LIGHTS 33. -Everybody wants a flame-

Hi!

 Ďakujem za povzbudenia! Viete kto :-))

Ako sa máte? Ja ok, toľko sa mi toho treba učiť, ale ja to zvládnem, viem to, teda, myslím si to, teda.. nie to nestihnem! Ajajaj. 

Dobre, nič to.. Tu je časť, snáď sa bude práčiť, ily xx

Vaša Blue xx 

Inak tu dole je niečo vystihujúce túto časť, aj song je tam :)

A Ďakujem (:

This world is getting colder, strangers passing by
No one offers you a shoulder, no one looks you in the eye
But I've been looking at you for a long, long time
Just trying to break through, trying to make you mine
Everybody wants a flame, but they don't want to get burnt
Well today is our turn

33. -Everybody wants a flame-

Jazero sa ligotalo smaragdovou farbou, vietor hladil moju na prvý pohľad zmrznutú pokožku. Jazykom som pokropila trpké pery, ktoré strpnuto pociťovali chlad a obavy. Vlasy ma nepočúvali, robili si, čo chceli. Náhaňačky uprednostnili pred skrývačkami a zľahka sa predbiehali a chytali na babu, vo vzduchoprázdne. Nekričala som na ne, nevysvetľovala im, že teraz na to nie je správny čas. Nechala som to tak. Rátala som počet klipknutí mojich očí, ktoré nevedeli, čo skôr. Nohy sa mi triasli a nechty zamŕzali. Mesto skryté v hmle ma jemne postrkovala vpred, ale dych za mnou bol tak úpenlivý a drsne ohurujúci, žeby som sa najradšej poskladala do rubíkovej kocky, akurát celej čiernej. Nesvietili na mne farby, nejagala som sa, žiadne ostré a výrazné farby.. Čierna hrubá čiapka mi podivne sedela na hlave, tmavomodrý až čierny šál laškoval s vlasmi, jasné čierne jeansy mi obopínali plandravé nohy, zatiaľ, čo napodobenina kože sa vystatovala ako bola drahá. Všetko sa točilo a hocijaké pomyslenie na jeho oči ma privádzalo do šialenstva.

S O N G

„Poď, ideme.“ Stiahol ma za ruku a ja som už letela. Na chrbte sa mi hompáľal malý vak, na ktorom sa vynímali prešívané sivasté vzory. Zrýchlila som tempo a cítila ako sa v mojom tele vyplavujú endorfíny. Okolo sa mihali mŕtve koruny stromov, ani jeden lístok. Všade naokolo bolo šero, vtáci nespievali.. len a ja on sme sa plašili zrazu tak tichým mestom. Nič ho nedokázalo zastaviť. To, že som strácala dych, bolo preňho nedôležité, riešil čas a pokúšal sa až uháňať, ale počas mojej prítomnosti to nebolo absolútne možné. Plietli sa mi nohy, jemu na pozadí padali čierne potrhané rifle a ja som svojimi drobnými čiernymi očami badala, to čo pod nimi tak nepoctivo skrýval. Jeho ruka pevne stláčala tú moju, ale za to ju to riadne zohrievalo. Akoby sa všetko počas behu menilo. Zdalo sa mi, že sa rovno striedajú ročné obdobia. Utekali sme cez mláky, cez hmlu cez slnko. Pod slnečným žiarením som mala chuť si vraj koženku, počas tohto veľmi náhlivého behu, dať dole ale za rohom ma od zimi striaslo.. a moja myseľ mala pocit, že beh trvá večne, kým som v priestore neuvidela rušne, ktoré uháňali zrazu vedľa nás. Tesná blízkosť a hukot starých ťažkých kovových vagónov vo mne vytváral zvláštne pochybnosti a primeraný put sebazáchovy i dotyčný rešpekt. Chcela som zastaviť a nadýchnúť sa zhlboka. Nemohla som, pretože som bola ťahaná akoby neviditeľným vodítkom, ktoré držal on. Bála som sa týchto ťažkých strojov a vyzeralo to tak, že strácame dych, pre ktorý som chcela zastať, že vlak nás predbieha. Bola to pravda. Zarastená cesta drobnými kermi mi prekážala viac a viac. Nevládala som správne v jeho rytme pokladať nohu za nohou na tú zem, ktorú obývame. Harry pevne sledoval staré pokreslené vagóny a vyzeral sebavedomo. Vôbec na ňom nebolo vidno, že utekáme. Zrazu moje ja zrakovými orgánikmi uzrelo posledný vagón a všetká tá maličká nádej sa vyparila. Neverila som tomu, že sa tam dostaneme. Keď som to najemenej čakala som na vlastnej pästi pocítila, čo je to strach o osobu, ktorá je už vo vašom živote už nevyhnutná čo znamená, že bez nej nedokážete žiť, že každý dotyk od takejto osoby vás robím vrejúcim a vytvárajúcim vo vás tak nenormálnu radosť a pocit, že nič iné na svete neexistuje, žiadne ťažkosti problémy.. len vy dvaja. To ako silno ma držal a ako ma ťahal hore, cítila som, že mi trhá kĺb zápästia. Kus a žila by som s gumennou rúčkou, trasúcou sa, alebo by ma pohltili koľajnice...On tam už stál pevne. Ostro som sykla pod bolesťou, ktorá ma pichala. Ocitla som sa vo vzduchu a videla len jeho oči, ktoré vytvárali spolu s mojimi taký zvláštny očný kontakt. Ľútosť, strach, nevedomosť, sebakritickosť a boj o dostátie sa k nemu. Metala som so sebou a on sa ma snažil s pokrčeným nosom a čelom vykrúteným do dlhých vlniek dostať k sebe. Podarilo sa. Stála som natlačená pri jeho tele, dýchala som popri plači a občas som vdýchla aj nejakú tú slanú maličkú kvapku slanej vody, ktorá sa vykotúľala z môjho slzného kanálika. Na zavretých viečkach som cítila teplo od slniečka, ktoré malo dosah na krajinku.

„Už je to dobré.“ Horúce slová, ktoré mu vychádzali z pusy vyzerali na prvý okamih ako ukľudňujúce. Pre mňa, ale nie. Tlačila som sa naňho viac pod spomienkou ako som visela dole a dívala sa naňho. Akoby v tej minúte čas vynechal stotiny, sekundy, minúty ba až hodiny.

„Som tu, pri tebe.“ Ozývalo sa mi v hlave a ja som poctivo kývala s hlavou, aby pochopil, že nie som žiadne malé dieťa, ale vystrašené dievča. Opatrne mi vytiahol rukáv jeho na smrť čierneho trička a díval sa na moje zápästie pod mlčanlivým výrazom a hrubým zakusnutím do svojej mäkkej sladkej pery. Prstami som mu prečesla vlasy, aby som videla bližšie jeho tvár.

„Bože.“ Preplietol si so mnou prsty a ja som sa len pokojne usmievala. Nebadala som v sebe ešte nejaký strach, radšej som sa usmievala a dýchala mrazivý vzduch a nechávala sa ohrievať slnkom, ktoré sa jemne vynáralo z hmly.

„To je v poriadku.“ Zdvihla našu akoby jednu ruku do vzduchu a nechala na nej ľadový bozk s vlhkou schnúcou stopou.

„To teda nie je.“ Zahundral a ja som pokývala hlavou. Občas rušnovodič zrýchlil a mne začali vanúť vlasy. Poctivo som obdivovala jeho oči a snažila sa zistiť na čo myslí. Nedarilo sa mi to, z neho tajomstvá len sršali.

„Ideme si za dobrodrúžstvom.“ Vyhlásil a držal ma tak jemne za ruku, že som mala pocit, že držím malú Jamie. Och moja malá Jam. Otočili sme sa k železnému rebríku, ktorý bol pripevnený na starom plechu vágóna. Chytil ma za boky a posunul pred neho. Určite videl môj úsmev.

„Budem ťa istiť. Keď vylezieš hore, bude ťa ťahať vietor, musíš ísť proti nemu. Plaz sa, po pár metroch tam bude otvor.. ale Am dávaj obrovský pozor, takéto dobrodrúžstva sú výlučne len pre chlapcov.“ Neuvedomila som si, že kvôli tomu ruchu, ktorý vytváral ten vláčik, sme vlastne so svojimi hlasivkami kričali.

„Dobre.“ Prikývla som a on ma jemne pobozkal na čelo. Pekne som sa vyštverala hore a po celý čas cítila, že ma drží. Keď som bola na prvom stupni rebríka držal ma za boky, neskôr za stehná, za kolená, lýtka až za členky.

„Pohode Am?“ Kričal za mnou a ja som vetrom, ktorý do mňa bil ani nemohla odpovedať. Ledva som sa doplazila k otvoru a čakala, čo sa bude diať. Otočiť som sa nedokázala, takže som ho nevidela. Ťažko som pootvorila to okno a jemne nakukla dnu, čo to tam je. Len pletené vrecia so zemiakmi a pár neznámych debien. Teraz alebo nidky. Veľmi výstižná veta pre túto situáciu a hlavne dosť známe vnútorné zvolanie. Obtočila som sa okolo otvoru a keď som videla, ako sa Harry plazí smerom ku mne, nohami som sa vtedy práve dotýkala okraju toho otvora. Opatrne som sa zošmykla dnu a pristála na zemiakoch. Au. Harry spravil to isté, akurát jeho väčšie telo si vybralo debnu.

„Zase budem navštevovať tie husi na rehabilitáciach.“ Mrzuto držiac si chrbát zašomral.

„Och ty môj starček.“ Pomohla som mu vstať a on ma so smiechom uväznil u seba. S úškrnom ma pozoroval ako som sa prilepila na jeho tvrdú hruď.

„Spravíme si zemiačky na koľajách vlaku? Fajne ich prepečieme.“ Uchechtla som sa pri jeho stupídnej poznámke. Ležali sme a počúvali dobre známy zvuk idúceho vlaku.

„V každom vagóne by mal byť strážnik, musíme si dávať pozor.“

„Zamaskujeme sa?“ Spýtala som sa a on ako malý chlapček zaujato prikývol. Zaliezli sme za debny a on sa obetoval a ľahol si na staré dosky. Ja som mala mäkší matrac, jeho. Vedľa nás bolo obrie vrece zemiakov, ktoré nevyzerali chutne, ani zďaleka. Cez hukot, ktorý prechádzal aj dnu sme počuli ako sa otvorili latkové dvere, viete staré laty dreva. Dnu zrejme niekto nakukol. Harry mi prikryl pery so svojou špinavou dlaňou a zrazu sa tváril vyplašene a ja? Tajila som dych a určite sa mi ani vlas na hlave nepohol. Keď sa dvere privreli, uškrnul sa na mňa a nechal mi letmý bozk na perách.

„Šťastný Nový Rok!“ Objímal ma tuho. Na svojom tele som cítila každý jeho spínajúci sa sval.

„Aj tebe Harry.“ Strnulo som stískala jeho telo a rozmýšľala nad našou divokou jazdou doobeda na vlaku.

„Som rád, že som tu s tebou a, že sme sami.“ Usmieval sa na mňa a popritom sa mi hral s prstami. Sedeli sme na lavičke na starej stanici pod nočnou oblohu a kochali sa jeden druhým. Neboli sme v hoteli, pri jeho rodine.. Harry chcel, aby sme ho strávili len osamote, dvaja. On a ja.

„Amia?“ Vyslovil tak krásne moje meno a ja som sa pod návalom tepla zahľadela do zeme.

„Len som ti chcel povedať, že ťa budem chrániť za každej okolnosti a že sa ťa nehodlám vzdať.“ Do rúk vzal moju tvár a venoval mi silný bozk.

„Viem to Harry.“ Šibalsky som sa usmiala, keď si ma vzal na kolená, stískal mi chrbát a hlavu mal položenú na mojom ramene. Dívali sme sa na sieť osvetlených železníc. Pach zatuchnutosti sa len tak vznášal v povetrí a taktiež typický zvuk prichádzajúcich vlakov. Nebol čas myslieť na to, kým som a odkiaľ som.