukách mobil, ktorý celkom dozaista nepatril jemu ani Jamiemu.

„Chlapci puding? Alebo zmrzlina?“ Hope, drahá matička Northine, sa preveselo usmievala na mlaďasov, zatiaľ čo Jamie netajil ružové líčka.

„Teta.. myslím, že jemu bude od vás chutiť všetko.“ Mark zhodil kamaráta. Ten mu okamžite strelil facku, keď Hope zmizla za stenou, tá delila miestnosť na obývačku a kuchyňu.

„Ale viete čo.. Ťahá jej na 50-ku a vy ju chválite viac ako mňa.“ Pohoršene sa zhodila do kresla a počúvala podľa hluku v kuchyni, čo jej mama kuchtí.

Mark sa váľal so zmrzlinou natrieskanou v žalúdku po ich pohodlnej pohovke, keď pod ním začalo niečo nepohodlne vibrovať. Miesto toho, aby mobil pekne podal zaspatej North, pomaly čítal meno, ktoré svietilo na dorýpanom displeji.

„Kto je to Harry?“ Do Northine akoby blesk udrel, tak rýchlo sa prebrala.