More Than This - 54. Jeho vôňa, jeho košeľa

Vysvetlí mi niekto prečo v piatkom x-factore vypadla Paige? - od veci, áno viem...

 

 

Dnu som sa vrátila s Lucasom na rukách. Jeho úsmev zmäkol a jeho oči boli aspoň chvíľu šťastné.

„Lucky.“ Zobral si ho k sebe a pobozkal ho na líčko potom sa otočil ku mne a z ľahkosťou spojil naše pery. Odtiahol sa a skúmal môj pohľad.

„Chcem spievať.“Z očí mu kvapkali slzy.

„Miriam, cítim sa tak.. smutný a zároveň šťastný, čo je to so mnou?“ Chrapľavo sa spýtal. Úprimne na mňa hľadel a snažil sa vysvetliť si to.

„To, že sa raz cítiš veselo a následné sklesnuto?“ Rukou som mu prehrabávala tmavé vlasy a usmievala sa naň ho. Kývol hlavou na znak súhlasu a pritúlil si malého k sebe.

„Harry všetko to robia tvoje emócie, ktoré si si možno do teraz až tak nevšímal.“ Nahla som sa k nemu a dala mu pusu na líce.

„Nechcem, aby sa naša skupina rozpadla, hudba je môj život.“ Lucaskovi dával dole čiapočku.

„Nikto nevraví, že je koniec. Práve naopak, Harry čaká vás nová cesta. Možno úzka a strmá ale vy ste silný a ty obzvlášť, neprebehnete ju bez prekážok, spadnete udriete sa ale zas a znova sa postavíte na nohy a ukážete svetu kto je One Direction.“ Vravela som a opri tom sa ťažko usmievala, verila som tomu čo som mu povedala.

„Máš pravdu, možno nebudem spievať ale všetci ma tam budú cítiť a budú si pamätať môj hlas a nie nevzdám sa a kážem im ako cítim hudbu ja.“ Tváril sa hrdo chcel to zniesť ako muž no strach v jeho hlase bol viditeľnejší ako jeho slzy na tvári.

Týždeň neskôr, pohľad z 3.osoby 10.11

Harryho pocity počas jeho týždenného pobytu v nemocnici boli rôzne. Rána mával ťažké ale večer býval plný radosti, ako sa díval von oknom na vysvietený Londýn. Nerozumel tomu, jeho mozog si to nevedel vysvetliť, nedokázal to.

Miriam sa u chlapcov trápila, po večeroch si na notebooku sťahovala jeho koncerty do notebooku a dúfala, že to nenájde, aj preto si ich kódovala. Chcela ich tam mať, pretože myšlienka, že už nebude počuť jeho hlas ju strašila. Po nociach sa budila a nie kvôli malému Lucasovi... sedávala na jeho parapetnej doske, v jeho izbe. Tiež sledovala mesto a často svoju dlaň prikladala na studené sklo a cítila ho pri sebe, pretože v tom čase to robil i on. Vzdialenosť medzi nimi bola nepodstatná, ich duše sa zároveň spolu chveli i smiali. Boli prepojení, súdení si. Ako v rozprávke?- nie tá je od ich životov dosť vzdialená. Toľko starostí, bolestí a trápení pre mladých ľudí. Nemali by sa trápiť starí ľudia? Nie, pretože ten hore to tak chce, chce aby vedeli, že ich miluje. Pre lásku sa trpí, obaja to vedia. Keď chcú byť žiť spolu ako doteraz, musia ísť ďalej a nepodávať sa.

11.11

„Môžem Miriam?“ Spoza dverí sa ozval Niall. Po tichu som si vzdychla. Sedela som v Harryho starej izbe, na mäkkom posteľnom prádle a Lucasa posunula vyššie na bordový plochý vankúš.

„Poď ďalej.“ Odpovedala som, ale nehnevala by som sa keby to nepočul.

Dnu vošiel strapatý chlapec s červenými perami a modrými očami. Ako si sadal na kraj postele, zo zásuvky som vytiahla pomádu a hodila mu ju.

„Záchranca, v tomto dome nikto niečo také nemá, ani Danielle!“ Nepozrela som naňho, miesto toho si ľahla v Harryho veľkej košeli bližšie k Lucasovi, nosom sa dotýkala jemnej pokožky.

„Nechcel som o tom rozprávať.“ Horúcou dlaňou sa dotkol môjho lýtka, reflexívne som odtiahla nohu.

„Prepáč, ja chcel som sa ti ospravedlniť. Reagoval som podráždene a už by som nevydržal ďalší týždeň, keby sme sa nerozprávali.“ Kývla som ramenami a hlavu zaklonila do zadu.

„Miriam nehraj urazenú, nepristane ti to.“ Nevidela som jeho pohľad, ale slová ktoré sa nehanbili vyjsť z jeho úst ma dostatočne natankovali na to, aby som sa mu vzoprela. Z ľahu som sa posadila, vlasy mi padali do očí a ja som nevydržala nátlak? Zrejme pre vás neviditeľný, nepochopiteľný no pre mňa zjavný a nepríjemný.

„Dievčatko.“ Priblížil sa ku mne a zotrel mi slzy.

„Nerob to, nie v tejto izbe, počuješ?! Prestaň Niall!“ Zvýšila som hlas tak, že maličký zvýskol.

„Si strašne domýšľavá.“ Vstal a odišiel z izby.

„Nepomohol si tomu!“ Zakričala som za ním, neuvažovala nad tým, že je skoré ráno a väčšina ľudí v tomto dome asi ešte vyvaľuje šunky v posteli. Aj ja by som ešte spala, zívla som si, kolená si pritiahla k sebe a položila na ne hlavu. Plakala som, nemyslel to tak? Naozaj som som ja tá, ktorá to teraz pokazila? Ktorá si domyslela niečo nepravdivé? Možno to tak nevravel ako sa mi zdalo, možno som pochopila tón jeho hlasu zle? Čo sa to deje? Kde je silná žena? Kde je tá, ktorá utešuje svojho priateľa? ...stratila sa, nadobro? Nohy som si pritlačila tesne k bruchu a s tichými nárekmi počúvala Luckyho džavoty a jemne sa usmievala.

„Chýbaš mi tak strašne..“ Nikdy som si nemyslela, že týždeň bez neho mi bude tak ubližovať. Prekonali sme spolu i rok bez návštev, mesiace iba s telefonátmi a teraz keď sa nevidíme úbohý týždeň som stratená...

.„Honey, môžem?“ Hlas ma prekvapil, zdvihla som oči a zbadala osobu, ktorú som v žiadnom prípade nečakala.

„Har-r-ry?“ S ťažkosťou som sa opýtala a prekvapene mu hľadela do očí.

„Dopočul som sa, že moje dievčatko má problémy.“ Dal zo seba dole mikinu, zobliekol si rifle, sadol si na posteľ a zobral si ma do svojho lona.

„Prečo ti bije srdiečko tak rýchlo?“ Dlaň priložil na ľavú stranu mojej hrude a privinul si ma k sebe. Nos obtieral o moje líce a dýchal. Cítila som jeho horúci dych a snažila sa mu vysvetliť okolnosti.

„Všetko na mňa padá, myslela som si, že to absolútne zvládam, že som silná ale opak je pravdou. Harry nechoď už preč.“ Hlavu som mu zaborila do hrude a vnímala len jeho vôňu.

„Neboj sa. Nenechám ťa už samú.“ Usmial sa a pobozkal ma. Pritúlil si ma ešte viac k sebe a rozvalil sa so mnou na posteľ.

„Som šťastná, že ťa mám.“ Usmiala som sa hrala sa z jeho vlasmi....

„Zlatko, vstávaj! Vstávaj!“ Čia si ruka triasla mojim ramenom a ja som sa prebrala. Predo mnou stála Danielle s Lucasom na rukách.

„Celá horíš.“ Striasla sa Danielle ako mala svoju dlaň priloženú na mojom čele.

„Prečo si ma zabudila?“ Hlavu som si zaborila do vankúša.

„Harry, však?“ Pozná ma ako vlastné ponožky a neunikne jej absolútne nič.

„Ako to vieš?“ Venovala som jej prekvapený pohľad.

„Nepýtaj sa také hlúpe otázky. Si v jeho izbe, spíš v jeho košeli na jeho posteli v jeho posteľnom prádle, omámená vôňou jeho izby..“

„Aj ty to cítiš?“ Spýtala som sa.

„Prestaň.“ Smiala sa Danny.

„Čoskoro bude späť a ty by si sa mala schopiť. Nikdy si taká nebola, nerobilo ti problém žiť bez neho mesiace a teraz? Miriam vstávaj a osprchuj sa!“ Kričala na mňa Danielle a Lucasko sa zatiaľ rozplakal.

„A ty neplač, dáme ti cumeľ namočený do cukru, čo vravíš?“

„Danny! Nepachaj mi do syna zbytočnosti.“ Pohrozila som jej zubnou kefkou ako som stála na pol v kúpeľni.

„Ale čo! Potrebuje byť silný, tak ako jeho otec a ty sa tam zavri a nevylez stamaď pokiaľ nebudeš voňať za sebou! Počuješ?“ Výhražne na mňa hľadela. Na to som sa pribuchla a osprchovala sa. Natrela sa malinovým krémom, ktorý som nevidela po stáročia, prečo je u neho? Záhady, ktoré asi nikdy nevyriešim. Vytiahla som na seba sveter, čo som nosievala v Riu, po tepláky som šla ku Danielle, vybrala mi asi naj neónovejšie aké som v živote videla. Tak pestré pásikavé a posiate nórskymi vzormi. Vražedne som jej pozerala do tmavých očí a snažila sa jej to vyhustiť z hlavy.

„Nebudeš vymýšľať, ty tu nemáš nič a Lucas celú skriňu.“ Strčila mi ich do ruky a popritom ho navliekala do overála.

„Danielle Peazer!“ Zvýšila som hlas keď ma doplnila.

„Čoskoro Payne.“ Zachichotala sa a ja som ostala stáť ako stĺp.

„Prosím??“ Musela som ju prinútiť k tomu, aby mi to zopakovala.

„Požiadal ma o ruku.“ Vravela po tichu, jej oči svietili a pery poskakovali a veĺmi rýchlo vypľúvali z úst slová.

„Miriam musíš byť ostať ticho, o ničom nevieš. Presne v ten deň ako Harryho operovali, lenže Liam vraví, že je to teraz strašne citlivé a vraj nie je dobrý čas na oslavovanie a doposiaľ si to nerozmyslel ako to vám povedať.“ Pokrčila plecami a smutne na mňa hľadela, zatiaľ čo malý mrnčal a nebol najšťastnejší z toho, že je napchatý v overále.

„Má asi pravdu, oh blahoželám.“ Objala som ju tuho a nespúšťala ho z očí.

„Kam vyrazíme?“ Usmievala sa na mňa ako mi podávala malého.

„Myslím, že v týchto teplákoch asi nikde.“ Mykla som plecami a tešila sa na jej výraz.

„Akože prestaň! Keď budeme na titulke, tak už musíme aj nejako vyzerať.“ Rehlila sa.

„Idem už vonku, aby netrucoval. Bundu?“

„Na vešiaku mi visí tyrkysová lesklá vesta a botasky nájdeš v botníku na pravej strane. Ešte si zbalím do tašky nejaké veci a pôjdeme.“ Ohlásila mi a ja som ju už nechala samú v izbe. S Lucasom na rukách som kráčala po schodoch a snažila sa cez jeho hlavičku aj niečo vidieť. Dole v obývačke sedela populácia mladistvých mužov, ktorí nevyzerali najšťastnejšie. Všetci boli v pyžamách a zjavne som im pripadala ako idiot.

„Miriam ničíš mi zrak, choď sa rovno postaviť na križovatku.“ Zayn si rukou zakryl oči ale jeho grimasa, ktorú stvárali jeho tenké pery mi neušla. Na Malikovu hlášku sa zasmiali, akurát Niall sa neprejavil aj keď bolo vidno, že kútiky mu len tak mihajú.

„Vaše pyžamká s macíkmi tiež nevyzerajú na zožratie, čo by na ne povedal tak týždenník Times?“ Zdvihla som obočie ako som Luckyho vkladala do kočiara.

„Dobre, vyhrala si.“ Liam si prezeral svoje tričko s piškótami.

„Piškóty?“ Rehlil sa Louii, ktorý mal nohavice posiate medvedíkmi.

„Pripomínajú mi Danny.“ Mykol plecami a nasadil svoj typický výraz.

„Radšej zavolajte Harrymu a zistite, kedy už príde domov.“ Chlapci to uznali ako za dobrý nápad a hneď vstávali z mäkkého pohodlného gauča v ktorom ostali otlačené ich zadky.