Just one breath 4.

Opozdila som sa, mala som napäté dni. Už je to snáď fajn. :)) Pri pomyslení, že za pár dní polovica leta je fuč, nechce sa mi veriť. Uff. To nevadí. Snáď nás čaká mesiac, ktorý si zapamätáme navždy :)) a človek si musí prejsť aj ťažkými obdobiami aj so sklamaním z druhých. Nikdy však nenechajme samých ľudí, bez ktorých nedokážeme žiť :) Veľa šťastia do čítania, tak trošku kratšia kapitola. 

Majte sa výnimočne! Lebo ste ženy a ženy sú výnimočné :) 

P.S. ďakujem za komentár milá dušička :-* vďaka!! (: 

Blue xx

4.

North sa akoby behom sekundy rozpamätala na ten deň.

Kráčali mestom, tak sporadicky ako každý utorok. Nesedela v škole a taktiež presne vedela, že dnes, áno, ako každý utorok, jej mama nevysedáva v otcovej kaviarni na hlavnej a nežmurká na mladých zamestnancov. Boli chutní, North v hlave predsa len musela uznať. Otec bol na služobke už poriadne pridlho a tak ona chodila vypomáhať so strojmi, po škole.

„Kam ideme?“ Veselo sa opýtala, keď jej opravil biele ramienko, ktoré jej neustále padalo.

„Kam ideme? Hore, vieš tam, ku jazierku.“ Žmurkol na ňu a daj jej prednosť na jednom z chodníkov, ktorý viedol z námestia preč. Tento bol mimoriadne úzky, taký pre jednu osobu. North sa tešila, bola šťastná, že ho vidí konečne po ďalšom dlhom týždni. Strácala sa, keď nebol s ňou. Ale najviac milovala, keď jej volal z letiska, že už je za chvíľu pri nej.

Vždy sa skrývali. Ako malé deti. A to mala najradšej, keď spolu šantili.

North sa rozbehla keď uvidela lúku a už jej nebolo. Svetlé vlasy či špinavý blond ako to ľudia nazývali, sa jej vznášali vo vzduchu a ona sa cítila slobodne. Zas bola od všetkého preč. Kedysi jej vravieval, že keď dokončí školu tak si ju vezme, že si ju ukradne. Jej sa to zdalo príliš romantické na to, aby to nebolo reálne. Harry kráčal tak zúfalo, bol nesvoj. Všimla si to na ňom. Slnko pieklo, a jemu sa nohy v čiernych dotrhaných rifliach doslova parili. Košeľa ho musela tiež poriadne hriať na tele. Nevedela, či je to z počasia alebo či je za tým niečo iné. Neusmieval sa tak šibalsky a nepôsobil tak šťastne ako ona. North chcela pred strachom ujsť a tak robila všetko preto, aby sa smial. Naháňala motýle, vešala sa mu okolo krku, spievala jeho piesne, napodobňovala ho a vedela, že jej modré oči žiaria pri jej snedej pokožke. Nemohla však ukradnúť dojem, že vyzerá utrápene.

„Nejdeme si zaplávať?“ Vstala zo zeme priblížila sa k chlapovi, ktorého milovala celým srdcom. Opieral sa o strom a nohu mal preloženú o tú druhú. Priveľmi často zatváral oči a ruky si držal blízko pri sebe. Vedela, že je niečo zle a preto sa snažila viac než bolo normálne.

„Poď, okúpeme sa spolu.“ Bozkávala ho po tvári, blúdila po jeho krku a s chichotom mu rozopínala košeľu. Zrazu ako keby na jeho tvári konečne spočinul úsmev. Šaty bez ramienok jej viali v jemnom povetrí a on ju konečne chytil. Dotkol sa jej pokožky. Inokedy nevedel vydržať bez jej dotyku ani len minútu a teraz sa mu zdalo prikrátko, čo sa jej nedotkol. Šikovnými prstami jej blúdil po látke. Ich pery sa dotýkali tak zrazu nezvyčajne nežne, keď prestal. Čosi zamumlal nezrozumiteľne a potom si dosť ťažko pozapínal rozopnuté vrchné gombíky. Z jej pier sa okamžite stratil úsmev. Vedela, že je zle nedobre. Zakašľala si do ruky a ruku si oprela o bok. Čakala

„Ja už viac nevládzem. Nejde to, North, nevládzem sa už viac tváriť, že je všetko v poriadku.“

„Úprimne ti to ani nejde.“ Celá rozprávka vypršala skôr, než sa len začala.

„North prepáč. Je v tom jednoducho veľa vecí a ja už vážne nevládzem.“ Mrzuto sa zosunul po kmeni dole. Dlaňou si prešiel po spotenom čele a neskôr po celej tvári. North si zrazu všimla, že sa mu lesknú oči. Žeby aj on poznal slzy?

„Ale Harry, ani môj život nie je ľahký ale neopúšťam preto môjho partnera.“ Raneno vyskočila keď už zcela chápala o čo tu ide. Prečo sa jej cez týždeň ani pomaly neozval, nevyvolával jej či je v poriadku, či jej nikto nerobí zle. A vôbec či ešte žije. Ona sa oňho strachovala a teraz si za to vyslúžila toto predstavenie.

„Harry aké veci? Ak sú nejaké problémy, vyriešime to spolu.“ Stála tesne pred ním a upriamene sledovala jeho veľké rozšírené zreničky. Ako keby to nebol ani on. Nespoznávala ho. Kde bol len ten Harry s tým úsmevom a chuťou žiť? Kde bol ten Harry s každým úsmevom ako pokusom zvádzať? Kde bol ten na oko zlý chlap so starostlivou dušou? Kde zmizlo jeho srdce plné citu a nespútanej vášne?

„Northine, kráska moja, ja musím ísť. Neodpustím si to, ale ja musím.“ Všetko to malo až príliš rýchly spád a ona nerozumela tomu, čo sa tu deje.

-Prečo?- Vzpriamene sa dívala do jeho očí. Pod návalom tlaku z vonkajšieho sveta a pod myšlienkou streliť si do hlavy devinu, jej nenapadlo nič iné ako sprosté prečo.

Všetko sa jej zdalo tak vzdialené. Jeho smaragdove oči, posiate bedlivosťou a snahou chrániť.

Strácala sa.

Utápala sa a vedela, že už na pomoc nepríde.

-Nenúť ma k tomu.- Hlboký povzdych prevalcoval jej doráňanú dušu, ktorá chcela lietať. Pokrútila hlavou a chcela sa vzpierať, chcela mu ublížiť. Zrazu do nej akoby vošla sila piatich drakov. Nával energie.

A nával sa zmizol rovnako rýchlo, ako prišiel. Zdúchol tou najľahšou a najjednoduchšou trasou. Ktorou už niekto prešiel... Pekne udupanými schodíkmi po jej chrbte, pošliapanou cestičkou pomedzi prsia, zdevastovanou mysľou, po mäkkých znečistených stehnách a únikový východ našiel v krvácajúcom horúcom srdci. Tam bolo najteplejšie a zároveň najpekelneišie.

Stláčal jej zápästia, keď sa pokúšala cítiť ho.

-Naposledy.. prosím.- Vyžiadala si poslednú pusu. Keď si do rúk zobral jej tvár a nechal jej na perách, vykrojených presne preňho, bozk s posledným dúškom citov.

Odišiel. Zmizol. Ako nával energie a sily v nej samej.

Kráčala domov sama, baleríny držala v jednej ruke v zatiaľ čo druhej mrvila mokrú vreckovku. Bosými nohami skenovala dlaždičky položené po námestí. Držala sa, aby jednoducho nepadla na zem a neplakala tam ako malé dieťa.