LIGHTS 12. -Dievčatko, moje dievčatko-

Kapitola 12. -Dievčatko, moje dievčatko-

Oni sú tak rozkošní. Akurát keby vedela, čo ten idiot vyvádza. Keby len vedela, že hraje na dve strany... Keby len vedela, že skoro všetko čo je krásne je nepravdivé. Keby len vedela, že život nie je len o jeho očiach. Keby len vedela, čo sa v jej rodine stane a keby nebola tak zahľadená do jeho krokov, ktoré sa jej zdajú ako príklad zdvorilosti avšak so svojskou štipkou arogancie, ktorou ju vždy stiahne do svojej siete. Keby len vedela aké rozpaky to všetko prinesie. Keby len vedela, že svetlo nenájde v jeho duši, keby len vedela ako to všetko o rok vypáli... Ale ona to nevie..... lebo to viem len ja, úbohá tá, ktorá ju bude rúcať do záhuby. Chudinka Amian, láska je komplikovaná viac než všetci len pomýšľajú. Ani ja sama neviem ako bolí zlomené až rozdrtené srdce na márne kúsky, ale ona to pocíti na tom svojom vlastnom krehkom dobrosrdečnom srdiečku. Vaša Blue, tá ktorá to všetko zapričiní chudinke Amian...

Amia

Vstávalo sa mi pomerne ťažko. Keď pomyslím, že by som práve v tomto čase v Londýne polyovala vo svojej izbe ešte v posteli a prečesávala drobnej postavičke tenké vlásky a nie miesto toho teraz stála pri výťahu a hypnotizovala dvere, akoby som im chcela nakázať, aby sa poslušne otvorili. Keď som vkročila dnu, zbadala som svoju tvár v zrkadle. Pohroma. Katastrofa. Nešťastie. Moje vlasy si stáli podľa svojej vôle a česať ich takto ráno.. No vyzeralo by to ešte horšie, i keď sa mi zdá, že to už nie je možné.

Na prízemí ma vážne očakával mladý vysoký chlap s čelenkou vo vlasoch. Ako som zbadala jeho hrivu nepretržite som sa rozosmiala. Nechápal, ako keby by mohol. Ale ja som sa aspoň uistila, že nie som jediná, ktorá vedie po ránach mučivé boje nie s gréckymi mýtickými bytosťami, ale s vlasmi.. Bol v širokých sivých teplákoch a mal na sebe tričko, ktoré som poznala veľmi dobre.

„Vybral som nám už miesto.“ Prehovoril ranným nanajvýš chrapľavým hlasom. Takého som ho ešte dosiaľ nepočula. Posledné hlásky vety hltal a ja som sa čudovala ako nemôžem rozumieť niekomu, kto hovorí v mojej rodnej reči. Artikulácia. Jeho mimika aj gestá boli poznačené únavou a chôdza taktiež. Kráčali sme zadnou časťou celkom prázdnej kaviarne a obidvaja sme šuchtali.

„Tak čo si dáš?“ So šikmými očami sa ma spýtal ako si prezeral papierové menu. Myslela som si, že každú chvíľu mu odkväcne hlava na stranu. Nestalo sa.

„Kávu.“ Pohotovo som odvetila a zahľadela sa na stenu za ním. Zdobili ju fotografie, ktoré mi pripomenuli ako rada stláčam spúšť na fotoaparáte.

„Pozri, nemuseli sme sa vôbec stretnúť. Ledva rozprávaš.. Nepil si včera v noci niečo?“ Svoju studenú dlaň som priložila na jeho teplé čelo a on sa usmial. Hlavou mi prebleslo, čo som práve spravila. Dotkla som sa jeho hebkej bielej tváre a ešte zvláštnejšie na tom bolo to, že svoju veľkú ruku položil na tú moju a ťahal ju nižšie na pravé líce. Usmieval sa, jamky sa mu pohrávali na jeho tvári a on sa snažil prebrať. Keď jeho teplý dotyk ruky, ktorý pôsobil na tú moju, zmizol ešte raz a trochu roztrasene som ho po jemnej pokožke pohladila a on sa zhlboka nadýchol. Jeho ramená sa prudko vyrovnali a on mi ukázal akej šírky sú. Pousmial sa, keď si všimol ako pozerám na jeho bruchá rúk, kedže ich mal spustené na stolíku, ktoré zdobili vety. Dve výstižné vety. Na jednej sa usídlil nápis, ktorý vravel: Veci ktoré môžem a na tej druhej presný opak. Mohla som očakávať, že v blízkej budúcnosti sa tam buď vyskytnú symboli alebo vety pochopiteľné len preňho.

„Ty si to, čo ja nesmiem. Patríš tu.“ Prstom sa dotkol nápisu a urobil to, že svoj prst zatlačil do kože.

„Bolí to... prestaň.“ Šepla som a odtiahla jeho prst z červeného miesta. Uškrnul sa. Držala som ho za zápästie a on na mňa hľadel s povýšenosťou v očiach. Jeho provokačné správanie ma utápalo v zelenom močiari, v jeho očiach.

„Prepáčte ešte sme sa neprebudili, takže čo si dá mladý pár?“ Krátko vlasý čašník sa potmehúcky usmieval na Harryho. Kto vie, čo si myslel.

„Nie sme pár.“ Rýchlo som zo seba sykla a pustila jeho ruku z miernej výšky, kde som ju držala. Rýchlo a tupo bez jeho zakročenia spadla ako bábka na stôl. Výraz Harryho tváre povädol, ako jarný kvietok, ktorý zistí, že nastáva jeho čas, lebo kvetné lístky ma popálene od horľavého slnka, ktoré už poskakuje po oblohe a dáva na známosť, že vysoké teploty sa blížia... Amian veď je jeseň ty bystrá dievčina!

„Ja si dám čerstvý zeleninový šalát s ovocnou šťavou, ak môžem.“ Ozval sa Harry a hľadel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Poprosím si horkú čiernu kávu.“ Predniesla som a on sa na mňa prekvapene zahľadel. Chcela som mať pred sebou bielu šálku s čiernou tekutinou, v ktorej zbadám svoj odraz.

„Slečna dnes potrebuje veľkú výdrž.“ Okomentoval moju objednávku chlapec s čelenkou a kývol hlavou dopredu. Chcel naznačiť milému pánovi v čiernej zástere so zápisnikom v ruke, aby odišiel?

„Žiadne jedlo? Nepadne ti to dobre na prázdne bruško.“ Usmial sa na mňa s prekrásnymi jamkami, keď pán už bol na ceste preč.

„Nemám chuť na jedlo... Pil si v noci niečo?“ Opýtala som sa ho a on sa zasmial.

„S alkoholom síce známy som, ale nie. Som len unavený a dosť ustatý.“ Mykol plecami a ubezpečil ma, aby som bola pokojná. Avšak, netuším prečo sa u mňa v hlave vyskytli nejaké tie menšie obavy oňho. Bála som sa o neho, vážne. Nedokázala som tomu porozumieť, ako je to možné. V tomto týždni s nimi je pre mňa ťažké pochopiť hocičo i to, že sa ma páči, pán dominantný. Viem, že si ma pomaly získava a viem i to, že čo chvíľa a ja mu padnem do náručia. Prosím, len to nie!

„Som rád, že si ma neodmietla.“ Pousmial sa a prehrabával sa vo svojich predných vreckách na teplákoch.

„Koľko je len hodín?“ Vykoľajene sa opýtal, keď si všimol ako v kaviarni pribúdajú ľudia.

„Hodiny sú tam.“ Prstom som ukázala zaňho a on sa otočil. Na pár sekúnd som naňho hľadela tak.. prosto s menším úsmevom.

„Máme desať minút na naše raňajky, potom začnú vyliezať otravní fotografi.“ Obrátil sa ku mne a rýchlo kričal na čašníka cez celú kaviareň. Vadilo mi, že všetci museli skákať ako si on praje. Ten nám behom minúty doniesol Harryho sľúbený šalát a moju horúcu kávu. Liala som do seba tekutinu a on sa snažil napchať do seba okrúhlu misu zeleniny.

„Nezjem to sám.“ So smiechom mi povedal, ako som dopíjala posledný dúšok ozaj horúcej kávy.

„Buudeš zdravý ako ryba i keď tie zeleninu zrejme nekonzumujú.“ Usmiala som sa, keď napichol na vidličku malú paradajku zdvihol ju ku mne. So strachom som pootvorila ústa a on sa zaškeril. Jeho tvár zdobil ten jeho typický úškrn, keď mi paradajku obtrel o pery. Chcel sa tu so mnou hrať a pri tom ma tu pred malou chvíľkou súril. Vystihla som správnu sekundu a zubami jemne tak, aby to nebolo prehnané stiahla maličkú paradajku do svojich úst. Zasmial sa, vidličku položil na do misky, ešte sa napil ľadového džúsu a už mi vravel, aby som vstala. Poslúchla som, keď ma už silno ťahal za zápästie von z kaviarne. Zastali sme ešte pred barom a on vytiahol z vrecka pár libier. Položil ich do porcelánového žliabku a s očakávaním hľadel na čašníka s nagélovanými vlasmi a s motýlikom pri krku.

„Čo ja s tým?“ Zvedavo sa opýtal a skúmal očami peniaze.

„Zmeňte si ich a zvyšok si nechajte.“ Povedal a naše pozadia zrazu osvetlili blesky fotoaparátov.

„Do riti! Do šľaka!“ Harry dupol z ničoho nič nohou. Asi sa jeho tlak náhle zvýšil kedže mi stlačil ruku a ja som sa značne skrútila od miernej bolesti, ktorá sa dala ešte ako tak vydržať. Svaly sa mu len tak napínali a ja som pochopila, že je zle nedobre. Stál ako prikovaný k zemi, dívajúc sa niekde do blba s čiernotou v očiach a ja som ho rýchlo vytiahla von z kaviarne. Pustila som jeho napnutú veľkú ruku, ktorá stláčala tú moju a on nám privolal výťah. Ako zastavil, vydal svoj typický zvuk, dvere sa samé otvorili a my sme vkročili dovnútra. V tichosti.

„Preboha. To budú problémy.“ Skľúčene opieral svoje hebké čelo o zrkadlo a z očí mu sršal hnev.

„Do riti!“ Zakričal mohutným hlbokým hlasom na celý výťah, ako sme sa viezli a ja som sa striasla, od strachu. Vyľakala som sa jeho prudkého pohybu a hlasu, ktorý sa mu priam vydral z hrdla. Bála som sa ho. Zjavne si všimol, že to so mnou spravilo svoje.

„Neboj sa.“

„Dievčatko. Moje dievčatko.“ Narovnal sa, obrátil sa tvárou ku mne a nadvihol mi prstom bradu. Dívala som sa mu do očí a on sa na mňa usmieval. Jeho lícne svaly sa v okamihu rozplynuli v jeho vrúcny úsmev, ktorý ma zohrieval.

„Neboj sa. Všetko je v poriadku.“ Svoje veľké dlhé ruky obmotal okolo môjho pása a tíšil ma vo svojom teplom príjemnom mäkkom a voňavom objatí. Jeho chrapľavý hlas ma hladil a zakrýval stopy po strachu.

„Vybuchol som. Mrzí ma to.“ Pošepol mi do ucha, ako výťah oznámil, že sme na šiestom poschodí.

„Ďakujem ti za rýchle raňajky.“ Povedal mi ako sa odtiahol a zakýval mi. Rovnako, ako keď mi doniesol kufor. S primitívnym výrazom. Cítila som sa zvláštne, rozpačito a určitou dávkou skrytého smiechu v mojom vnútri.

Zayn

„Sleduj.“ Povedal som kamarátovi, ktorý práve sedel so mnou na pohovke. Doteraz sme surfovali internetom, popridávali bláznivé fotky odpovedali fanúšičkám a pre prípad mali otvorenú kartu z bulvárnych správ. Liam sa na mňa často hnevá, že sledujem tieto somariny, pretože vždy keď sa tam nájdem. Uzavriem sa do seba a snažím si zmeniť svoje návyky, aby som sa tam nejakou náhodou znovu neocitol a nečítal tie pribrzdené odporné riadky, ktoré menia moju osobu a ponižujú ma, znovu a znovu.

„Kto je to?“ Nezaujatý Niall hodil oči na obrazovku notebooku.

„Ten chrbát ti nehovorí nič?“ So smiechom som sa spýtal. Opäť sa nahol k obrazovke, avšak teraz už s tesnejšej blízkosti skenoval čierne tričko a sivé tepláky.

„S kým sa to drží?“ Po chvíli sa ma spýtal a ja som sa zasmial.

„Chudá postava, tepláky po bedrá, voľné tričko.“ Hovoril som, keď ma môj nad mieru inteligentný kamarát vyrušil.

„Danielle!“ Výkrikol z nenazdajky a mne neostávalo nič iné ako sa rozosmiať. Bola pravda, že na sebe mala jej veci. Liam.

„Pravdaže.“ Povedal som múdro. Pozrel na mňa zo zdvihnutým obočím a ja som sa ešte viac pučil od smiechu.

„Amian.“ Povedali sme obaja naraz, keď sa dvere od mojej izby odomkli. Dnu vošiel Harry s napnutou sánkou a s nervami v pästiach. Čelo mal prikrčené a jeho obočie malo tvar rovných pokosených kríkov, kde sem tam vytŕčali jemné nahnevané konáriky. Hneval sa. Ale my sme neodolali.

„Harry, nevolala ti ešte Julie? Vieš, za tú ruku.“ Niall zo svojich úst vypustil veru v podaní upišťaného hlasu Julie odvážne slová a obaja sme sa len usmievali, keď si s povzdychom sadol na svoju posteľ. Ruky mal položené na stehnách a stláčal päste. On nebol nahnevaný z neho vyžarovala tá zloba. Živo si ho dokážem predstaviť v muzikáli, kde by hral Luciffera. Haha.

„Kde vša-de je to?“ Pokojne vyslovil slabiky. Otočil som sa naspäť k bulvárnej stránke, aby som si všimol vlastne jej povestný názov. Neodpovedal som hneď, čo môjho spolubývajúceho nerváka naštvalo väčšmi.

„Tak kde?“ Chrapľavo na celú izbu precedil a ja som ako samopal, zo seba strieľal tak strašne dlho očakávanú odpoveď. Jasné, kretén na ňu čakal okolo piatich sekúnd a i to sa mu zdalo dlho.

„mirror.“ Povedal som keď sa zhlboka nadýchol a začal sa smiať. S Niallom sme si vymenili prekvapené pohľady a upierali naňho ten ďalší, tiež značne prekvapivý. Myslel som si, že Harry si rozkope periny, prípadne bude chcieť skočiť z balkóna, ale určite mi nenapadlo, že sa začne z chuti smiať.

„Stalo sa to pred piatimi minútami a už to vie celý svet.“ Stiahol si čelenku a prehodil vlasmi nabok. Keď mu konečne pristáli tak ako chcel on, upriamil na nás svoj pohľad plný smiechu a opäť prehovoril.

„Prvýkrát v živote si neviem vybrať.“ To už povedal s miernym povzdychom a pozeral na mňa sklamane. Zrazu sa jeho tvár, ktorá pred nepatrnou chvíľou svietila ako slniečko sa teraz zdala zamračená, vynervovaná a poškodená. Láskou. Uvedomil si, čo spravil, uvedomil si, že konal zle. Že vo svojej sieti má dve osoby ženského pohlavia. Jednu ženu a jedno dievčatko.

„Čo ti hovorí životu potrebný orgán?“ Postavil som sa a kráčal k východu nášho apartmánu.

„Rozum mi hovorí, že Juliet je ta pravá.“ Usmial sa.

„Takže pre teba je tento orgán mozog, áno? Myslel som, že srdce ma rozhodujúce slovo,ale u teba to zrejme tak nie je.“ Smutne som sa naňho usmial a volal Nialla na raňajky. Potreboval byť sám.