LIGHTS 28. -Ak nechceš opätkom do hlavy-

Tu je časť, veľmi narýchlo. Neskôr sa ozvem, dúfam, že sa máte fajn! xx

Inak komentáre! 

Blue Dein xx

28. -Ak nechceš opätkom do hlavy-

Am

„Prečo nedvíhaš?“ Harry zúril. Hlas mal neprimerane hlučný.. cítila som ako sa mi na čele vytvorila krivoľaká čiarka.

„Som v tescu, ako ti mám vysvetľovať, že v rukách držím dvesto veci a ešte hľadám kinderká a popritom si držím druhou rukou mobil a počúvam nasratého Harryho a všade je šum a plno ľudí.“ Odfukla som si z očí vlasy a chytala vrecúško sáčkovej polievky, ktoré sa šmýkalo po mojom stehne smerom dole na zem.

„Si predsa žena, je normálne, že zvládaš toľko vecí naraz. V ktorom tescu si?“

„Teraz snáď odo mňa nechceš, aby som ti vyrapotala potrebné údaje.“ Nervozita ľahko postupovala mojim telom a nieči hlas mi vravel, že to nezvládnem. Koleno som mala vydvihnuté a pripadala si ako bocian. Malé deti, ktoré poslali deti po sladké tyčinky, so smiechom odchádzali.. keď ich malé očká videli, čo vystrájam.

„Am, je vedľa toho tesca nejaký suvenírový obchodík?“ Okolo neho musel byť poriadny hluk, hučalo to tam ako u mňa.

„Harry, prečo sa ma radšej nespýtaš, či som v poriadku, ale cez obrovské kilometrové vzdialenosti sa ma pýtaš na nejaký hlúpy obchodík? Riešiš tu somariny a...“ Vystrela som hlavu, keď som zbadala ako do uličky vchádza vysoký šarmantný s napnutou sánkou, žilkou na krku ale hlavne s tým svetovým úškrnom, akože: „Našiel som ťa, gratulujte mi!“ Hlavou pohodil nabok ako keby si myslel, že ešte nemá moju pozornosť. Pootvorila som sánku, sledujúc toho najpríťažlivejšieho muža na tejto planéte. Mobil zasunul do nohavíc a ja som si skoro ani nestilhla uvedomiť, že sa moje vrecúška sáčkových polievok a všetky tie najlacnejšie potraviny rozleteli po celej uličke ešte aj mobil pristál medzi lupienkami čipsov, aspoň mal ľahký dopad.

„Amia, dievčatko, čo vyvádzaš? Nákupný košík nepoznáš?“ Dobehol ku mne a pomáhal mi zbierať popadané veci. Uškŕňal sa na mňa.

„Rýchlosť nadovšetko, chcela som len kúpiť pár nevyhnutných vecí.“ Odvetila som.

„gumenné medvedíky, kinderká a konzervy bolonských špagiet sú nevyhnutné veci, hej?“ On sa na mne s chuti smial.

„Harry, na čo si letel za mnou až tu?“ Vzdychla som si a zamračila sa naňho, keď sa ku mne nahol a svoje svalnaté paže obmotal okolo môjho skrčeného tela, čím mi z rúk znova spadli všetky veci. Vyzerali sme ako dve kvočky ktoré sa stískajú.

„Harry tie konzervy sa raz rozbijú.“ Zaborila som tvár do jeho koženej bundy a láskavým tónom povedala svoje rozumné presvedčenie o konzervách.

„A teraz mi povedz, prečo si tak náhle odletela, mala by si oddychovať, si ešte slabá.“ Poriadne ma stisol a ja som sa tešila, že konečne cítim jeho objatie.

„Veď dobre vieš, že ma čakajú skúšky.“ Pokrútila som hlavou a on sa zasmial.

„Tie máš tesne pred sviatočným obdobím.“ Prstami mi poklepal po chrbte.

„Hej? Tak som si splietla dátumy, čo je na tom.“ Venovala som mu úškrn, keď mi dal pusu na čelo.

„Nič nezahováraš?“ Nadvihol obočie a ukázal mi svoje veľké zelené oči.

„Nie.“ Rázne som kývla hlavou a tvárila sa akože nenápadne.

„Naozaj?“ Znova sa opýtal.

„Nie.“ Opäť som kývla hlavou nabok a myslela na ich akčnú manažérku.

„Amia, myslíš, že som idiot?“ S trochu rozčúleným hlasom zvolal a ja som mykla ramenami.

„A čo som mala podľa teba tak robiť?“ Oborila som sa, strhane sa dívajúc na jeho tvár.

„Prísť za mnou, všetko by som vybavil.“ Zas ten úsmev. Prečo to robí?

„Samozrejme, robím vám samé starosti, som len na príťaž. Vraj ste kvôli mne vyhodili lekára, ja nepotrebujem..“ Rozprávala som s ťažkosťou, keď ma schytil do vrúcneho zovretia, v ktorom som pociťovala teplo bezpečie a nemyslela na nič zlého.

„Amia, keď už tak, všetci ťa máme radi, chlapci ťa berú za ich malú sestru a tie starosti sú len malým bonusom. Keby sme nechceli, aby si cestovala s nami, tak by sme ťa zo sebou nebrali a už vôbec by ťa neuniesli.“

„A čo tá stávka?“ Vyhuklo zo mňa. Pozrel na mňa prekvapene a bolo vidno, že sa zamyslel.

„O tej ti poviem až vhodnej chvíli, teraz sa to nehodí.“ Prižmúril oči a našpúlil na mňa pery, očakával bozk, ten však nedostal.

„Ale veď..“ Chcela som namietať, ale keď sa na mňa pozrel tak surovo.

„Tá vaša manažérka zúri, keď ma vidí.“ Povedala som, zúfalo hľadajúc v ňom nejakú tú podporu, ale on načal úplne niečo iné.

„Kam pôjdeš.“ Šibalsky sa usmial. Však všimla som si, že ho poriadne štípu pery, kedže ich svojim nezbedným jazykom neustále yvlhčoval... alebo mal chuť na nejaké jedlo ?!

„Volala som s Becky, naši sú na nejakom stretnutí manželských párov v Glasgowe, takže dom je voľný. Kým neprídu domov budem s mojimi súrodencami, konečne.“

„Dobre, ale na Vianoce dojdú domov nie?“ Jeho výraz tváre nebol upadajúci skôr pripomínal ostrú nádej.

„No áno, ale ja som dúfala, že sviatky strávim s nimi, že sa to nejako vyrieši.“ Pousmiala som sa, keď sme došli k pokladni a mladá brigádnička, teda asi staršia ako ja šla odpadnúť z Harryho prítomnosti.

„To nepripadá do úvahy.“ Dávali sme moje konzervy na pokladničný pás. Štvalo ma ako Harry reagoval na môj nápad. Zrazu, keď slečna blokovala potraviny, rozhodol sa, že konzervy neberieme. Z jednej strany som bola spokojná, nemám ich rada ale prečo zas rieši veci sám. Chcem stráviť Vianoce s našimi.

„Harry, hovorím ti, že chcem byť s nimi.“ Venovala som mu zlostný pohľad. Opierala som sa o pokladňu zo založenými rukami v bok.

„Počúvaj ma Am. Kvôli tomu, že sme v Londýne o týždeň skôr, chlapci musia zrušiť veľa vianočných koncertov a návštevy rádii, lebo som si povedal, že tieto týždne predvianočného zhonu a potom sviatky strávim s tebou a ty potom povieš niečo také.“ Namrzene sa osočil.

Harry si predavačkinu pozornosť absolútne nevšímal. Hnevalo ma to, kedže ona bola tak milá, nesprávala sa poplašene a hlavne nekričala a nepútala naňho pozornosť.

„Tak si sa ma mal spýtať čo chcem ja a nie vybavovať veci podľa seba.“

„Ja si dokážem zaplatiť aj sama z tých tvojich peňazí.“ Zahundrala som, keď sa rozosmial.

„Tri balíky gumenných mackov, kinderká, sáčková polievka a dve fľaše mlieka ma ozaj nezabijú.“ Roztrapatil mi hlavu a vložil predavačke do rúk peniaze. Tá sa pod jeho dotykom a asi pod náhlym uvoľnením endorfínov skoro rozplynula. Chápala som ju. Celkom dobre. Veľmi dobre. Cítila som s ňou.

„Doví.“ Odzravili sme sa zborovo a ona sa na môj veru fakt rozplynula.

„Harry stoj.“ Stiahla som ho nabok pred východom a okúsila si jeho prekvapený výraz.

„Vyber pero.“ Nakázala som mu.

„Načo?“ Nechápavo sa opýtal so skrčeným čelom.

„Nepipkaj a rob, poďme.“ Poslúchol a ja som obrátila stranu bločka na čistú bielu a povedala mu, aby sa podpísal.

„Amia i tak nechápem načo ti to je, môj podpis ani nepotrebuješ, máš ma v celej životnej veľkosti a ja som len tvoj.“

„Ty si taký ignorant a tak necitlivá osoba.“ Nakydala som mu na hlavu s nepríjemným tónom a ponáhľala som sa za tou brigádničkou. Práve blokovala jahody.

„Ja, všimla som si, že ste asi jeho fanúšička.“ Položila som pred ňu bloček a ona sa opäť, už neviem po koľký ráz rozplynula. Poďakovala a ja som jej navrhla, že ich vyfotím.

„V poslednej dobe má zvláštne obdobie, nehnevaj sa naňho, že si ťa nevšimol.. on je normálne pozorný.. teda.. občas.“ Pozrela na mňa ako na zjavenie.

„Ja-ja som veľmi šťastná, že platil práve u mňa.“ Usmiala sa keď videla ako svalnatý mužný Harry kráča k nám. Ľudia pri pokladni neboli nervózni, možno to bolo tým, že boli ženského pohlavia, no až na jedného, ale ten asi tiež... bol hotový z Harryho.

„Môžeme ísť?“ Zašuškal mi pri uchu.

„Nie, tuto slečna by si priala mať fotku s tebou.“ Na môj povel sa s ňou odfotil. Prekvapilo ma, že chcela spoločnú fotku s nami oboma, skoro sme si ani nestihli všimnúť, že rad pri pokladni sa posunul k Harrymu. Všetky sa naňho veľkoryso usmievali.

„Ďakujem, toto si odpykáš.“ Stál za mnou ako nevinný zajačik.

„Budeme utekať?“ Spýtala som sa ako sa k nám tá kopa približovala.

„Myslím, že áno. Zobral by som ťa na ruky, ale nemôžem ťa za ňu ani len držať, ak nechceš opätkom do hlavy.“ Zasmial sa mi pri uchu. Všetci blýskali mobilmi foťákmi, natáčali si nás, už aj od vedľajších pokladní a my sme postávali ako také atrakcie s igelitkami v rukách.

„Bež.“ Zakričal a už ho nebolo. Fajn. Bežal rýchlosťou svetla a húf za ním. Ja som ešte stále stála na tom istom mieste, poklopkávala béžovou vansou a mala vieru, že to prežil. Neverila by som, že sa tento supermarket dokáže tak rýchlo vyprázdniť. Rekordný čas, a to by som chcela vidieť, čo by tie ženské robili, keby tu boli všetci piati.

Domov som šla vo vlastnom sprievode. Nemala som ani tie posraté gumenné medvedíky a dokonca ma zastihol decembrový dážď. Kufor to neprežil, som zvedavá na moje kresby.

Becky ma privítala s náručou a ja som sa tešila, že som doma. Neviem prečo, chlapci boli ako môj domov ale toto bolo iné. Keď som vkročila na chodbu a videla ich zoradené topánky, prišlo mi smutno no potom som tam medzi nimi objavila moje huňaté čierne papuče. Síce sama nechápem prečo mi to všetko chýba, necítila som sa tu predsa dobre.

„Mama vraví, aby si mala do čoho obuť nohy, keď sa vrátiš.“ Usmiala sa na mňa a ja som naprázdno prehĺtla.

Nad komodou boli zavesené fotografie, čo ma dosť prekvapilo. Pretože tam viseli naše fotky! Neustále som hučala do mužskej populácie našej rodiny, aby tam konečne pribili. Myslela som, že to budem musieť spraviť sama... a teraz? Zrazu tu viseli v decentných bielych rámčekoch.

„Amia, to tu budeš stáť takto, kým nedojde mama s otcom?“ Usmiala sa a zobrala mi premočený kufor.

„Nie a vlastne, kedy sa majú vrátiť, vieš, aby som sa včas vytratila.“ Prstami som skúmala čudesné obrazy, ktoré tu predtým neviseli. Neverila som vlastným ušiam, Harrymu som povedala, že chcem sviatky stráviť doma a pritom som si neuvedomila, čo všetko by to obnášalo. Keď som takto stála tu, mala som srdce v hrdle a zrazu som vedela, že chcem byť s ním.

„Týždeň ale potom sa ešte zastavia na päť dní u strýka. Amia, v obývačke ťa čakajú a ty budeš postávať pred obrazmi?“ Pozrela som na ňu vyjavene a nasledovala ju. Opatrne otvorila dvere a ja som ako malé dievčatko nakukla dnu. Vyľakalo ma hneď niekoľko mne blízkych hláv. Na pohovke sedel Lenny s Jamie v náručí, obaja spali a vyzerali neskutočne sladko.

„Nepovie malá mame, že som tu bola?“ Spýtala som sa s otázkou v očiach a pošepky, keď ma Becky silno objala.

„Amian, keď si mi volala a povedala si mi, že prídeš.. Jamie bola celá bez seba až zaspala. No a predtým sme uzavreli dohodu, že nikomu o tebe nepovieme, no, že si tu bola.“

„Kde je Jack?“ Usmiala som sa na ňu, ako mi podala pohár limonády.

„Šiel pozháňať Gina a Hillary, chcel, aby sme si spravili takú menšiu párty... vieš, žúrovať veľmi nemôžeme... kedže nám naši nechali Jamie.“ Úputala ma presklená skriňa v rohu izby.

„Otec dostal predvianočné prémie, naši sa rozhodli, že to tu prerobia, veď vidíš.“ Rukou poukázala na izbu a ja som si až teraz všimla, že steny svietia úplne inou farbou. Biela káva ma sladko upokojovala, zatiaľ čo sa nábytok z tmavého dreva pýšil svojou krásou, aj sedačka bola nová. Hnedá ale tak príjemne.

„Počkaj, čo? Budeme žúrovať?“ Opýtala som sa so smiechom až teraz mi to doplo.

„Všetci sme sa na teba tešili, ale neskôr ti budem musieť prezradiť, čo naša mama chystá.“ Zatvárila sa neskutočne negativne, až sa mi zakrútila hlava, z ničoho nič, všetko pekné pominulo.

„Vyzerá tak ako predtým?“ Potichu som jej podala na podnose otázku.

„Presne tak isto, vlasy sa jej jemne krútia a perly nosí ešte stále.“ Vravela, keď som si všimla, že sa Lenny prebral.

„Zobudili sme ťa?“ Ustráchane som ho zaskočila, lebo ľahko podskočil.

„Už si tu? Práve sa mi o tebe zdalo.“ Zasmial sa a ja som len pokrútila hlavou.

„Čo také? Že som nebodaj ušla z domu?“ S nesmelým smiechom som vravela. Oni nevedia, kto za tým všetkým stojí. Keď som sa v ten večer vyhrážala mame, že ujdem, ani len písmenko z tej vety som absolútne nemyslela vážne.

„Hmm, nie, že som ťa pekne sprdol za tvoje nerozvážne mládežnícke a hlavne pubertálne správanie.“ Pery mal v tavre čiarky a rozhodne nevyzeral, že sa z tohto celého teší.

„Ja keď som bol v tvojom veku, nebolo mi všetko jedno. Bol som predsa prvé dieťa, naši ma nepúšťali len tak s priateľmi von a stále som sa musel šprtať v knihách, ale nikdy by som nepomyslel ani len na útek a ty si baba... uvedom si, že si ukázala, aké veľké dieťa ešte si.“ Náučne rozprával.

„Áno, lenže tebe aspoň uznávali záľuby a poznali ťa.. poriadne. Nie tak ako mňa, oni vôbec nevedia, čo mám rada.“

„Keď už tak, mala si sa snažiť o to, aby ťa poznali... Nemôžu za to sami, že si im neotvorila svoje srdce...“

„Všetko sa zmenilo od vtedy čo si ušla, nebolo ľahké vysporiadať sa s tým, že naša sestra si niekde behá po svete s nejakými chlapcami. Naši našli všetky tvoje skryté maľby a aj tvoj denník.“ Lenny ma vyháňal z domu, svojimi rečami mi spôsoboval ťažkosti.

„A vy ste mi čítali moje zápisky? Kde som mala svoje osobné veci?“ Znechutene som si odpila z pohára a ďalej sledovala ako Becky postávala mimo debaty a ako sa Lenny hral na vzdelaného inteligentného vysokoškoláka.

„A čo sme mali robiť? Boli sme zúfalí.“ Skľúčene odvetil.

„Až tak, aby ste sa prehrabávali v mojich názoroch na veci?! Na moje smutné prosby o tom, aby ste ma mali radi?! Lenny ale oni nie sú tak obyčajní chlapci... oni ma majú radi a veria vo mňa.“

„ Áno a kto vie, či ťa už nepripravili o tvoju krehkosť!“

„Lenny!“ Becky vbehla do jeho hlúpych slov práve včas, mala som totiž pocit, že moje ruky mu vylepia.

„Aby si Lenny vedel, preto, že som utiekla z domu, kde som sa necítila ako doma, to ešte neznamená, že som dievča ľahkých mravov! Ja i oni ma berú ako za rodinu, pomáhame si a smejeme sa spolu. Áno, našla som si tam kamaráta, ktorý ma má viac rád ako vy všetci dokopy! A predstav si, že ma rešpektuje! Ale ty by si sa do toho nemal starať, je to moja súkromná vec!“ Zvrieskla som, keď sa zrazu Jamie zdvihla z Lennyho hrude.

„Amia!“ Vyskočila z jeho pevného zovretia a rozbehla sa ku mne.

„Lenny, ja som tu neprišla preto, aby sme sa hádali. Nechcem, aby ste ma súdili za moje rozhodnutie, som si vedomá všetkých komplikácii, ktoré to obnáša ale viem i to, že bezo mňa vám tu je lepšie. Ja to na vás vidím, nepotrebujem nejaké klamlivé lichotivé reči. Dobre viem, že tie fotky nad komodu na chodbe tam určite pribila Becky pred mojim príchodom a viem, že aj tie papuče tam vopchala! Ale si predstav, že ten útek aspoň nám dvom zmenil život! Pretože sa medzi nami zväčšilo púto.. ktoré predtým ani len nebolo.. ono vzniklo a ja som šťastná, že viem, že ma Becky má rada, takú aká som! Ale žiaľ o tebe to povedať neviem.“ Sklamane som zaborila hlavu do Jamienho ramienka a cítila jej hebké vlásky. Boli ako páperie.

„Amia, vošiel do mňa hnev, že som tie papiere o individuálnom štúdiu podpísal lebo ma mrzí, ako naše vzťahy v rodine klesli a znížili sa pod priemer. Áno, je pravda, že som si myslel, že keď odídeš, konečne nastane kľud... ale mýlil som sa, je to horšie ako si myslíš.. a ja si to budem vyčítať do smrti, že som sa ťa chcel zbaviť... A zlatko, tie fotky pribil otec s Jackom a tie papuče tam dala mama spolu s Jamie.“ Vstal z pohovky a kráčal preč.

„Teraz sa uraz, vybral si si vhodný čas.“ Zamrmlala som, keď zazvonil zvonček.