LIGHTS 20. -Rozplakal si nebo-

20. -Rozplakal si nebo-

Tu je časť, komentáre, ďakujem :-)

Zlý Harry! Zlý! Sadni a počúvaj Aminku! :)Ďakujem za tie komentáriky :) .. Peti, dajme tomu, že Julie je bitch, ale Am ju tak neberie. Prosto Amia je prívetivá a ona ju za takú svinskú potvoru ani nepovažuje, ale možno časom si uvedomí a zmení na ňu svoj názor.

Ruky som si založila za chrbát a dívala sa dole na zem. Vlasy mi zakrývali oči a nohy som mala prekrížené. Čakala som, kedy sa pokúsi niečo vysloviť.

„Ja..“ Len čo chcel vyprodukovať vetu, zastavila som ho.

„Ako si len mohol?“ So slzami tečúcimi po lícach som sa spustila na zem a tenké teplákové šaty pristáli o mnoho vznešenejšie ako ja. Sedela som na studenej béžovej lesklej dlažbe vzlykajúc. Bolo mi jedno, ako veľmi som plakala. Bolo mi jedno, že ukazujem aké veľké dieťa som. Bolo mi jedno, že som ho teraz svojim plačom ranila ešte viac. Bolo mi jedno, nie nebolo mi jedno, ako silno ma len oklamal. Ukázala som mu, akú moc má. Ukázala som mu, ako všetky dievčatá vždy podľahnú jemu, tomu somárovi. A hlavne som mu dokázala, že som začínala ľúbiť. Pociťovala som k nemu určité city, ktoré nenosím u seba a neponúkam ich každému, tak ako jemu.

„Počula som to najhoršie, čo som mohla.“ Šepla som a i cez svoje mokré oči videla ako si sadol na jednu z tisíc sedačiek a díval sa na mňa. Úpenlivo až ma to pálilo.

„Nikdy, nikdy nebudem žiadna úbohá milenka. Len z toho slova mi je zle..“ Drviac v sebe hnev, som teraz ja, miesto jeho Julie rozvíjala svoj monológ. Darovala som mu svoje oči s toľkým hnevom.

„Nie, nie sme pár, ale ty si ešte nemal problém, spýtať sa ma v Londýne, či by som s tebou nechodila. Nemáš tak náhodou výčitky svedomia?... Harry ty si úbožiak.“ Už pokojne som zo seba vydala.

„ Tie nechutné výčitky? Tie mám od kedy som ťa spoznal.“ Ostala som prekvapená, keď začal rozprávať. Nie z významu jeho vety, ale z toho, že sa vôbec opovážil.

„Ľúbim ťa Am a prišiel som na to až neskoro.“ Dlaňami si pošúchal tvár.

„A dovtedy to bolo o čom? Prosím ťa? Čo?“ Reagovala som prekvapene, zarazil ma.

„ Keby mi tak nenormálne prekážala tvoja prítomnosť, asi by som sa s tebou neprechádzala po polnoci len tak vonku, keby som ti nedôverovala. Kvôli čomu si za mnou stále liezol, čo? Len tak? To sa nerobí z lásky? Keď je chlapec zamilovaný?“ Pokúšala som sa trafiť ho do duše ale nešlo mi to.

„Myslíš, žeby som sa nechala len tak stískať cudzím človekom? Čo? Veď vy ste pre mňa všetci ešte stále ako cudzí... a možno ty si bol ten, ktorý lámal ľady...medzi mnou...a vami... možno, kvôli tebe som sa zmierila z únosom... aj keď si mi vravel, že mi pomôžeš... možno ty si bol ten... ktorý ma robil šťastnou...možno nebyť teba... zavolala by som na políciu... a udala vás! Bláznov! Idiotov! Za únos neplnoletej!“ Chcela som kričať. Ale nemohla som, bála som sa ho.

„Tak prečo si to robil? Povedz mi to! Teraz, počuješ?!“ Zúrila som.

„Zahrával som sa s tebou.“ Opäť z neho vyšiel vzdych. Ostala som ticho sedieť, pomaly si uvedomujúc pravdu.

„Som dospelý a mladý. Čo si čakala? Nikdy ťa nikto nenaťahoval? Nikdy si nikoho nepriťahovala? Nevieš ako chodí? Ja som sa chcel zo začiatku s tebou len..“

„Nepokračuj.“ Šepla som utierajúc si slzy.

„Ale zaľúbil som sa a ja by som ti neublížil, však to vieš?“ Postavil sa a šiel smerom ku mne. Sadol si predo mňa, zatiaľ, čo ja som sa dívala úplne niekde inde. Nemohla som ho mať na očiach. Nemohla som pred sebou vidieť kopu svalov s tými najkrajšími očami.

„Nie, ja ti neverím. Spravil by si to. Zničil by si ma. Spravil by si zo mňa zúbožené druhé koleso, za tvojou Julie.“ Predstava bola hrôzostrašná.

„Dobre, že sa tá Julie objavila. Nebyť tohto stretnutia, podľahla by som ti, raz určite.“ Myšlienky budúcnosti sa stratili v mojej mysli, našťastie.

„Nie, nedokázal by som zničiť tak čistého človeka, ako si ty. Prestaň, Amian.“ Pokúšajúc sa ma pohladiť po ramenách som sa mu uhla.

„Choď preč, bojím sa ťa.“ Pod jeho nečakanným dotykom som sa triasla. Svoju dlaň položil na moju nohu.

„Si ešte mladé dievča, Am. Nemohol by som.“ Stále sedel pri mne, snažiac sa ma nejako k sebe pritúliť alebo, sama neviem.

„Nie, choď preč. Choď.“ Rukami som ho od seba odstrčila a on ostal prekvapený.

„Chcel som sa rozísť s Julie ako sme boli ešte v Španielsku.“ Hovoril ako sa vzďaľoval.

„A? Čo ti to nedovolilo?“ Dívala som sa naňho skleslo. Kráčal dozadu, dívajúc sa na mňa.

„Ona, nedovolila by mi to.“ Mykol ramenami, ako si prevesil bundu na plecia.

„Hlúposť. Ty si tak dominantný, že keby sa ti hocikto postavil do cesty, každého by si z nej zmietol.“ Konštatujúc som mu povedala. Pregúľal očami.

„Nie... Teba, jedinú nie.“ Kývala som hlavou na strany a so slzami v očiach sa dívala ako s taškou cez plece odchádza.

„Ale si ešte dieťa, nerozumieš tomu.“ Ako stál pri východe, mávol rukou a odišiel. Otvoril si dvere a bez problémov ma opustil.

„Dospelosť predsa nie je o veku.“ Tvár som si skryla do dlaní a nechcela tam ísť. Netúžila som, aby ma takú videli.

Hodinu som sedela takto. Bez čo i len malého pohybu hľadiac na svoj kufor a batoh. Sála bola plná ľudí, ktorý čakali na lety. Mňa museli všetci obkračovať. Nevadilo mi to, som predsa dieťa. Tak, ako povedal on. Nemyslela som si, že na mňa zabudnú. Dúfala som, že sa vráti. Ten, ktorého som poslala nech ide preč. Dúfala som, že si po mňa príde. Namiesto toho prišiel vyľakaný Liam so Zaynom. Zdvihli ma zo studenej zeme a poslali ma po veci.

Zayn

Dole na parkovisku sme čakali dosť dlho a to sme sa tiež dočkali len nafúkaného Harryho. Nemotorne si sadol do auta a celú cestu neprehovoril slovko. Ako sme sa ubytovali v hoteli, kamarát ma poprosil, aby som mu pomohol ísť po Amiu.

„Neboj sa. Bude tam, kde sme ju nechali.“ Poťapkal ma po pleci a zastavil prvý taxík. Nadiktoval adresu a potom sme obaja stíchli, teda aspoň na malú chvíľku, ale niečo mi nedalo.

„A čo keď si zistí čas letu? Čo keď poletí naspäť do Londýna?“ Znenazdajky som mu položil otázku a on sa len zasmial.

„Neverím. Ona je tak tvrdohlavá, že nepodnikne ani najmenší krôčik. A keď sme pritom, nemá u seba žiadne peniaze. Nepustili by ju nikam.“ Pokojne sa usmial a stihol ešte niečo napísať nášmu nafúkanému. Aj tak si za to môže sám. Od začiatku turné sme ho upozorňovali a snažili sa mu pomôcť. Nie, on chcel obi dve.. a teraz možno už nemá ani jednu.

Ako sme vkročili do haly, ovanul nás pach a kopa ľudí s cestovnými taškami a rôznymi batožinami. Liam si pamätal miesto, kde sme sedeli a poctivo nás k nemu viedol, i cez masy rôznych rás ľudí.

„Am.“ Vydýchol som si a pomohol Liamovi postaviť ju. Ten mi ešte stihol zašepkať, že presne tam stála, ako sme odchádzali. Zasmiali sme sa popod nos.

„Prečo ste mi to nepovedali, keď ste to vedeli?“ Vytrhla sa nám a poslušne pod Liamovým rozkazom si šla po kufor, sediaci na sedačke, tesne blízko nej.

„Mohli ste ma ušetriť toho všetkého.“ S plačom si sadla na zadné sedadlo taxíka k Liamovi a ja som sa podujal ísť dopredu.

„Pššt, vyplačeš sa v hoteli do vankúša.“ Chcel som ju upokojiť ale miesto toho spustila ešte väčšie slzy a tak som sa radšej otočil dopredu a sledoval cestu.

Amian

„S kým mám izbu?“ Potichu som sa opýtala, objímajúc Zayna. Stáli sme na recepcii a ja som sa potrebovala utíšiť.

„S Harrym.“ Liam na mňa pozrel len jedným očkom, aby som ho náhodou nezmlátila hneď teraz.

„Ako to?“ Zafňukala som a slabo sa odtiahla.

„Harry nenamietal. Chcel byť s tebou na izbe.“ Mykol ramenami Liam.

„A čo Julie?“

„Tá potrebovala apartmán a ten si platí sama.“

„I cez to, že tu má priateľku chce mať so mnou spoločnú izbu?! To je už poriadne trúfalé.“ Nechápavo som pokrútila hlavou a sledovala ako recepčná podáva karty od izieb do Zaynových rúk.

„Pozri, všetko si vyrozprávate a bude fajn.“ Usmial sa na mňa a ja som strnuloo pokývala hlavou, na nesúhlas.

„O hodinu máme koncert. Zamkni sa poriadne, aby ťa nenapadla tá plastiková harpia Jull.“ Zayn s Liamom so smiechom napodobňovali jej chôdzu ako sme kráčali smerom k výťahu.

„Nemáte ju radi?“ Spýtala som sa s nádejou.

„Ju nemá nikto rád a myslím že už ani Harry.“ Venovali mi úprimné úsmevy. Jeho som však vidieť nechcela a tak som dúfala, že sa mi prianie splní a ja ho v našej spoločnej izbe nenájdem.

Kartu som opatrne vsunula do vyhradeného priestoru a čakala. Na miniatúrnom displeji zasvietila zelená farba a dvere sa otvorili. Opatrne som nakukla. Vzduch bol čistý a tak som vošla dnu. Naokolo boli kufre, ten svoj som položila k nočnému stolíku a vyľakane si prezerala obrovskú manželskú posteľ. Izba bola prekrásna elegantná, ale sídlila v nej iba jedná táto posteľ. Podišla som k veľkému oknu, odhrnula dlhé závesy a pokúsila sa otvoriť francúzske okno.

„Julie?“ Ozvalo sa odniekiaľ. So strachom som sa otočila za hlasom a zbadala dvere do kúpeľne.

„Julie ja... rozmýšľal som o našom vzťahu.. Vieš..“ Z dverí vyšiel Harry v boxerkách, drhnúci si uterákom vlasy.

„Am.“ Z úst mu vyšlo moje meno a ja som ešte stále stála pri okne nehnúc sa. Díval sa na mňa tak zvláštne ale i cez to priamo. Vzdychla som si a konečne sa pohla. Odignorovala som ho, kráčajúc ku svojmu kufru. Sadla som si na posteľ a začala sa vybaľovať. Keď som sa po chvíli otočila, zbadala som ako si zapína pracku na nohaviciach. Následne navlečený v bielom tričku a čiernych nohaviciach s mokrou hlavou odišiel. Nenechal na mne ani jeden pohľad ale v túto chvíľu mi to neprekážalo. Nezáležalo mi na tom, hnevala som sa naňho, že po mňa neprišiel a vôbec.. Hnevala som sa. Z kufra som vyberala pomaly veci a narazila na Toffa. S radosťou som ho chytila do rúk a bleskovo si začala prezera fotky. Mala som pocit, že som takto sedela nekonečne dlho. Došla som až na moju malú vysmiatu Jamie. Kto vie, ako sa teraz len majú.. Srdce mi tvrdlo pri predstave na Davea. Staré spomienky. Vždy krásne voňal, bol zhovievavý.. ale mňa nechcel. Raz sa so mnou stretol a potom to už ďalej nerozvádzal.... A potom? To čo spravil? Vedela som, že je v zlej partii že svoj čas trávi na žúrkach ale až tak? Žeby spravil niečo také? To ma dostalo.. A ja? Stala som sa preňho vzduchom ešte strašne dávno a možno tak aj skončím s Harrym. A možno by som mala odísť. Preč. Možno ani nie domov, ale niekde... fakt preč. S neukončenou školou. Som blázon.

„Nejdeš s nami?“ Dnu vošiel Louis so zákerným úsmevom.

„Nie.“ Stroho som odvetila dívajúc sa do foťáku.

„Ale, Amia nevyvádzaj ako päťročná a poď s nami na ten koncert, nebudeš sa tam nudiť.“ Zdvihla som pohľad na vyfúkaného Louisa. Jeho hruď zdobila károvaná košeľa, úzke sivé nohavice ho zužovali a vlastne najväčšie prekvapenie, ktoré som si na ňom všimla bolo, že mal prepichnuté ucho.

„Nepotrebujem zas sedieť niekde v zákulisí a nudiť sa. Už ma to vážne nebaví. Pôjdem do mesta, sama. Zabaviť sa.“ V očiach sa mu začínalo stmievať a on len mykol plecami.

„Nepoznáš to tu. Stratíš sa a potom čo?“ Usmial sa a ja som práve naopak, narovnala kútiky pier.

„Mám mobil. Vaše čísla mám tiež. Nie som z praveku... Čo by sa mi malo len stať.“ Nervózne som sa pomrvila a on sa slabo zasmial.

„Ako chceš. Ale buď rozumná.“ Rozlúčil sa so mnou obyčajným mávnutím a tak ma opustil. Svoje nohy som zaviedla k oknám a čakala. Pred hotelom nebolo len pár dievčat ale celá hŕba. Bŕŕ.

„Héj! Otvor mi! Viem, že si tam..“ Hlas blondíny bzučal pred dverami do mojej izby. Ťažkopádne som vstala z kresla, odložila ovládač a presunula sa k dverám.

„Kto je tam?“ Zahrala som sa na primitívnu, stále mysliac na divadielko, ktoré sa uskutočnilo v letiskovej hale.

„No predsa Juliet a nerob zo seba hlúpu, otvor mi!“ Ona je ale diktátor.

„Konečne.“ Dievča v žltých teplákoch sa nahrnulo dnu a ja som len očami stíhala sledovať, čo robí. Otvárala Harryho kufre a ja som ostala vykoľajená.

„Čo to robíš? Nie je to tvoje.“ Mračila som sa na ňu, ale tá robila všetko po svojom a na moje zúfale pokusy, aby som ju zastavila nereagovala. Hnevalo ma, kde sa hrabe. To by nenapadlo ani mňa. Zlostila som sa naňho strašne silno, ale nemala by som odvahu na to, aby som otvorila jeho batožinu a kufre a s tou najväčšou ľahkosťou sa v nich brodila.

„Tu je to.“ Víťazoslávne zvolala a ja som na ňu namierila zrak. V rukách držala jeho macbook a zdala sa mi veľmi šťastná.

„Teraz toho len uvidíš.“ Usmievala sa ako mesiačik na hnoji. Svoj mobil zapojila do káblika a ten do jeho macbooku. Následne naťukala jeho heslo a mohla mi ukázať to, čo tak strašne chcela.

Zobrazili sa fotky jej a Harryho. S puknúcimi nervami som hľadela na fotografie. Pozerať sa na to, ako Harrymu trčí spod fialového paplóna jeho hlava a holé ramená a pritom hľadieť na blondínu, ktorá má svoju hlavu čo najbližšie pri ňom taktiež s holými plecami.. bolo divné. V prvom okamihu ma šlo vystrieť a čiastočne ma to bolelo, ale ako preklikávala ďalej a ukazovala mi, čo všetko spolu prežili.. Spoločné fotky z dovoleniek, zo spoločenských akcii. Bolo to divné.

„Počkaj, je toho viac.“ Vošla do Harryho priečinku, do ktorého mi ešte dávnejšie zakázal ísť. A už som aj vedela prečo.

„Už si šťastná?“ Spýtala som sa jej pozerajúc sa na ňu so sklamaným výrazom.

„Chcela som ti len povedať, že mňa vážne miluje a s tebou sa len snažil pohrať. Ja mu dávam všetko. Tak ťa pekne prosím nelez do nášho spoločného súkromia. On nevie, čo chce. Buď tak dobrá a vážne sa naňho vykašli.“ Usmievala sa na mňa.

„Mám sa vykašľať na niekoho, koho ľúbim?“ Položila som jej opytovaciu vetu.

„Bude to to najlepšie, čo môžeš spraviť.“ Am, ty si hlúpa! Jasné, že ti povie niečo také, keď je to jej priateľ! Och inteligencia, nesmierna!