LIGHTS 22. -Rýchly spád-

Túto časť som písala popri jedení teda vyškrabovaní zmrzliny s krabičky. Milujem čokoládovú zmrzlinu... ako prázdninujete? Dovolenky? či radšej domáce pohodlie? Aneb turistika? Ako na tom ste? :) Vaša Blue

22. kapitola -Rýchly spád-

 

Harry sa vrátil od Jullie ráno.. a to tiež so správami, ktoré ma prekvapili a uviedli do stratenej uličky.. Chvíľkami sa mi zdalo, že padám z útesu, chvíľkami som mala pocit, že neviem ujsť zo stratenej uličky. Pocity mi spôsobovali triašku a pálivé bolesti v hrudi....

„Ja tomu neverím. Nie, to nie je možné.“ Skuvíňala som.

„Am, vravím ti, ona by v takýchto veciach neklamala až taká zas nie je.“ Áno, áno, čo je na tom, že sú štyri hodiny ráno?

„Harry, ale na letisku sa správala úplne inak ako keď ma bola dnes navštíviť, teda tvoje kufre.. Nemôže to byť pravda.“ Pokrútila som hlavou pri predstave, že pod srdcom nosí Harryho dieťa.

„Začína druhý mesiac..“ Mlčky som ignorovala to, čo mi tu hovoril, zatiaľ, čo mal svoju hlavu položenú v mojom lone. Oči upieral do tých mojich. Cítila som sa ako pod lupou, lebo tak vedel, ako veľmi ma to bolí.

„Podľa mňa pila...“ Po chvíli ticha som zo seba vydala a na viac sa nezmohla. Nedokázala som dokončiť vetu. Niečo ma preukrutne rýchlo zožieralo zaživa. Možno to, že ten, ktorého mám zo všetkých najradšej ma po celý čas klamal a pri tom bol vo vzťahu s inou.. alebo o to viac to, že bude otcom .. potomka jej. Práve to ma ničilo. Že ja som tá druhá, to naivné dievča, ktoré v srdci nosí toho úbožiaka, čo si ju absolútne nezaslúži.. Aj ja mám svoju hrdosť, predsa...

„Kedy? Prosím?“ Vystrelo ho behom sekundy. Ostal sedieť ako priťapený a stále sa snažil uvedomiť si možnú skutočnosť.

„Keď mi vtrhla do izby.“ Odpovedala som mu.

„Cítila si pach ožranstva?“ Veselo sa spýtal, akoby mu niečo preletelo mysľou.

„Nie, ale napríklad víno? Aj to si mohla dať..“

„Glg by plod nezabil, ale aj víno ma svoju nebeskú vôňu. To nejde len tak, upodozierať niekoho ohľadom pijanstva, len kvôli určitému správaniu. To sa nesmie.“ Rázne pokrútil hlavou a zišiel z postele.

„Prosím? Ja som to vedela, že to takto dopadne.“ Zaklonila som hlavu dozadu a pomaly ako chabá bábka padla na mäkkú prikrývku.

„Ako? Čo vymýšľaš?“ Uškrnul sa a usmieval sa na mňa zhora. Skláňal sa nado mnou a dlaňami pevno držal moje ramená.

„Že sa jej začneš zastávať, že si znova ukradne tvoje srdce.. a vôbec, možno ja som si to tvoje ani nezískala a možno ešte stále hraješ tú tvoju hru. Že sa so mnou len zahrávaš a miluješ ju.“ Hrubo som sa mu vymanila a pretočila sa na brucho.

„Amia, a čo ti už naozaj šibe? Vari nevidíš, že som tu s tebou? Že ťa milujem viac ako svojich kamarátov? Že ťa milujem viac ako plod ožranstva mňa a Julie?“ Jeho rozprávanie ma prinútilo k tomu, aby som videla jeho oči. Košatá hlava sa ku mne nebezpečne približovala, no ja som ju náhle zastavila.

„Plod ožranstva? Nie mne, ale tebe už dočista preskakuje. Ako môžeš niečo také len povedať?“ Teraz som sa posadila ja a tým pádom sa on musel postaviť.

„Ja vás.. Ženy.. ale nikdy nepochopím. Prv je zle, že sa zastanem matky svojho dieťaťa a potom, keď svoje ešte ani nie dieťa nazvem plodom ožranstva a chuti užiť si, je zle. Amia! Rozhodni sa! Pretože ja nemienim hrať na päť strán!“ Zvyšoval hlas a mne dochádzala trpezlivosť.

„Fajn! Choď za ňou! Bež!“ Rýchlou chôdzou som zamierila do kúpeľne dúfajúc, že nikam neodíde.

„Amia!“ Stihla som spraviť tri kroky a zrazu predo mnou, teda tesne predo mnou stál potetovaný mladík s krivoľakou čiarkou na čele. Jeho veľké teplé dlane mi stlačili plecia a pevne zo mnou zatriasli. V normálnom stave by som sa bála ba priam by som ležala na zemi od bolesti a po tvári by mi stekali krokodílie slzy, ale teraz som vedela, že je čas oponovať. Že aj jemu sa treba vedieť postaviť.

„Harry! Aj ja dokážem kričať!“ Vedela som, ja som tušila, že mu brúsim nervy.. ale nedovoľovala som si pripustiť myšlienku toho, že by ma udrel. Že by ma násilnicky od hnevu poudieral, hlava nehlava.

„A dokážeš toto?“ Jeho zovretia behom sekundy zmäkli v tie najsladšie dotyky. Sladkasté ba až presladené pery obtrel o tie moje a asi mal pocit, že práve teraz mám chuť naťahovať sa tu o to, kto koho prvý kusne. Nechcela som cítiť jeho pery, jeho zvodnú vôňu. Lebo ma to ubíjalo.

„Harry, prosto ja nechcem, aby si bol otcom.. Odídeš mi.. Opustíš ma..“ Zosunula som sa dole na zem a zrazu si utierala slzy. Nie tie krokodílie, ale maličké guľôčky priehľadnej tekutiny. Boli slané a rýchle sťa blesk. Nepredbehlo by ich nič.

„Amia, ešte najmenej pol roka ťa budem mať neustále na očiach. Prečo máš pocit, že by som ťa nechal.. Veď, ty si moje dievčatko. Chápeš to už? Ty, jedine ty si moje dievčatko.“ Zvýrazňoval slovo ty a neustále so mnou triasol.

„Harry.“ Slabo som svoje pery priložila do priehlbinky na krku a dýchala to, čo ma tak upokojovalo. Svojimi mohutnými ramenami ma skryl u seba a neustále mi do ucha vravel, ako veľmi mu na mne záleží. Asi by bolo hlúpe neveriť mu.

„..Vieš, ale ja netúžím po tom, aby som bola tá druhá. Nikdy sa nikde so mnou neukážeš a verejnosť ma bude považovať za tú, čo plní tvoje túžby.. čo pritom absolútne nie je pravda.“

„Amia, neboj sa. Čas ukáže všetko. Vyložíme karty na stôl, len treba počkať.“ Stískali sme sa až kým slnko nevyšlo na obzor a až pokiaľ nám niekto nevyklopkával na dvere ako blázon.

"Nenechám ťa.. nikde ťa nenechám samú, dobre?" Slabo som prikývla, privoniala sa k lemu jeho bavlneného trička a až potom ho nechala ísť, aby otvoril neznámemu akčnému tvorovi..