He

Peti! Sľúbená jednodielka! :) i keď trochu neskôr, kedže včera mi ju nepridalo :-/ 
Blue xx 


He .. 

„Abdul, Egon, Hassan, Tamon and Siammo, they shouted at me

They hurt me and my  best friend

They killed my sun, my smile, my gold,

but I live

thank you God.“

-Harry Styles said for Vogue magazine a few days ago.

„Videli ste niektorá toho kto to spravil?“ Opýtala som sa skupinky ľudí stojacej okolo mŕtveho tela, ktoré práve zakrývali čiernym tmavým igelitom. Tvár tejto úbohej ľudskej bytosti sa nedala rozpoznať. Celé telo bolo poliate nechutnou páchnucou kyselinou. Treba zavolať odborníkov z kriminálnej polície. Prefrčalo mi hlavou, avšak práve som očami pevne sledovala dvadsaťročné dievčatá, ktoré sa mi zdali odnekiaľ povedomé.

„Nie.“ Útle slečny rázne pokrútili hlavami a ja som si zľahka prehodila ryšavý prameň vlasov za ucho. S povzdychom som kráčala k môjmu parťákovi. Práve sa opieral o naše čierne auto a hádzal úsmevy na naše hlavné podozrivé, ktoré mohli byť aj svedkami tohto nanajvýš nechutného incidentu.

„Mac. Prestaň a pracuj. Zavolaj Denise a povedz jej, nech pozve konkurentov. Zabezpeč ešte okolie. Nech tade nepremávajú žiadne dopravné prostriedky.“ Tvrdo bez úsmevu som vravela mužovi v tmavej bunde s piltokami na očiach.

„Kedy sa už konečne upokojíš? Mallory?“ Vyslovil moje meno a ja som sťažka zopla päste.

„Keď ťa budem mať za čo platiť. Mac, nesmie sa tu dostať ani jedna noha novinára, počuješ? Vypadni.“ Bol zvyknutý na moje správanie, vedel, že ak vyprovokuje leva, vyprovokuje aj jeho dušu. V týchto kruhoch som už pracovala ako taký čas ale momentálne som prišla po materskej dovolenke a moja trpezlivosť nebola na najlepšej úrovni. Mac už práve komandoval miestnu políciu, aby zabránila prístup autám a ja som zatiaľ zavolala tri dievčiny k sebe do auta. Nastúpili si dozadu a ja na miesto šoféra.

„Ak budete šikovné, nebude sa musieť teperiť na policajtnú stanicu takto v noci. Takže si poriadne premyslite, čo práve poviete.“ Vravela som zatiaľ, čo som zapla nahrávací program a otočila sa k nim. Svetlá z ulice priesvitali k nám do auta a ja som mala možnosť spozorovať ich výrazy.

„Prečo ste prechádzali touto cestou? Nie je frekventovaná.“ Hovorila som a pomedzi sledovanie dievčat dávala pozor na môj súkromný mobil, ktorý mal každú sekundu zazvoniť. Mala by sa mi ozvať pestúnka môjho syna.

„Chceli sme sa vyhnúť zápcham a neďaleko je autobusová zastávka.“ Odpovedala mi kučeravá a ja som sa zasmiala.

„Hlupšiu výhovorku som ešte v živote nepočula. Mac odvez ich na stanicu, nech si tam posedia, možno potom budú mať čo povedať!“ Otvorila som predné dvere na aute a kričala na chudého muža.

„Mile rád.“ Bežal ku mne a stihol ešte preskočiť miesto, kde sa teraz už len rysovali oranžové čiary spreju, ktoré obťahovali ešte pre malou chvíľou polohu mŕtveho občana zrejme tohto mesta.

„Na stanicu, nie domov Mac. Počul si? Okolo tretej som pri vás.“ Dohovárala som mu. Naštartoval motor, žmurkol na mňa a už chcel odfrčať.

„Zavolal si Denise?“ Opýtala som sa pre istotu a on len prikývol. Ďalej som sa už nemienila pýtať žiadne otázky. Otočila som sa na päte, pritiahla si k sebe hnedý kabát a konečne našla tak veľmi hľadané gombíky, ktoré som si nestihla zapnúť, keď som utekala takto v noci z domu kvôli tomuto šialenstvu.

„Odneste ho do márnice. Počkajte avšak na Bennov tím. Popozerajú a preskúmajú obeť a tak nám poskytnú dôležité informácie.“ Vravela som žandárom, ktorí obeť práve vkládali do tmavého auta, keď za igelitovými páskami sa začali blýskať fotoaparáty.

„Doparoma!“ Zakričala som ako som uvidela až môj odraz semišových vysokých čižiem oproti mne v mláke. Rýchlo som mierila k otravným pánom, ktorých som preveľmi neznášala.

„K tomuto prípadu sa nebudeme vyjadrovať.“ Snažila som sa im vysvetli, zatiaľ čo mi blýskali do tváre.

„Pani Mallory Humans, kedy sa začnete vyjadrovať?“

„Prečo sa taktiež nevyjadrili k dvom predošlým prípadom?“

„Ako máme upokojiť obyvateľov tejto švrti?“ Otravní reportéri a novinári sa nechceli dať odbiť a mňa to vyprovokovalo do veľkej zúrivosti.

„Akých obyvateľov?! Myslíte tých zavšivavených bezdomovcov?!“ Všetci na mňa hľadeli s nechuťou a ja som si až potom vydedukovala z ich tvári, že vlastne čo som povedala.

„Zajtra na tlačovke na polícii o desiatej doobeda.“ Povedala som, keď si konečne začali zbierať kamery a mikrofóny.

„Mallory všade ťa hľadám!“ Blonďavá kolegyňa sa mi zavesila okolo krku a ja som ju vystískala.

„Prepáč, že sme ťa museli volať až zo Španielska.“ Povedala som do ucha opálenej vysmiatej Denise.

„Aj tak tá dovolenka stála za prd, nevadí. Kde je mŕtvola?“ Opýtala sa ako sme prešli za pásku do nechráneneho priestoru k policajným autám.

„Berú ju na Amundsenovú, do márnice. Prosto si významná súdna patologička a bez teba neprežijeme.“ Zo smiechom som povedala.

„Oh, mali ste počkať. Nechcem ju mať presne teraz na stole. Sú spravené aspoň fotky?“ S otáznikom v očiach na mňa hľadela.

„Mac.“ Obe sme sa razom zasmiali, keď sme si predstavili ako svalnatý vyšportovaný policajt fotí obeť.

„Denise, doma mám pestúnku. Malý David ma zje.“ Vravela som, keď mi mobil oznamoval, že môj syn volá.

„Utekaj. Zabezpečím to tu.“ Už sa odo mňa obracala, aby mala dohľad na technikov a tých čo tu ešte oxidovali.

„Podozrivé sú na stanici, nech ich Mac v žiadnom prípade nepustí domov, dobre?“ Stihla som ešte povedať, predtým než už jačala na novinára, ktorý sa nejakou náhodou dostal blízko miesta činu.

Znova som musela podliezať pásku, aby som vyhnala toho blázna a tak sa ubrala smerom domov. Nechcela som si volať žiaden taxík, pretože v tomto meste ma poznali všetci a keby som videla výraz taxikára, ktorý vpredu v aute počúval rádio a náhodou si vypočul moju poznámku na obyvateľov žijúcich na tomto sídlisku asi by ma vysadil niekde.. niekde pod mostom. Pekne povedané.

Vonku bolo po daždi, chodníky boli mokré s ligotavými mlákami a vždy keď som nohou stúpila vpred, kvapky mi pristáli na lýtkach, na béžových nohaviciach, ktoré som si nedávno kúpila. Cesta bola tmavá, zopár pokazených lámp ale domov som to nemala ďaleko. Stačilo, ak by som prešla niekoľko metrov a tak nasadla do metra.

Avšak, na ceste som spozorovala niečo zvláštne. Človek, dospelý človek kľačal na asfaltovej ceste a vzdychal. Hlavu si skrýval do dlaní a niečo šepkal. Z úst mu vychádzali hlasné vzlyky. No bola tma, aby som videla niečo viac. Vyľakala som sa a hlavne dúfala, že sa nestanem svedkom nedajbože ďalšej vraždy.. , tak som sa rýchlo obzrela na pravú a ľavú stranu a utekala na cestu za čudnou osobou. Keď som už bola blízko a zacítila som mužský parfum, predpoklad, že je to muž., sa mi vyplnil. Kľakla som si k tomuto pánovi a v kútiku duše dúfala, že sa na cestu nevyrúti žiadne auto.

„Pane, počujete ma?“ To bola moja prvá otázka, keď sa tento muž obohnal do vzduchu rukami a skoro mi jednu pribil.

„Keby ste vstali? Mohli by sme prejsť na chodník.“ Vravela som pokojne, rozmýšľajúc nad tým, čo tu tento úbožiak vyvádza.

„Nechajte ma.“ Chrapľavý dominantný hlas mi oznámil, že ho tu mám nechať na pospas osudu. Rýchlo som ho schytila za premočené rameno a až tak si uvedomila, že prší. Z oblakov padali kvapky dažďu, vyzeralo to tak, akoby niekto hore plakal. Ako keby sa niekto utápal v predstavách a lial na nás stamaď zhora svoje ubolené slzy.

„Vravím vám, aby ste ma nechali.“ Podarilo sa mi ho postaviť, keď sa jeho vysoké telo skláňalo nado mnou. Rukami sa opäť obohnal do vzduchu a spadol do kľaku na to isté miesto.

„Doma ma čaká dieťa, ktoré sa bojí, Buďte taký láskavý a zodvihnite sa.“ Povedala som ostro, keď sa ku mne človek s mokrými vlasmi a s kvapkami na lícach otočil. Podala som mu ruku a on zrazu poslušne vstal. Lenže môj rozum mi slúžil veľmi dobre a ja som vedela rozoznať čo je dážď a čo sú jeho slzy.

„Čo sa stalo?“ Spýtala som sa, keď ma veľké ramená z ničoho nič skryli do objatia. Nevedela som, čo je tento muž zač a vôbec jeho sila bola na vysokom bode a ja som do seba mohla akurát tak vdychovať jeho vôňu a dotýkať sa jeho mokrej čiernej koženej bundy. Veľké ruky a dlhé prsty ma objali okolo bokov a ja som mala srdce v hrdle. Chcela som pomôcť cudziemu človeku, ktorý ma teraz ide zrejme znásilniť, ale nerobila som paniku. Srdce mi síce bubnovalo ako divé.. ale.

Na policajných výcvikoch a rôznych školeniach som bola poučená čo robiť, lenže toto sa mi nezdalo ako niečo, kedy chce muž cítiť ženu. Toto bolo súcitné objatie, lebo tento muž mi vzlykal na ramenách. Musel sa ku mne skláňať poriadne, kedže som od neho bola o dosť nižšia.

„Počkajte.“ Povedala som snažiac sa vymaniť z jeho tuhého stisku. Povolil a ja som vykĺzla. Z vrecka na kabáte som vybrala telefón a nakoniec predsa vytočila taxikársku službu.

S týmto mužom som sa odviezla na ulicu, kde stál môj dom a s ťažkosťou mu pomohla vystúpiť zo zadného miesta. Ako sme stáli pod strechou bieleho domu, svetlo pred dverami sa rozsvietilo a ja som až teraz zbadala jeho tvár. Bol to mladý zrejme už dospelý muž so zelenými očami, ktoré skrývali utrpenie. Pozrel sa mi do očí a venoval mi akýsi čudný úsmev. Vošli sme dnu, keď na mňa vyskočil môj päťročný syn.

„Mama! Ocko je tu!“ Malá kostnatá postavička ma stískala, keď mi vravela, že môj manžel sa vrátil. Od prekvapenia som otvorila sánku a zahľadela sa vedľa seba, na chudú vysokú postavu mladého dokonca by som povedala chalana.

„Kde je tvoja pestúnka, teta Patti?“ Spýtala som sa a malý ukázal na dvere za nás. Asi odišla, keď sa tu objavil Clain.

„Mallory!“ Po schodoch kráčal môj stratený manžel, úsmev mu pomaly mizol ako si všimol mladého vedľa mňa.

„Kto je to?“ Opýtal sa holohlavý muž v stredných rokoch a hľadel na mňa s pokriveným obočím.

„Kto si?“ Otočila som sa k šarmantnému mlaďuchovi, ktorý sa na mňa opäť s ťažkosťami v očiach usmial.

„H-hhary.“ Koktavo odvetil, keď si všimol výraz môjho muža.

„Mallory! Vytiahnem nohy z domu na mesiac a ty si už domov nosíš zajačikov!“ Clain na mňa ziapal zatiaľ čo ja som zatajila dych. Ešte stále sme stáli s Harrym na koberčeku v našej chodbe, nezobutí sledujúc absťák môjho, vlastne môjho muža, ktorý povedal, že mi bude verný do smrti a ktorý povedal, že ma neopustí.

„Vôbec to nieje tak ako to vyzerá.“ Pokúšala som sa mu vysvetliť zatiaľ čo som zo seba skladala šál.

„David, choď si zapnúť rozprávku.“ Stihla som ešte povedať malému blonďáčikovi, ktorý rýchlo zamieril do vedľajšej izby. Spravil dobre, pretože hneď na to som, schytala poriadnu facku na pravé líce. Tvár sa mi len tak obrátila nabok k Harrymu, ktorému sa na tvári zjavil nadmieru prekvapený pohľad.

„Čo ste to spravili?“ S chrapľavým hlasom poznačeným plačom sa ozval sa ku Clainovi, ktorí si obzeral svoje tetovanie na chrbte ruky. Tváril sa akoby nič. Clain je nízky, ale za to ako buk, masívny a drsný.

„Nestaraj sa do toho mladý.“ Povedal hrubým tónom a ja som len zacítila ako sa teraz pre zmenu mne driapu z očí slzy smútku a bolesti.

„Skoro som zabudla ako tie facky bolia.“ Dlaňou som si prešla po líci a venovala Clainovi nenávistný pohľad.

„Keby si ho domov nepriviedla, nepadla by žiadna.“ Usmial sa na mňa a ja som pohotovo odvetila.

„Nie, len večer v posteli... Neukázal si sa viac ako štvrťroka, odišiel si len tak.“ Vravela som stále si držiac ruku na červenom líci. Facka pálila a poriadne.

„A ty nemáš právo na to, aby si si do nášho domu nosila teenagerov.“ Znova jačal keď na chodbu pribehol malý David.

„Ocko nekrič na mamku!“ Plačlivo kričal na svalnatého vyšportovaného vojaka, ktorý sa len pousmial.

„Povedz mu niečo.“ Pozrel sa na mňa Clain.

„David, ocko na mamku nekričí. Zober si z kuchyne sušienky a pozri si rozprávku.“ Kľakla som si, keď sa mi hodil do náruče. Svoju drobnú dlaň položil na moje líce a ja som vypustila ďalšie slané kvapky.

„Kričí! On po tebe kričí!“ Teraz už aj David vybuchol a Harry si k nám kľakol. Mokrý dospelý mladý muž upieral svoje oči na tohto šibala. Clain nás pozoroval zo zaťazými päsťami a ja som čakala kedy dostane aj tento odvážny Harry. Avšak najväčšie prekvapenie prišlo vtedy, keď môj a Clainov syn natiahol ruky k mokrému Harrymu, ktorý si ho z radosťou zobral na ruky.

„Koľko máš rokov?“ Opýtal sa zrazu pokojný vojak.

„Dvadsať, pane.“ Harry ukázal, že má pred ním rešpekt, čo ma trochu nahnevalo.

„Je od teba o päť rokov staršia. Postaraj sa mi o ňu dobre, ja už tu nemám čo robiť.“ Clain schytil kabát na vešiaku, nevliekol sa doňho a ja som len vyvedená z miery počúvala čo hovoril. Harry bol tiež hodnú minútku mimo.

„Tomu mladému chlapcovi som len chcela pomôcť, nič viac.“ Vravela som, keď Clainovi vyletela do vzduchu znova ruka k mojej tvári, ale Harry ju zastavil. Zachytil ju tesne pred mojim druhým lícom, vo vzduchu.

„Neklam mi.“ Vytrhol svoju trikrát väčšiu ruku s Harryho zovretia, prepchal sa okolo nás a odišiel. Nečakala som, že práve v tento večer sa ukáže a vôbec, že mi znova udelí tú mastnú facku.

„Vyzujte sa, David jedol si niečo?“ Opýtala som sa, keď som si zavesila kabát a zobúvala sa s čižiem. Platformové opätky spravili svoje a Harry si to všimol tiež. Zasmial sa, keď uvidel ako som sa znížila. Teraz som mu siahala asi tak po ramená. Čo bolo dosť vtipné.

„Nie, ocko ma zobudil a potom sme si pozerali tvoje fotky.“ David v autičkovom pyžamku ma sledoval ako som pomohla Harrymu dať zo seba dole premočenú koženú bundu.

„Kúpelňa je napravo.“ Riekla som ako som brala Davida na koníka na plecia.

„Á, dotknem sa sa lampy od babky! Píf-paf!“ Hral sa, že v rukách držal pištol a teda ledva sme sa vyhli lampe, ktorý trčala zo stropu so svojim elegantným vzhľadom. Niesla som ho do jeho postele, zamkla plastové okná a uložila ho pod mäkký paplón.

„Ujo Harry tu bude aj zajtra?“ Pri jeho otázke som sa snažila nesmiať.

„Dúfam, že už nie.“ Šepla som mu do uška a on zakňučal, od bolesti. Chýbal mu otec, ten jeho pravý pravidelne odchádzal z domu a potom sa len tak z jasna vrátil a poriadne ma zbil a tak znova odišiel. Denise chcela, aby sme spísali správu o domácom násilí.. ale aký by to malo zmysel? Je v armáde, ktorá zastupuje štát.. určite by vláda nechcela, aby prišla o vojaka, ktorý patrí k tým najlepším. To nie. A keď som na políciu doniesla nahrávky ako sa správal.. tak nitko mi neveril.

Dole ma čakal cudzí človek menom Harry, ktorého som len tak nechala v našom dome. Našla som ho stáť pri okne. Zaskočilo ma, keď som zbadala akú má mokrú tvár. Jeho mihálnice boli od sĺz tmavšie asi ako inokedy až priam čierne, držali sa na nich slzy zatiaľ čo jeho líca sa leskli od plaču. Jeho vlasy sa teplým vzduchom sušili, pomaly sa objavovali svetlo hnedé vlnisté polokučery, ktoré si vždy ťahal na stranu.

„On mohol žiť.“ Rukou si pretrel oči a ja som si začínala skladať súvislosti v hlave. Poznal obeť, ktorá bola poliata strašnou kyselinou. On toho človeka poznal, veľmi dobre. Túto noc aj pršalo, pretože ten chudák, ktorý dnes umrel na nás lial svoj žiaľ.

„Skadiaľ si?“ Opýtala som sa ako sa ku mne približoval a svojimi dlhými prstami mi prečesával vlasy. Znezdajky, mi len tak prečesával vlasy. Akoby ma poznal večnosť.

„Z Londýna.“ Šepol a z veľkých zelených očí sa mu zraz vykotúľali ďalšie slzy a z úst silné vzlyky. Asi si spomenul na niečo.. Jeho tvár bola detská ale i tak sa na nej vynímali mužskejšie črty s krásnymi jamkami. Prstom som mu prešla po perách a on rázne stíchol.

„Môj syn spí. Dáme si čaj, poď.“ Potiahla som ho za hebkú ruku do kuchyne, kde som dala postaviť čaj na plyn. Sedeli sme pri drevenom masívnom stole a počúvali vietor, ktorý fučal až k nám dovnútra.

„Ako sa teda ocitol tu?“ Opýtala som sa a pod stolom zapla malú plošticu. Využívala som ich na nahrávanie Clainových poznámok, ale polícia mi nikdy neverila. Totiž, keď ste hlavnou vedúcou na oddelní, ľudia majú pocit, že si z nich strieľate. „Veď predsa takú veľa váženu ženu s titulmi ako ste vy, nemôže mlátiť muž!“ Vraveli, len Denise mi verí a vie čo je pravda, ale tá nemohla robiť nič. Súdna patologička predsa nemôže zasahovať do takýchto prípadov.

„Patrím do jednej speváckej skupiny, koncertujeme a..“ Ďalej to už nešlo, pretože jeho tvár sčervenala a on sa znova rozplakal ako malé dieťa. Nadýchnutím nadubúdal asi správne slová a tak pokračoval.

„S kamarátom sme šli do baru, ale nemysleli sme si, že tu je kriminálne správanie na dennom poriadku.“ Chrapľavo rozprával a ja som zatiaľ s bruškami prstov utierala slzičky.

„Amsterdam je kriminálne mesto a dosť. Nevybrali ste si správne ale keby nebolo, tak by som nemala žiadnu prácu.“ Kývla som ramenami a on mi venoval nechápavý pohľad.

„Pozri ten prípad vyšetrujem ja. Keď mi poskytneš čo najviac informácii, dolapíme toho kreténa.“ Usmiala som sa keď ma hladkal po prstoch.

„Pomôžeš mi?“ Spýtal sa a ja som prikývla.

„Ale keby som ho ja neťahal do toho baru, nemuselo sa vôbec nič stať.“ Hlas sa mu zatriasol.

„Nie, toto mesto si vždy vyberie svoju obeť, radšej mi porozprávaj ako tá návšteva toho podniku vyzerala.“ Po mojej poznámke sa zdal ešte viac vystrašený.

„Objednali sme si stôl, môj kamarát bol po ťažkom rozchode a štamperlíky do seba hádzal jedna radosť. Neskôr mi avšak zavolala jeho bývala priateľka s jej kamarátkami a povedala mi, že prileteli za nami. Chcela sa s ním stretnúť, vraj si uvedomila, že to bola chyba. Brali sme sa k odchodu, aby sme sa s nimi stretli, keď sa kamarát potkol o jedného tmavého. Spadol na zem a rozbil si peru. Ale to bolo ešte v poriadku, lenže vonku na nás vyletela jedna partia. Keby on nemal toľko v sebe tak by sa nič neudialo. Bože, šiel sa s nimi mlátiť, chcel si toho toľko dokazovať. Ja, chcel som ho chrániť, snažil som sa ho držať. Upozornil som ho, nech ich nechá tak. Dostal som aj ja a až neskôr som zistil, že sa s nimi už pobil, keď šiel na potrebu po niekoľkých zapitých sklenených pohárikoch. Chceli odvetu, chceli mu ukázať, že su páni. Bože, môj priateľ sa stal obeťou sprostého gangu.“ Poslednú vetu hovoril strašne ťažko s červenými očami.

„Ale ty si mu chcel pomôcť, nespravil si vôbec nič zlé.“ Nahla som sa k nemu, aby som ho objala keď svoje dlhé ruky vystrel do vzduchu tuho ma stískal cez stôl.

„Lenže, keby som mu nedovolil toľko piť.“ S plačom mi vravel do ucha.

„Dokážeš mi povedať, ako vyzerala tá rozhodujúca bitka?“ Spýtala som sa s nádejou v hlase.

„On, ak býval pod vplyvom alkoholu tak poriadne. Držal som ho zozadu, aby sa za nimi nerozbehol. Totiž pobehovali okolo nás a smiali sa. Naťahovali nás, mňa zdrapili za koženku, keď ma kamarát šiel obrániť, stiahli ho nabok. Vyletel som za nimi, snažiac sa ich nejako udrieť, aby ho pustili. Ja.. nie som žiaden bitkár. Svoju výšku a ruky nedokážem využiť v takýchto situáciach. Ale dával som do toho všetky svoje sily udierajúc ich do tvári ale nespravil som nič dobré, len som ich ešte väčšmi vyprovokoval. Môj priateľ už nebol schopný ani sa držať na nohách, keď ďalší vybehol s protiľahlej tichej tmavej pumpy s hadicou v ruke. Celého ho poliali benzínom a chceli tam strčiť aj mňa. Avšak stratil som akoby vedomie, keď ma jeden kopol do temena. Skrútil som sa na zemi od bolesti a videl ako sa hádali. Ležal som obďaleč na parkovacom mieste ledva sledujúc dianie. Nevedel som čo riešili avšak keď som uvidel plameň začal som jačať. Vrieskať, zjapať, revať naňho, aby sa prebral. Pomaly mu zapálili nohy a on horel. Nezobúdzal sa, on prosto sám nevedel čo sa s ním robí. Jeden prišiel po mňa a držal ma tak, aby som sa k nemu nemohol nahnúť, svojimi vlastnými očami som sledoval ako môj najbližší človek horí v tridsať centimetrovej vzdialenosti. Nevládal som sa od nich odtrhnúť a pomôcť mu. Sedel na betóne a pozeral na mňa s pripitými očami. Nikdy v živote toho toľko nevypil. Vrieskal som jeho meno na celé toto hlúpe mesto a chcel sa im vytrhnúť. Zlomový moment prišiel vtedy, keď v posledných sekundách jeho života povedal slovo, ktoré počúvame všetci radi. Poďakoval a na perách sa mu objavil rýchly úsmev, keď vydýchol naposledy. Ešte stále ma držali za ruky za nohy, tlačili ma. Pustili ma až potom, ako mu hlava... opadla! Opadla mu hlava na jeho rameno. Horel, nemohol som ho uhasiť. Ja chcel som mu pomôcť, myslel som, že ešte nie je neskoro. Jeho oblečenie, jeho koža, všetko bolo preč. Keď sa mi podarilo zohnať vodu, bolo už vážne neskoro. Do posledného svalu zničené zhorené telo som preniesol na cestu oproti, keď ku mne dobehla jeho priateľka. Zvrieskla na mňa, začala po mne ričať, kto to je. Márne som jej skúšal vysvetliť, že som mu chcel pomôcť. Ona sama mi strelila. Ostala pri ňom, revala na mieste, zatiaľ čo ja som kráčal opačnou cestou preč. Po niekoľkých krokoch som sa hodil na cestu a čakal. Dýchal som čerstvý vzduch a čakal kedy si ma vezme smrť.“ Jeho slová boli poznačené nie malou bolesťou. Zomrel mu blízky človek, dokonca mal tú hroznú možnosť, aby to všetko na vlastné oči videl. Jeho oči plakali, jeho hlas syčal od nenáviste, jeho hruď sa napínala od zlosti, jeho duša zomierala.

„Poď ku mne.“ Vyslovila som len toľko. Postavila som sa, zasunula za sebou stoličkou a podišla k nemu. Skláňal sa ku mne a svojimi prstami mi prechádzal po lícach. Ja som ho držala okolo krku a občas ho nechtami škrabala po dobitom chrbte. Veľakrát sykol od bolesti ale stalo sa niečo, čo ma uchvátilo. Svojimi popraskanými perami mi daroval bozky na krk, na tvár. Naše pery sa spojili a on mi svojimi veľkými teplými dlaňami držal tvár. Pritiahol si ma k nemu o mnoho prudšie. Moje bedrá a boky zároveň sa tlačili na tie jeho pod Harryho silou. Bol nežný i prudký. Clain mi nikdy nedokázal vyjadriť svoju lásku, myslel si, že facky sú viac ako bozky. Upokojovala som ho hrejivými slovami. Ako sa naše tváre od seba oddialili, venoval mi smutný úsmev a ja som ho objala. Stískala som jeho hruď, zatiaľ čo mi plakal do ramena. Mala som premočené celé tričko ale neprekážalo mi to. Určite nie v túto chvíľu. Z tejto bolestivej chvíľky nás vyrušil môj mobil, na ktorom sa objavilo meno mojej priateľky. Pri predstave na čo, zažil tento svedok a človek, ktorý mi práve kradne srdce som sa až zatriasla. Harry ma podchytil a usmial sa na mňa. Konečne som videla jeho ozajstný úsmev.

„Obeť mala dvadsaťtri, v krvi, ktorá sa uchovala, mal nespočetné množstvo alkoholu. Ak by nezomrel podpálením benzínu od pumpy Gahin, tak otravou krvi. Vyzerá to na poriadny problém, kedže ten podnik musel mať nelegálny alkohol. Taktiež som zistila kto to bol. Žil v Londýne a spieval v chlapčenskej kapele menom...“ Nestihla dohovoriť, pretože som už pokračovala ja.

„Viem. Práve tu mám svedka jeho kamaráta, ktorý videl všetko na vlastné oči. Spíšem správu a nadránom ti ju pošlem. Ak budem môcť dostavím sa na tlačovku možno s ním. Neviem.“ Vravela som sledujúc jeho tvár plnú žiaľu. Nahol sa ku mne a venoval mi bozk do vlasov.

„Tento prípad bude mať veľké následky na toho svedka, preboha. Práve odchádzam od obete a hovorím ti to, že je to na doživotnú traumu.“ Verila som, že Harryho uši nezachytili jej zbytočnú poznámku.

„Potešila si ma.“ S povzdychom som povedala.

Harryho som uložila do svojej spálne, kde som kedysi spávala ja. Do perín spadol bez trička, zaspal pritom ako som sa hrala s jeho vlasmi a bruškami prstov mu obletovala hruď. Bol ako mláďa. Po odchodoch môjho muža, som zvykla zaspávať u syna alebo som prespávala v obývačke na pohovke. Túto noc som ale nezažmúrila ani oko. Písala som správu na tlačovku a už rozmýšľala nad súdnym procesom. Ráno mi Harry opísal ich tváre a radosť bola hneď, ako ich na ďalší deň dolapili v inom bare. Na tlačovke bol so mnou aj so svojou skupinou. Neuviedla som detaily ani žiadne brutálne veci, ktoré sa mi dostali do uší od Harryho. Oni neodpovedali na otázky, len postávali na boku s bledými tvárami. A čo naše už nie tak, teda už vôbec nie podozrivé? Tie boli okamžite prepustené, pretože moja hlava ma sklamala, zistila som, že nie som Adrian Monk.

O dva roky neskor

„Súdny proces sa uzatvára. Obvinení, Hassan, Abdul, Egon, Tamon a Siammo dostávajú doživotie a taktiež majiteľ, ktorý prevádzkoval bar s ilegálnym jedovatým alkoholom!.“ Holandský sudca klepol kladivkom po podložke a Harry ma uväznil v objatí. Prípad som preniesla na súd, Denise predviedla porote dôkazy a ukázala ako vyzerala obeť po útoku. Harry to prežíval ťažko a ešte horšie sa mu o tom rozprávalo, ale nebyť jeho pravdivej výpovede a na slovo rovnakej tej, ktorú mi povedal v tú noc, by ostal prípad neuzavretý ako v mnohých krajinách. Novinári mali prísny zákaz priblížiť sa vôbec k budove. Mac strážil okolie a balil mladé novinárky ako vždy. Môj malý syn David bol so zvyškom Harryho skupiny. Totižto medzi nami dvoma vznikol vzťah a ja som mala tú česť spoznať jeho kamarátov. Smola bola v tom, že po smrti jedného z nich sa skupina začala rozpadať avšak po niekoľkých mesiacoch si uvedomili, žeby ich priateľ nechcel, aby kvôli nemu zanevreli na hudbu. Pokračovali ďalej... Po tomto prípade som sa podala na súd rozvodové papiere. Neskôr keď nás rozviedli s Clainom sme sa s Harrym presťahovali do Anglicka, presnejšie do Londýna, kde som opäť sedela na stolci oddelenia a venovala sa aj neuzavretým zabudnutým prípadom. Často mi Harryho oči vravievali o jeho žiali ale obidvaja sme to prežívali spolu. Neskôr, keď sa nám narodil syn Louis, mi Harry pošepol do ucha.

„On vedel prečo odchádza z tohto sveta. On vedel, že nebyť jeho smrti nespoznám teba, Mallory..“