LIGHTS 13. -Trýznia ma myšlienky o nej-

Kapitola 13. -Trýznia ma myšlienky o nej-

Ja vás už zrejme asi vôbec nebavím. Pomaly ani jeden komentár. Kde sme to? Mňa porazí. Čo mám pridávať časti v pravideľnom intervale?! To sa nedá. Po ďalšie, raz som vás už prosila, aby ste sa podpísali všetci tí čo to čítate. Nie. Ignorácia. Hanba. Moja i Vaša. Som smutná :(

Nebaví vás môj štýl písania? Že do každej časti vkladám kúsok seba a snažím sa mať to mierne? Lebo tí chlapci sú takí v mojej hlave. Ja nedokážem písať tak, že každá veta má v sebe humor a všetko je mierne sarkastické. Rada čítam také veci ale zase čo je zlé na tom mojom? Nepáči sa vám to? Ja musím všetko opísať. Všetky detaily, prosto všetko. Ale keď sa vám to naozaj nepáči, tak stačí napísať. Prestanem písať túto poviedku, LIGHTS. Keď vás to ozaj nebaví a nechce sa vám to čítať. Stačí napísať jedno slovo. Jedno slovo, len jedno a viete čo to slovo spraví?.. Zmení všetko. Od základov, fakt.

Podpíšte sa všetci, ktorí čítate túto poviedku. Prosím. Vážne. Všetci. Všetci. Všetci

Ak nie, poskytnem veľmi zlé opatrenia. Budem taká brrr a wrrr. A potom uvidíte vy moje, ani neviem či ste moje, lebo ani napísať neviete … :( viem, že nie každý má čas ale keď máte čas na to, aby ste si prečítali kapitolu tak ďalšie tri minúty vás nezabijú!!!!! :-)

Takže, šup šup. Najprv prečítať a potom komentovať, pre mňa za mňa aj anonymne. Haha, please.

A keby sa vyskytla nejaká ta pripomienka, napísať velice rýchlo. Alebo nápad! :D I love you, vy nezbedné kuriatka!!!

Blue. Hysterická zo strašne nízkej návštevnosti a hlavne z komentovania. Ako fakt. Som smutná, ja Blue Dein!):

Amian

Odlietali sme neskoro v noci. Po jednej ráno ma zobudila uťahaná Marphy a vravela, aby som sa rýchlo zbalila. Vyrušila ma s tvrdého spánku a ja som ostala na chvíľu mierne vyvedená, z vtedy aktuálnej situácie. Posadila som sa a vnímala ako naokolo dievčatá pobehujú pod tlmeným svetlom z lampy, smejú sa a balia si veci.

„Anjelik. Večer sme ťa chceli zobrať na premiéru ich filmu, spala si.“ Nakláňala sa ku mne Marphy a dávala mi veci z nočného stolíka na kopu. Ich reči som nebrala vážne a nemala na ne náladu.

„Kam ideme?“ Opýtala som a zívla si. Mala som chuť skryť sa pod červenú perinu a preniesť sa naspäť do ríše neškodných snov.

„Do Madridu. Ponáhľame sa. Amia obleč sa, rýchlo.“ Poháňali ma ostatné a ja som len s povzdychom kráčala do kúpeľne, kde na poličkách svietili už len moje hygienické potreby.

„Kefka, šampón.“ Nahlas som si vravela a ťahala veci z matnej sklenej poličky.

Keď som sa vrátila do izby, všetky boli už pomaly preč. To ma vyľakalo.

„Amia, čakáme ťa na recepcii. Do desiatich minút nech si dole.“ Povedala mi Looren a už s batožinou na pleci vychádzala z izby.

„A čo..?“ Nedopovedala som. Nemohla som, ale ani nemusela. Odišla. Ja som tu stála dívajúc sa na ustlané postele, so strachom. Nevedela som poriadne, čo sa dialo. Čo. Bola som mimo tejto veci.

„Ammi. Zlatko, už si hotová?“ Do izby zrazu vošiel Harry s taškou na pleci, ktorú potom položil k dverám. Zľakla som sa. Jeho príjemný a milý tón hlasu ma vyviedol z miery. Čo sa mu stalo? Už sa upokojil od rána?

„Nie a nie som tvoje zlatko.“ Naduto som povedala a on sa zasmial. Jeho tvár sa tešila.

„Keby si bola.“ Usmial sa a v koženej čiernej bunde kráčal k mojej posteli a veciam.

„Prečo ešte nie si zbalená?“ Spýtal sa a ja som mu rýchlo odpovedala.

„Lebo som sa vstala zhruba pred niekoľkými minútami.“ Vzdychla som si a unavene sa posadila na perinu.

„To ťa zobudili až teraz?“ Prekvapene sa opýtal a ja som prikývla.

„Preboha, veď po príchode z rádia na obede sme sa dohodli, kedy odchádzame. Ako, že ti nedali vedieť?“ S úsmevom sa spýtal a prisadol si. Nahol sa ku kufru od Liama a vkládal do neho veci rozložené okolo postele.

„Nebola som na obede. Celé poobedie som prespala aj večer a prespala by som aj túto noc, keby..“

„Budeš si musieť zvyknúť. Z hotelov odchádzame zásadne len po nociach. Choď sa prezliecť, ja ťa zbalím. Tu máš veci.“ Do rúk mi hodil krátke kraťasy a ja som naňho pozerala vyjavene.

„Mám zmrznúť?“ Spýtala som sa so smiechom a on sa začal smiať tiež. Tešilo ma, že sa tešil on. Že sa mu na tvári velebil úsmev.

„Nie, prepáč. Vyber si ty. Nevyznám sa v týchto veciach.“ Usmial sa a ja som podišla ku kufru. Vytiahla som z neho obyčajné tmavé rifle a nejaký hrubý sveter od Liamovej Danielle.

„Ráno sa roztopíš.“ Začal sa smiať a ja som si ešte rozhorčene z kufra vytiahla tenké šaty a svetrík na zajtrajší deň.

„To je lepšie.“ Úsmev mu zapĺňal celú jeho tvár.

Vystúpili sme z výťahu a ja som nasledovala Harryho. Šla som v jeho pozadí, držiac ho za zápästie. Nedržala by som sa ho keby som videla na oči. Ja som pre zmenu za sebou ťahala kufor a on mňa. Jeho telo, jeho ramená a jeho batožina ktorá mu visela na pleci mi zabraňovali k výhľadu na ostatných, ktorí hádzali svoje pripomienky ako paradajky do umelca, ktorý sa svoje vystúpenie a svoju rolu snažil stvárniť čo najlepšie. Avšak publikum bolo neochotné vypočuť si jeho námety a výhovorky.

„Čo ti to tak dlho trvalo?! Čo si si holil tie tri chlpy pod pazuchami?!!!“ Louis sa zničene opýtal, keď som vystrčila spoza Harryho chrbta hlavu, aby som ich uvidela. Zarazil sa. Usmial sa. On, i on, i ten i tamten. Všetci sa pousmiali a prestali mu to vyčítať. Akoby behom sekundy z nich opadol všetok ten hnev. Harry ku mne otočil svoju hlavu a venoval mi mierny úškrn. To nás už Paul poháňal ako stádo kráv k východu hotela.

„Hrdličky?“ Opýtal sa Louis a ja som behom sekundy pustila Harryho teplú ruku, ktorá ma doteraz viedla.

„Čo je? Hanbíš sa za to, že ma držíš?“ Zastavil. Môj vodca, ktorý udával smer a držal ma bezpečí, zastavil. K môjmu uchu sa naklonila Harryho hlava a ja som len rázne kývla hlavou. Zobral to po svojom a preplietol naše prsty. Pomerne dlhší čas som hľadela na jeho veľkú ruku, ktorá skrývala tú moju. Svojim láskavým pohľadom ma ubezpečoval, že všetko je v poriadku. Keby, som nebola vyčerpaná ako stará deva a keby som nebola vyrušená zo spánku a keby som bola schopná racionálne vnímať, nenechala by som ho, aby skryl moju ruku do tej jeho veľkej, plnej príjemneho tepla a jemného dotyku. A možno áno? Keď som bola s ním cítila som sa ako človek, ktorý bol ozajstným človekom, plný citu a vnemu. Vždy sa na mňa usmieval, vždy sa ku mne správal ako chlapec, ktorý bol mierne drzý a dosť výbušný ale vynahrádzal si to svojimi jamkami, ktoré sa mu usídľovali na tvári, keď sa usmieval.

Harry

Ako môžem skoro zo dňa na deň zmeniť teóriu? Reálne, veď to sa nedá! Ako môžem zmeniť svoje plány o svojom správaní? Nedokážem sa k nej správať krivo a už vôbec nie pred chlapcami. Poznajú ma a vedia, že nenechám ženu samú v chvíľach keď potrebuje pomocnú ruku, čo i len kvôli maličkostiam. Keď som v spoločnosti toho krehkého pohlavia, nemôžem sa správať ako chňup ale vždy pomôžem.

Prečo sa taktiež cítim beznádejne hlúpo a bezmocne? Viem, že to Julie zistí a viem, že to Amian zistí tiež. Neviem čo budem robiť. Prosto nedokážem vo svojej hlave vyvinúť normálny poznatok. Ja to dievča poznám sotva týždeň a niečo a snažím sa ju zbaliť, snažím sa ju očariť. Snažím sa, aby si ma to nejaké sedemnásťročné dievčatko všimlo. Doma mám dvadsaťpäťročnú skúsenú kofu, a tu? Chcem si uloviť malinkú rybku v slanom obrovskom mori? Čo som ja za ľudského tvora? Ako môžem byť taký odporný a ako by som mohol pokškvrniť a znečistiť tak slabé stvorenie? To som ja? Takýto som?

„Si v poriadku?“ Poklepkal ma po ramene Louis, keď sme sedeli v lietadle a ja som uvažoval nad týmto rušným obdobím.

„Louis, vykašlime sa na stávku. Vykašlime sa na tú idiotinu. Berme ju ako jednu z nás.“ Povedal som po chvíli ticha a usmial sa naňho. Pevne som zvieral päste a veril, že kamarát ustúpi a bude mi venovať svoj patričný úsmev, ktorý je dostatočne empatický na to, aby ma utešil.

„Keď si s ňou, si iný človek.“ Vzdychol si a daroval mi úprimný úsmev. Dokázal to.. Po spoločnej chvíli ticha mi opäť povedal, čo si vlastne myslí.

„Pamätaj si, že práve naše priateľky nás robia tými lepšími a porozmýšľaj ako na teba vplýva Julie a ako Amian. Možno si potom uvedomíš ktorý Harry si. Či ten usmievavý s čistou mysľou alebo ten, ktorý je pohrúžený do pekelných myšlienok.“ Vravel a ja som len počúval jeho slová s ostňami, ktoré sa mi ryli, ktoré sa mi zaživa zarývali do duše a ničili ma. Trýznili ma.