LIGHTS 31. -Ja! Som to ja!-

  Ahojte, som rada, že som dostala Vaše názory k predošlej časti, teší ma to. 

Ako sa inak máte? Cez víkend som tak skromne rodinne oslavovala narodeniny :-) inak :D haha.

Tu je časť! Wuáá, a je dosť dlhá, ale snáď keď sa do toho ponoríte tak vás to nepustí.. :D chcela by som, čo??? :D ha . 

...Učiť sa mi nechce, i keď školský rok som začala dosť slušne si myslím.. teda nechcem to preklopnúť (buch, buch) (-: 

Minule ako som išla autobusom, sedeli za mnou dve dievčatá, približne v mojom veku.. až ma rozplakalo aké hlúposti riešili, aké problémy mali. Dostalo ma to. Aj ja chcem aspoň na chvíľu pink bríle 8-) :D 

Vaša až nezdravo polemizujúca Blue Dein xx

31. - Ja! Som to ja!-

Stihli sme sa vytratiť z domu skôr, ako si mohli niečo všimnúť. Okno. Strecha. Úniková cesta. Aj s kufrom. V noci sme sa túlali po meste až kým sme sa nedokotúľali do domu chlapcov. Harry sa vyspal na pohovke, ostal dole a pozeral telku. Ja som na to všetko bola až príliš unavená a vyčerpaná a skúšky, už zajtra!

„Pokojne ma volaj Anne, žiadna teta.“ Usmiala sa na mňa tmavovlasá žena v zrelých rokoch, keď slušne natiahla kútiky pier a poukázala, len tak letmo zuby. Harry ma šťuchol prstom do chrbta, aby ma posúril. Asi ho nebavilo stáť sa nesmelou priateľkou. Nevedel sa na rodinu vynadívať. Anne sa stiahla dozadu, donútili ju okolnosti. Pípkajúca trúba.

„Am, dievčatko pohni sa.“ Nahol sa k mojej tvári, na lícach som pocítila kučery, keď mi pošepol. Spravila som krok dopredu, keď na mňa vyletela pekná mladá žena. Je asi divné, keď to takto hodnotím, ale Harry má ozaj peknú sestru. Nevedela by som to, keby ma v lietadle neupozornil.. Totiž, podľa výzoru jeho mamy, by som aj tú zaradila do staršej súrodeneckej kolekcie.

„Som sestrička tohto týpka.. Teší ma.“ Smelo som vystrela ruku, keď zmraštila obočie.

„Dievča, ja nehryziem tak ako on.“ Podivne naňho ukázala prstom a rýchlo ma pleciami objala. Harrymu na perách svietil pokojný úsmev, ktorý dával na známosť, že je konečne šťastný.

„Také plaché dievča si ešte nemal.“ Zašuškala mu do ucha, ale prítomnosť len nás troch a hromžiacej Anne v kuchyni dovolila, aby som počula aj to, čo by som nemala. Rozhodla som sa teda byť aspoň trochu nápomocná. Zabočila som do kuchyne a nechala, aby si súrodenci mohli vyrozprávať príhody, ktoré ma až tak netrápili. Asi je dôležité, získať si priateľovu matku, totiž mať neskôr nezhody so svokrou.. asi nie je najlepšie.. Teda uvažujem tak len preto, že Harry rozhodol, že my sa rozchádzať nebudeme..

„Potrebujete pomôcť?“ Spýtala som sa a vzápätí sa opravila. „Anne nepotrebuješ moju pomoc?“ Sformulovala som znovu vetu a čakala na odpoveď.

„Počuj. Nechcem, aby si si myslela, že som nejaká zošúchorená rachotina. To, že budem mať vnúča, neznamená, že som stará a neviem si dať rady s hlúpu trúbou.“ Veselo sa zasmiala a ja som prikývla. Som precitlivelá. Uvážila som.

„Nie, ja vás nepokladám za starú ani nič podobné. Ale keď nepomáham doma, tak som myslela, že...“ Vysvetľovala som, keď do kuchyne vošli dvaja ľudia, ktorí sa poznajú viac než smradľavé páry ponožiek.

„Mami, počuj, kde je vlastne Robin?“ Neostýchal sa a prudko mi vbehol do reči. Spravil dobre.

„Príde, nemaj strach. Zober Amian do vášho apartmánu a povedz jej ako to u nás chodí. Vidím, že naše humorné poznámky jej nič nehovoria. Ty si ju na ne nezvykal? Nehovor mi niečo také.“ Venovala mi úsmev a ja som ostala s kamennou tvárou stáť.

„Poď Am.“ Stiahol ma za prsty von z kuchyne.

„Pôjdeme do svojho, si zrejme unavená.“ Do rúk vzal svoju batožinu a druhou rukou ťahal môj kufor. Letmo som mu na bruchu ruky nechala bozk a nasledovala ho v polospánku.

„Nepáčim sa im.“ Krkolomo som zahundrala, keď sme stáli na chodbe ich apartmánu a ja som mala aspoň nejakú tú istotu, že nič nepočujú. Kľúčikom otvoril dvere a na nás zažiarila veľká spálňa s krvavo červenými ružami v kryštálových vázach.

„Čo to táraš? Lepšie si vymyslieť nedokážeš? Gemma je nadšená, že konečne tu nosom neohŕňa nejaká nemenovaná plastika.“ Pokrútil hlavou a veci zhodil na zem. Zamkol dvere a usmievavo sa ponaťahoval. Látka trička mu vykĺzla vyššie a mne oči padli na jeho biele boxerky, vytrčajúce z čiernych nohavíc.

„Si rád, že s nimi?“ Opýtala som sa a on okamžite prikývol.

„Je to moja rodina.“ Povedal tak šťastne a hrdo.

„Prepáč.“ Razom mu vyšlo z úst a ja som nadvihla obočie.

„A začo? Že ja nemám také šťastie a nemám takých ľudí doma ako ty? To vôbec tak nie je, ja som za nich všetkých, za každého jedného vďačná.. To, že si s nimi nerozumiem, to je už iná vec.“ Pousmiala som sa.

„Ale, ja som tvoja rodina nie?“ Nohami blúdil po nalakovaných parketách a ja som len zo zaklonenou hlavou počúvala, ako jeho topánky vytvárajú ten pekný zvuk a vy celkom cítite, že dotyčná osoba sa k vám približuje.

„Vy všetci piati ste moja rodina a ty si niečo na vrch.“ Vyrovnala som sa, keď sa ku mne priblížil.

„Ja som to vedel, že budem nad prdiacim Niallom, grgajúcim Louisom, nervujúcim sa Liamom a tancujúcim Zaynom.“ Hrdo sa uškrnul a ja som ho hneď schladila.

„Drahý, nerozprávaj také. Tieto činnosti vykonávaš i ty a v plnom rozsahu.“ Žmurkla som naňho a on to zopakoval.

„Musíme mojej mame, ukázať aká naozaj si.“ Nervózne som pohľadom uskočila pri tej predstave.

„Ja som jej chcela len pomôcť. Nemyslela som tým, že je stará. Veď vlastne ani nie je.“ Polemizujúco som povedala.

„Asi má pocit, že starne a keď jej niekto chce pomôcť asi sa cíti tak, že ľudom pripadá nemotorná.“ Poznamenal, keď sa mu ústočká opäť otvorili.

„Inak to drahý... To sa mi páči.“ Pery sa mu vyšvihli do úškrnu a ja som na nich nechala letmé pošteklenie s tými svojimi.

„Idem si dať kúpeľ, nájdi v macbooku nejaký dobrý film. Spravíme si filmový večer aj s pukancami.“ Behom minúty sa zmenil na chlapca, ktorý ma začal šťuchať do rebier a následne sa mu prsty pretvorili na harmoniku, ktorá šteklila celé moje telo.

„Dosť! Stačí!“ Slová, ktoré mi počas minúty vyšli z úst najmenej dvestokrát. Zhodil ma na posteľ a vôbec ho netrápilo, že keby ma hodil o stupeň nabok, ležala by som dolámaná na zemi. Oči som začínala mať od smiechu vlhké a užívala si to, že sa nado mnou nakláňa Harry, ktorý ma zahryznutú peru a veľmi zadumčivý pohľad. Jeho prsty boli ako stroj, posiali každý nerv v mojom tele, nikdy v živote som sa toľko nesmiala.

„Dosť, už by stačilo. Moje ruky potrebujú dovolenku.“ Zišiel z postele a ja som mohla konečne normálne príjmať kyslík. Prešiel pár krokov ku kúpeľni, keď sa zastavil a postupne zo seba začal zhadzovať veci. Prikrývala som si oči vankúšom a on sa len smial.

„Prečo?“ Znela jeho otázka. Zrazu som pocítila, že na matrac pristálo ešte jedno telo. Harry mi zobral moju bariéru a pozrel na mňa tak skúmavo.

„Prečo? Znova sa pýtam.“ Vyšlo mu chrapľavo z pusy. Sedel tesne predo mnou a ja som sa dívala na krásnu hruď ktorá bola poznačená mnohými kerkami. Každá tá vec, každá tá pre mňa hlúposť dávala jemu význam.

„Keď vidím, že si celý môj, mám chuť zavrieť oči a potom ich otvoriť, aby som sa presvedčila, či si vážne len môj.“ Povedala som tak nesmierne hanblivo, cítila som sa pred ním zúfalo. Nerada som o takýchto hlúposťach rozprávala, cítila som sa vždy neohrabane a hlúpo. A robil mi to naschvál! Kolenom sa dotýkal môjho stehna, ktoré pod nim vrelo, oči sa do mňa surovo vnárali, každý pohľad naňho ma vrážal do kúta, z ktorého som sa nemohla pohnúť. Cítila som sa bezmocne, že nemôžem ujsť pred jeho očami, ktoré mi pripadali dospelejšie, vyzretejšie skúsennejšie.

„Amian, všetko toto je tvoje.“ Chytil do ruky tú moju celú nervóznu a studenú a začal ju prikladať na časti svojho tela. Postupne, najprv mi dlaň priložil na jeho líce, potom pomaly prešiel na krk, kde som cítila jeho tep, na jeho rameno odtiaľ mi ťahal ruku na hrudnú kosť, hruď, pomaly sa dostal pod pazuchu, kde som cítila tenké páperie, potom s ňou zišiel na jeho bok, opäť sa dostal vyššie na brucho a neskôr sa pod mojou obavou predsa ocitol poniže lemu jeho boxeriek, ruku mi položil na bielu látku a ja som ju na podiv stamaď rýchlo nestriasla, pokojne mi ju nadvihol a preniesol na jeho stehno. Tam mi ju nechal a pokračoval.

„Nemusíš sa predo mnou Amian hanbiť. Koľkokrát sme sa už ocitli v takejto situácii, z mojou hruďou si sa zoznámila už dávno.“ Rozprával. Znova mi to prišlo poučne až príliš, opäť ma posielal do slepej uličky.

„Nechcem, aby si so mnou takto hovoril. Potom sa ešte viac cítim ako dieťa.“ Očami som putovala po jeho hrudi a trochu smelejšie mu prstom prešla po motýľovi. Slabo sa zasmial a ja som strápnene prst odtiahla.

„Ako? Máš pocit, že s tebou rozprávam zle? Chcel som ti len dokázať, že som celkom len tvoj.“

„Ja neviem, zdá sa mi, akoby si ma bral za dieťa.“

„Nie, to tak vôbec nie je. Si mladá žena, ktorá dospieva. Preboha, veď aj ja som mladý a nechcem, aby si to brala tak, že som vyzretejší a starší. Tri, štyri roky sú nič. To, že nie si skúsenná v týchto veciach ťa nerobia dieťaťom. Nemysli si, že ja som nejaký sukničkár, ktorý postriedal množstvo dievčat..ja a Julliet.. veď Jullie bola moja prvá...“ Ups. Celkom som sa ukľudnila, keď mi do uší dobehla posledná veta. Čo to? Ako to prosím Julliet?

„Čo je?“ Zmätene na mňa pozrel, keď videl ako som si dlaňami pretrela tvár a civela naňho ako nejaká malá obludka.

„Jullie?“ Zopakovala som jej meno a už som cítila, že mi tep rastie.

„Vari si si myslela, že ja som už od šesťnástich skúsenný mladý, ktorý má všetko v hrsti?“ Posmešne sám nas sebou zvolal.

„Nie, to nie. Tým si mi dodal odvahu, ale Jull? Prečo práve ona?“ Skľúčene som zo seba vydala a on sa zasmial.

„Ja neviem. Spomienky na to nemám žiadne. Ona je typ ženy, ktorá ťa zbalí najprv pri jednom drinku a potom sa to už nesie.“ Popri rozprávaní mykol plecami a díval sa do blbla.

„Nezbalila ťa náhodou na módnej prehliadke, vtedy, čo sa správach vyskytlo jej meno, že sa objavila na ulici s nejakým pripitým mladíkom?“ Strieľajúc si z neho, som sa vážne spýtala.

„Čože? Asi... To bude... Ty si ju už vtedy... poznala?“ Znepokojene a sekavo sa pýtal.

„Nie, Harry. Robím si srandu.“ Vyplazila som mu jazyk a on ma schytil.

„Ty, už ma tu strašíš.“ Silno ma stlačil u seba a ja som ho šťastne hladila po holom krehkom chrbte. Keď som sa dozvedela tieto veci, akoby som sa cítila uvoľnenejšie. On svoju bradu položil do priehlbinky na mojom ramene a ja som pod bruškami prstov cítila tie zimomriavky, ktoré sa mu tvorili na pokožke.

„Ale keď chceš.. ja ťa nemusím volať dievčatko.. Keď ti to prekáža.“ Môjmu ja, sa zazdalo, že to povedal tak smutno.

„Nie.. Keď mi tak vravievaš cítim, že som tebou chránená a že som tvoja.“ Zamumlala som, keď mi odtiahol tvár a díval sa na mňa tak milo.

„Fajn dievčatko. Idem do tej sprchy, kedže už sme si vyjasnili tie naše podstatné veci a ty zatiaľ nájdi dobrý film v macbooku.“ Brnkol mi do nosa a ja som ho skrčila. Jemne ma pobozkal a ja som mu to pekne vrátila.

„Koľko vajíčok?“ Pýtal sa ma Harry, keď som zívaním zasiahla celý stôl. Raňajky! Juhú.

„Samozrejme, prehľad a štatistiky ohľadom blomb vo vašich ústnych dutinách. To je fajn pár za pár.“ Zašvitoril Harry na ráno a ja som zamkla pusu.

„Takže mi neodpovieš?“ Spýtal sa a ja som na súhlas pokývala celou hlavou, asi sa mi tam pohol mozog.

„Toľko? Čo chceš mať zo mňa?“ Pohoršene som zhíkla, keď som uvidela ten plný tanier.

„Zlatko, aby som ťa mal za čo chytiť. Musím si ťa trochu vykŕmiť. Kosti odchádzajú z módy.“ Mrkol na mňa a ja som prekrútila očami. To mysleli tým ich „že vraj humorom“. Sú to len hlúpe poznámky, ktoré sa snažia byť vtipné.

„Harry mal by si byť rád. Keby si mal doma buchtu, neuživil by si ju.“ Mrkla na mňa Anne a Gemma súhlasne pokývala prstom. Počas raňajok som mala pocit, že Harry a Gemma sú ako jeden človek. Ich herecké gestá, mimika a tie zadumčivé pohľady. My sa s mojimi súrodencami až tak takto nepodobáme.

„Vidíš. Dobrá pripomienka.“ Odvetil Harry a láskavo sa na mňa zaškeril.

„Rodinka som tu!“ Počuli sme ako sa dvere do apartmánu rozleteli a do kuchyne vpádloval trošku ale len trošku okrúhlejší pán s fúzikmi pod nosom. V rukách držal nenormálne veľa tašiek a z každej vykukovalo niečo iné.

„Robin, miláčik. Tie tašky.. Deti nemusia vedieť, že darčeky si kupoval ty.“ Zamračila sa naňho Anne a on zmätene skákal očami po kuchyni.

„Mama. Dobre všetci vieme, že darčeky kupuje vždy Robin. Neviem, kto iný by mi kupoval o tri čísla väčšie pletené svetre, aby som ich mohol nosiť, keď mi narastie pivné brucho... Veď viete po tridsiatke.“ Harry rozprával zatiaľ čo ujovi trochu poskákalo brucho a Gemma rýchlo vstala od stola, zobrala mu tašky a utekala ich odniesť pod jedličku.

„Anne, mám pocit, že deti nás už prekukli dávno.“ Usadil sa k stolu a ponaberal si upečenú slaninu.

„Tak je to, stárneme.“ Vzdychla si Harryho mama a mne sa v duchu vybavila situácia zovčera večera, kedy bolo zle, že som jej chcela pomôcť.. že vraj nie je stará.. či ako sa to nazvala a teraz? Už starne, uff.

„Robin, toto je Amian, moja priateľka.“ Predstavil ma Harry a ja som sa usmiala. Ujo s fúzikmi sedel oproti mne, zatiaľ, čo Harry vedľa mňa. Dlaňou mi zohrieval stehno v pyžame.

„Teší ma. Už som si myslel, že Jullie si na vianoce kúpil plastiku.“ Ujo s fúzikmi to považoval za žart.

„Miláčik. Už dávno som ti vravela, že tí dvaja už spolu nie sú.“ Opravila ho Anne.

„No veď preto. Neverím, žeby plastici dokázali preoperovať jej žabací ksicht.“ Robin sa uchechtol a rýchlo si priložil šálku s čajom k ústam. Neviem, no zrazu som sa usmievala. Robin mi prišiel zrazu vtipný. Kedže mal narážky na Jullie, spôsobovalo to vo mne určitú radosť.

„Bude to matka môjho dieťaťa. Robin prosím prestaň.“ Harry zvraštil čelo a znechutene zamrmlal. Keď to vyslovil, rýchlo som skryla zuby a tvárila sa vážne.

„Dobre. Tak ako ste trávili Vianočné dni?“ Veselo sa usmial a čakal s mliečnymi fúzikmi na odpoveď,

„Amia?“ Ozval sa Harry a uprel na mňa pohľad. Venovala som mu neskutočný úsmev a pokračovala.

„Príjemne. Na štedrú večeru sme mali pripečenú rybu, lebo Harry experimentoval koľko tá ryba vydrží, nevykostil ju poriadne, takže Niall sa skoro zadusil. Louis ju ešte pred Harryho kuchárčením uniesol a hodil do bazéna. Mal pocit, že jej dá slobodu. A tak..“ Pokrčila som ramenami.

„Takže ste mali veselo.“ Anne zhodnotila a posúrila ma, aby som v rozprávaní pokračovala.

„No, zemiakový šalát zbachol Liamov pes, takže sme rybu jedli s chlebom a počúvali ako jeho pes trávi. Stromček vyzeral asi tak, že na ňom viseli prázdne papieriky od salóniek, ja s Niallom sme ich stihli skonzumovať skôr, ako sme ich zavesili.“ So smiechom som hovorila, zatiaľ čo ma Harryho oči pozorne sledovali. Anne s Robinom sa natriasali a Gemma len so smiechom krútila hlavou.

„Darčeky boli vcelku pekné. Odhľadnúť od toho, že Harry dostal samé ponožky. Chlapci vravia, že sa mu nohy až príliš potia.“

„To je pravda! Do škôlky som mu nosievala vždy dvoje.“ Dodala Anne so smiechom.

„Ale mama.“ Zahromžil zahanbene Harry. Všetci sme sa smiali a nedávali tomu žiadnu vážnosť. Vedeli sme, že je to vtip.

„A ako dopadli tie tvoje skúšky? Harry niečo spomínal.“ Zasiahla mi do smiechu Gemma, asi videla, že Harrymu nie je príjemne, že sa smejeme. Ťažko som si vzdychla a smiech vyhodila z hlavy.

„Uspela som vo všetkom, chlapci mi najali výbornú učiteľku.“

„Najali?“ Spýtali sa Anne a Gemma naraz. So strachom som sa pozrela na Harryho, ktorý šiel všetko zachraňovať.

„Ale nehovorte mi, že som vám to nevravel. Popri práci musím mať pri sebe svoje dievča. Ako by sa Vám páčilo žiť jeden bez druhého? Amia a ja sa ľúbime, tak sme sa rozhodli, že rok spolužitia nám povie, či sme si súdení.“ Chrapľavý hlas sa ozýval kuchyňou, zatiaľ čo som sa naňho hrdo uškŕňala.

„Jasné, rozumné riešenie.“ Anne sa natiahla od stola a postrapatila Harrymu hlavu. Ten si len vzdychol a hneď ňou potriasol. S posmechom som mu vyplazila jazyk, keď to jeho mama spravila aj mne. Potom sa už smiali všetci.

„Ale, veď dokopy ste sa dali oveľa neskôr, keď tak rátam. Ešte do decembra si bol vo vzťahu s Jullie, ja tomu nerozumiem.“ Anne nakopla tému opäť.

„Mami. Verejnosť nevie, že chodím s Amian. A s Jullie sme mali hlavy plné práce, to, že sme spolu neboli, neznamená, že to hneď vyhlasujeme vonku!“ Nervózne jej odpovedal.

„A jasné. Máš pravdu Harry. A inak ako to obaja beriete? Vieš, že budeš otcom.“ Zase, jeho mamka je veľmi zvedavá. Potichu som si povzdychla. Nenavidím túto tému, neznášam keď mám o tomto počúvať. Vadí mi to. Časom viac a viac. Keď vidím na internete fotky tehotnej Jullie, nepridáva mi to na kráse. Hlavu som si podložila lakťom a očami hľadela na prázdny tanier.

„Zatiaľ je to krehké. Sme obaja pripravení na to, že to nebude ľahké. Ale keď sa ľúbime, zvládneme to. Jullie som oboznámil, že to, že budeme rodičmi, neznamená, že to mení náš vzťah. Povedal som jej aj to, že podržať ju k pôrodu neprídem, pôjdem sa na svoje dieťa síce neskôr pozrieť ale nič viac. Peniaze jej naňho dávať budem pravidelne a jednoducho, keď bude starší tak si staroslivosť oň budeme striedať, ale to je všetko.“ Keď rozprával, zdalo sa mi, že nie je najšťastnejší. Bolo preňho ťažké o tom hovoriť. Nebola som spokojná, že to hovorí tak necitlivo ale nebola by so šťastná aj keby to vravel s milými zdrobneninami a vkládal by do toho veľa srdca. Och.

„Chápem, ale mal by si byť citlivejší. Bude to tvoje prvé dieťa, niečo nové. Mal by si si to užiť.“ Anne. Och. Prečo to robíš ťažším?

„Čo tým chceš povedať?“ Spýtal sa znepokojený Harry. Cítila som ako sa mu trasie noha a že sa mu potia prsty na ruke, ktorou stískal moje stehno.

„Žeby si jej mal byť neustále napomoci a mal by si preň nakupovať vecičky a tak.“ Opatrne som jeho ruku dala preč a pomaly sa postavila.

„Ďakujem za raňajky. Idem si spraviť rannú hygienu.“ Opustila som ich. Kráčala som k nášmu apartmánu, keď som počula, že bola odsunutá ďalšia stolička. Harry totiž vedel, že hygienu mám už dávno za sebou.

„Čo je?“ Potichu som sa spýtala, keď ma zrazu stískal zozadu a ja som sa snažila otvoriť dvere.

„Nehnevaj sa. Nechcel som, aby sme niečo také riešili pri raňajkách. Moji rodičia si to neuvedomujú.“ Zašuškal mi do horúcej kože na krku.

„Harry mne je to tak jedno. Nemám chuť ničiť si ráno nejakou modelkou, ktorá otehotnie len preto, aby si ťa získala naspäť.“ Namosúrene som hovorila, keď som vošla spolu s ním, v mojom tesnom závese do apartmánu, po ktorom sa vznášala vôňa čerstvých ruží.

„Ako to tak môžeš brať? Otehotnela, keď my dvaja sme spolu ešte neboli.“ Zamrmlal.

„Nie som hlúpa, aby som nevedela, že dieťa bolo počaté v tú noc, pred turné. Keď si ráno došiel dole do haly a vo vrecku si mal.. Ale to je jedno, je mi to jedno. Srať na to.“ Hodila som sa do neustlanej postele a pritúlila sa k studenému vankúšu.

„Ty si si to všimla?“ Vyjavene sa opýtal, keď spadol do postele tiež.

„Bože, a čo som vari sprostá?“ Nervózne som položila rečnícku otázku, odpoveď viem aj sama.

„To preto, si bola vtedy na mňa taká.“

„Že ti to vôbec došlo.“ Vzdychla som si a ešte viac sa pritlačila k mäkkému vankúšu.

„Amia ja som nevedel, že prosto.. že nás to neochráni. Nenúť ma rozoberať takéto veci.“

„Ja ťa do ničoho nenútim.“

„Dobre vieš, že si ma vtedy priťahovala ale ja som nemohol vedieť, že sa neskôr dáme dokopy.“

„Teraz ťa už nepriťahujem?“ Zahundrala som do mäkkej látky.

„Samozrejme, že áno.“ Cítila som, že sa jeho telo približuje, perina mi zmizla spod nôh a ku mne sa priplichtilo svalnaté napnuté telo.

„Neverím ti ani slovo. Čo by ťa tak priťahovalo na sedemnásťročnej študentke, ktorá nevie, čo od života chce, ktorá vyzerá ako z ulice.“ Vravela som, zatiaľ čo mi na holej pokožke na celej ruke zanechával drobné stopy po svojich žiadostivých perách.

„Chceš ma donútiť k tomu, aby som ti ukázal, čo so mnou robíš?“ Pýtal sa zvedavo.

„Hej.“ Odsekla som presvedčene. Zrazu som ležala pod Harrym, ktorý sa úškŕňal od ucha k uchu.

„Si to najkrajšie, čo ma postrehlo.“ Šikovnými prstami mi opatrne vyhŕňal tričko a popritom mi na koži vznikali zimomriavky. Páčilo sa mi, že je poslušný, že ma toleruje. Ako prstami šiel po mojich rebrách narazil do bariéry, ktorá chránila moje veci pred jeho dotykom. Zastal. Pomaly sa zohol a bozkával moju na dotyk šteklivú pokožku na bruchu.

„Tu.“ Odtiahol sa, do svojej ruky vzal tú moju a priložil ju na jeho srdce.

„Bije ako splašené.“ Vedela som, že ma zasiahla červeň, ale neprikladala som tomu dôležitosť.

„Harry?“

„Áno?“ Pozreli na mňa veľké oči s očakávaním.

„Vieš, žeby svet bez teba bol krutý? Ľúbim ťa, vážne ťa ľúbim.“ Nadvihla som sa na lakte a prešťastne sa naňho usmievala. Je to pocit na nezaplatenie, keď aspoň chvíľu nič iné ako on nejestvuje.

„Neviem ako som si ťa zaslúžil.“ Slabo sa zasmial a ja som ho nemotorne stiahla na seba. Zachichotala som sa mu do ucha, keď mu nosom spadol na môj hrudník. Ukšrnul sa na mňa. Rukami zašiel až pod môj chrbát a týmto som mu dovoľovala, aby ma väznil u seba. Po celej tvári mi zanechával mäkké teplé bozky. Tie ma sladkasto zohrievali a ukazovali mi, čo je byť milovanou. Medzi nami sa vytváralo veľké teplo. Jeho pery by som mohla nazvať putovnými, fakt. Z pusy mu vychádzali vzdychy, pre mňa doposiaľ ešte nepoznané. Taktiež som sa neubránila, aby som nezalapala po kyslíku. Utápala som sa pod jeho telom zatiaľ, čo tlak mierne stúpal mojim telom, určite by sa dal piecť na tristo malých muffiniek.

„Mládež, je tu teta Bethany!“ Ozvalo sa spoza dvier a ja som razom ušla zo snov. Zrazu mi vadilo, že ma zoviera tak pevne a zistila som, že ležím dosť nepohodlne, že pod mojim chrbtom ma tlačia jeho veľké ruky. Už sa mi nezdalo tak krásne, byť pri ňom tak blízko. Akoby všetko opadlo, ako lístie zo starej na smrť unavenej jablone, ktorá už nevládze odolávať tak silnému vetru. Prvý pohľad na jeho tvár, zdalo sa mi, že sa tvári urazene, ako keby ho to bolo urazilo, že som prestala reagovať na jeho bozky, keď niekto zaklopal. Avšak zrýchlene dýchal a na perách mu ležal drzý úškrn. Ja som mu naznačila, aby svoju váhu tela preložil na miesto vedľa mňa. Ľahko sa zvalil na perinu.

„Hneváš sa.“ Prudko mu vyšlo z úst a ja som sa otočila k nemu. Pripadala som si ako bez emócii, môj priateľ mi tu dával na známosť, ako veľmi ma má rád a ako po mne túži a ja tu teraz ležím ako taká kamenná bytosť.

„Nie.“ Odvetila som a prstami mu vyčesala ofinu nahor. Drobné kvapky potu sa len tak trochu mihali vo svetle zatiaľ, čo on na mňa pozeral so sklamanými očami.

„Ty si si myslel, že ja a ty a teraz?.“ Nedokázala som uveriť tomu, kde sa vo mne brala zrazu tá nechuť voči jeho telu. Ktoré ma ešte pred pár minútami privádzalo do ošiaľu.

„Nie. O to mi nešlo.“ Tiež ležal naboku. Prikmotril sa bližšie a začesal mi pramienky vlasov za ucho.

„Vážne? Nemala som taký pocit.“ Odvrkla som, keď prekvapene nadvihol obočie. Prečo?! Amia spamätaj sa!

„Toto nebolo nič.“ Prudko sa posadil a pokrčil kolená a oprel si o ne hlavu. Mladý muž v boxerkách a v sivom tričku sedel v strede manželskej postele a skrýval sa.. vari predo mnou??

„Tak potom o čo ti šlo?“ Prizastavila som sa pri jeho skoršej odpovedi.

„Preboha, chcela si to tak rovnako ako i ja.“ Zahundral chrapľavo, keď som skrivila čelo. A vraj mu o to nešlo!

„Nie.“ Zalapala som po dychu, keď sa za mnou tak surovo obzrel. Vyzeralo to tak, že ma svojimi zelenými očami chcel prebodnúť. Podarilo sa.

„Prečo klameš? Sama si to povedala a moje oči nie sú slepé, že nevidia ako žiadostivo sa dívaš. Ako sa červenáš ako sa usmievaš. Ja vidím, čo to s tebou robí, keď sa ťa dotkenm. Keď sa čo i len malíčkom dotknem tvojej krehkej pery.“

„Ja predsa neklamem.“ Teraz som bola ja tá, ktorá si k sebe pritiahla kolená.

„Aj keby sa to medzi nami stalo.. Vždy budeš tak nevinná a krásna.“ Posadil sa na kolená a upieral na mňa zahanbené oči. Chcel, aby sa to stalo. Aby som uňho zakotvila celým svojim ja. V tom momente, v tej minúte, v tej sekunde mi to všetko došlo. Docvaklo. Mozgová vlna.

„..A pritom budem hriešnejšia než všetko živé.“ Spravil grimasu, ako, že čo tu teraz táram.. v takejto trápnej situácii, a ešte keď tam pritom v ich obývačke na nás čaká nejaká teta Beth.

„Toto. Čo vravela moja mama. Teda ak sa ju dá nazvať mamou.“ Vyjavene ma sledoval, zatiaľ, čo som si dlaňami pretrela tvár, od nervov.

„Nechápeš? Som to ja, ja som ten plod hriechu!“ Vybehla som naňho, keď pokýval hlavou.

„Ty a hriech? Neverím, ako môže byť niekto tak čistý ako ty byť plodom hriechu a neskonanej túžby.“ Krútil hlavou a vyzeral, že sa vysmieva mojim rečiam.

„Preto som vždy videla v otcových očiach žiaľ. Vždy tam bol, keď sa na mňa díval.“

„To si domýšľaš, Amia ja tomu celému neverím.“ Pokrútil hlavou a jemne ma prilepil k nemu. Ale teraz mi bolo jedno, že mi čuchovými bunkami blúdi tá pekelne dobrá vôňa a chuť po ňom. Vždy tam bola, ale to, že ma rešpektoval mi ukazovalo, aby som sa nepoddala. Keby so mnou vtedy nehral zákernú hru, už dávno by som bola spečatená jemu. Ale ja som mu musela klamať, aj keď vedel pravdu. Lebo videl, že vždy pri ňom sa trasiem a videl moju nepodajnú vášeň po ňom, po jeho duši, po jeho jazvách. Je to tak, som hriešna sama o sebe, lebo som vznikla z hriechu podobne ako dieťa Harryho a Julliet.

„Nie som čistá.“ Svojimi rukami som si prisunula jeho tvár k sebe a zamierila k perám. Dychtivo a márne. Ťažko a nevľúdne. Vášnivo a tvrdo. Nechcene a odmietnute. SONG

„Upokoj sa, Amia. Prestaň. Ja to nechcem takto.“ Odtrhol ma od seba a ja ani neviem ako som sa mu so slzami hodila do holej náruče. Všetko zaplavil môj blízky priateľ – plač.

„Nemala som tu byť. Nemala som dostať miesto na tomto svete.“ S uplakanými očami som žala neúspech a potupenie. Lebo pravda vyšla najavo. Lebo odmeranosť mojich dvoch starších bratov a predtým ešte aj sestry ukázala, kto som. Lebo nedobre hraná láska od Camilli ukázala, že nie som jej. Žiaľ vypukol tak nevkusne ba až zahanbujúc mňa.

„Nie som žiadne dievčatko. Nie som žiadne dobré dievčatko, ja som hriech. Ja som pomsta toho, že matka nedala môjmu otcovi, čo tak veľmi chcel, a on si to potom zobral od inej... Harry zober si ma, ber si ma celú a už ma nevracaj. Nikdy.“ Lapajúc po dychu, som sa mu rukami vešala okolo hrude a on.. ja ani neviem, ako reagoval. Nič som nevnímala. Záchvat nervov, plaču a hanby.

„Amia ale ty si moja, ja nie som ako tvoj otec. Neujdem k inej.“ Zrazu mal tíšivý tón hlasu, zrazu ma láskal, zrazu ma tíšil. Nie, ale ja som nechcela. Nemala som chuť na ľútosť, chcela som, aby si zobral jediné, čo sa dalo nazvať nevinnosťou.

„Ale Julliet.“ Voda. Slaná voda. Slzy. Nebrala som ohľad na to, ako som rozprávala. Lebo som vedela, že vyzerám ako prípad. Prikrčene som sedela na posteli pri ňom, chytajúc dych, s celou mokrou tvárou, vzlykajúc a kričiac na seba všetko zlo. Cítila som strach, pustotu samotu, i cez to, že tu so mnou sedel. Triasla som sa a mala pocit, že zahyniem. Že sa dostanem do pekla, len kvôli tomu, čo spáchali dvaja ľudia. Lebo zrazu som tu nechcela byť, nechcela som už viac chodiť po tejto zemi, po tejto pôde, nechcela som už viac cítiť jeho slastné bozky..

„Prosím, odvez ma preč. Niekde ďaleko. Chcem byť sama, chcem to, čo mi patrí.. prosím Harry.“ Ja.. revala som o dušu nevedela som sa nadýchnuť. Nikoho a nič som nevnímala. Hanbila som sa za to, čo som robila, že sa zo mňa stávala akoby nesvojprávna chorá osoba. Lebo som chcela umrieť, lebo pocit, že som nechcené dieťa, ako tie statisíce na rozľahlej zemi.. ma vrážala na tenkú latu, z ktorej sa skákalo kedysi do mora. Moja psychicky nesmierne labilná stránka sa preukázala a dala Harrymu ochutnať, čo som ja vlastne za človeka.