More Than This - 53. Podpora nás drží na nohách

 

53. Podpora nás drží na nohách

3.11

s Louisom sme sa dostali k nim až okolo pol noci. Bola som tak unavená, vyťažená z toho sa udialo. Bolo mi do plaču čo i len som pomyslela na Harryho. Keď sme vyložili s Louisom všetky tašky do prechodby. Vytiahla som Lucaska s vajíčka, nakŕmila ho v obývačke pri nejakom horore čo šiel práve v telke a nikto ho pred nami nevypol. Louis sa s nami rozlúčil, že to čo sa udialo povieme všetkým až zajtra. Potom sme si rozložili ich gauč , poukladali sa naň a zaspali. No v noci ma zobudil poriadny buchot a nadávku ktorú bolo počuť z kuchyne.

„Kto si?“ Opýtala som sa vzduchoprázdna tak, aby to ten dotyčný počul.

„Zayn a kto si ty?“ Odpovedal mi otázkou.

„Miriam?“ Znovu sa opýtal.

„10 z 10 bodov.“ Ledva som povedala.

„Šiel som si spraviť čaj, hlas mám v kybli, bolia ma hlasivky, ale mi spadol čajník, takže je po ňom.“ Prešiel okolo, počula som jeho chrapľavý tichý hlas, zapol lampičku na komode.

„Už aj ty začínaj.“ Vzdychla som si.

„Čo? Čo?“ Zvedavo sa usmial.

„Harry nie?“ Mykla som plecami.

„Zajtra budú výsledky, no už vlastne dnes.“ Usmial sa a šupol pod paplón z druhej strany.

„Ja to už viem dávno.“ Skontrolovala som Lucasove rúčky či nie sú studené.

„Ako to?“ Nechápal.

„Louis bol po mňa, volali mi z nemocnice, že sa vyskytli problémy, tak sme tam utekali.. tak ma bolia oči od plaču.“

„Preboha, nestraš.“ tmavý chlapec, teda chlap znervóznel.

„Harrymu sa nepodarilo zachrániť jeho spev.“ Smutne som sa usmiala.

„To nemyslíš vážne, to nie-nie-nie.“ Prekvapenie neskrýval, hlavu si polozil do dlaní.

„Zlomí ho to.“ Skonštatoval po chvíli ticha.

„Zlomí to nás všetkých..“ Doplnil.

„Viem, preto ho musíme podporiť a stáť pri ňom.“ Rozprávala som sledujúc jeho tieň na stene.

„Zayn, nemala som ti to vravieť. Viem, je to strašné, myslela som, že ma porazí. Tak by som priala, aby sa to radšej prihodilo mne ako jemu.“

„Miriam prestaň! Prežila si toho dosť a myslím, že ti to stačilo.“ Pokýval hlavou.

„Zayn, zajtra sa o tom porozprávame, strašne mi je zle, chce sa mi plakať dobrú noc.“ Zakryla som sa po uši, Malik vstal z gauča, vypol svetlo. Myslela som si, že pôjde svojou cestou no on si ľahol na druhú stranu kde som mala nožky. Len aby nezaspal do nekonečna.

Ráno som sa zobudila na smiech a šuchot.

„Čo je také smiešne?“ Oči som otvorila neskôr ako zo seba vydala niečo ako opytovaciu vetu. Zbadala som najskôr Nialla ako sedí v teplákoch oproti mne v kresle.

„Nič, len to ako si spala.“

„Klameš.“ Privrela som znova oči a ľahla si naspäť. Niall sa záhadou dostal k môjmu uchu a pošepol.

„Pozri na toho tam..“ Kvôli nemu som musela prebudiť svoj zrakový zmysel a zadívať sa na Malika.

Hlavu mal ešte na rozťahovacej pohovke no nohy a ruky mu viseli dole.

„Bude ho bolieť krk ale nechápem podstate.“ Smutne som si vzdychla a zbadala pred sebou sedieť už aj Liama. Louis si sadol do druhého kresla a Danielle tá v stoji v strede obývačky sledovala a mala pod kontrólou všetko tu a na rukách držala svojho syna.

„Zobuďte ho, nie nadarmo som vás zavolal.“ Rozčúlil sa Louis. Niall sa toho z radosťou podujal. Pri mne sa ozval tak pišťavý zvuk a malé nožky ma jemne kopli do boku.

„Dobré ráno, chrústik.“ Zasmial sa Liam a zobral malého na ruky.

„To nerobil ani z vlastným.“ Zvýšeným hlasom upozornila na seba Danny.

„Netáraj.“ Liam sa na ňu zamračil.

„Dobre, počúvajte ma, ten tam je konečne hore a my vám musíme niečo povedať a potom sa ponáhľať do nemocnice...Miriam povedz to ty.“ Venoval mi pohľad. Prečo mi to robí ťažším? Oznámiť niekomu to čo ma bolí asi z nich všetkých najviac?

„Harry, on, pri operácii sa mu nepodarilo zachrániť to čo miloval na svete najviac.“ Na jeden dych som povedala celú vetu a potom sa po tichu rozplakala. V miestnosti nás bolo pár, ale tie sklamané a skľúčené páry očí ma ubíjali ešte viac. Liam objímal malého a pri tom mu z očí padali kvapky slzičiek.

„To nemyslíte vážne, to čo sme spolu prežili, to sa skončilo?“ Smutne na mňa uprel Liam tie tmavé oči.

„Tata neplač.“ Olly skočil dole z Danniných rúk a vyskočil na pohovku k Liamovi, ten mi podal malého Lucasa a pritúlil k sebe Ollyho.

„To nie je pravda!“ Niall prudko vstal z kresla a prešiel ku komode. Sledovala som ho, myslím, že všetci. Chvíľu sa len tak nečinne opieral no potom päsťou udrel tak silno do dreva, že sa až drobček zľakol.

„Nie, ja neverím! Nevavrel mu Simon, že pozná lepších doktorov, ktorý by mu to spravili?! Nie, on nikdy nemôže počúvať.“ Horan zúril, nebol to ten blondiačik, ktorý vždy usmieval.

„Niall, serie to nás všetkých, tak sa ukľudni!“ Zvýšil tón hlasu Louis, ktorý si hlavu následne vložil do dlaní a jednoducho sa rozplakal.

„Myslíš, že mnhe to nevadí? Že naša cesta týmto sa skončila? Myslíš, že ma neštve, že sa nestaral o svoje hlasivky?! Nahrávali sme vo dnes v noci, i keď bol chorý a nevedel pomaly rozprávať, mohlo to postihnúť hociktorého z nás! No ono si to vybralo našeho najmladšieho! Tak sa ukľudni Niall.“ Dohováral mu Louis s plačom.

„Ja sa do riti neukľudním! Keby počúvol Simona, dávno by mal svoj hlas späť!“ Niall kričal.

„Niall prestaň! Strašíš mi dieťa.“ Vyhŕkla zo seba Danny, ktorá sa na to už nevládala pozerať a ja som prikývla.

„Nie je to tak. Doktor nám povedal, žeby mu zachránil jeho spev, ale najviac by mu to vydržalo dva roky a potom by mu hlas odišiel navždy... Niall pochop to, aj mne to je ťažké prijať .“ Uplakaným hlasom som vravela a popri tom si tisla malého bližšie k sebe.

„Miriam, ale pre teba to nie je až tak hrozné ako pre nás.“ Niall pokrútil hlavou a znova trepol do komody.

„Horan, prestaň už.“ Liam sa snažil. TO čo povedal Niall, ma rozplakalo ešte viac. Zayn mi zobral Lucasa a Ollyho Liamovi za ruku a vyšli z obývačky von.

„Nie vôbec! Myslíš, že mňa to nebude bolieť, keď sa naň ho budem pozerať? myslíš si, že pre mňa to bude ľahké vidieť každé ráno ako sa prebudí, ten jeho pohľad plný bolesti a smútku, že už viac nemôže zo seba vydať ani falošnú tóninu?! Myslíš, že mi nebude chýbať, že mi už nebude hrať na gitare a usmievať sa na mňa tak ako pred tým? Ty si myslíš, že mňa to nebolí?! Milujem ho Niall, viac ako hocičo na svete a všetko čo ublíži jemu ublíži i mne!!“ To som už stála tesne pred ním a ričala naň ho. Oči som mala tak červené, tričko som mala premočené od sĺz a názor naň ho niekde v keli. Hľadel na mňa tak nahnevane zo zovretými päsťami ale zároveň so zúfalstvom v očiach. Oči sa mu zaleskli. Hnev vypustil zo seba a napokon sa rozplakal.

„Prepáčte mi.“ Otočil sa smerom k chodbe a jednoducho odkráčal. Počuli sme už len buchnutie.

„To ho prejde, neboj sa Miriam. Prezleč sa a choďte za Harrym, ja zatiaľ zavolám Paulovi.“ Liam vstal a odišiel z izby.

„Dobrý nápad, Harry bude čoskoro hore, Miriam o päť minút pri aute?“

„Najprv musím zistiť kde mám syna.“ Jemne som sa usmiala a vybrala sa po schodoch na horné poschodie. Zaklopala som na masívne dvere, otvoril mi Oliver a vyplazil mi jazyk. Pustil ma dnu a mne sa naskytol pohľad na Zayna ležiac na posteli pozorujúc Lucaska ako si do úst pchá pršteky.

„Ďakujem za postráženie.“

„Za málo, veď by ohluchli, Oliver nechaj ten mobil..“

K autu sme sa síce nedostali za tých päť minút, ale stihli sme to kým sa Harry zobudil. Na chodbe sme zastihli doktora, ktorý ma súril, že Harold je už poriadne s narkózy prebratý, vraj ho bola skontrolovať sestrička a on si žiadal lekára. Takže by sme si mali pohnúť.

„Prosím, chodte naň ho pomaly, jedno zlé slovo a pacient sa môže dostať do tak zlej depresie, že z nej už nevylezie.“

„Ďakujem za povzbudenie.“ Ironicky som reágovala. Nasledovali sme lekára až kým sme nezastali pred Harryho izbou.

„Choďte sama, po prípade kamarát pôjde s dieťatkom dnu neskôr. Hlavný kontakt bude teraz váš.“

Z hlboka som sa nadýchla, otvorila dvere a vkročila dnu. Harry ležal v posteli a pozeral do blba. No v okamihu ako som sa ozvala.

„Harry..“ Otočil hlavu a usmial sa.

„Mii-rh-iam.“ Šepol a chytil si hrdlo.

„Pššt, teraz nesmieš zamestnávať hlas, dobre?“ Prešla som k nemu a on nadvihol ruky. Z radosťou som padla do jeho náručia a konečne ho cítila.

„Sp-eev?“ Vydal zo seba a s nádejou v očiach na mňa upieral zrak. Ako som neodpovedala, tvár sa mu menila a on pomaly zisťoval, že oň prišiel.

„Harry nepodarilo sa to. Je mi to ľúto.“ Objala som ho ešte tuhšie a pobozkala ho na líce.

„To nie, ja som veril.“ Odtiahol sa a pozrel na svoj bielu košeľu. Z očí mu tieklo ako prúdom a razom boli opuchnuté a červené.

„Harry ale máš hlas, mohol si oň prísť úplne.“ Pousmiala som sa, aj keď som vedela, že to nepomôže.

„Môj syn ma nikdy nebude počuť ako mu spievam?! Kde je?“ Smutne sa opýtal a dlaňou si prešiel oči.

„Harry upokoj sa. Viem je to ťažké, ale my sme tu s tebou a všetci ťa podporujeme a stojíme pri tebe. Ľúbim ťa, počkaj chvíľu.“ Vstala som a pohladkala jeho ruku ktorá pevno zovierala bielu plachtu.