LIGHTS 35. -Život hore nohami-

Muhahah. Vravela som, že sa vrátim čoskoro. <3 

Viem, že teraz asi tomu veľmi nepochopíte, ale je čas, aby sme ukončili aj LIGHTS.. Ešte nie je celkom koniec, ale už len trošku a áno. Všetko sa vysvetlí (;

Pustitee sa do toho po dlhom čase :) 

ILY

Vaša ešte stále...

zasnená Blue Dein! xx

35. -Život hore nohami-

 

Pristátie lietadlom v Londýne, cesta autom a uaa..spánok volá.

Posledných pár minút cesty s autom, so mnou kolísali už len driemoty. Možno to bolo tým, že niečo nebolo v poriadku. Cítila som sa zvláštne ba pripadala som si ako starenka, ktorej nikto nič vážne a žiadne problémy nepovie, lebo má strach, že jej srdce to nezvládne.. Keď zatiahol ručnú brzdu a ja som si uvedomila posledné pohyby auta, tak sa mi do mozgu dopracovala správa, že už je čas. Pootvorila som oči pod myšlienkou, že je vonku tma. Udrelo mi do oči ale svetlo. Nechápavo som sa natiahla na pohodlnom sedadle prispato sa usmievajúc na Harryho.

„Dievčatko, pomôžem ti vybaliť veci a potom príde Louis.“ Skenoval ma očami a vážny výraz tváre mu pritom nemizol. Pomohol mi vystúpiť a ja som svoje paže obmotala okolo jeho tela, ktoré horelo. Prítomnosť jeho dychu zapôsobila na môj nadmieru šteklivý krk, takže som sa nevyhla smiechu.

„Som rád, že si sa aspoň trochu vyspala. Tešme sa.“ Svoje pery priložil na môj krk a ja som pod návalom smiechu skoro spadla na zem. Ale jeho šikovnosť bola rýchlejšia a tak som skončila hlbšie v jeho stisku.

„Poď už. Ponáhľajme sa.“ Stiahol ma za ruku a s úškrnom ma viedol po kamienkovej cestičke ku krásnemu starému anglickému domu.

„Kam to ideš?“ Dívala som sa naňho zdola, s utrepním si dávajúc dokopy, prečo Louis sedí s kufrom v hale.

„Ja sa hneď vrátim. Neboj sa.“ Svoje pevné veľké a hlavne na dotyk horúce dlane položil na moje strpnuté boky, ktoré razom poslali signál, aby sa mi roztriasol zvyšok tela. Stála som tesne pred ním, so svojou tvárou hypnotizujúc tú jeho. Venoval mi nespočetné množstvo bozkov na čelo a ja som chcela jeho mäkkosť pier cítiť navždy.

„Harry.“ Krkolomne som vyslovila jeho meno zachádzajúc svojimi prstami do jeho vlasov.

„Amia, čoskoro budem tu pri tebe. Musím vybaviť pár vecí. Neboj sa.“ Milimeter od neho. Pery sa nám jemne o seba obtierali, zatiaľ, čo ma nosom šteklil po tvári.

„Vážne, zlatko.“ Bozk. Bozky. Veľa.

Dobrý mesiac preležaný v kresle v nostalgickej nálade mu hrali na struny. Deka ležala skoro stále na zemi, zatiaľ, čo prázdne šálky sa dali tvarovať do geometrických tvarov. O vrecúškach z čajov ani nerozprávam. Sám už rozmýšľal, že z nich spraví kyticu plnohodnotných yorkshirskych čajov. Ona vyzerala ako mŕtva. Občas sa zdalo, že sa ani nehýbe. Ťažko znášal pohľad na ňu. Za každým, keď sa im stretli oči plné zúfalstva, svoj pohľad obrátila inam, len, aby zniesla krv, ktorá jej vsakovala do duše. A tá sa hýbala bolesťou. Pramienky vlasov jej nenápadne asi odumreli, pretože padali dole po jej tvári a ani pri jemnom vánku sa nepohli. Možno to bolo tým, že ona sa nehýbala. Len oči jej skákali z miesta na miesto. Dopodrobna mala preskúmanú obrovskú halu, v nej starú knižnicu plnú určite zaujímavých kníh, taktiež mala prerátaný počet tehličiek, z ktorých bol vytvorený krb. Rozpoznala aj to, kde kedysi bola stará tapeta.. A presne vedela, kedy a o ktorej sa zasvieti svetlo v izbe. Podľa toho už tušila, že je už späť. Po väčšine sa na ňu usmieval, ale ona tomu neprikladala dôvod na úsmev tiež.

„Dnes budeme mať návštevu.“ Zazubil sa na ňu, snažiac sa spôsobiť v jej vnútri radosť. Plamienok nádeje sa rozhorel aspoň na malú sekundičku, že ho znovu uvidí. Paradoxom bolo to, že obývala Harryho rodiny staré sídlo bez Harryho. Už tri týždne.

„Verím, že sa ti bude páčiť.“ Podal jej ďalšiu šálku, ktorú už neprijala. Opatrne sa postavila, pod zámienkou, že pôjde na záchod. Predsa, to má dovolené. Totiž nesmie telefonovať, nesmie surfovať po internete, nesmie pozerať televíziu a dokonca ani len počúvať rádio. Pripadala si, ako väzeň svojej duše. Nevedela, či je to za to, ako sa k nemu správala počas dlhej cesty, či to bola jeho pomsta.. Alebo jednoducho ju musel alebo chcel odložiť. Kráčala hore schodmi, keď započula kontrolnú otázku, či ide na toaletu. Len pokývala na súhlas hlavou a nemala ani snahu odpovedať mu slovne. Nemohla. Nedokázala to.

Chodba jej prišla ako lesná cestička vedúca k vode. Každé dvere viedli do iného jazera. Bála sa otvoriť hociktoré dvere, totiž nechcela sa utopiť. Takto priskoro ešte nie.

Dvere do kúpeľne neotvorila, radšej vošla do jeho izby. Tma. Pokoj. Vôňa. A zasa len tma.. Vyzula si ponožky, stiahla zo seba tepláky aj tričko. Podišla k jeho skrini, z ktorej vytiahla flanelovú hnedú košeľu. Ponorila sa do tmy, do nespočetného množstva vankúšov, do perín krásne huňatej deky a v jeho košeli. Svet nechala za dverami. Pretože jej chýbal on. Od začiatku turné s ním trávila deň, ba čo nie, keď ju uniesli.. A zrazu tri týždne jej zrazu prišli ako večnosť. Nedal jej ani vedieť, kde je, či je oňho postarané a ani jej nezavolal, aby jej povedal tri jednoduché slová, že ju miluje, že sa mu po nej stíska. Začínala mať pocit, že si ňou len spríjemňuje cestu po svete.

„Ja som Eleanor, ale my sme sa už raz stretli.“ Elegantne mi podala ruku a ja v stave úplnej beznádeje som pritisla k sebe vysokú útlu mladú ženu.

„Chýba mi.“ Úzkostlivo som lámala jej tenké ruky, neuvedomujúc si svoje činy.

„Krasotinka. Utri si najprv slzy.“ Z maličkej tašky prevesenej cez plece vytiahla voňavý balík hygienických vreckoviek. Veľkoryso sa usmiala a ja som si jednu vytiahla.

„Louis nechaj ženy osamote.“ Svojimi dlhými nechtami mu poklepkala po ramene a ten si jej prsty stiahol pred svoje nenabažiteľné ústa a nechal na nich pár letmých ale za to vášnivých bozkov.

„Vypila mi všetky čaje, neustále sa mračí.. Verím, že aspoň prítomnosť ženy s ňou niečo spraví.“ Zamumlal si sám pre seba pri tom škrabiac si svoje, neuveriteľne pridávajúce na šmrnci, strnisko. Harryho si takto nedokázala predstaviť. Louis bol iný, pôsobil tak dospelo a rozvážne, vždy keď si ho mohla všimnúť, zdalo sa jej, že má všetko premyslené, že ma vo svojej hlave plány, ktoré síce nikdy nevyjdú presne, ale vie, čo dobodúcna. Harry bol čisto pravý opak. Pripadal jej ako pohoďák prítomnosti, vedel v sebe dusiť nervy strašne dlho a potom zrazu vybuchol ako sopka.

„Pozri, Harry by ťa tu určite nenechal, keby sa nemal vrátiť.“ Žmurkla na mňa ako si sadala do kresla.

„A už len to, že ti ako prítomnosť zaobstaral Louisa, že ťa zveril do kamarátových rúk, je láska.“ Pramienky mŕtvych vlasov mi založila za neposedné uši a ja som konečne pocítila život. Louisa som mala stále rada, ale on to vôbec s citmi nevie.

„Láska? Počúva sa mi to viac než fajn.“ Veselo som sa na ňu pousmiala, keď z tašky vytiahla maličké zrkadielko a vložila mi ho do rúk.

„Pozri.. Vidíš, tie oči? Tie šibalské vlasy? Pery vykrojené ako drobné srdce? A čo ten noštek?“

„El, prosím ťa..“ Rozchichotala som sa, vlastne si to ani neuvedomujúc.

„No takže sme na dobrej ceste.“ Zasmiala sa a pred nos mi strčila kus látky.

„Pozri, keď nevidím Louisa, toto nosím stále pri sebe.“ Kúsoček z károvanej flanelovej košele ma preniesol do komnaty lásky a ja som cítila tie city, ktoré vysielala sama El z poschodia až do haly k Louisovi, ktorý sa určite hraje s prázdnymi šálkami na zemi.

„Je to krásne.“ Priložila som nos k látke a pocítila závan vône Louisa.

Chvíľku konečnej pohody, prerušil El mobil, na ktorom sa zjavilo jeho meno. Opatrne zdvihla a hneď na to mi s úsmevom podala jej šikovný mobil.

„Harry?“ Veselo som sa opýtala, keď som pocítila teplo.

„Dievčatko, áno tu som ja. Teraz ma dobre počúvaj..“ Vravel tak vážne až som mala pocit, že som v hororovej scéne.

„Spýtam sa ťa na niečo a ty mi odpovedz tak ako to cítiš. Potrebujem vedieť pravdu.. Nič to však na našom vzťahu nezmení, dobre?“

„Harry, čo sa deje?“ Nechápavo som sa spýtala, keď ma prerušil.

„Amia, počúvaj ma poriadne.“ Pokarhal ma a ja som prehĺtla množstvo slín, ktoré sa zrazu nahromadilo v mojej ústnej dutine.

„Počúvam Harry, vrav.“ Vystrašene som mu odpovedala, pociťujúc orgán, ktorý búšil viac než obvykle.

„Žiješ s nami z vlastnej vôle? Alebo keby si mala možnosť odísť, tak sa vrátiš späť k tvojej rodine?“ Telom mi prebehli zimomriavky a ja som len tak pohľadom preletela po Eleanor a behom sekundy mu odpovedala. Vyšlo to zo mňa celkom samo.

„Harry, nechcem sa vrátiť domov. Žijem s vami preto, lebo chcem.“ Odvetila som plná odhodlania, keď sa v mobile ozvalo už len pípkanie. Presne potom ako som to dopovedala, tak zložil.