just words

Keď sa dievča konečne zjavilo, všetci sa až zľakli. Nikto nečakal, že sa raz vráti. 
ani JA. 


 Dnes ráno som čítala pomaly všetko, čo som tu zanechala. Občas som krútila hlavou nad určitými nezmyslami a občas sa zasmiala. Je to vtipné, keď myseľ píše miesto srdca.

            
A dievča prišlo a nič už nebolo ako predtým. Jej myseľ, jej sny, jej duša. 


Môj malý notebook sa pokazil a ja mám pocit, že vtedy začalo všetko upadať, ešte skôr než si myslíte. Dni keď som písala boli moje čierne dni, písala som zavretá v izbe, všetko bolo pokryté tmou a jediné čo svietilo bol malý stroj a ešte.. moje myšlienky vtedy žiarili ako svetielka večnosti. Lenže dni smútku a pochmúrneho puberťáckeho života pomaly opadali a moja duša začínala odznova. Postupne sa mi otvárali dvere do toľkých dimenzíí a ja som už nepotrebovala riešiť to, o čom som snívala. Lebo sny sa zmenili vo výzvy a v životné ciele.. a pocit, že aj ja som človek, sa vrátil.


Bolo jej ľúto, toľkokrát im ohlasovala svoj návrat, čakali ju a ona radšej utekala.

Ja viem. Už som späť! ...slová, ktoré tak klamali a klamú. Lebo ja neviem, či ešte niekedy bude niečo ako bolo predtým. Všetko čo som čítala. Nie je to dobré, bolo to teraz pre mňa až smiešne. Prvú poviedku som napísala v 13, keď som mala asi najťažší rok a viete prečo? Lebo som začala vnímať život, vtedy som si uvedomila problémy doma, v škole, zistila som, čo je to bolesť, čo je to hanba, červenanie líc, zistila som ako chutí realita... a práve preto som utekala k písaniu týchto, no neviem ako to nazvať. Pamätám si len deň, keď som si spravila účet a prvýkrát ťukala do klávesnice. Triasla som sa a zároveň sa tešila, lebo to bol jediný čas keď som sa cítila dobre. Keď som si predstavovala iný život a nie ten môj. Teraz sú tomu tri roky a mám pocit, že mojej fantázii niečo ušlo, neviem čo.. a práve to mi bráni v písaní.


viem čo.

Sny. Lebo realita uväznila jej skryté ja. Lebo svoje sny ukryla.. Skryla ich tak, že už sa k nim možno nikdy neprebojuje. a prečo? Lebo ho spoznala.

Svet je krutý a ešte krutejšie je to, aké sme my ženy. Ako úpenlivo silné a milujúce. Láska nie je to, čo terajší mladí vidia. Keď sa dvaja bozkávajú alebo spolu zamilovane kráčajú.. a už vôbec nie keď zaplavujú sociálne siete svojimi fotkami a ukazujú všetkým ako sa majú.. Ale láska je to, keď viete, prečo žijete. Keď sa obetujete človeku, keď tolerujete, keď odpúšťate, keď veríte. Lebo láska je Boh. Samozrejme moje slová nepadnú každému ako správne. Možno mam málo rokov na to, aby som niečo tak hodnotila, ale ja už chápem, čo je to láska. A možno práve preto, že ju cítim, je

VŠETKO INAK.

Možno preto už neviem písať o snoch, lebo tým, že mám pri sebe človeka, neviem snívať. Lebo ten najväčší sa splnil.



Chystám niečo nové. Niečo iné, avšak nebude to dlhé a nemôžem nič sľubovať.

Jediné čo viem sľúbiť je to, že si nájdem čas