LIGHTS 23. -Pierko vo vlasoch a kresby vo vzduchu-

Kapitolka! Mu-ha-ha-hah. Úspech, dostať sa vôbec k tomu internetu. Úprimne? nechce sa mi sedieť za wordom a písať o niečom, čo teraz vôbec nebaví. Cítim sa tak, zvláštne...

Čítala som všetky komentáre k jednodielke:) som happy, Ďakujem. 

Ešte chcem odpovedať na otázku, kedy bude epilóg k mtt :) keď sa slnko usmeje a ja budem schopná to sem dať, čoskoro :)

A ešte :-D... si pamätám, že sa ma nejaký anonymný čitateľ pýtal, či som uverejnila fotku Am, keď už sa tu objavila naša dobrá známa tehuľka Jull, patrilo by sa pridať hlavnú postavu, no nie? :D.  Amia tu ešte nie je. Ale pri vhodnej časti, vám ukážem svoju predstavu, ktorá vôbec nemusí zodpovedaťtým vašim. Will see

Inak, ja sa cítim ako... zdochnutý pes. Stáva sa vám, že máte pocit, že už to niečo je na dobrej ceste.. a potom zrazu sa to všetko stratí?.. ak viete čo myslím, ale asi nie :) to nič. 

Hop. Šup do čítania :-)

Krásny Júllllllllllllllllllll <3

Vaša stroskotaná a zmätená Blue Dein xxxxxxx

23. -Pierko vo vlasoch a kresby vo vzduchu-

„Vy dvaja.. raňajky.“ Pousmial sa Niall, ako stál na rozhraní chodby a obývacej miestnosti.
„Tak teda musím ísť po Jull. Uvidíme sa tam Am.“ Mrkol na mňa Harry a ja som len slabo pokývala hlavou a nahlas si vzdychla. Zrejme ho to vyprovokovalo k tomu, aby došiel až ku mne, sediacej na posteli a venoval mi mokrý bozk na čelo. Svojimi dlhými prstami mi roztrapatil vlasy a venoval mi svoj optimistický a veľa vážený úškrn.

„Inak Amian. Potrebujem s tebou prehodiť kus reči.“ Úsmev Niallovi skĺzol z pier a na tvári sa mu zrazu usídlil až príliš neutrálny výraz. Harry sa zatiaľ potichu vyparil z izby.

„Nejaké zlé správy?“ Spýtala som sa s nádejou toho, že mi chce len odkázať, že mi už stihol zjesť raňajky.. alebo, že v lietadle už nie je miesto pre moje ja.. a tak budem musieť letieť tým druhým s Marphy, Looren a ostatnými. Myšlienka chvíľkového spolužitia s nimi mi vôbec neprekážala, tešila by som sa z toho, keby ma chodil Harry kontrolovať.. Ale v tejto situácii, som s nim chcela ostať, čo najdlhšie, aby som oddialila budúcnosť, že mu Jull vynosí jeho dieťa. Avšak city sa riadiť nedá a ja asi vážne poputujem k dievčatám, maskérkam.. naspäť.

„Amian? Počúvaš ma?“ Pred tvárou mi mávalo päť tenkých prštekov, snažiac sa získať moju pozornosť.

„Vrav.“ Čiastočne som si ani neuvedomila, že svetlovlasý chlapec sedí vedľa mňa.

„Buď ti budeme musieť prefarbiť vlasy, alebo ťa ostrihať, alebo jednoducho s tebou niečo spraviť.“ Rázne si driapal zápästie a ja som sa oňho začínala báť.

„Svrbí ma štipanec od komára, sladká krv.“ Slabo sa zasmial.

„A čo so mnou chcete spraviť?“ Môj tón hlasu mal v sebe určité prekvapenie a zároveň vzrušenie, kedže až teraz mi v mojom veľmi rýchlom a svižnom mozgu doplo, čo mi povedal.

„Bulvár. Novinári, všetci ťa riešia. Na stránkach sa vyskytli fotky ako odchádzaš s mokrými očami z letiska.. a to, že Harry tiež odchádzal celý nabručaný, spôsobuje otázky v novinárskom svinskom okruhu.“ Naštvane rozprával, ako keby to jemu samému naozaj prekážalo.

„Niall, ja sa skôr bojím toho, že moja mama.. alebo otec.. zbadajú fotografie niekde na webových stránkach.“ Mrzuto som poznamenala, upravujúc si poskakujúce vlasy okolo tváre.

„No veď to. Preto ťa musíme zmeniť, pretože vonku za týmto našim svetom riešia veci ohľadom toho.. no vieš, že si moja priateľka.“ Sklesnuto rozprával.

„Pozri, moji rodičia by ma spoznali aj s vrecom na hlave. Skôr ty by si mal fanúšičkám niekde v rádiu oznámiť, že tvoje srdce je voľné.. no a, že ja som tvoja veľmi dobrá kamarátka.“ Venovala som mu úsmev a on sa zhlboka nadýchol.

„Chápem. Amian, ja viem, že by si bola radšej, keby svet vedel, že ty Harryho srdce držíš u seba.. Ale chápeš všetky tie okolnosti.. a keby som povedal, že nie, ty nie si dievča mojich snov.. tak by pre zmenu média začali riešiť, prečo cestuješ po svete s nami.. Uvedomuješ si, že vo všetkom je háčik?“ Rozhodil ruky do vzduchu a nervózne sa postavil. Zelené športové Nike mi bili do očí a ja som cítila stúpajúci tlak.

„Tak dobre. Nech naďalej vystupujem za tvoju priateľku, ale potom neplač, že ako jediný nemáš svoju.. partnerku.“ Šepla som nahnevane pri predstave, že všade budem musieť kráčať po jeho boku a pri tom riskovať, či ma rodičia objavia.

„Tu nejde o to.. Ja, keď budem chcieť mať ženu. Kývnem na ňu hlavou a bude moja.“ Neprítomne sa zapozeral do nevľúdneho obrazu a ja som zhíkla.

„Niekomu sa tu naberá na sebavedomí.“ Vyplazila som mu jazyk a on sa rozosmial. Napol svaly a zrúžovel. Totiž ukazoval mi, ako v posledných dňoch začal nevštevovať posilku. Veru, že by som na jeho vychudnutých ramenách zbadala nejaké tie kopčeky svalovej hmoty.. fúú, to nie. Avšak bolo to príliš krásne na to, aby som mu hodila pravdu pred oči. Že jeho postava je ešte viac kostnatejšia ako tá moja. Sama som nevedela ako, ale o päť minút sme po sebe hádzali vankúše a rehotali sa na celý apartmán.

„Čo je toto?“ Znezdajky vykríkol s plnými ústami pierok. Vankúše. Ojojoj. Opatrne som zoskočila z rozľahlej zamatovej postele a radšej sa zamerala na to, čo blondiak objavil.

„Héj, to nechaj tak.“ Rýchlo som sa snažila, vymaniť mu z rúk moje skici a hlavne, jeden pre mňa dôležitý portrét.

„To je Harry.“ Niallovi v očiach začínalo mierne iskriť a ja som pociťovala v bruchu divné pocity. Netušila som, či sa mu to páči ba či naopak. Je zdesený, farbami, alebo ťahom cerúz..

„Ty si.. maliarka.“ Zatvoril svoju sánku a daroval mi úsmev od ucha k uchu.

„Niall, prosím ťa.. prestaň. Odlož to naspäť do tej tašky.“ S rumencom v tvári som vravela, dúfajúc, že to tam pekne opäť vráti, pod moje spodné prádlo.

„Ty si.. Maliarka!“ Tentokrát to výkríkol a z ničoho nič, vybehol z izby.

„Niall!“ Stihla som zrevať jeho meno, ale zbytočne. Rozbehla som sa za ním a zastala až v jedálni. Stroskotane som sa chytila za hlavu, sledujúc ako Niall všetkým ukazuje kresby a maľby.

„Niall!“ S plačom som riekla, pociťujúc na sebe pohľady. Sovičkové pyžamo asi nie je tá najúžasnejšia voľba.

„Am.“ Harry sa kochal nad sivobielými papiermi, portrétmi seba.. Dnu, kdesi vo svojom vnútri som cítila obrovskú bolesť. Jullie si ma “konečne“ všimla a so špičkovým smiechom ma vysmiala do špiku kostí.

„Harry! Takéto dievčatá sa ti páčia?!“ Zašvitorila, pretriasajúc s krásne vytočenými riasami. Možno by som sa necítila až tak hnusne, keby sa miestnosťou neozval smiech. Smiali sa ľudia zo štábu, smiali sa Paul s Frankiem a ostatnými... Ako to? Chcela som zmiznúť, najradšej by som sa skryla pod neviditeľný plášť Harryho Pottera. Alebo sa ukryla v otcovom objatí, aj to mamine by mi stačilo.

„Prestaňte!“ Plačúc som stála na jednom mieste a prosila obecenstvo, aby prestali. V rukách som žmolila lem dlhšej bavlnenej košele na ktorej sa vynímala prešívaná sova z rôznych kusov látky. Chcela som kričať ešte viac, bola som tak nahnevaná, že zároveň by stačila sekunda, a z očí by mi stekali prúdom tie už dobre známe slzy. Julliet mi svojimi pohľadmi ubližovala, ale celý štáb mi zarýval do chrbta dýku. Tak ostrú, žeby prebodla aj nemožné.

„Dosť! Nepočujete?! Prestaňte!“ Mohutný hlas zreval a ja som sa rýchlo otočila.. Sánka sa mu pravidelne napínala, na rukách mu vystúpili žily a jeho oči stmavli. Päste stláčal v rozmedzí každých troch sekúnd. Jeho ramená sa konečne narovnali a ukázali svoju veľkosť. Na krku mu vystúpila modrá žilka, zatiaľ, čo jednou z pästí nečakane udrel do stola. Našťastie netrafil žiaden tanier, ale svoju masívnu päsť akoby zaboril do bukového stola. Srdce mi zabúchalo nad horizonty a ja som cítila to teplo, ktoré od neho sálalo. Svaly sa mu napínali a ticho obývalo túto jedáleň. Cudzí hostia, ktorí nemali nič s týmto štábom, prestali pomaly dýchať. Jeho výstup ohromil všetkých tu sediacich až tak, že celá miestnosť stíchla. Keby som bola ešte viac pozornejšia.. počula by som ako Harry vdychuje a zas vydychuje vôňu šíriacu sa z kuchyne, kde pripravovali raňajky pre veľké množstvo hostí.

„Povedal som dosť!“ Hovoril tentoraz pokojne. Zrazu vymanil svoju dlaň, od vedľa sediacej Jullie, ktorá mu ju ešte pred stotinou riadne stískala.

„Harry.“ Zamňaučala, dívajúc sa naňho. Nereagoval.

„Nikto, ale nikto sa nebude smiať. Jej. Nikto.“ Odsunul stoličku, prešiel okolo vyhúkaných chlapcov a až k švédskym stolom, kde sa nachádzali rôzny typy jedál, na tieto raňajky. Všetci mlčali, ešte stále hľadiac na nás. Každá tvár sledovala Harryho pohyby, majúc strach, či náhodou teraz nerozbije nejaký kus nábytka a vôbec, asi každý sediaci v tejto veľkej jedálni rozmýšľal, čo pri tých stoloch Harry robí.

„Zlatko, jogurt?“ Položil mi, pre mňa absolútne nečakannú otázku, s tým najpríjemnejším hlasom, aký som od neho mohla vôbec čakať. Slabo som prikývla, cítiac, že ešte stále nás všetci pozorujú. Podišiel ku mne, do jednej ruky mi vložil studený plastový kelímok s malinovým jogurtom a do druhej ligotavo čistú lyžičku.

„Ďakujem.“ Šepla som, síce nie jemu do ucha, kedže mu siaham ledva po zhrbené plecia.

„Majte sa!“ Zahromžil Harry a zdvihol ruku na pozdrav. Celkom pohotovou chôdzou sme vyšli von a ja som sa snažila rozdýchať predstavenie, ktoré sme tam spoločne predviedli. S rozbúšeným srdcom som sa posadila na schody, vedúce na ďalšie poschodie.

„Si v poriadku?“ Opýtal sa milo a jemne ma poťapkal po chrbte.

„Chcem ísť domov.“ Naprázdno som prehltla a pritom si otvárala jogurt.

„Am, prestaň. Nemaj červené oči.“ Z vlasov mi vytiahol maličké biele pierko a doširoka sa na mňa zazubil.

„Ja neplačem.“ Jogurt som položila na schod, smrkla a rýchlo si zakryla oči.

„Oh, áno ja vidím.“ Stlačil mi prsty a zložil mi ich z očí. Hodnú chvíľu na mňa hľadel bez toho, aby niečo povedal.

„Dievčatko, prestaň. Nemôžeš to brať takto. Niall sa chcel podeliť o ten závidenia hodný zážitok, keď si mu ich ukázala.“ Pousmiala som sa a hneď ho opravila.

„To nie ja. On sám ich niekde objavil.“ Upresnila som košatú hlavu, ktorá sa nachádzala v malej vzdialenosti odo mňa.

„Tak vidíš, dokonca. Videl som len jeden, ale nezaznamenal som žiaľ ešte, že som tak prekrásne dramatický a pritom mám v očiach ten iskrivý a najmä žhavý pohľad.“ Narovnal sa a svoje oči uprel ako ten najväčší model, niekam do neznáma.

„To si minul celú svoju slovnú zásobu?“ Smiala som sa, keď na mňa hodil pohľad prekvapenia.

„Nie.. Ty vari nevieš, že ja často čítam múdre knihy a hlavne, že mám hodiny rozprávania? A konzultácie?“ Harry bol ako vymenený, táral dve na tri a neustále mu mykalo kútikmi pier.

„Ale vážne. Prestaň, od kedy používaš toľké množstvo prídavných mien a pre teba odborných slov?“ Prstami som mu pohladila líce a zaznamenala, že sa zastavil čas. Svoje oči som upínala do tých jeho a mala pocit, že vidím až do samého vnútra tohto chlapca. Mal v sebe niečo, čo ma privádzalo do šialenstva a ukazovalo smer, ktorým sa mám vybrať. Keď mi robil spoločnosť on, moji bratia a sestry mi nechýbali až tak, ako keď som ho nemala na očiach.

„Úprimnosť je asi dobrá vec.“ Hravo sa zasmial a do ucha mi v podstate zašepkal, že poslednú dobu od neho nemám čakať žiadne ďalšie odborné slová s nekonečným množstvom významov a hlavne už žiadne prídavné mená.. takže sa vraj nemám čudovať, keď bude len chlapcom prikyvovať, aby ešte ponáchadzal nejaké tie láskavé slová pre mňa... To asi vážne vymynul ešte aj svoje zimné zásoby slovnej no tej.. predsa zásoby.

„Nechceš sa napiť?“ So zvučným smiechom som mu kládla otázku. Totiž vyzeral ako vysmednuté kura s afro účesom.

„Takže som ti zlepšil náladu?“ Spýtal sa pomedzi zuby, neprestávajúc hrať tú svoju hru.

„Nie..“ Odpovedal rýchlo, so sklamaným pohľadom. Zamračila som sa a šibalsky mu prešla prstami po hrudi.

„Amian si v poriadku?“ Pred nami sa zrazu zjavil ešte stále vyhúkaný Niall s mojimi papiermi.

„To isté sa ma pýtal Harry.“ Zachichotala som sa popod nos .

„Ďakujem za..“ Nedokončila som vetu, keď mi Niall podával naspäť moje kresby, pretože Harry vbehol do reči nám obom.

„Dnes ideme na pivo.“ Úprimne som nečakala, že Harry povie práve toto. Niall si tiež zhlboka vydýchol a konečne sa mu na perách usídlil ten jeho typický úsmev.

„Jasné, ale až po koncerte nie?“ Uistil sa a Harry prikývol.

„Totiž.. ako kamaráti.. prebrať pár osobných vecí.“ Očami ma skontroloval.