LIGHTS 29. -A ty Am? Máš strach?-

 Ahoj! Viem, že dnes je utorok a nie pondelok, posledná alternatíva, ktorú som minulý týždeň napísala do príspevku :-D Ale nevydarilo sa..

Všimla som si, že mtt záujem o epilóg žiadny ale to je v pohode, ľudia sa boja zlých koncov :-) 

Tu je časť, dúfam, že sa bude páčiť a komentáre:) čím viac komentárov, tým skôr ďalšia časť.. Lebo keď vidím to dobre známe "Žiadne komentáre" pôsobí to na mňa znechutene :-( 

Fotka Harryho, wŕŕ :) 

ILY

 Vaša smutná Blue Dein xx

29. kapitola: ,,A ty Am? Máš strach?"

„Zbožňujem to.“ Šepla som s hlavou na Ginovom pleci. Rozjímali sme na terase a v rukách držali plastové poháriky penivého šampusu. Obloha bola bez jediného mráčika, čo sa u nás nestáva tak často.. Hviezdy boli... asi všade.

„Amia?“ Vyrušil ma prekvapený hlas zozadu. Behom sekundy som zdvihla hlavu z kamarátovho ramena a rýchlo sa obrátila na postavu celú v čiernom. Dlhé vytvarované nohy mu sťahovali čierne jeansy, mal na sebe obyčajné rozťahané ale za to určite drahé tričko a vlasy mal vyzdvihnuté, čím mu vyniklo čelo. Avšak jeho sánka bola bez náznaku úsmevu, jeho lícne kosti sa dostali dopopredia, plecia sa akoby vyvyšovali nad všetkým živým.. Obaja sme videli, že Harry sa nad nami oboma týči.. Na rukách mu ako keby v hravej symfónii najprv vystupovali a potom mizli žilky. Neviem prečo, no zrazu som sa bála, cítila som tlak. Možno to bolo tým, že Harry sa až príliž usmieval a že som z jeho očí cítila temnotu. Gino mi z ruky zobral pohárik, zmizol v sklenených dverách, ktoré Harry privrel. Kráčal ku mne a ja som pred sebou držala ruky, akoby som sa chcela pred ním čiastočne chrániť a pre istotu som ešte aj cúvala. Však, nedošlo mi, že naša terasa má aj plot..Harry sa len uškŕňal.. Kývala som hlavou na strany, keď jeho veľké horné končatiny obmotali môj pás a pritlačili bedrá na bedrá. Z úst mi vyšiel tichý ston, keď som pocítila náhly dotyk jeho tela. Slastne si jazykom pretrel pery a... už ani neviem po koľký krát sa vlastne usmial. Predstava, že som ešte dnešné skoré ráno, ležala v jeho lone v taxíku, sa mi úplne vytratila z hlavy. Šampuz a pár pohárikov vína vytváral v mojej krvi neprimerane rýchly impulz, ktorý by sa dal krájať. Nemohla som uveriť tomu, že ten Harry je ten istý, čo po mňa prišiel do nemocnice. Nie, nemohol to byť on. Avšak, alkohol to nebol. Cítila som každý pracujúci sval na jeho tele, každý tlak jeho tela. Ako keby sa streli dvaja cudzí ľudia, ktorých veľmi priťahovala osobitosť toho druhého. Zrazu v jednej minúte som mala pocit, že ma jeho telo priam zovrie do toho svojho.. a že to moje pod silou a veľkosťou toho jeho... zmizne. Tenkými ale za to teplými bruškami prstov vošiel do mojich vlasov a opatrne moju hlavu pritiskol do jeho príjemne voňavej hrude. Slabo som zašomrala, v takejto situácii som sa ešte neocitla. Harry ma skúmal svojim pohľadom a ja som sa snažila predísť červenaniu. Neviem, či som sa niekedy cítila až takto, či som cítila až také vzrušenie. Snažil sa mi svojou jemnou dlaňou nadvihnúť bradu, aby si ma mohol ešte viac preskúmať, i moje líca.

„Prestaň.“ Šepla som, rýchlo skrývajúc svoju tvár do jeho trička. Prstom som šibalsky, ešte stále skrývajúc svoju tvár potiahla rozťahaný lem trička nižšie a svoje pery priložila na tú hebkú potetovanú pokožku, ktorú razom prikryli zimomriavky. Poslušne som pery odtiahla, zdvíhajúc naňho zrak s roztiahnutými kútikmi pier.

„Prepáč Amian, za všetko. Ráno som sa v aute hral, že sa nič nedeje.. ale viem, že ti chýbam ale chýbaš mi i ty. Chýbajú mi tvoje letmé bozky, tvoje úsmevy, tvoje pohľady.. Chýba mi celé tvoje ja.“ Úsmev mi povädol, keď moje oči zbystrili jeho zvädnutý výraz.

„V poslednom čase je toho aj na mňa veľa...“ Pokračoval. Konečne sa mu podarilo zdvihnúť moju bradu, dovolila som mu to, kedže som už vedela, že červeň pominula.

„Ale vidím, že i na teba.. Ten kolaps, myslím..“ Svoj pohľad nalepil na zábradlie. Trápil sa.

„Myslíš, dieťa?“ Pomaly som vyslovila opytovaciu vetu, zisťujúc, či ho nenaštvem, vracajúc sa k jeho predošlej vete.

„No aj to. Bojím sa, som mladý.. ja nezvládnem prebaľovať nejaké bábo.“ Nafučane si odfrkol a ja som sa pousmiala.

„Netáraj..určite sa nájdu kurzy pre neskúsených budúcich oteckov.“ Do rúk vzal moje dlane, na ktorých zanechal bozky a potom ich položil na jeho hruď.

„A ty, Am? Máš strach?“ Opatrne sa na mňa usmial.

„Vieš, skôr sa bojím toho, že... Nie. Je to hlúpe.“ Pokývala som hlavou na strany, čím sa mi rozplietol slabo zapletený vrkoč.

„Prestaň. Ja si vypočujem všetko. Každá veta, každé slovo z tvojich úst je pre mňa dôležité.“ Rozprával potichšie, keď sa mi hral z roztrapatenými vlasmi.

„Čo si zjedol? Nejaké huby? Že si teraz zrazu taký prívetivý?“ So smiechom som sa spýtala, keď pregúľal očami a venoval mi úsmev.

„Bojím sa, že dieťa bude prednejšie ako ja.. Pamätáš si na to, ako si v Belgicku vravel Jullie, že jej dieťa budeš milovať viac než čokoľvek na tejto zemi?“ Z roztraseným hlasom som vravela, keď mi z očí padali drobné kvapky.

„Amia? Dievčatko, ty si pamätáš celú tú vetu.“ Slabo sa pousmial.

„Vidíš.“ Mykla som plecami, keď mi dal na líce pusu. Mäkkými dlaňami mi prešiel po lícach, ktoré sa opäť rozpálili.

„Ale to ešte neznamená, že bude prednejšie. Dobre vieš, že láska k deťom je úplne niečo iné.“ Svojimi očami hypnotizoval moje. Na ušiach mu sedeli kučery, ktoré volali na mňa, aby som do nich vnorila aspoň jeden konček prsta. Ukazovákom som sa dotkla niečoho mäkkého a hlavne jemného. Moje vlasy také nikdy neboli. Tie jeho sa leskli v každom svetle, v každom uhle pohľadu. Zrazu mi prst prešiel po jeho líci, očami som sa vnárala do tých jeho. Pozorovala som ako zareaguje a to, čo som videla ma nadmieru prekvapilo.

„Ty sa červenáš.“ S hrdosťou som mu oznámila a všimla si ako sa zarazil. Nadvihol hlavu a očami skákal po terase.

„Ako ti to povedať.“ Zasmial sa mi do ucha, keď som svoju dlaň zas položila na jeho hruď a prešla ňou na miesto, kde sa mu ukryté pod hrudnou kosťou skrýva bubnujúce srdce.

„Nič mi nevysvetľuj.“ Usmiala som sa, keď som si uvedomila, čo by mi povedal. Môj nos zaregistroval dotyk toho jeho.

„Ale ty si ma poslala veru do riadnej šlamastiky.“ Horúcimi prstami mi odhrnul z tváre pramienky neposedných vlasov.

„Ty si ma tam nechal samú.“ Mykla som plecami, premýšľajúc nad návštevou Tesca.

„Nerozbehla si sa so mnou.“ Zhrbil ramená, zohol hlavu a jeho tvár sa ocitla v tesnej blízkosti tej mojej. Jeho dych bol horúci až páliaci.

„Ako si ma našiel?“ Provokujúco som sa spýtala, stará téma ma už nezaujímala, nebavila ma. Zdvihla som ruky do vzduchu a zamierila k jeho tvári. Opatrne som položila svoje z ničoho nič nervózne prsty na jeho hebkú pokožku, líca mal ešte stále na podiv horúce on. Palce som mala na v lícnych jamkách a občas s nimi spravila polkruh zatiaľ čo sa moje prsty zatúlali pod jeho ušami do vlasov. Do jeho tenkých jemnučkých páperovitých vlasov. Po celý ten čas sledoval moje kroky, ústa mal pootvorené a oči sa ukrutne nezbedne venovali mne.

„Becky je so mnou v kontakte už dlhší čas.“ Prehovoril, očami som skúmala jeho rozprávanie. To ako vyslovoval slová a za každým jedným mi venoval tajomný ale za to nesmierne šibalský pohľad.

„Tak, ja ti nestačím.“ Smiešne pokýval hlavou na nesúhlas a svoju tvár sklonil ešte nižšie i s mojimi rukami. Ja som sa odhodlala prvá a spojila naše pery. Krátke bozky sa menili v odvážnejšie a v chcenejšie. Moje prsty zložil z jeho tváre a vlasov a preložil mi ich na jeho chrbát pod lopatky. Keby mi ich aj chcel obmotať okolo jeho krku nemohol, pretože som mu siahala po vystreté ramená. On sa sám už teraz hrbil a ja som predtým svoje ruky držala kŕčovito v jeho vlasoch. Takže som teraz mohla zadriapávať svoje nechty do jeho chrbta, kedže na mňa vyvíjal tlak. On ma svojimi horúcimi dlaňami držal na bokoch. Keď som sa na chvíľu odtiahla, zrazu si ma vyzdvihol a položil na drevené zábradlie. Zľakla som sa, mykla som so sebou a rýchlo načiahla ruky k Harrymu. Smial sa zo mňa, mal aj prečo. Vzdialenosť terasy od zeme bola si metrová a pol, avšak všade pod nami boli ľudia, ktorí sa bavili. Farebné lampáše žiarili po celej záhrade a smiech, spev sa ozýval celou ulicou. Rýchlo som sa pricapila na Harryho hruď a cítila ako ma svojimi rukami objíma a hladí po chrbte. Svoju hlavu som položila do priehlbinky na jeho ramene a usmievala sa na sklenené dvere. Nestál v nich nikto, ani živá duša nebola v našej obývačke, ale úsmev mi len tak priblblo vysedával na perách.

„Stráviš so mnou Vianoce?“ Opýtal sa z ničoho nič.

„Asi.“ Zatrpknuto som šepla, uvažujúc nad Vianočnou rodinnou idilkou.

„Dobre, takže neskôr pobyt v New Orleans so mnou zvládneš, hej?“ Jemne si ma odtiahol. Moja myseľ sa pravdepodobne pred pár sekundami vykoľajila a teraz sa rúti iným smerom.

„Myslela som, že budeme tu... no v Londýne.“ Reagovala som. Predstava toho mesta vo mne vzbudzovala vzrušenie a zároveň určité tajomné myšlienky. Moja myseľ preradila koľaj a práve rozmýšľa nad novými úchvatnými dobrodrúžstvami... Avšak tu ide aj o peniaze.

„Samozrejme, ale po novom roku sa vždy naša rodina schádza na spoločnej dovolenke.. a tento rok by sme sa mali stretnúť v New Orleans.“ Objasnil.

„Tvoja rodina? Mama a otec a všetci? Nie. Ja nemám žiadne peniaze, živili ma rodičia.“ Nervy boli rýchle priam bleskurýchle.

„Prečo sa vždy staráš o tieto veci? Čo?“ Tónina hlasu sa zmenila.

„Lebo sa hanbím. Bolí ma každá jedna libra, ktorú za mňa vysolíte.. a potom prídeš s tým, že dovolenka? Poznáme sotva štyri mesiace.. dobre, máme vzťah ale..Harry, ja nechcem do dôchodku splácať svoje dlžoby... čo keď sa..?“ Posledná veta mi nevyšla, bolo neskoro keď som si to uvedomila. A vlastne, od kedy je on tak reflexný? Od kedy mu veci dochádzajú tak rýchlo?!

„Nie, nič také sa nestane.“ Rázne povedal a jeho mocné telo sa odo mňa odtiahlo. Teraz som sa musela chytiť zábradlia, pretože ma už nechránil pre možným pádom.

„Ja nehovorím, že áno.“ Vravela som mu a v kútiku duše čakala, že ma znovú uchýli u seba.

„Poď ku mne.“ Odvážne som prehovorila, keď pokrútil hlavou.

„Prepáč, ale toto zabolelo.“ Rukou si prešúchal oči a vydal zo seba mierny povzdych. Neverila som, že chlapca ako Harryho zabolí nieč také. Asi som si neuvedomila, že aj on má emócie, ktoré prechováva vo svojom vnútri.

„Ja som to tak ale nemyslela.“ Na svoju ochranu som povedala, keď som pomaly zoskočila zo zábradlia dole, neustále sledujúc jeho smutnú tvár.

„Ale povedala si to tak.“ Odvetil smutne so štipkou chrapľavosti. Fajn.

„Kam ideš?“ Spýtala som sa, keď zrazu stál pri sklenených dverách do obývačky.

„Preč. Domov. Amia, ublížila si mi.“

Sedela som sama na drevenej terase a s mokrými lícami sa dívala na prekrásnu oblohu. Keď som sa mu pokúšala dovolať, ozýval sa mi jeho odkazovák, tak som počúvala aspoň to, ako povie svoje meno a to, že mu mám nechať odkaz. Teda, odkazy sa vytvorili, ale asi na nich počuť len plač.

Komentáre, thanks!  :-*