Jane?

Jednodielka pre vás :) Taká romantická, lákava :) Snáď sa bude páčiť a ďakujem za komentáre ku predchádzajúcim častiam LIGHTS, vážim si kžadú jednu čitateľku aj tie o ktoré som už prišla :)

 Jane?

Náš vzťah bol voľný, ja som práve dospievala zatiaľ čo on vypredával koncerty. Ja som sa zatiaľ smiala zatiaľ čo on riešil dôležité veci. Ja som šantila zatiaľ čo on premýšľal o budúcnosti.

Bosými nohami som šla po trávniku, ktorý bol svieži od rannej rosy. Chodidlá ma šteklili ale ja som sa nevzdávala. Rýchlou chôdzou som kráčala čo najďalej, aby ma nedokázal nájsť. Moja kondička bola slabá a moje nohy boli krátke narozdiel od tých jeho. Bol vysoký, s ramenami, ktoré ma mohli kedykoľvek a hocikedy skryť u seba alebo ochrániť. Jeho štica vyzerala strašne komicky ako utekal. Ja som sa zatiaľ šmýkala po mokrej tráve a on za mnou v úplnom poriadku bežal.

„Jane!“ Jeho hlas sa rozliehal po celej tejto obrovskej záhrade ako stál pri brehu jazera a ja som len s ťažkosťou mohla zatajiť smiech. Práve som sa skryla za obrovský dub, kde sme ako malé deti ryli svoje iniciálky a darovali si smiešne bozky. Naši otcovia boli kedysi nerozluční priatelia, ale časom sa všetko menilo.

„Tu som!“ Skríkla som. Otočil sa mojim smerom a ja som sa skrčila, aby ma nenašiel, avšak mohla som si domyslieť, že bodkované červené šaty nájde aj keby som sa stratila až v Číne.

„Jane, kam si mi to utiekla.“ Jeho veľké ruky sa nahli ku mne a zobrali ma k sebe do náruče. Venoval mi roztopašný úsmev, veľakrát nevedel čo má odo mňa čakať. Bola som také dievčatko, ktoré sa rado zabávalo a smialo sa. Nikdy som nič nebrala vážne a to na mne miloval, lebo jediná som ho dokázala uniesť z reality.

„Nechaj ma.“ Smiala som sa ako ma šteklil po tenkej látke, snažil sa mi rozopnúť červené gombíky a skláňal sa nado mnou. Jeho vlasy mu zakrývali zelené oči, jeho veľké ruky ma hladili po lícach .

„Jane.“ Moje meno vyslovoval s veľkou obľubou, nikdy som však netušila, že prečo.

„Harry nechaj ma.“ Prudšie som povedala, ako sa jeho ruka blížila k mojej sukni. Rozosmial sa a znova si ma vyšvihol do náruče. Bola som nevinná. Kráčal so mnou nevedno kam akurát mnou prechádzal nevšedný pocit, ktorý mi vravel, že to nebude nič dobré. Držala som sa ho ako kliešť ako malé dieťa, ktoré visí na svojom rodičovi. Rukami ma hladkal po chrbte a znova sa chcel dostať ku gombíkom. Bol nezbedný a vždy sa rád uškŕňal.

„Si ako pierko.“ Zasmial sa mi do ucha a ja som ho okolo krku obchytila o mnoho pevnejšie ako doteraz. Kráčali sme preč od jazera, lesnou cestičkou a nad nami sa kochali veľké koruny stromov.

„Kam ideme?“ Spýtala som sa a svoju hruď pritlačila na tú jeho. Musel sa so mnou skláňať pod konáre nižších stromov alebo sme podliezali pod spadnuté stromy a ja som musela byť pri ňom čo najtesnejšie, aby sa mi nič nestalo, aby som si neublížila.

„Jane, ty sa bojíš?“ S chrapľavým hlasom sa ma opýtal ako si so mnou sadol na jeden peň.

„Nie, no poďme ďalej.“ Vedela som, čo chcel. Vedela som, že jeho otázka sa ma pýtala na dve veci. Vzdychol si a postavil sa so mnou. Teraz ma pre zmenu jeho teplé dlane zohrievali na holých stehnách nad kolenami, kde mi šaty takto v sede už potade nesiahali.

„Harry, kde to ideme?“ Opäť som sa opýtala, keď som nadobúdala už ozajstný strach.

„Jane.“ Šepol mi do ucha, ako sme zastavili. Ja som sledovala takto cestu za nami, kedže som mala hlavu položenú na jeho ramene a vnímala kadiaľ sme sa už pretĺkli. Ale ako vyslovil moje meno so štipkou zamatu tak som sa otočila a on ma postavil na zem. Stála som ako prikovaná k hline zatiaľ čo on ku mne zozadu pristúpil a zo svojou pevnou hruďou sa dotýkal môjho chrbtu. Svojimi veľkými rukami ma objal zozadu a prekrížil ich na mojom bruchu. Zrak som upierala na jazero, hladina sa len leskla a pomaly vlnila.

„Obišli sme to. Tu nie je voda hlboká. Poď okúpeme sa.“ Začal ma ťahať bližšie k brehu a ja som len lapala dych.

„Nie.“ Šepkala som. On sa uškŕňal a už zo seba sťahoval úzke nohavice.

„Nie.“ Krútila som nebezpečne rýchlo hlavou na strany keď ku mne podišiel. Objal ma a zašepkal, že sa nám nič nestane. Stál tesne pri mne, nosom sa obtieral o ten môj a následne so seba stiahol biele tričko. Hľadel mi priamo do očí a usmieval sa. Moju tvár si rukami pritiahol k sebe a zanechal na nej pár krehkých bozkov. Zobul mi biele baleríny, stiahol zo mňa biely svetrík, ktorý mi zakrýval útle plecia a pomaly sa blížil ku gombíkom šiat.

„Harry nie.“ S bolesťou som hovorila a on ma na veľké prekvapenie poslúchol. Kráčal so mnou ku vode, nohy sme zatláčali do piesku. Zastavila som, až keď mi ľadová voda bila do členkov.

„Zlatko neboj sa.“ Usmial sa. Bol odo mňa vzdialený pár metrov, voda mu siahala po kolená a na rukách sa mu rysovali zimomriavky. Podal mi ruku a ja som ju prijala. Vošla som za ním do vody. Moje šaty boli pomaly ťažšie, keď sa do nich vpíjala studená voda. Harry ma držal v objatí a pomaly mi ťahal šaty hore. S nesúhlasom som zdvihla ruky zvislo hore a on to využil. Rýchlosťou blesku odhodil červenú gundžu na breh a svojou tvrdou svalnatou hruďou sa natlačil na tú moju. Svojimi bozkami mi zanechával stopy po celom krku.

„Pamätáš na náš prvý bozk?“ Spýtal sa ma so smiechom ako mi pery položil na miesto pod uchom.

„Snažila som sa.“ S roztraseným hlasom som precedila cez drkotajúce sa zuby.

„Jane, rozmýšľal som.“ Zrazu pozastavil doterajšie činnosti a zahľadel sa na mňa. Potom ma potiahol hlbšie, bližšie do stredu jazera. Poznal ma od skorého detstva a vedel, že neviem plávať. I cez to riskoval a mňa nútil tiež. Objímala som jeho hruď a on rukami plával vzad. Otočený ku mne robil zábery dozadu.

„O čom?“ Spýtala som sa s preľaknutým výrazom v tvári keď som pocítila ako okolo nás preplávala ryba. Nie malá.

„Keby sme sa vzali.. O rok, ako dospeješ. Naši rodičia by nám to priali a hlavne naši otcovia.“ Končeky vlasov sa mu namočili a on vyzeral rozkošne avšak jeho myšlienka ma nesmierne zarazila.

„Ale naši otcovia tu nie sú.“ Tvrdohlavo som odvetila a on pridal na sile. Jeho nohy trepotali vo vode o mnoho silnejšie, na krku mu vystúpili žily a z jeho prekrásnej tváre zmizol úsmev. Ten povestný úsmev s jamkami.

„Prečo sa hneváš?“ Opýtala som sa ako malé dieťa a on pokýval hlavou na strany.

„Lebo viem, že ma nemiluješ.“ Blížili sme sa k opačnému brehu a on mi vravel zvláštne vety.

„Akože nie? Veď si moje všetko.“ Šepla som ako si sadol na piesok a ja som ostala na ňom sedieť.

„Jane si mladá.“ Vzdychol si a zložil ma z neho dole. Svojimi pevnými rukami ma posadil na piesok a ja som trucovito zakňučala.

„Vrátim sa po teba Jane. Keď dospeješ.“ Vstal a kráčal preč. Normálne šiel preč. Jeho kroky ho viedli do lesa. S otvorenou sánkou a s premrznutým telom som sledovala čo robí. Odchádzal.

„Harry!“ Skríkla som a on sa otočil. Usmial sa na mňa a tak sa stratil pod korunami stromov. Triasla som sa ako osika, drkotala som a v srdci cítila pálivú bolesť. Donútil ma, aby som tam vliezla za ním a čo urobil následne?

Z očí mi tiekli slzy. Spozorovala som totiž ako na protiľahlom brehu si oblieka svoje nohavice a navlieka svoju svalnatú hruď do trička. Mala som sedemnásť a on dvadsaťjeden. Možno naše mysle rozmýšľali rozdielne ale ľúbila som ho, čisto a úprimne. Naivné dievčatko.

Do rúk zobral môj svetrík, priložil si ho k nosu a zhlboka sa nadýchol. Vdychoval do seba moju vôňu. Potom hodnú chvíľu stál ako soľný stĺp a premýšľal. Ja som sedela v piesku s kolenami pritlačenými k bruchu a plakala. Videl to, videl, že sa trápim a i cez to aké utrpenie mi spôsobil, odišiel.

Neskôr sa všetko zmenilo. Ako som dokončila strednú školu, dosiahla vek dvadsaťjeden odsťahovala som sa. Zabudla som na smiešnu detskú lásku, ktorá vo mne kedysi živila naivitu. Moje kroky ma odviedli preč, za hranice tejto krajiny. Žila som sama, vo Francúzsku a pracovala v realitnej kancelárii a vodila mladé manželské páry a ukazovala im novostavby, bytové komplexy.

Avšak obrovské prekvapenie nastalo keď som spoznala človeka, ktorý stál za skleneným výhľadom vonku, pred týmto podnikom.. Toho, ktorý mi sľúbil, že si ma raz nájde. Ako hlupaňa som mu tým najmenším kútikom duše verila. Len trošku, dúfala som, že raz sa s ním stretnem. Nevedela som uveriť tomu, ako sa jeho postava nezmenila. Jeho výška, jeho ramená aj jeho chôdza vyzerala tak ako kedysi. To som mala možnosť spozorovať len jeho chrbát v tmavom tričku a už som tušila, že je to on. Ten Harry a keď sa otočil, našťastie si môj zúfalý výraz nevšimol. Pretože svojej, pravdepodobne žene niečo vysvetľoval. Jeho tvár vyzerala staršie o mnoho dospelejšie, jeho vlasy boli zmenené. Jeho lícne svaly jeho úsmev s ktorým hľadel na plnšiu čiernovlásku. Zjavne som vo svojom srdci cítila miernu závisť, chcela som byť tá na ktorú by hľadel zamilovane. Bolelo ma to. Opatrne som sledovala ako jej pootvoril dvere do firmy a ona s úsmevom vošla dnu prvá. Nebadane som sa vytratila. Stála som v šatni a počúvala cez tenkú stenu jeho silný o veľa dominantnejší a mohutnejší hlas. Problém nastal vtedy, keď môj šéf a zároveň majiteľ tejto vydarenej firmy im povedal, že na ich prípad tu majú odborníčku. Zastavil sa mi dych, keď vyslovil moje priezvisko. Počkala som. No ako sa mi o uší ozvalo aspoň po tretíkrát s povzdychom som vyšla z dverí a postavila sa k majiteľovi.

„Aký typ bytového komplexu si praje mladý manželský pár?“ Opýtala som sa hľadiac na svoje ruky, ktoré som opierala o sklenený pult. Zachytila som ako sa na seba dvojica dosť prekvapivo pozrela.

„Nechám vás o samote. Uvidíte, že vám poradí vynikajúco. Je vo svojom obore tá najlepšia.“ Poťapkal ma po pleci a ja som v tvári pocítila červeň, vedela som, že na mňa Harry pozerá.

„Tak znova. Prajete si veľký priestranný byt alebo niečo na štýl vidieckeho domu na okraji tohto mesta?“ Opýtala som sa a nabrala odvahu. Vyrovnala som sa a upierala svoj pohľad do Harryho očí. Stále v nich žiarila tá iskra, stále som v nich videla lásku, ktorá avšak už nepatrila mne.

„Gemma počkaj vonku.“ Pozrel sa na svoju sestru a ja som si vtedy pripadala ako tá hlúpa, ktorá zabudla na všetko čo bolo s ním. Gemma zostarla a pribudlo jej aj tehotenské bruško. S malým úsmevom na perách som čakala čo sa bude diať. Nevedela som, či ma už konečne spoznal alebo či ma chcel pokarhať za to, že som sa správala nie najkrajšie. Môj tón hlasu nebol najvľúdnejší, práve naopak. Znudený, z horkastou príchuťou. Keď vo firme nastalo ako také ticho, pár hlučných talianskych zákaznikov sa konečne vytratilo von. Ozval sa ku mne, veľmi prekvapene ale i s nádejou.

„Jane?“ Chrapľavo sa opýtal. Jeho hlas mi spôsobil triašku a pripomenul mi, aký bol ku mne jemný. Očami sa mi vpíjal do tých mojich a ja som mala chuť sa rozplakať.

„Moja Jane!“ Vykríkol, keď sa naňho pár maklérov otočilo. Nečakal na nič. Chytil ma pevne za ruku a ťahal pozdĺž dlhého pultu k východu. Míňala som sa s kolegami, ktorí sa mi museli uhnúť, Harryho rýchlosť bola absurdná. Táto firma nebola zariadená ohľadom architektúry najlepšie, lebo stále nás rozdeľoval sklenený pult, pod ktorými sa nachádzali modely rôznych domov a zariadení. Stál pri vchodových dverách a držal ma cez pult za ruku. On si asi nevšimol, že kde sú dvierka na to, aby som sa stamaď mohla dostať. Ale pustiť jeho ruku práve v túto chvíľu som nechcela. Nahol sa ku mne cez pult. Jeho výška ma neprekvapila. Tuho ma stisol a posadil nad malú vilu pre dôchodcov. Svojimi veľkými dlaňami si pritiahol moju tvár k sebe a spojil naše pery. Konečne som po tých rokoch, pocítila chuť toho, čo ma napĺňalo. Svoje ruky som automaticky obmotala okolo jeho krku. Jeho hruď sa ku mne natlačila a on svoje svalnaté veľké ruky obmotal okolo môjho pásu. Nešetril ma bozkami, práve naopak. Pomaly som sa odtiahla a zoskočila dole s pultu. Vyslúžila som si od kolegov citoslovcia a pár nadávok, keď ma Harry obránil.

„Je ľahká ako pierko.“ Usmial sa ako ten najväčší šibal, na lícach mu vznikli jamky a on mi uprene hľadel do očí.

„Moja Jane.“ Opatrne, krehko ako preňho nebolo zvykom si ma pritiahol k sebe. Možno som dospela ale určite som nevyrástla. Siahala som mu po plecia. Cítila som jeho vôňu a on mi rukou prečesával vlasy. Nevadilo mi, že nás všetci sledujú. Lebo som bola s ním.

Z tejto návštevy pre mňa v ten deň vysvitlo, že nebyť jeho sestry, ktorá sa so svojim manželom chce prisťahovať do tohto mesta, nestretli by sme sa.

Bosými nohami som kráčala po trávniku. Noc sa rozliehala po celej záhrade, ktorá patrila našim otcom. Môj zomrel a ten jeho odišiel. Avšak táto skvostná záhrada tu ostala a my sme ich duše ukrývali vo svojich vnútrach.

„Jane!“ Kričal chrapľavo a ja som sa so smiechom zašla za dub, ktorý u seba skrýval veľké tajomstvá. Čupla som si a hľadela zdola na obrovskú korunu nado mnou.

„Tu som!“ Skríkla som so smiechom a on sa zrazu ku mne zhora nahol. Vlasy mu zakrývali oči a on na mňa pozeral s miernym úškrnom.

„Kam si mi to len utiekla Jane.“ Zasmial sa a vyzdvihol si ma do náruče. Kráčal so mnou ku brehu jazera. Položil ma na piesok a pomaly sa ku mne zohol. Prameň vlasov mi založil za ucho. Ľahol si vedľa mňa e pevne ma držal za ruku. Sledovali sme na nočnú oblohu a počúvali ako šumeli stromy.

„Prečo si odišiel?“ Prerušila som ticho. Oprel sa o lakeť a díval sa na mňa so zdvihnutým obočím.

„Keby sa Gemma nepresťahovala, nenašiel by si ma. Nebola som tvoja ozajstná láska.“ Musela som mu povedať svoj názor, totižto začínala som si uvedomovať ako to všetko naozaj bolo. Obrátila som sa na brucho a podpierala sa o lakte. Hlavu som otočila na druhú stranu, aby som ho nevidela. Nedokázala som viac pozorovať jeho tvár. Zľakla som sa, keď ma priľahlo veľké telo. Jeho veľké ruky sa taktiež opierali o lakte vedľa tých mojich a jeho ramená ma ukrývali. Keď sa na nás mesiac pozeral, určite ma pod ním nevidel.

„Vždy si bola moja malá Jane, ktorá mi rozveselila deň. Ty si bola moje dievčatko, ktoré ma ako jediné dokázalo uniesť z reality. Zatiaľ čo ty si sa smiala ja som riešil iné veci. Rozmýšľal som o budúcnosti.“ Šepkal mi do ucha.

„Odišiel som, lebo som nemal pocit, že som bol tvoja životná láska. Mala si sedemnásť, ale až po roku som si uvedomil, že ty si bola jediná, ktorá ma držala na nohách. Chápeš? Ja som ťa hľadal, dennodenne som z Londýna cestoval až tu. Dúfal som, že ťa na tom protiľahlom brehu uzriem. Sedával som tu a premýšľal. Myslel som si, žeby si neodišla. Bola si dievča a ja som veril, že na mňa počkáš. Nevedel som, kde si sa stratila. Tvoju mamu som prosil o to, aby mi to povedala. Jane, ja som sedával v tvojej izbe a čítal si záznamy z tvojho denníka, až vtedy som pochopil, aký som bol pre teba dôležitý. Vždy po práci som sedel s tvojou mamou na pohovke a ona mi rozprávala o tebe. Často sme spolu pili kávu a ja som jej raz povedal, že kde sa Gemma sťahuje. Mala si ju vidieť, dlaň si položila na ústa a z očí sa jej vykotúľali slzy, vravela mi, že je to osud. Povedal som jej, že ťa vrátim naspäť a sľúbil som jej, že už ťa nikdy nespustím z očí.“ Hovoril a ja som srdcervúce plakala. Nevidel moju tvár len mokrý piesok. Zišiel zo mňa a posadil si ma na stehná. Tvár som zaborila do jeho hrude a prstami si žmolila jeho spodný lem trička. Ublížil mi.

„Jane ja ťa milujem. A našiel by som ťa, raz určite.“ Odtiahol si ma a zotrel mi slzy. Pery som pritlačila na tie jeho a on ma uložil pod neho. Pozerala som na mesiac, zatiaľ čo mi rozopínal gombíky na šatách.