LIGHTS 17. -Zvláštna situácia a ešte zvláštnejšia otázka.

Kapitola 17. -Zvláštna situácia a ešte zvláštnejšia otázka-

Héééja! :D Ďalšia :) a ku každej čakám komentáre :)

Švajčiarko

Zurich

Ďalší týždeň ubehol ako voda a ja som bola na minútu neskutočne šťastná, keď sa Louisovi dovolal Jack a chcel so mnou rozprávať. Lenže vec, ktorú mi povedal, zasiahla moje telo po psychickej stránke. Nesmierne. Práve odbila hodina šestnásta, sedela som s chlapcami v útulnej čajovni, keď sa Louis prekvapene zadíval na displej svojho osobného smartfónu a následne mi ho podal. Vzdychla som si. Z očí mi začali vytekať štipľavé slzy, ktoré sa pretĺkali medzi mojimi lícami a kvapkali na čierny stôl. Príjemná chvíľa sa zrazu zmenila. Ich úsmevy povädli a môj? Ten sa načisto stratil a ja som ho nemohla nájsť.

„Jamie preniesli do nemocnice.“ Preriekla som potom, ako som zložila telefonát a hľadela na páry očí, ktoré boli zvedavé.

„Jej malá sestra.“ Povedal Zayn na objasnenie situácie. Jeho som spoznala teda skôr stretla v škôlke, takže on mal taktiež tú radosť spoznať to malé poskakujúce kúzlo.

„Čo sa stalo?“ Louis bez čo i len malého pohybu vravel. Sedel oproti mne a díval sa na mňa smutne.

„Na ulici, po ceste domov...“ Plietli sa mi slová so slzami a ja som nebola schopná vydať so seba normálnu vetu. Bolesť akú som prežívala nad predstavami toho, čo mi Jack povedal ma ubíjalo a vrhalo do kúta tmavej zrúcanej izby.

„..Zo škôlky. Zbili ju aj Becky, staršiu sestru.“ Túto vetu som povedala strašne rýchlo a hneď na to si horúcou dlaňou zakryla ústa. Ďalej som nevnímala mojich únoscov, ktorí ma hladili po chbrte vraveli mi milé slová a snažili sa ma upokojiť. Liam podo mnou len utieral mokrý stôl. Nevedela som sa upokojiť. Totiž malá Jamie bola moje čaro. Kým tu neboli Harryho oči, ona bola tá, ktorá mi zlepšovala dni a spievala svoje piesne. A Becky? Staršia sestra, ktorá mi je celý život príkladom?

„Letíš domov?“ Túto otázku som zachytila. Bola jediná, ktorú som prijala do mozgu. Spýtal sa ma to Harry. On ma nešetril, nehovoril mi tam povzbudzujúce vety ani žiadne nezmysli. Sedel oproti mne a nejakou náhodou mi stláčal ruku.

„Chlapci prosím buďte ticho.“ Povedala som, aby sa utíšili. Vzduchom sa šírili ich reči, myšlienky, ktoré som práve teraz nechcela ani trochu spoznať.

„Áno.“ S plačom som pozrela na Harryho, ktorý ma jediný chápal. Prikývol a zhlboka sa nadýchol.

„Idem s ňou, zavolajte Sickovi, nech nás čaká na letisku.“ Povedal Harry a rýchlo vstal od stola. Obišiel naše miesto a čupol si spredu ku mne. Hľadel na mňa priamo, bez ľútosti avšak s malým očakávaním, ktoré sa ukrývalo v jeho žiarivých a úprimných očiach.

„Zbalíme ti veci.. Tak ťa odnesiem do rodnej krajiny k rodičom?“ Opýtal sa tichšie neskutočne chrapľavo ale vedel a vlastne i videl, že chlapci sedia v tichosti a svoje zrakové orgány životu prospešné a nenahraditeľné upierajú na nás. Akurát Louis bol od nášho stolu o niečo ďalej a pri uchu držal mobil.

„Nie. Vrátime sa.“ Spustnuto som sa usmiala a on, ten záhadný kučeravý mladý vysoký muž, ak to tak môžem povedať.. mi následne rozveselil tvár. Vydýchol si a postavil sa.

„Lietadlo vás čaká.“ Louis sa k nám obrátil a pohotovo s miernym hlasom nám oznámil. Kútiky pier sa mu leda-bolo nadvihli a on mal vo svojich prekrásnych modrých očiach tú nádej, ktorá ma povzbudzovala ísť ďalej.

„Pomôžeme vám. Len povedzte ako.“ Ponúkol sa Liam, ktorý práve dopíjal šálku čaju ľútostivo sa na mňa usmievajúc.

„Amian, choď dopredu.“ Nakázal mi Harry a ja som poslúchla. Vystískali ma ešte štyria chlapci, každý s rozdielnou vôňou a tak som mohla s mokrými očami kráčať k východu podniku. Paul a Frankie stáli pri dverách s rukami na prsiach a sledovali stamaď situáciu polo prázdnej čajovne, za popoludňajších hodín.

„Kam máte namierené?“ Spýtal sa ružový ujo s dvoma bradami a ja som sa otočila za mňa. Harry už bol tesne za mnou a okamžite odpovedal na jeho otázku. Potom ma zozadu chytil okolo bedier a jemne pritiahol k nemu. Triaška. Slovo a pocit, ktorý v týchto dňoch prechádza mnou neustále. Páni nám ustúpili a my sme mohli vyjsť von.

„Amian, nezabudni si vlasy schovať do čiapky a obleč sa nenápadne.“ Povedal mi Harry ako odchádzal z mojej hotelovej izby. Dievčatá práve sledovali televíziu s vyloženými nohami na stene ležiac na chrbte a s prekrvenými tvárami opretými o čeľade postelí a nechápavo na nás pozerali, alebo na telenovelu, ktorá práve behala v ostrom jazyku.

„Ja, ja.. Nein, nein. Na ja! Sie ist stupid.“ Nariekala Millie v nemčine a v polo našom jazyku.. Keď Harryho vyviedli z izby jeho kroky, okamžite sa ku mne dostali ženské hlasy.

„Bambuľka kam nám to ideš?“ Peroxidová tridsiatnička sa posadila oproti mojej tvári, konkrétne svoju dupku položila na už zavretý kufor a hľadela na mňa s umelými riasami. Prosím, nepredstavujte si ju ako dievča ľahkých mravov. Ona taká nie je, zďaleka. Jej tvár je sympatická, s jemnými črtami. Akurát ma vlasy čisto biele, ako stenu našej izby. Ma bledú pokožku ale jej správanie je na vysokej úrovni. Marphy je rozumná žena. Príde mi ako moja rodina. Stará sa o mňa aj s Looren. Ony dve sú ako protiklady, ktoré sú si najbližšie priateľky. Ale nielen vo farbe vlasov, i keď ich dve stretnúť na ulici, mohla by to byť sranda. Skôr to myslím z opačnej stránky. Ich povahy sú nesmierne rozdielne a aj cez to sú najlepšie priateľky. Chýba mi tá moja. Keď sa už do toho mesta dostaneme, budem ju musieť vidieť. Snáď mi to môj diktátor dovolí. Je kamarát, ktorý rád prikazuje ale chráni ma a ja sa uňho cítim v bezpečí. Myslím, že Harry je dobrý človek.

„Domov, niekto napadol moje sestry. Teda do nemocnice.“ Vravela som im s poklesnutou náladou. Marphy sa postavila a ja som z kufra mohla konečne vybrať doklady.

„Oh.. To mi je ľúto.“ Looren ma objala a ja som pocítila jej sladkastý parfum.

„Nám.“ Preriekla ostro Marphy a čiernovláska rázne s menšou grimaskou prikývla.

„Môžeme ísť?“ Dnu nakukla Harryho hlava aspoň po tretíkrát. Moje tety ma vystískali a ešte stihli napomenúť Harryho, aby ma vrátil. Uškrnul sa.

Londýn

Do Londýna sme sa dostali ako tajní špióni. Vážne. Najúžasnejšie na všetkom bolo to, že nás nikto a nikde nespoznal. Vyzerali sme ako otrhaní bezdomovci, totiž keď sa vrátil do izby po mňa, znova ma poslal prezliecť. Dokonca on sám mi vybral tie rozťahané sivé voľné tepláky, musela som si obliecť jeho bordovú košeľu, na tom som mala čiernu koženú bundu, ktorá patrila Looren. Požičala mi ju, pod Harryho tlakom. Ten mi dal svoju čiernu čiapku a jeho slnečné okuliare, rozťahané pilotky. Vlasy som mala v drdole a ten skrytý pod čiapkou. Samozrejme, že som ešte musela mať obalený celý krk a to dlhočíznou šatkou od Georgie. Celý hotel som obrátili hore nohami, pretože ešte aj pán čelenka si zháňal veci v izbách kamarátov. Ukradol, teda ako povedal - “Požičal“ si Liamove tepláky a Louisove nízke vansy, zatiaľ čo ja som sa musela šuchtať v starých tramkách, na poli deravých.

„Keď sa nám podarí stretnúť novinárov, nebudeš odpovedať. Zakazujem ti to.“ Hovoril chrapľavo ako sme vychádzali z letiskovej haly a všimli si pár mladých dievčat, ktoré v mysliach rozmýšľali či je to ich idol alebo nie je. Neviem či ho zaňho mohli považovať, kedže tie idoly sú vždy neodolateľné. Jedine, keby im bol neodolateľný aj v teplákoch a s čiapkou na hlave.

„Nemusíš mi to zakazovať. Nemám až tak malý mozog, aby mi to nedošlo.“ Zastavila som a ruky vložila do vreciek. Hľadela som do zeme a on mi prstom zdvihol bradu hore. Zasmial sa a zanechal na svojej tvári ten úškrn. Ten egoistický úškrn, ktorý ma provokuje.

„Poď, dievčatko.“ Potiahol ma za spotenú dlaň do otáčavých dverí, v ktorých sa hemžilo nespočetné množstvo ľudí.

Vonku sme si zavolali taxík. Stáli sme vedľa seba, jeho veľká ruka v sebe ukrývala moju spotenú. Bola som vynervovaná ale skôr som sa do toho stavu vrátila ako myšlienkami tak i pocitmi. Netušila som, čo utrpeli. Dúfala som, že sa z toho rýchlo dostanú a obe sa budú usmievať. Totižto, celkom živo som videla ich tváre. Moje pocity sa triasli tak ako moje ruky.

Usmieval sa na mňa, chcel ma upokojiť ale nešlo to. Nedokázala som uveriť vete, ktorú mi priniesol do uší môj brat ešte vo Švajčiarsku. Viezli sme sa taxíkom s tmavými oknami do nemocnice, kde mali ležať moje sestry.

Na vrátnici sme sa informovali na ktorom oddelení ležia. Museli sme sa vyšplhať po schodoch, lebo geniálny výťah bol mimo prevádzky. Avšak to nebola vec, pre ktorú by som mala byť naštvaná, vôbec. To ma zďaleka nežralo. Mala som chuť nájsť tých chuligánov a jednoducho im... ach, prosto v jednom okamihu som pocítila v tele adrenalín, ktorý som mohla rozhadzovať. Ešte aj Harry ostal za mnou, ako sme kráčali schodišťami. Bola som rozrušená, naštartovaná a nadmieru nasratá.

„Becky a Jamien Timonsové, prosím vás, kde ležia?“ Zastavila som prvú doktorku v bielom, ktorá bola po ruke. Zarazene sa pozrela do svojich papierov a tak na mňa.

„Ste ich rodina?“ Darovala mi spýtavý pohľad, keď som pocítila ruky na ramenách. Dlhé prsty mi zatláčal do pliec a spôsoboval tak malinkú bolesť, ktorá neodchádzala rýchlo. Harry stál tesne, tesne za mnou a asi tiež pozeral na nízku lekárku so spisom v rukách.

„Ja.. som ich sestra a toto je môj...“ Zrazu som sa zastavila a nemohla povedať, čo je on. Prosto som zamrzla. V určitom bode som sa zasekla.

„..Priateľ.“ Chrapľavo nahlas oznámil a ja som zavrela pootvorenú sánku. Jeho pravá ruka mu zmizla z môjho ramena a ja som som zľakla, keď som pocítila ako tá jeho veľká hebká pohladila moju, skrehnutú.

„V tom prípade ma nasledujte.“ Otočila sa a ja som sa rýchlo pozrela hore na postavu.

„Čo to bolo?“ Opýtala som sa ho so strachom. Pocit, žeby mal byť ten, ktorý mi bude venovať sladké bozky a rozprávať sa so mnou a osobných veciach... zdalo sa mi to nesmierne zvláštne.

„Nič.. čo by bolo. Povedal som, že som tvoj... kamarát.“ V tom som pocítila červeň, ktorá ma oblievala a ja som sa bála, že ešte aj z mesiaca sa bude dať spozorovať mojú výrazne červenú pleť, cítila som, že horím zúrivosťou. Náhle som odtiahla hlavu.

„Vtipkujem“ Tuho ma obrátil k nemu a uškŕňal sa na mňa.

„Si sviniar.“ Obrátila som sa a rýchlou chôdzou kráčala za lekárkou, ktorá so sebou zrejme viedla súkromnú debatu a bola už dosť ďaleko od nás, odo mňa. Prvý raz som mu povedala nadávku a cítila som sa lepšie, tak bol aj on raz podo mnou.

„Ale rýchlo. Pretože slečny už majú objednanú návštevu a tak by sa musela posúvať ich večera.“ Stála som pred dverami, keď mi ich otvorila a ja som so strachom vkročila dnu. Pohľad som darovala dvom lôžkam pri sebe a na dve slečny, ktorých telá odpočívali v mäkkých bielych perinách. Mojim smerom sa pozrela Becky a prekvapene otvorila ústa.

„Am.“ Šepla a natiahla ruky. Rýchlo som obišla Jamie posteľ a vrhla sa ku Becky.

„Moje zlatko, kde si to len zmizla.“ Hľadelo na mňa dobité dievča s modrinami na tvári a s monoklom pod očami. Iskry ktoré mávala v očiach sa vytratili. Jej šmrnc a ten pohľad zmizol tiež, ktorým balila pomaly aj profesorov a pritom to nechcela a sama nechápala, keď jej dával návrhy telocvikár. Naša mama v tom čase nabehla do školy a spacifikovala učiteľa a následne ho za ucho ťahala do riaditeľne.. Hanba, pre mňa i pre celý náš veru vznešený rod. Riaditeľka behom pár sekúnd tresla papiermi o stôl a vyhodila ho, ten vraj ešte odvrkol, že ide preto, lebo on chce a nie kvôli nej. A tej vraj spod nosa začalo normálne dymiť a div, že jej v oku nepukla tá cievka, ktorú vidia všetci, keď má svoj nervový systém v pochabých a veľmi v rapídne nasratých minútach svojho života... Späť k mojej sestre. Bolelo ma, keď som na ňu pozerala, sánka sa mi stiahla. Avšak uvedomila som si, že sedím pri nej a musím jej odpovedať, teda patrilo by sa.

„Pššt. Teraz nie je čas riešiť mňa. Kto to bol?“ Bolestivo mi pozerala do očí a mne prichádzalo nevoľno z toho ako vyzerá moja ubolená sestra.

„Dave.“ Vyslovila meno. Pár sekúnd som ostala ticho. Meno ma prekvapilo. Chlapec o ktorom som vravela Niallovi, s ním som bola na káve. Svoje predošlé činy som v skutku rýchlo oľutovala.

„Jackov najlepší kamarát?“ Nechápavo som na ňu pozerala i keď vedela, že som kedysi po ňom hľadela.

„Bože mne je to tak ľúto. Stalo sa jej to kvôli mne.“ Odkontrolovala spiace dievčatko a ťažko sledovala moju tvár.

„Ako to? Určite to nie je tvoja vina.“ Privinula som si ju k sebe, keď mi povedala, že voniam úžasne. Harry, jeho vôňa. Jeho košeľa.

„Kedysi za mnou doliezal... a pred pár dňami ma pozval znovu na vonku... Nechcela som mať s nim nič, tak... som to odmietla.“ Vravela s dychovými prestávkami

„Ja neviem, podľa mňa musel byť pod vplyvom niečoho hnusného... Am, on sa mi vyhrážal a povedal, že ma dobije. Chápeš to?“ S vlhkými očami vravela a mne sa sťahoval žalúdok.

„Neverila som mu, kto by áno... Predsa Jackov priateľ akoby mohol... A potom zmlátil aj ju.“ Prstom ukázala vedľa a ja som na prázdno prehltla.

„Nie, nie je to tvoja vina. V žiadnom prípade... Nepovedala si to nikomu, že sa ti vyhrážal?“ Spýtala som sa.

„Amian. Mama mala dosť starostí. Riešila len teba, telefonovala z celou rodinou. Stále bola zavretá vo svojom salóniku a pri uchu mala mobil. Trápila sa, ako by som jej mohla povedať niečo také.“ Telom mi prešli zimomriavky a ja som zistila, že všetko sa stalo v dôsledku kvôli mne. Kvôli mne. Kvôli mne, len a len kvôli mne.. Jej hlas mi v hlave odznieval niekoľkokrát za sebou a ja som sa cítila ako ten najväčší úbožiak pod slnkom.

„Nie je to tvoja vina, skôr moja.“ Šepla som bez hlasu, keď buchli dvere a dnu vošiel Harry. Zrazu sa ozval plač mojej druhej sestričky, ktorá bola doposiaľ v ríši snov. Harry si dlane držal na čele s roztiahnutými lakťami a s otvorenými ústami na nás pozeral.

„Sorry. Počkám vonku.“ Otočil sa na odchod, keď uvidel môj výraz. Teraz som už sedela pri Jamie, ktorá na mňa hľadela s miernymi obavami, keď Becky z ničoho nič skríkla, aby nikam nešiel. Nechápavo s obrovskými očami stál pri dverách a pozeral a tak isto aj ja na ňu.

„Becky!“ Zakričala moja malá sestra. Chcela som ju zobrať do náruče ale malé dievčatko s modrými lícami sa ťahalo preč odo mňa.

„Jamie, veď je to Amia.“ Staršia sestra sa posadila a usmievala sa na nás. Jamie prestala vrieskať a venovala mi výhľad do jej pusinky.

„Amian, rozpusť si vlasy.“ Harry sa ozval a dievčatko rýchlo obrátilo hlavu k nemu. Poslúchla som ho a pomaly si zložila čiapku. Prsty ma zaviedli ku gumičke a k zamotaným vlasom. S bolesťou ale menšou, ako prežili ony dve, som si ťahala fialovú tenkú gumičku dole. Pramene vlasov mi veselo popadali dole na plecia a konečne sa na mňa moje slniečko usmievalo.

„Becky, veď to je Aminka!“ Dievčatko zo seba zhrnulo bielu prikrývku a s infúziou sa ku mne vrhlo. Harry dobehol včas, keď niečo ako vešiak s tekutinou v priesvitnom vrecúšku skoro spadol na nás.

„Dávaj pozor, Jamie.“ Šepla som jej do uška a tak ju vrátila späť do ľahu. V rúčke mala ihlu od infúzie a nemala problém skákať ku mne.

„Am? Kto je tento mladý?“ Becky pozerala na Harryho, ktorý sa tváril ani kyslo ani mastne.

„Som priateľ tvojej sestry.“ Usmial sa a prešiel k nám. Sadol si ku mne a k Jamie, ktorá sa rýchlosťou svetla posadila a natiahla k Harrymu. Zobral si drobné dievčatko v bodkovanej nočnej košeli na kolená a ona sa mu na ne postavila a usmievala sa na neho. Svoje drobné pršteky na nohách skrčila pod seba a zarývala sa mu na dotyk príjemných teplákov.

„Má klásne vlasy.“ Jamie mu stiahla dole čiapku a on sa usmieval. Po celej tvári sa mu rozprestieral veľkorysí úsmev. Malými rúčkami mu prechádzala cez vlasy a mala otvorenú pusu. Pri jej poznámke sme sa obe zasmiali.

„Požicias mi tlošku?“ Naklonila hlavu na stranu a potiahla mu pár pramienkov. Zháčil sa a skrčil nos.

„Keď mi všetky nevytrháš, tak istotne.“ Usmieval sa na ňu a príjemným jemným tónom vravel, keď ho i cez ihlu v ručke objímala okolo ramien. Bolo nanajvýš zvláštne a milo prekvapivé ako sa k malej postavičke správal. Aký bol pozorný a aký bol milý. Ako sa usmieval, aký dobrý bol.

„On je ten lámač ženských sŕdc. Ten mladý z tej chlapčenskej skupiny.“ Harry sa zrazu otočil ku Becky, ktorá vyslovila svoj názor a ja som pocítila znova ten rumenec, ktorý tak silno neznášam. Uhrala som to, teda pre samú seba tak, že som si zopínala vlasy do gumky a tak si opäť nasadila čiapku.

„Am, nieže ti zlomí srdce.“ Výstražne sa naňho pozrela a on akoby na pár sekúnd zmrzol. Potom sa usmial a pokýval so smiechom hlavou.

„Ako dlho ste spolu?“ Zvedavosť mojej sestry bola dosť vysoká. Chcela som prehovoriť ale on ma predbehol.

„Neviem či sa to dá nazvať vzťahom, ešte mi nepovedala áno... Amian budeš moje dievča?.“ Zasmial sa tak, tak ako to vie iba on.