More Than This . 52. Šok?! a nie malý..

Neviem, ako som mohla napísať niečo tak smutné..

Nezaujímalo ma, že je večer priam už čoskoro noc a, že budem Lucasa musieť ťahať do nemocničného prostredia jediné čo som tak strašne chcela, bolo vidieť jeho oči, cítiť ako z neho sála pocit hrdosti, že to má už konečne za sebou. Síce som netušila či ma pustia dnu, či mi dajú nekonečno výhovoriek kvôli čomu by som nemala ísť za ním. Prvé číslo ktoré som vytočila bolo Louisove. Zdvihol a s ospalým hlasom súhlasil, že ma odvezie. Pripadalo mi to blbé len tak mu zavolať a na rovinu povedať, aby zobral za Harrym ale sme priatelia ktorí si pomáhajú a tak všetky prekážky popadali na antiku. Predstavovala som si, že bežím a skáčem a o všetko sa podkíňam a neviem sa o koho oprieť. Niall mi síce z diaľky podával pomocnú ruku ale chýbal mi Harold a ja som sa zrazu cítila tak sama.

Vychystala som sa, Luckyho obliekla do pančušiek vetrovky, prijal cumlík a tak som spokojne v hrubom svetri a v kábate vyšla vonku čakať čierny malý Mercedes. Louisov hlasný spev som započula na kilometre a vedela, že veľký pirát ciest sa blíži. Ledva som stihla nasadnúť, ale keď mi nešlo zapnúť pas okolo synovej sedačky, musel vystúpiť, prejsť k nám. Pripútal ho, ešte mu potriasol rukou na čo sa drobec zamračil a skryvil svoje pery.

„Dobre, dobre prepáč.“ Rýchlo reágoval Tommo. Jemne som sa pousmiala, nervozita mi nepovolila viac.

„Čo sa deje Miriam, že tam musíme pomaly letieť?“ Zívol Louis a natiahol si pás.

„Práve to neviem. Volali mi pred hodinou, že je v stabilizovanom stave ale, že počas operácie nastala nejaká komplikácia.“

„á?“ Naštartoval motor.

„No viac nepovedali.“ Mykla som ramenami a ukľudnila sa pohľadom na malého Harryho. Tie malé očká a tá tvárička vyzerala presne ako tá jeho, Haroldova, lenže mala jemnejšie črty.

„Dúfam, že to nie je nič vážne. Dobre, že si zavolala.“ Vzdychol si a zapol kúrenie v aute. Pod zadkom ma okamžite začalo páliť, na um mi prišlo, že to bude nejaká tá nová technika, ktorú si Tommlinson musel zakúpiť. Keď som a však ruku preložila na to stredné, bolo studené.. až potom som zistila, že som tak nervózna, že ma žerú “mrle“.

„Vieš, že by som to nevydržala, nespala by som celú noc a tak to budem...“

„..ešte viac nervóznejšia, poznám ťa.“ Pokrútil hlavou. Louis absolútne nedbal na červenú farbu na semaforoch, cez križovatky sme len tak prefrčali a keď nás zastihli nejaké pouličné kamery, vyplácať mu to nebudem. Keď som si bola istá, že Lucasko už naozaj spinká a Tommo ma to cestou nezabije, hlavu som si oprela o okno a sledovala nočné lampy, osvietené parky a svieteľkujúce nočné bary. Ako by som si teraz priala stáť pri bare s Harrym a usmievať sa na každú jednu ženu, že „áno patrí mne a ani jedna z vás mi ho nepreberie.“ Och Bože...nie ako sa valiť do nemocnice, lebo s mojim priateľom sa niečo deje. Oči sa mi zatvárali a ani tá lahodná predstava mi neudržala viečka.

„Vstávaj, Miriamka už sme tu.“ Louis ma jemne zobudil a ja som so strachom vystúpila. Držal Lucasa, ruku obmotal okolo môjho boku a ja som sa k nemu pritúlila. Bála som sa, že sa niečo stalo, niečo tak vážne, že to zastihne životy nás všetkých.

Ako sme na recepcii zistili, kde leží, musela som si navliecť tie látkové vrecúška na nohy a sľúbiť, že budem v bezpečnostnej vzdialenosti od neho. Lekár ktorý ho operoval má vraj kanceláriu na konci chodby kde má izbu, takže nám bude po ruke.. Áno, Louis tú tetu presvedčil, no v podmienke bolo, že sa jej podpíše do časového plánu ktorý mala práve po ruke. Vyviezli sme sa výťahom na trináste poschodie súkromnej polikliniky. Srdce mu búšilo a najprv sme sa rozhodli ísť za doktorom.

Zaklopala som mu na dvere, Tommo sedel o pár metrov za mnou na lavičke s Luckym.

Lekár mi otvoril a počudovane na mňa pozrel. Chodba bola prázdna akurát len my traja sme tu strašili.

„Dobrý večer, ja viem, že máte určite prácu a však môj priateľ a otec môjho dieťaťa, Harold Styles bol dnes operovaný a ja mám srdce niekde v hrdle, nevydržala som to. To-to-totižto dostala som telefonát, že je v stabilizovanom stave, no vyskytli sa komplikácie a ak nechcete, aby som dostala infarkt alebo nejakú porážku, prosím vás nájdite si na mňa čas.“ Celý prológ som zo seba vychŕlila, prsty sa mi triasli hlas sa mi triasol a oči som už teraz mala červené.

„Tak vystresovanú ženu som ešte nezažil. Nebojte sa, donesiem vám vodu, vydržíte stáť?“ Pometene na mňa pozrel a potom na Louisa.

„Myslím, že to zvládne.“ Zhodnotil za mňa Louii situáciu, aj keď neviem či správne. Ja, bála som sa tak strašne. Verila som dúfala, že všetko bude v poriadku a keď človek dostane večer telefonát, že sa vyskytlo počas toho, niečo čo nemalo .. tak nemajte strach a hlavne vtedy, keď toho človeka milujete viac ako všetko naokolo. Lekár v bielom plášti mi podal kelímok tekutiny a odprevadil ma k lavičke.

„Donesiem si papiere, počkajte.“ Kľudným hlasom odišiel naspäť.

„Neboj sa všetko bude v poriadku..“ Louis sa úprimne usmial a pohladkal ma po pleci. Ťažko som prikývla.

„Tak, už som späť.“ Stoličku od protiľahlej steny pritiahol k nám vŕzgavým zvukom, čím zobudil určite nie jedného pacienta.

„Áno, takže Harry.“ Začal listovať spisom. Obi traja s Lucasom sme nastražili uši.

„Dnes mal ozaj ťažký deň.“ Vzdychol si a nohu prekrížil cez tú druhú. NA prázdno som prehĺtla.

„Ako ho doniesli, poslal som ho na predoperačné vyšetrenia, zistilo sa, že pil kávu a tak musel čakať ďalšie tri hodiny, zjesť tabletu na preháňanie, aby sme ho mohli bez čo i len jedného problému operovať.“ Zamyslene sa díval do papiera.

„Operácia prebiehala chvíľu správne, hrdlo, krčne svaly, sliznica.. ale jedna hlasivka nám to poriadne skomplikovala. Nebudem vám čítať tieto lekárske slová, lebo to nepochopíte no čas na sále sa nám predĺžil o jednu hodinu. Čoskoro sa mal s narkózy prebudiť a tak sme mu museli pichnúť silnejšiu dávku. Preto ešte spí a nemohli ste ho navštíviť skôr. No späť k hlasivkám. Všetci, ja i asistentky sme sa snažili odviesť čo najlepšiu prácu, podvoliť hlasivku tomu čo sme chceli všetci ale žiaľ nie vždy sa všetko podarí tak akoby malo.“ Stíchol nielen on ale celá nemocnica. Prešla mnou náhla horúčava a ja som si do minúty vysvetlila čo sa vlastne stalo. Louis sa ku mne rýchlo nahol a silno ma objal. Vtedy mi z očí vytryskli slzy a plač sa ozýval asi všade. Bolo mi tak zle, nechcela som nič počuť. NIČ.NIČ.NIČ

„Ako to? Nedalo sa tomu zabrániť?!“ Louii znervóznel, určite mu nebolo jedno, že jeho najlepší priateľ nebude môcť spievať.

„Pozrite sa. Každý človek má určitú kapacitu hlasiviek, mladší ľudia sú aktívnejší a tak im slúžia viac, no starostlivosť o ne sa dá zanedbať a ak ten mladý muž to preháňa je o veľa viac v speve ..poviem to tak: zažratý ako predošlé roky, tlak ktorý naňho padá, všetky koncerty turné, nahrávania v štúdiach. To nie je len tak. Niesť dve kilá na chrbte a ak sa mu v osobnom živote nie vždy darilo, je to ďalší príznak. Môže i nadviazovať na situáciu, ktorá v ňom nechala životný šok, psychika. Toto všetko spolu súvisí a ja neviem vyčarovať z chorého zdravého. Je mi to ľúto.“ Smutne sa usmial. Vtedy som už zošmyknutá sedela na zemi plačúc, čo vrieskajúc na zemi.

„Bože, nechápate?! On to miloval a vy ste to nezachránili!“ Syčala som.

„Slečna, aj moju ženu som miloval a oni mi ju nezachránili.“

„Tá krv, ktorú vypľúval, poukazovala na zničené hlasivky. Je možné, že časom keby sme mu predĺžili životnosť tej hlasivky na rok, dva .. stratil by hlas navždy. Kapacita a sila tej námahy by sa o mnoho viac znásobila a tak by aj viac pracovala a vypovedala svojej služby. Viem je to ťažké, vyrovnať sa s niečím tak zložitým ale je to o mnoho lepšie. Sám on mi vravel pred operáciou, že mi vkladá dôveru do rúk a verí, že to spravím rozumne. Slečna, ja tomu verím, že som to spravil tak akoby chcel i on v takomto prípade. Predstavte si, žeby sa k vám už ani nemohol ozvať.“

„Prosím ukľudnite sa.“ Vravel, jeho hlas sa ozýval v mojich ušiach tak silno.

„Bože...“ Plakala som tak silno, Louis ma objímal a jeho slzy ma chladili na líci.

„Ja ďakujem vám, že ste uvážili správne.“ Hovorila som cez plač.

„Je mladý, život má pred sebou. Doma má krásnu ženu, dieťa, nebude smútiť za tým čo stratil ale za tým čo získal. Je mi to naozaj ľúto, zajtra ráno ako sa prebudí, oznámim mu to ja? Alebo by ste to radšej chceli povedať vy.“ Spýtal sa.

„Ja, prídem, chcem tu byť s ním. Musím stáť pri ňom.“ Smutne som potiahla nosom.

„Verím Vám. Uvidíte čas spraví svoje. Pošlem ho na liečenia, povzbudí to tú schopnú hlasivku a však spievať už nebude. Práve preto bude musieť chodiť na všetky tie zábaly a posilňovania, aby hlas na rozprávanie mu slúžil vždy. NO zo začiatku to nebudete môcť preháňať, chvíľu u vás bude musieť byť tichá domácnosť, nevyjadrujte pocity slovami ale dotykmi a mimikou. Pomôže mu to, len stojte pri ňom.“

„Samozrejme, budem. Ďakujeme, peknú noc.“ Postavili sme sa s Louisom a vybrali sa do útrop tmavého schodiska. Nechcelo sa mi ísť výťahom, mozog by som mala nezamestnaný a rozmýšľala by som o Harrym. Tak veľmi ma to bolí a nebude to bolieť len mňa ale i všetkých ostatných. Ja, mala som také cítenie, že to bude niečo zlé a tak boľavé.

„Miriam, neplač.“ Louis ma zastavil a utrel mi šálom slzy ktoré mi stekali po tvári tak rýchlo ako len mohli.

„To znamená koniec One Direction, však?“ Opýtala som sa a potiahla nosom.

„Nie.“ Vzdychol si.

„Bratia držia spolu, podporujú sa a vieš čo by to preň ho znamenalo, keby sme sa rozpadli. Zrútil by sa a naša skupina je aj o priateľstve a radosti zo života, neboj sa my bude stále všetci pri sebe stáť.“ Usmial sa a objal ma. Spomenula som si na Nialla, ktorý po dnešku určite neostane tam kde je.

„Pôjdeme k nám, ak nič nepotrebuješ. Aby si sa ráno rýchlejšie dostala do nemocnice a myslím, že bude múdre ak sa nasťahujete k nám aj s Harrym. Aby nemal čas myslieť na svoj hlas, budeme mu spestrovať dni a čo bude s nami to sa ešte uvidí, no musí sa to určite dozvedieť Simon.“ Vravel Louis ako nás s Lucaskom nakladal do auta.

„Louii, no musíme sa vrátiť ešte k nám. Treba mi veci pre Luckyho, hygienu..“

„Dobre.“