Ahoj! Tak, pridávam niečo, čo som nečakala.. Viem, že už tento príbeh je dávno za nami a že plno čitateliek, ktoré čítali More Than This, už tu dávno asi nie sú.. ale nedá mi, aby ste nevedeli, prečo sa táto moja premiérová prvá story volá práve More Than This, tu nejde len o ich pieseň.. ale koniec Vám dá zmysel. Viem, že je to už dosť neskoro.. ale chcela som to tak.. Lebo niekedy človeku padne lepšie, keď sa príbeh skončí neuzatvorene... že môže o tom premýšľať.. ale dám vám tu môj koniec... Dúfam, že sa nenahneváte, že tu nie je aktuálna poviedka alebo skôr story, ale tu pridám v piatok, alebo cez víkend alebo až v pondelok... Neviem, uvidíme...
Každopádne chcem poďakovať všetkým dievčatám, ktoré ešte môj blog navštevujú :-) ILY
Blue Dein, užite si absolútny koniec, niečoho, čím som začala svoj život s ťukaním na klávesnicu :-*
Epilóg
four years later
„Darcy, zlatko.“
Zobrala som prsteň z rúk dvojročného dievčatka.
„Mamí, ocko nám
nechce pustiť vaše svadobné video a tvoje vystúpenia na
broadwayi!“ Lucas s Lolou, dievčinou z Ria, ktorú sme si nakoniec
adoptovali, vbehli do kuchyne, kde som práve kŕmila našu malú
Darcy Emu Styles.
„Povedzte ockovi,
že ho nakopem do zadku!“ Rozbehli sa naspäť a ja som si
vyzdvihla do náručia Darcy a kráčala za nimi do izby. Po ceste do
obývačky sme sa zastavili pred zrkadlom a ja som si všimla hŕbu
vypadaných vlasov na mojom ramene. Avšak podstatnejší bol pohľad
na malé blonďavé dievčatko, ktoré mi nadskakovalo v náručí a
dívalo sa na mňa zelenými očami.
Three years later
Nikdy nevieme, či
tu zajtra ešte budeme, nikdy nevieme aká choroba nás dostane,
nikdy nevieme aký osud nás chytí do svojej siete. Preto treba žiť
naplno, nemyslím tým hlúpe zábavy... Ide tu o tvoje činy, za
každým ako nejaký vykonáš musíš vedieť či bol potrebný pre
tvoju existenciu. Ak áno, máš právo byť na seba hrdý a vedieť
prečo šliapeš po tejto zemi. Ja som na svet prišla v rokoch
minulého storočia a v tom ďalšom prešla veľké kroky. Ako mladé
dievča som sa zamilovala do osoby, ktorá mi bola oporou do
posledných chvíľ. Chcem týmto len povedať, že každý život má
zmysel a podstatu. Či máš trápenia, myšlienky plné hnusu vždy
je tu nádej pre úsmev. Vždy je tu tá malá nádej a iskrička, že
všetko zlé sa obráti k dobrému. Niekedy však keď sa ťa tá
choroba vyberie neopustí ťa navždy, ale teraz nehovorím v tvojom
mene ale v mojom. Dostihla ma. Skolila ma a nechala po mne dve deti,
spojené mojou i jeho krvou. Lucasa Andrewa a Darcy Emu. On, ten,
ktorý ma miloval sa o ne postará lepšie ako ja sama. Teraz sedím
tu hore na oblaku a sledujem ako moje deti rastú a ako môj muž
opäť šťastne hráva vo svojej kapele a ako sa každý večer díva
von oknom a rozpráva hviezdam i mne od znova náš príbeh a vždy
ho zakončí najkrajšou vetou: I love you more than this.. a
rukou sa dotkne svojho bijúceho srdca, ktorého tlkot cítim i ja.
Miriam Ema
Gloomer xx
Tak ako? dojmy, sem s nimi! muck
smrť?. ale potešilo ma, že Harold spieva. :))))) si skvelá ☺.-xx
OdpovedaťOdstrániťmáš rada Kurta? veľmi sa mi páči, že pri otvorení tejto stránky ho tam vidím. Je to moja srdcovka. :)). Maj sa pekne-xxx
Odstrániťoch nie bože.
OdpovedaťOdstrániťuž som aj oľutovala, že som si to prečítala. nie v zlom, ale teraz zase plačem. akosi som tane dúfala, že to neskočíš zle, že bude krásny happyend, že budú navždy spolu. že aspoň toto sa skončí dobre.
ale to by si zase nebola ty. hrozné dievča s ešte horšou fantáziou, kvôli ktorému nemôžem po nociach spávať. ale ani si nevieš predstaviť, ako neskutočne ťa milujem. šialene.
je trochu divné písať to, keď človek vie, že toto je asi posledný komentár, ktorý kedy ku more than this napíšem. určite sa do toho ešte raz pustím, možno aj viac krát, ale vždy to budú už iba ďalšie čítania, už budem vedieť, čo sa stane. ako to bude pokračovať. už to nebude to krásne "prvé".
stále plačem. hoci mi už po tvári nestekajú slzy, lebo som asi všetky vyplakala, plače moje vnútro. už ani nie tak nad koncom, lebo taká je realita, nič netrvá večne, ako nad tým, že je koniec. proste koniec. bodka. more than this sa skončilo.
ale veľmi mi to prirástlo k srdcu. miriam, to, aká bola vždy silná, cieľavedomá a odvážna. obdivovala som ju, priala si, aby som bola ako ona, no akosi som mala pocit, že v nej vidím seba. vžila som sa do nej, myslela ako ona. dostala sa mi pod kožu. a aj harry. harry, do akého som sa aj ja zaľúbila a verím, že si ho jedného dňa vezmem. a ani to nemusí byť harry edward styles (hoci by som sa nehnevala, ak by som sa vydala za neho :D) môže to byť pokojne aj nejaký karol, no verím, že aj on bude tak milý, láskavý, ochotný a hlavne milujúci. a že sa aj on bude za mňa tak biť.
a už ani neviem, čo písať, ale píšem. baví ma to a akosi s každým ďalším slovom prichádza nová spomienka, situácia, ktorá sa odohrala v príbehu, no odchádza bolesť, ktorú skončenie poviedky spôsobilo. teda, ak sa to ešte dá poviedkou nazvať. toto je román. kniha, ktorá by sa mala stať bestsellerom.
keď tak spomínam, veľa sa toho v more than this stalo. veľa dobrého, veľa smutného.
si neskutočná. úžasná, ba dokonalá slečna spisovateľka. žena (lebo ty už nie si dievčatko) , ktorá by mala zbierať úspechy, odovzdávať fotky a podpisy, žena, ktorej by sa mali všetci klaňať. ale na to si ešte možno chvíľu počkáme, potom však príde chvíľa, kedy budú všetci siahať po tvojej prvej knihe a budú žiadať ďalšiu. máš neuveriteľný talent a nemala by si nám mrhať, treba ho rozvíjať, posilňovať, ukázať ho svetu. nech vidia, kto si a čo dokážeš. že si naša budúcnosť.
ďakujem. ďakujem za všetky chvíle, momenty, za všetky riadky, slová, ktoré som mala tú česť prečítať. že som mohla sledovať tento krásny romantický príbeh plný nekonečnej lásky. ďakujem. za všetko. ale hlavne za to, že si.