LIGHTS 33. -Tajomné vrásky-

Hi. Po dlhom čase, nie po dlhokánskom čase! :) Ja.. 

Neviem prečo neviem skladať vety, slová.. asi pociťujem tie city na vlastnú kožu a neviem ich už vodrieť do tesných riadkov plných zúfalstva?  

Alebo... som prepracovaný človek :) 

->...iba jedna možnosť je správna, avšak keby som vedela ktorá :(:

Časť je here! Škoda, že je úplne mega o ničom, že som trikrát menila to, čo sa v nej udeje.

Mám v sebe nejaký neznámy odpor alebo blok a neviem ho zo seba dostať.. 

Čaje nepomáhajú!! :/ 

Žeby spánok bol doktor? 

Och.

Mňau.

Dobrú noc(:

EŠTE NIEČO!!
Advent. Och tá Vianočná krása. 
Dnes v rádiu samé vianočné prekrásne songy..
Už je to tu zas! <3 Som nesmierne šťastná.
Užite si tú predvianočnú a potom vianočnú krásu a všetko spojené s tým (:
Čo som to ešte chcela?  
Oh jasné..
Dobrú noc.
Mňau.
Pa.

Keď kráčate v teplákoch po letisku, váš partner je podozrivo tichý a jeho oči sú ako dve kontrolky, je nadmieru jasné, že tu niečo nie je v poriadku.

„Prečo musíme odísť?“ Ťažkopádne som si vzdychla ťahajúc za sebou kufor a stískajúc bledulinký rúžovkastý pletený sveter od Harryho. Vraj by som si mala dať viac záležať na výbere farieb môjho oblečenia. Takto to zhodnotil včera na Silvestra v noci, keď sme sa opäť načierno viezli naspäť. Tentoraz sme to vydžali medzi dobytkom. Teta Beth bola presvedčená o tom, že sme zapadli niekde na vidieckej farme a nechceli sa priznať, že my mladí fungujeme len na GPS! Úprimne? Teraz som sa strácala na letisku, počúvajúc Harryho, ktorý vkuse telefonoval a po celý ten čas mu na tvári sliedila nie jedna ale azda milión príťažlivých vrások. Keď ma skontroloval pohľadom, ja som svoju úvahu o jeho vráskach zahodila do koša, žiadna atraktivita...

„Harry mňa to už vážne nebaví..“ Zastavila som a prudko povedala. Na podiv ma počul a konečne zastal aj on. Tisícky ľudí, novoročná atmosféra, všade hluk, naokolo ešte vianočná výzdoba a on celý nadurdený s mobilom pri uchu.

„Prečo dievčatko?“ Znepokojene nadvihol čelo a vystrašene ma sledoval, teda nie mňa ale všetko naokolo a len mňa nie! Mobil vopchal do vrecka a venoval mi krotký úsmev.

„Prečo odchádzame tak skoro? Všetkých sme tam len tak nechali..“ Zadívala som sa dole na jeho topánky, premýšľajúc o Anne, ktorej žilky v očiach od žiaľu praskali, keď videla, že sa balíme.. Nadvihol mi bradu a konečne mi ukázal ten hrejivý úsmev.

„Nebudem ťa znepokojovať. Len sa ponáhľaj.“ Znova. Opäť. Zasa. Tajomstvá.

„Jullie snáď rodí?“ Pousmiala som, keď sa na mňa nahnevane pozrel a ja som si zakryla dlaňami červenú tvár. Pomaly som si vydýchla a pozrela naňho nesmelo, keď si do ucha opäť natláčal mobil.

„Bojím sa.. Kedy to už konečne pochopíš, že aj ja mám strach.“ Pohli sme sa maximálne o tri kroky, keď som už po druhý raz prerušila jeho tajný telefonát, ktorému som vôbec ale vôbec nerozumela.

„Bojíš sa?“ Potočil hlavu nabok a so sarkastickým úsmevom mu len tak zaiskrilo v očiach. Tenký mobil plný vymožeností mal ešte stále nacapený na svojom, podľa mňa horiacom sluchovom orgáne.

„Poď ku mne.“ Načiahol ku mne ruku, a ja som mlčky pokývala hlavou na nesúhlas.

„Smeješ sa zo mňa, nechcem.“ Ako malé rozmaznané dieťa som vykročila dopredu, keď ma teplými rukami rýchlo schytil za boky a stiahol k sebe. V bruchu mi len tak preletel kŕdeľ zázračných bytostí. Čo poznám Harryho, prebývajú v mojom žalúdku a stále sa o niečo pokúšajú. Zničiť mi od lásky žalúdočné steny a občas mi privolajú kŕče, zlé to stvory..

„Stratíš sa. Takže sa nehraj na urazenú.“ Brnkol mi do nosa a ulovil moju ruku. Jeho pery sa neusmievali, jamky sa skrývali a oči skackali z miesta na miesto.. Badala som, že niečo nie je v poriadku. Že mu niečo sliedi po mysli a nedá mu to pokoja. Keď už nie kvôli jeho správaniu ale kvôli novinám. Nekúpil si ich! Vždy keď sme na letisku a on nemá čo robiť, kúpi tie zdrapy papiera a číta aspoň nejaké nové dristy vo svete... Vo svojej ruke mal, ako som už spomínala, schúlenú tú moju, kedže ma asi pred takou minútou schmatol do svojej ochrannej bubliny, a mne to začínalo prekážať. Ako keby z jeho napnutej mysle prúdili čiary plné nepokoja do tej mojej. Potili sa mu prsty a nervózne mi občas ruku stlačil a niekedy ju skoro pustil. V hlave som začala hľadať výhovorku na to, aby som mohla vymámiť svoje prsty do suchého bezpečia.

„Kedy si naposledy použil krém na ruky?“ Šikovne som vytiahla prsty a potmehúcky sa zaškerila nad svojou slabou vynaliezavosťou. Len pokrútil tou vecou, zvanou hlava a hneď niečo hundral do toho mobilu, ktorý som mala chuť rozdupať. Nadýchla som a pekne vydýchla a všetok hnev aspoň nachvíľu utiekol.

„Čoskoro sme tam. Všetko je zatiaľ v poriadku.“ Harry nerozprával príliš zrozumiteľne ale predsa poznám ho už pár mesiacov.

Kolieská kufrov drnčiace po nevyčistenej dlažbe, len tak drkotali. Bez prestania do mňa hučali, zdalo sa mi, že moja hlava je časovaná bomba.

„Načo sa vyhováraš? Prečo radšej nepovieš, že som ťa nasral a že chceš mať odo mňa pokoj?“ S úškrnom sa ma spýtal, keď sme čakali na chvíľku spasenia.

„Vieš čo?.. áno, štveš ma. Hneváš ma, serieš ma.. Toto si chcel počuť?“ Pokojne som mu povedala, keď mu na krvavo červených podráždených perách pristál letmý úškrn.

„Už ti je lepšie?“ Zasmial sa a vyrval mi z ruky kufor. „Nemá zmysel s tebou rozprávať.“ Ofučala som sa a hodila doňho pletený sveter, keby som mala šikovné šitíčko ako moja babička, hneď by som tu pletenicu rozplietla a celého ho ňou obviazala.

„Čo ti sadlo na nos?“ Uštipol ma do rebra a ja som sa len ťažko bránila pred jeho nesmiernou šikovnosťou využiť príležitosť.

„Čo tebe sadlo na nos!“ Drgla som ho do brucha nepozerajúc sa naňho. „Chceš skontrolovať?.. Ale to potom musíš vyrásť.“

„Nepotrebujem vidieť tvoje známky pubertálnosti.“ Namrzene som si založila ruky v bok.

„Dievčatko, to bude dobre.“ Ropztrapatil mi vlasy a keď som sa ich snažila ako tak upraviť už ma hnal dopredu.

„Kam to ideme?“ Pýtala som sa sediac v jeho veľkom aute na mieste spolujazdca, keď sme sa ocitli za Londýnom. Z Ameriky sme leteli do Londýna, žeby si dali chlapci pauzu v turné? Ale prečo? Deje sa niečo vážne?